Historické korene kosovského konfliktu

Počet zobrazení: 2922

Už od čias antiky región Balkánu charakterizovala etnická pestrosť. Platilo však, že v Bulharsku žili Bulhari, v Srbsku Srbi a na západnom pruhu pobrežia Balkánu takmer nebadane Albánci. Turci však poriadne balkánsky kaleidoskop poprevracali.

Turecké panstvo

Po postupnom ovládnutí polostrova osídľovali Turci niektoré oblasti. Keď Rusko začalo pri svojej územnej expanzii ovládať moslimské územia, prichádzajú na Balkán Tatári a Čerkesi.

Turci žili predovšetkým v mestách ako vojaci, sudcovia, úradníci a kupci. Na Balkáne sa usadili aj Gréci, Arméni a Židia. Etnické zloženie miest sa podstatne líšilo od ich okolia. Hoci často nebolo jasné, ku ktorej národnosti obyvateľstvo určitého regiónu patrí (takouto spornou oblasťou bolo napríklad Macedónsko), do istej doby to nebola primárna otázka. Tou bolo, k akému náboženstvu človek patril, či bol kresťan, moslim alebo žid. Napríklad islam prijali aj ľudia hovoriaci slovanskými jazykmi. Táto okolnosť sa neskôr stala príčinou mnohých tragédií. Keď sa utvárali alebo znovuutvárali balkánske štáty, každý z nich si robil nároky na zmiešané územia, pretože sa tam hovorilo aj jazykom dotyčného štátu.

Počiatky kosovského problému

Územia Rašky a Kosova pred tureckou okupáciou tvorili jadro stredovekého srbského štátu. Srbi však postupne prenášali svoje centrá smerom na sever k Dunaju, do oblasti Belehradu a dnešnej Vojvodiny.

Za dátum začiatku zániku stredovekého srbského štátu sa považuje bitka na Kosovskom poli, tzv. Vidov dan, 15. júna 1389. V skutočnosti dopadla nerozhodne. Srbský bojovník na začiatku bitky zabil sultána Murada, panike v tureckom vojsku zabránil Muradov syn Bayezid, lenže Turci zajali a po bitke popravili srbské knieža Lazára. O zániku srbskej samostatnosti však rozhodol útok "líšky ryšavej" nemeckého cisára a uhorského kráľa Žigmunda, čo prinútilo vdovu po Lazárovi prijať turecké podmienky. Pre Srbov sa bitka na Kosovskom poli stala podobným symbolom národnej katastrofy ako pre Čechov bitka na Bielej hore.

V roku 1683 sa možno rozhodlo o budúcom osude strednej Európy, keď boli Turci odrazení od Viedne. Po oslobodení Budína v roku 1686 sa začalo k spojenému vojsku Habsburgov a poľského kráľa Jána Sobieského pridávať aj katolícke a pravoslávne obyvateľstvo krajov severne od Dunaja a Sávy. V roku 1688 bol dobytý Belehrad. V roku 1689 vrchný veliteľ cisárskej armády Ľudovít Bádenský postupoval ďalej na územie Srbska, vydal deklaráciu a vyzval miestne kresťanské obyvateľstvo k povstaniu. Za pomoci obyvateľstva cisárske vojská prenikli až do Kosova a dobyli mestá Prizren, Prištinu a Peć. Keď na jeseň 1689 vojská generála Piccolominiho dobývali mesto Skopje, bolo v ich radoch viac Srbov a kresťanských Albáncov než cisárskych vojakov.

Turkom sa podarilo obnoviť svoje sily a v januári 1690 v bitke pri Kačaniku porazili Srbov a cisárske vojsko. V strachu pred pomstou Turkov odchádza s ustupujúcou cisárskou armádou aj údajne 40 tisíc kresťanských rodín zo západného Macedónska, južného Pomoravia a Kosova. Turci sem nasťahovali moslimských Albáncov.

Spor o Kosovo na prahu XX. storočia

Na začiatku XIX. storočia patril takmer celý Balkánsky polostrov k Tureckej ríši. V priebehu storočia sa osamostatnilo Grécko, Srbsko, Rumunsko, Bulharsko a svoju samostatnosť obhájila Čierna Hora. Postupom času Turecká ríša slabla a medzi štátmi sa začali zväčšovať rozpory. Povestným jablkom sváru medzi Bulharskom, Srbskom a Gréckom sa stalo územie Macedónska.

Zároveň sa začína prejavovať nepriateľstvo medzi Srbmi a Albáncami. Už vtedy, keď sa na mape Európy zjavili nové balkánske štáty, Albánci nedávali najavo politické nároky. Stalo sa tak až po Berlínskom kongrese v lete 1878.

Berlínsky kongres uznal nezávislosť Rumunska a Srbska a potvrdil nezávislosť Čiernej Hory. Jeho rozhodnutia však považovali za krivdu Bulhari. Sanstefanský mier z 3. marca 1878 prisúdil Bulharsku Macedónsko a pobrežie Egejského mora, no Berlínsky kongres ho zmenšil na tretinu. Macedónsko sa vrátilo pod nadvládu Turkov.

