Pozor, nebezpečenstvo zľava!
Do dusného letného počasia v Prahe dvakrát zahrmelo: podľa výskumu agentúry STEM sa Komunistická strana Čiech a Moravy (KSČM) stala druhou najsilnejšou v rebríčku volebných preferencií a vláda priznala zmeny. Oboje sa udialo na pozadí diskusie o výsledkoch ročného vládnutia Českej strany sociálnodemokratickej (ČSSD), a to najmä v súvislosti s ekonomickou krízou a hľadaním formy pre nový volebný zákon. To všetko vrastalo do stredu politického záujmu už dlhší čas, ale náhla kumulácia uvedených javov rozohrala napäté struny českej politiky smerom k novým výkonom.
Podľa spomenutého výskumu by KSČM mohla v aktuálnych voľbách získať 17,8% hlasov, čo kontrastuje s poklesom preferencií ČSSD na 16,8%. Na pravici zazneli vojnové bubny. Podľa prezidenta, Únie slobody (US) a Kresťanskodemokratickej strany (KDU-ČSL), za všetko môže opozičná zmluva medzi ČSSD a ODS. Nevysvetlené ale zostáva, prečo ČSSD za štrnásť mesiacov poklesla na uvedenú úroveň z 30%, ale ODS vyrástla z približne 10% na dnešnú zlatú priečku, t. j. na 23,4%. Menšie pravicové strany vo výskume tiež neobišli naprázdno - US získala 12,7% a KDU-ČSL 10,4% preferencií. Strašidlo komunizmu sa však ich predstaviteľom hodí ako veľmi zrozumiteľný argument, prečo je potrebné menšinovú sociálnodemokratickú vládu nahradiť koaličnou väčšinovou vládou, samozrejme s ich účasťou.
Zdvihla sa nová z iste množstva letných a jesenných vĺn antikomunizmu. Česká republika je štátom desaťročného oficiálneho hlásania tézy, že socializmus = politické procesy. Súčasne sa tu rozumne kombinuje škandalizácia a embargo tých, ktorí sa snažia zašepkať, že byrokratický socializmus bol tiež pokusom o spravodlivú spoločnosť - možno nesprávnym, určite potom pre danú historickú chvíľu neúspešným, ale snáď to bolo predsa len niečo viac ako iba totalita. Slovenský ľavicový intelektuál a politik, ktorý nenechá nitku suchú na V. Mečiarovi, ťažko dokáže túto atmosféru v Českej republike správne precítiť. Zrazu sa zdá, že je tu časť publika nazvaného občania, ktoré je proti propagande imúnne. V uvedených číslach agentúry STEM sa však skrýva niekoľko tajomstiev:
- žiadny ponovembrový výskum volebných preferencií nedokázal predpovedať výsledky volieb
- výskum potvrdil približne ročnú tendenciu rastu preferencií komunistov a poklesu preferencií ČSSD, ide však o prerozdeľovanie hlasov na ľavej strane spektra - pomer medzi ľavicovým a pravicovým blokom občanov sa v zásade nemení a zostáva mierne v prospech pravice.
Opatrne povedané, v rámci stagnujúcej polarizácie verejnosti prišlo k radikalizácii potenciálneho voličstva, a to zvlášť na ľavom krídle. Ostrakizovanie komunistov z tzv. demokratickej politiky, ktoré sa pestuje nielen na Hrade, ale robia tak aj mnohí vedúci funkcionári v ČSSD, má ale aj svoje racionálne jadro. Je samozrejme holým nezmyslom domnievať sa, že hŕstka českých komunistov dokáže zmeniť geografickú situáciu v Európe a premení zvyšné územie nad Vltavou na skanzen ideálov z 50. rokov. Medzinárodnopoliticky je rozhodnuté, že aj prípadná účasť komunistov v českej vláde by neznamenala vybočenie z hlavných trendov globalizácie - rovnako ako tomu je vo Francúzsku či bolo za Primakova v Rusku. Skupinový záujem ale velí novej mocenskej elite v Prahe obhajovať svoje privilegované pozície, a to je najľahšie vtedy, keď sa našiel viditeľný nepriateľ.
Spor stratégií
Celý problém s druhým miestom komunistov je možné zúžiť na otázku reakcie verejnosti na vládu sociálnej demokracie. Trvajúca stagnácia ekonomiky, rast nezamestnanosti, päťdesiattisíc zamestnancov zo sedemnástich podnikov v ČR, ktorí za svoju prácu nedostávajú mzdu - to všetko sú dnes najviditeľnejšie príklady mnohých javov, ktoré vedú k diskreditácii ČSSD. Ale už pri nástupe do Strakovky M. Zeman hovoril o tom, že zostavil vládu samovrahov a že výsledky sa objavia až za dva roky. Dnes sa dvojročný interval predlžuje, vláda ale odmieta zmeniť svoj program. V zásade sa dá tento jav privítať: konečne sa v Čechách objavili politici, ktorí majú strategické myslenie, netransformujú ho len na kádrovanie a myslia niekoľko ťahov dopredu. Dobrý politik nepodlieha náladám verejnej mienky, ale dokáže tieto nálady pretvárať. Do tohto súdka patrí aj kozmetická výmena jedného ministra vo vláde. Pred rokom bolo možné domnievať sa, že M. Zeman dá ministrom pol roka na to, aby ukázali, čo vedia, on sám spoznal ich prácu - a potom uskutoční zmeny. Výmeny ministrov po roku sa zdali byť záležitosťou vonkajšieho nátlaku. Pravda je však taká, že ani rastúci tlak nedonútil predsedu vlády k zásadným zmenám. Trojstupňová štruktúra vlády mu umožňuje vinu za konkrétne nedostatky delimitovať na podpredsedov a ministrov. Má neotrasiteľné postavenie, ktoré mu umožňuje, aby o zmenách vlády rozhodoval sám, nebol zväzovaný názormi Hradu, predstavami Parlamentu, a nemá ani povinnosť dohodnúť sa na zložení vlády najprv vo vedení vlastnej strany. Súčasne si M. Zeman zachoval nielen dôveru vo vládnu partiu - je to viac partia než tím -, ale aj vieru v zvolenú stratégiu. Existencia strategického myslenia ale sama o sebe nie je zárukou, že zvolená stratégia je správna.
