Príbeh Kurdskej strany pracujúcich

Počet zobrazení: 2618

Scéna ako z akčného filmu. Na letisku vyvlečú z automobilu muža a naložia ho spútaného so zaviazanými očami do pripraveného lietadla. Za normálnych okolností by sa to volalo únos, no tentoraz to organizátori nazvali "protiteroristickou akciou". Stalo sa to 15. februára 1999 v kenskom hlavnom meste Nairobi a obeťou bol kurdský politik Abdullah Öcalan.

Krívajúca analógia

Lídra kurdského národnooslobodzovacieho boja Abdullaha Öcalana západní žurnalisti často porovnávali so Stalinom. Príčin bolo niekoľko: určitá fyzická podobnosť, tvrdé metódy a okolnosť, že sa Öcalanova PKK hlási k prvkom marxisticko-leninskej ideológie. Stalin však fakticky zaprel svoj gruzínsky pôvod a bol od samotného počiatku predstaviteľom byrokratickej partajnej nomenklatúry, kým Öcalan patrí k revolucionárom typu Tita, Maa, Ho Či-mina, či ešte skôr Ernesta "Che" Guevaru. Pravda, silným argumentom pre podobu so Stalinom je tvrdenie, že Öcalan trestal každé podozrenie smrťou a dával často vyvraždiť aj rodiny odsúdených. Preto ho nemožno považovať za nejaké politické neviniatko.

Kurdská strana pracujúcich (známa predovšetkým pod skratkou PKK) bola založená 27. novembra 1978. Od vzniku PKK sa jej zakladateľ a líder Abdullah Öcalan netajil svojím hlavným cieľom, na juhovýchode Turecka založiť kurdský štát, ktorý by sa neskôr rozšíril o oblasti Iraku, Iránu a Sýrie obývaných Kurdmi.

Z analýzy programu a štruktúry PKK vyplýva, že Öcalanovi predovšetkým išlo o vytvorenie bojovej organizácie, a preto vo svojej strane vyžadoval disciplínu založenú na princípoch toho, čo sa svojho času nazývalo "demokratický centralizmus". Inšpiračné zdroje PKK má v tomto ohľade u Mao Ce-tunga, o ktorom už v roku 1945 Stalin povedal, že ho nepovažuje za komunistu. Ostatne, podľa môjho názoru, zdôrazňovanie podoby ideológie PKK môže mať predovšetkým propagandistický význam: vyvolať vo svetovej verejnosti averziu voči tejto strane ako "komunistickej" organizácii.

V tejto súvislosti treba však pripomenúť, že prvú ozbrojenú akciu proti tureckým úradom Öcalan nariadil až šesť rokov po vzniku PKK, keď v polovici augusta 1984 zaútočili jeho prívrženci na tureckých vojakov pri obciach Erhu a Semdinli a niekoľko ich zabili. Od roku 1986 je v PKK za vedenie ozbrojeného boja zodpovedná jej vojenská zložka ARGK (Armáda národného oslobodenia Kurdistanu).

K ozbrojenému boju PKK pristúpila vtedy, keď turecká vláda s ňou odmietla rokovať a ako so separatistickú organizáciu ju zakázala. Činnosť PKK sa podarilo rozšíriť aj do západnej Európy, najmä Nemecka, kde značnú časť vysťahovalcov z Turecka tvoria práve Kurdovia. Na nátlak Turecka bola činnosť PKK v Nemecku i Francúzsku zakázaná. Podľa niektorých odhadov je medzi pol miliónom Kurdov žijúcich v Nemecku prinajmenšom 100 tisíc prívržencov PKK.

Boj PKK bol relatívne úspešný preto, že mala svoje výcvikové strediská na území Sýrie a tej časti Libanonu, ktorá je pod sýrskou kontrolou. V poslednej dobe sa na sýrskom území zdržiaval aj Öcalan. Podľa väčšiny údajov počas 14 rokov bojov PKK zahynulo okolo 30 tisíc ľudí.

V roku 1993 v interview pre britské noviny Independent Öcalan vyhlásil na adresu tureckých úradov: "Dovoľte mi, aby som sa neozbrojený vrátil do Kurdistanu, aby som tam začal politickú činnosť a dialóg s vami." Turecké úrady sa o tom so Öcalanom odmietli baviť.

Medzinárodné pokrytectvo

Práve pojem "medzinárodné pokrytectvo" použili britské noviny Independent, aby charakterizovali situáciu, ktorá vznikla po Öcalanovom únose do Turecka. Má to byť príbeh kurdskej zrady, intríg "istej superveľmoci", ktorá teraz začala podporovať najnovšieho spojenca Izraela na Blízkom východe - Turecko.

Ide tu o politiku USA voči najväčšiemu národu na svete, ktorý nemá svoj vlastný štát. Spojené štáty sa na konci minulého roka pokúsili znova vytvoriť protisaddámovskú koalíciu vodcov irackých Kurdov Massouda Barzániho z Kurdskej demokratickej strany a Džalala Talábiho z Vlasteneckej únie Kurdistanu. Obaja po návšteve Washingtonu sľúbili USA pomôcť pri zvrhnutí Saddáma Husajna.

Turecko samozrejme táto dohoda mimoriadne znepokojila. Možnosť pre irackých Kurdov vytvoriť štát v severnom Iraku by bola impulzom pre zintenzívnenie boja tureckých Kurdov. "Veľký" Kurdistan, ktorý by bol vytvorený z časti Turecka, Iránu, Iraku a Sýrie by prestal byť púhym snom.

