More, ryby a samé ženy
Pál Csáky
Usmiaty, v letnej pohode, opálený ako Vinnetou, víta ma už v predizbe na prízemí Úradu vlády vicepremiér a spisovateľ Pál Csáky. Výborná káva, milé dámy a multidžús sú už tradíciou v tomto pohostinnom kúte bývalého biskupského paláca. Ale dostať sa sem! Charybda a Scilla sú hračkami proti prísnej kontrole pri vchode, kde musíte prejsť toľkokrát cengajúcou bránkou, kým vám posledný šesták, či plniace pero neprestane zvoniť v poplašnom signále. Stalo sa. Pozreli aj kyticu, či tam nie je zbraň. Nebola. A potom ma prívetivý mládenec už viedol labyrintom chodieb až k cieľovej páske. "My za to nemôžeme," vysvetlil mi, "prišiel pán premiér a predpis je predpis." Chvalabohu, ani mne sa tu nič nemôže stať. Podľa predpisu a protokolu si Pál Csáky už-už dáva sako, na čo ja si v tej horúčave svoje snímam dolu. Môj hostiteľ pochopil a opäť, ako to má byť, si svoje zoblieka. Zasadne oproti mne.
Od jari sme sa nevideli. Čo ste pekného odvtedy napísali?
Mea culpa. Možno to znie ako výhovorka, ale nič.
Máte parádne vyžehlenú košeľu. Ktorá dáma má na tom zásluhu?
Po siedmich rokoch som si košele žehlil sám. Manželka je zapálená skautka, v tomto čase horí naplno a plní si svoje povinnosti vo Vinici pri Veľkom Krtíši.
Ako badám, dobre. A manželke v skautingu pomáhate?
Pomáham, kde sa dá. Tento turnus letného tábora som otváral.
Pobudli ste pri mori. Váš výzor je priam kričiaca reklama cestovnej kancelárie.
Moja cestovná kancelária som ja sám. Boli sme s celou rodinou a vlastnou dopravou pri Jadrane.
Hotel koľkohviezdičkový?
Ani jedna. Ak nerátame hviezdy mojej spoločnosti. Víkendová vila. Priateľa môjho priateľa.
A cesta? Kto šoféroval?
Manželka bola taká láskavá, že mi dovolila viesť auto celú cestu. Išli sme cez romantickú krajinu, popri Plitvických jazerách, kde kedysi nakrúcali Vinnetoua podľa Karla Maya.
Defekt? Trampoty žiadne?
S autom nie. S rodinou vonkoncom nie. Iba so sebou: keď sme prechádzali zbúraniskami, vypálenou, vojnou zničenou krajinou, prešlo mi zrazu pred očami, čo všetko prežila.
Kde to bolo?
Pri Kragujevaci. Viete: už sme všetci akosi otupeli. Keď pozeráme televíziu alebo fotografie v tlači, tak si vravíme, to je kdesi ďaleko. Ale keď ste naozaj tam a zrazu hľadíte na tú hrôzu a stopy po vojne, je vám jasné, že to tu všetko bolo a vlastne stále je.
A ľudia?
Odpúšťajú, no nezabúdajú. Tí, čo tu boli, prežili. Skôr myslím, že svet zabúda. Stráca pamäť.
Ale pri mori sa ľudia stávajú lepší, pokojnejší, je tam jednoducho dobre. More je krásne, povedal Homér, aj ostane krásne, keby sa čokoľvek stalo, tiež povedal.
More a pobyt pri mori je naozaj rozprávka. My sme boli pri starobylom Trogire, meste plnom pamiatok. A stihli sme okrem oddychu aj výpadovky: Split a Diokleciánov palác, Tintoreto. Dubrovník, podľa mnohých najkrajšie mesto sveta, ktoré, žiaľ, tiež poznačila vojna.
Stihli ste tradičné Ljetne igre? Teraz tam opäť režíruje aj Jirka Menzel.
Museli sme sa na noc vždy ponáhľať domov. A Hamlet v pevnosti Lovrjenac trvá do polnoci.
Aké divadlo vás zaujalo?
Rybí trh. To je veľké javisko, plné farieb, vôní, ľudskej haravary, pre mňa vždy znova to bolo opojné divadlo.