Pravdepodobný cit pre stratégiu je zjavný aj vo vedení ODS. V. Klaus dokázal predvídať nemožnosť zostavenia väčšinovej vlády pravicových a spolu s M. Zemanom jej čelil originálnym ťahom - opozičnou zmluvou. Dnes čaká, a zatiaľ mu takmer všetko hrá do karát: ČSSD sa neukazuje ako úspešný lekár chorôb transformácie, jeho nová stranícka družina sa v pokoji učí veľkej politike, voľby do Európskeho parlamentu naznačili, že by ideoví druhovia ODS mohli získať vládne pozície aj v západných štátoch. Navyše, nikto nevie, ako proti radikalizácii na strane ľavice postaviť pravicovú politiku, keď sociálnodemokratické zbrzdenie deregulácií a zdražovanie sa ukázalo ako nedostatočné. Pritom ČSSD tiež nijako zásadne nehreší proti posvätnej krave transformácie - proti privatizácii. A tak ODS kombinuje radikálnu kritiku vlády a citlivé ošetrovanie opozičnej zmluvy. Problémom ODS totiž nie je ČSSD, ale stále príliš veľká sila menších pravicových strán, ktorá láme potenciálny elektorát ODS v prospech politikov, ktorí nedokážu prekonať osobnú averziu k zložitej osobnosti V. Klausa.
Fikcia jednoduchosti
Veľkým úskalím každej stratégie sú koaličné dohody. To bol iste jeden z dôvodov vzniku opozičnej zmluvy ODS a ČSSD, ktorej časťou je aj predstava o zmene volebného zákona. Východisko úvah o tejto zmene bolo jednoduché: zbaviť sa pri zostavovaní vlády vydierania zo strany malých strán. Nájdená formula riešenia bola jednoduchá - systém pomerného zastúpenia ústi do zastúpenia viacerých strán v Parlamente a nutnosť koalície, zatiaľ čo väčšinový volebný systém znamená dvojstranícke usporiadanie, čiže jednofarebnú vládu. Takto sa dnešná diskusia začala. Paradoxne ju odštartovala US v momente, kedy výskumy volebných preferencií signalizovali jej nadradenosť nad ODS, teda dominanciu v pravej časti politického spektra. Dnes je US spolu s KDU - ČSL z rovnako principiálnych dôvodov proti zmene systému pomerného zastúpenia. Ich obetavá obrana záujmov všetkých malých strán mlčky obchádza fakt, že aj päťpercentné kvórum pre získanie prvého mandátu znamená obmedzenie malých strán
Aj keď sa objavuje mnoho vierohodných prognóz rozdelenia mandátu pri zmene volebného systému, ktorým by sme radi uverili, skutočné volebné výsledky pri úprav volebného zákona nikto nedokáže prepočítať. Dá sa len očakávať, že akékoľvek posilnenie väčšinového charakteru volieb bude viesť len k tomu, že:
- dôjde k stmeleniu niekoľkých menších strán, ktoré tak vytvoria relatívne veľkú volebnú silu, teda v prvom rade Štvorkoalíciu, ktorej súčasťou sú US a KDU-ČSL, pričom ich sila sa má eliminovať. Extrapolácie na základe výsledkov minulých volieb, ktoré prebehli v iných volebných obvodoch a v inej sociálno-politickej situácii, nutne vedie k falošným záverom. Výskumy volebných preferencií sú nielen nepresné, ale nie sú zamerané na zachytenie rastu významu špecifickosti jednotlivých obvodov. Navyše sa stále významnejším a neistejším faktorom volieb stáva neúčasť. A tak neschopnosť komisie ČSSD a ODS dohodnúť sa na novom volebnom zákone viedla nielen k zmene jej zloženia, ale aj k zmierneniu akcentu na túto otázku. Namiesto o väčšinovom systéme sa hovorí o posilnení väčšinových prvkov v súčasnom systéme pomerného zastúpenia. To by malo viesť ku koncentrácii využiteľných hlasov pri ich prevode na mandáty, teda k posilneniu iných strán. Nezodpovedaná ale zostáva strategická otázka, ktoré strany to budú.
Autor je český politológ