Turci svoj hnev prejavili naozaj účinným spôsobom. Do Ankary pozvali popredného irackého politika Tárika Azíza s tým, že s ním budú rokovať o zákaze vstupu britských a amerických vojenských lietadiel na turecké základne Inčirlik a Batman, odkiaľ doteraz Briti a Angličania podnikali vzdušné útoky na Irak. Keď Azíz navštívil Ankaru, Turci mu oznámili, že spomínaný prísľub už nie je aktuálny, turecké základne budú naďalej môcť Američania a Briti používať...

Stalo sa to vtedy, keď na základe doteraz neobjasnených okolností padol do tureckých rúk Abdullah Öcalan. Je zároveň zaujímavé, že sa to stalo v Nairobi, kde má CIA svoju africkú centrálu. S veľkou pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, možno tvrdiť, že Öcalana čaká z tureckých smrť.

Posledným silným protivníkom Izraela bola Sýria, ktorá poskytla PKK základne. Keď došlo k dohode medzi Tureckom a Izraelom, Sýria sa dostala do komplikovanej situácie a vypovedanie Öcalana bolo v tejto súvislosti najlacnejším zmierlivým gestom.

Podľa experta na problematiku Blízkeho a Stredného východu profesora na Kentuckej univerzite Róberta Olsona je. životným záujmom Izraela zabezpečiť si zdroje pitnej vody. Podľa viacerých expertov bude spor o zdroje pitnej vody príčinou mnohých konfliktov v nadchádzajúcom storočí. Na území obývanom Kurdmi pramenia rieky, ktoré majú kľúčový význam pre región: nielen Eufrat a Tigris, ale aj Seyhan a Ceyhan.

Medzinárodné pokrytectvo spočíva v tom, že sa našli prostriedky, ako prinútiť kosovských Albáncov a Srbov zasadnúť za rokovací stôl. Po ničom inom netúžil ani Öcalan. Treba pripomenúť, že medzinárodné právo uznáva iba jediný legitímny prostriedok riešenia sporov - rokovanie - a silu je podľa jeho zásad možné použiť iba v sebaobrane.

Napríklad režimu Saddáma Husajna sa vyčíta všeličo, no nik voči nemu nezakročil, keď uskutočňoval proti Kurdom politiku genocídy a dokonca použil aj medzinárodnými dohodami zakázané otravné plyny. Medzinárodné zásahy začali až po jeho agresii proti Kuvajtu.

Osud Kurdov

Prvú šancu uplatniť právo na sebaurčenie mali Kurdi až po prvej svetovej vojne na základe povestných 14 Wilsonových bodov. Anglicko a Francúzsko však mali iné plány s oblasťou Blízkeho východu. Veľká Británia už od čias premiéra Disraeliho bola podporovateľkou Turecka. Za prvej svetovej vojny sa však Turecko stalo spojencom Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Briti sľúbili za boj proti Turecku Arabom samostatný štát. Povestnému plukovníkovi Lawrencovi sa podarilo vyvolať protiturecké povstanie. Lenže väčšina arabských území sa po vojne dostala pod britskú či francúzsku mandátnu správu.

S Tureckom boli po prvej svetovej vojne podpísané dve mierové zmluvy. Prvá bola podpísaná v Sévres 10. augusta 1920 so sultánom Mehmedom VI. Sultán súhlasil nielen s odčlenením arabských území, ktoré si už boli rozdelili Anglicko a Francúzsko, ale aj so vznikom samostatného Arménska a Kurdistanu. Proti sultánovi povstal Kemal Atatürk, ktorý získal nielen podporu Sovietskeho zväzu, ale aj západných mocností. Podľa novej mierovej zmluvy podpísanej s víťaznou Atatürkovou vládou 24. júla 1923 v Lausanne Turecko získalo hranice, ktoré má dodnes.

Vznik Kurdistanu bol nielen proti záujmom Turecka, ale aj Veľkej Británie, ktorá chcela dostať pod svoju kontrolu naftové polia v Mosulu. Toto územie pripadlo Iraku, ktorý bol, vtedy britským mandátnym územím.

Národnostný a sociálny útlak vohnal Kurdov do mnohých povstaní. V Iraku v rokoch 1922-1932, 1936-1937, 1958-1959, 1961-1964, 1965-1974 a v rokoch 1984-1988. V Turecku v rokoch 1924-1927, 1936-1937, 1945-1947, 1978-1979 a od roku 1984 trvá pod vedením PKK dodnes.

Zárodok kurdského štátu vznikol po druhej svetovej vojne. V roku 1941 sa ZSSR a Veľká Británia rozhodli okupovať Irán. V roku 1946 na okupovanom území Iránu vzniká Kurdská autonómna republika, ktorá je však po odchode sovietskych vojsk zlikvidovaná. Kurdi na území Iraku dostali v šesťdesiatych i sedemdesiatych rokoch prísľub autonómie. Definitívne tieto sľuby zmietol zo stola Saddám Husajn.

V rokoch 1980-1988 prebiehala iránsko-irácka vojna. S "kurdskou kartou" chceli hrať obe strany, no úspešnejší bol Irán. Už sme spomenuli použitie chemických zbraní Bagdádom proti Kurdom, nad ktorými sa začalo vznášať reálne nebezpečenstvo genocídy. Táto hrozba prinútila OSN vytvoriť v severnom Iraku utečeneckú zónu. Možno tu bola šanca aj na niečo viac, no realizovať ju znemožnili rozpory medzi irackými Kurdmi. Ich dohoda v decembri 1998 mala už spomenuté dôsledky...

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984