A čo tak sám, ako rybár ste sa nevyplavili za vôňami diaľav?
Myslíte ako Hemingwayov Starec? Nie, no môj domáci, ten chodil. Preň je rybolov báseň. Priznám, moja vášeň je prozaickejšia.
Ako voňala tá próza?
Voňala najskôr morskou vodou. Od rána, keď rybacie aktérky prinesú, opláchnu, vyumývajú. Potom ohňom, keď sa postupne ohnisko rozpáli a keď to všade vôkol hreje a šľahá a strašne dlho trvá to nedočkavé trápenie, kým plamene sa stlmia, ostanú len iskričky a - cvengot tanierov a príborov, značiaci, že sa blíži slastné finále.
Veď to už je báseň!
Básňou je pohoda pri stole, nesmierne milí domáci, no a vďační pútnici od Dunaja, keď sa tá próza všetkých chutí postupne mení na poéziu prežívania, okorenenú humorom a piesňami.
Kto všetko sa zúčastňoval na tých luculských hodoch?
Všetci. Demokraticky.
Väčšina aj menšina?
Veď to predsa poznáte. Menšina má pasívne skóre.
Vo vašej rodine 5:1.
Ale väčšina, z piatich dám, v najmenšom nedáva najavo prevahu, božechráň utláčať toho menšinového chudáka jednotlivca.
Akou rečou prebieha tá vaša idylka doma, či pri mori? A čo, keď ste s domácimi pri rybacom hodovaní, máte oddelené tabule?
Hovoríme rôznymi rečami. Každý v našej rodine ovláda samozrejme jazyky našej domoviny. A v cudzine sa zväčša usilujeme dohovoriť rečou domácich. Nie zo zdvorilosti, ale jednoducho pre samozrejmosť konverzácie.
Teda tam, pri Trogire, prevažne slovensko-chorvátsky?
Dá sa povedať. Ale aj, najmä pri rozviazaní jazykov, pribúdaním hodín i chorvátsko-chorvátsky.
Čo pribudlo a čo ubudlo vo vašej rodine, odkedy sme sa nevideli?
Počet: rovnaký. Povolania: tiež. Manželka Alžbeta, stále chemička, ako ja, ale teraz doma. Štyri dcéry…
To je rekord vo vláde, kde to hýri otcami skoro samých dcér…
Ale akých! V Bratislave mám dve, najstaršiu a najmladšiu, Agneška to dotiahla až na univerzitu, no a Žofka ide zdola nahor. Tie dve stredné bývajú na internáte v Komárne. Katarína tam bude maturovať a Eržika, menom po mame, má k tomu ešte kúsok.
Otecko je doma v absolútnej menšine. A komu z väčšiny nadržiava?
Môžem potvrdiť opak - ony nadržiavajú mne.
Kiež by to tak bolo všade vo svete. Ale predsa: ktorá vám robí najväčšiu radosť?
Bola nedeľa ráno. Pol siedmej, zvoní telefón. Môj priateľ, režisér, mi pošušky oznamoval, že sa mám ihneď zbaliť a na desiatu sa dostaviť do Komárna.
Tajomstvo?
Iba tak napoly. Mal som zbaliť aj dcérku. Akože má prísť na záver Jókayiho dní. Zaspievať. Poslúchli sme. Len ťažko sa mi plnil sľub "nesmieš nikomu nič povedať", že Katarína dostane akúsi cenu.
Fíha - protekcia!
Žiadna. Šéf poroty bol z Budapešti a nemal poňatia, že Katka je moja dcéra. A keby aj, nič by to nepomohlo.
A za čo to vlastne bolo?
Dostala cenu, sedemnásťročná, za najlepší ženský herecký výkon v dramatizácii známej témy: Kdesi v Európe.
Béla Balász? Veď to bol slávny film.
Ten. V Komárne ho upravili pre javisko, aj so spevmi a hudbou.
A vaša šťastná ratolesť?
Hrala utrápenú sirotu.
Ako ste prijali ovácie?
Sedel som nenápadne, tichučko, učupený v poslednom rade, iba tak, bez kravaty. Ako jeden z náhodných divákov, čo dobehli na poslednú chvíľu. Chvalabohu si ma nik nevšímal. Veď aj prečo?
