Neobyčajný dôvod k radosti
Ocino, to je strašné, konštatoval môj syn, keď televízna kamera počas českej verzie Markovičovej talk-show spočinula na obrazoch istého českého maliara - hosťa relácie. Môj syn i ja nemáme dobrý zrak, takže ich hodnotenie bolo krajne subjektívne. Sám Milan Markovič však pripomenul, že onen umelec je kontroverznou osobnosťou. Išlo samozrejme o slabé slovo. Napríklad pražské médiá použili na charakteristiku toho, ako sa dotyčný správal dokonca pred televíznymi kamerami k svetoznámej režisérke Věre Chytilovej, český ekvivalent slovenského slova "chrapúnstvo". Inak, jeho zvysoka prednášané súdy charakterizujú slovíčkom "arogancia". Svoju aroganciu spomínaný maliar prirovnal k arogancii Václava Klausa. Lenže najväčší Klausov protivník Miloš Zeman musel uznať, že si súčasného šéfa poslaneckej snemovne váži, napríklad pre jeho vedomosti a osobnostnú konzistenciu. Čo je v tejto súvislosti dôvodom mojej radosti? Musím uznať, že hodnotenie umeleckých diel je vecou vkusu a onen maliar je predsa len uznávaný. Uznávam, že moje hodnotenie jeho obrazov je možno podmienené tým, že ostro odmietam jeho politické názory. Zároveň som si spomenul na jedného rakúskeho mladíka, ktorého neprijali na viedenskú výtvarnú akadémiu. Dnes sa však jeho obrazy považujú zo to najlepšie, čo v živote spravil. Určite by bolo pre ľudstvo lepšie, ak by istý Schickelgruber (občianske meno Hitlera) bol býval akademickým maliarom. Však, pán Knížák?