Vy máte rád muziku. Počuli sme vás hrať u Markoviča na klavíri, vašu originálnu smesku. A máte rád všetko, od moderny po Bacha a Chopina. Mrmlete si pri tom, či tiež spievate?
U nás spieva celá rodina.
Váš obľúbenec Bach mal nedávno jubileum, 250 rokov od odchodu zo života. Spomínal ho celý svet. Vy ste naň pri tých rybách, moriach a milých ženách pozabudli?
A to zas nie. Počúval som slávnostný koncert, v televízii.
A to je všetko?
Spomenul som si na dávny príbeh. O Bachovi. Maďarský organista Xaver Xantus, žijúci dlho v Kanade, prišiel koncertovať do Európy. Práve v tom čase robili v Lipsku archeológovia vykopávky a na cintoríne bol otvorený hrob. Muzikant zašiel až k miestu, kde ležal Bach, potajomky uchmatol lebku a skríkol: "Kde je tá tvoja genialita?" Mal pokušenie vyliať si zlosť na neprekonateľnom géniovi, on, stále znova hľadajúci cestu k nemu. Potom ju však vložil späť do hliny, no navždy v ňom ostala táto chvíľa. "Odvtedy viem hrať Bacha," priznal sa organista, "od toho živého dotyku s ním."
Minule ste spomínali, že na vašom nočnom stolíku neleží síce Biblia, ale svätý Augustín. Keby ste mali citovať čosi, podľa čoho sa riadite, ktorý by to bol génius či svätec?
Marcus Aurelius. To jeho večné: robiť iba to a miešať sa len do toho, čo je v tvojich silách urobiť.
Vy ste študovali chémiu a robíte - literatúru. Pravda, ak nerátam vaše politické vsuvky do programu.
Mám tri vášne: hudbu, čiernu kávu a literatúru. Chodil som do skvelej školy v Pardubiciach, kde nik nerozmýšľal chémia -nechémia, literatúra - neliteratúra. Samozrejme, platilo: škola základ života. Tam chodil do školy aj Vladimír Páral, ktorý to, pravda, dotiahol ďalej ako ja.
Času dosť. A kto vás dotiahol k literatúre?
Posmelil ma Lajos Grendel. Moju poviedku, možno pokus, pochválil a prijal. Vyšla pred dvanástimi rokmi v antológii vyše tucta autorov. Potom som začal písať Knihu spomienok, ktorá vyšla ako môj debut.
Ani vaše Hviezdy nad dedinou, Medzi dvoma svetmi, či Na ceste nevyšli ako celok v slovenčine. Kedysi to tu bolo samozrejmosťou pre veľkú spoločnú spisovateľskú rodinu.
Pripravuje sa. Nie som z tých, čo by sám čosi pretískal, ale asi by to tak malo byť.
Zaiste i vzájomne. Kedysi i maďarské divadlo, najmä to z Komárna, hrávalo pravidelne v Bratislave, no ale aj malo v repertoári slovenských spisovateľov a režírovali tam čelní slovenskí režiséri ako Tibor Rakovský a Martin Gregor.
Viem. Bola i pravidelná výmena medzi Slovenským národným divadlom a Nemzeti szinházom…
Možno zásluhou osobných priateľstiev, ako bolo to prastaré medzi Andrejom Bagarom a Majorom Tamásom a medzi našimi a maďarskými hercami.
Aj. Ale je to i vecou celkovej klímy. Som rád, že sa uskutočnila výmena operných predstavení, činoherná je práve v príprave.
Na jeseň ide naša reprezentačná scéna SND do Budapešti, aj medzi maďarských Slovákov. S vynikajúcim autorom Petrom Karvašom a jeho hrou Vlastenci z mesta Yo. Mali by ste ako vicepremiér a spisovateľ ísť s nimi, bolo by to vzájomné povzbudenie.
Dobrá myšlienka. Som rozhodne za. Za všetko, čo prispeje dobrej veci. A som ochotný prispieť všetkým, čo viem i s priateľmi, ktorých tu aj tam mám.
S hosťom Slova sa zhováral Miro Procházka