Keď v rokoch 1877-1878 Srbi oslobodili Pomoravie, mohli sa sem vrátiť potomci vyhnaných Srbov. Okolo 30 tisíc Albáncov, ktorí sa označovali tureckým slovom "muhadžírovia" (utečenci), turecké úrady usadili v Kosove a západnom Macedónsku. Berlínsky kongres rozhodol, že mesto Ulcinj s okolím, ktoré obývali Albánci, dostala Čierna Hora.

Udalosti mali vplyv na vznik tzv. Prizrenskej ligy, ktorá v júni 1878 vznikla v kosovskom meste Prizren. Liga protestovala proti tomu, že susedné štáty anektovali územie obývané Albáncami, no zároveň žiadala zlúčiť štyri turecké provincie (vilájety) do jedného autonómneho celku (Arnautsko). Moslimskí Albánci, ktorí tvorili nielen väčšinu etnika, ale boli aj politicky najvplyvnejší, stáli ešte na začiatku XX. storočia na strane Turkov a požadovali iba autonómiu v rámci ríše.

Územie Kosova a západného Macedónska bolo v rokoch 1878-1912 svedkom úpadku tureckej moci, anarchie, náboženskej netolerantnosti a protichodných aktivít štátov a národných hnutí. Srbi sa pripravovali na dobytie svojej posvätnej zeme (Starého Srbska, ktorého neoddeliteľnou súčasťou bolo aj Kosovo). Podarilo sa to počas prvej balkánskej vojny. Aby albánske etnické územie nebolo rozdelené medzi štáty bojujúce proti Turecku, bol na území oslobodenom od Turkov, v meste Vlora, vyhlásený samostatný albánsky štát. Albánci mali v tomto smere najväčšiu, ale nie nezištnú podporu u Rakúska-Uhorska a Talianska. Rím a Viedeň nevideli rady víťazstvo Srbska, Grécka, Bulharska a Čiernej Hory.

V roku 1913 vypuklo na území Kosova povstanie Albáncov. Srbi ho tvrdo potlačili. V Albáncoch videli nepriateľov, ktorí sa po stáročia spolupodieľali na tureckom útlaku. Tak vnikol zárodok trvalého etnického napätia.

Kosovo počas druhej svetovej vojny

Vznik Juhoslávie po I. svetovej vojne uvítali Chorváti a Slovinci s nádejou, že bude spoločným štátom južných Slovanov. Tento sen pochádzal z minulého storočia a prijímali ho aj balkánski socialisti. Počiatočný názov Juhoslávie bol Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Lenže svoje práva plne neuplatnili ani Chorváti, ani Slovinci, slovanské obyvateľstvo Macedónie bolo vyhlásené za "južných Srbov" a s Albáncami v Kosove sa vybavovali staré účty.

Kým za prvej svetovej vojny Srbská armáda udivila svet svojím hrdinstvom, kráľovská Juhoslávia kapitulovala v roku 1941 jedenásť dní po útoku štátov fašistickej Osi. Režim kráľovskej Juhoslávie si brutálnym porušovaním občianskych a etnických práv, nekompetentnosťou v riadení štátu a skorumpovanosťou odcudzil väčšinu obyvateľstva. Kapitulácia režimu však neznamenala kapituláciu krajiny. Práve partizáni vedení Josipom Brozom-Titom dokázali pred svetovou verejnosťou rehabilitovať meno krajiny, keď sa fašistickým okupantom postavili na odpor, ktorý bol jednou z nezanedbateľných zložiek protifašistickej koalície.

Veľkú časť Kosova, západného Macedónska a niekoľkých okresov Čiernej Hory okupovalo fašistické Taliansko pod zámienkou realizácie Veľkého Albánska. Územie Albánskeho kráľovstva na jar roku 1939 síce okupovalo Taliansko, ale väčšina kosovských Albáncov uverila fašistickej lži, že Albánsko je "nezávislý štát". S nadšením prijali zákaz hovoriť nielen na verejnosti, ale aj pri telefonických rozhovoroch inak ako po albánsky. Súhlasili aj s masovým vyháňaním Srbov a Čiernohorcov z Kosova. Kolaborantov s talianskymi fašistami sa v Kosove našlo viac ako v samotnom Albánsku, no nemali veľa šancí, pretože významnejšie úrady a funkcie obsadili Albánci z Albánska. Neskôr bol protifašistický partizánsky boj v Kosove nepatrný v porovnaní s ostatnou Juhosláviou.

Nádej po druhej svetovej vojne

Najzreteľnejšie sa juhoslovanský model prejavil práve vo veľkorysom riešení národnostnej otázky, nepreferoval žiadne etnikum. Ostro bola kritizovaná medzivojnová politika umelého vytvárania juhoslovanského národa zhora, čo nesrbské národy a národnosti chápali ako násilnú asimiláciu. Tito uznal existenciu macedónskeho národa, plnoprávnymi sa stali Čiernohorci, ako aj príslušníci moslimského etnika v Bosne a Hercegovine i v Sandžaku. Boli zabezpečené práva Maďarov, Slovákov, ale aj Rusínov (!) vo Vojvodine, práva Albáncov v Kosove. Jediným násilným opatrením bolo vysídlenie nemeckej menšiny. Dnes sa označuje za chybu, že sa do Kosova nemohli vrátiť ani počas druhej svetovej vojny násilne vysídlení Srbi a Čiernohorci.

Pravda, ani najveľkorysejšie riešenie nemôže byť ideálne. Až na niekoľko výnimiek (najdôležitejšou bolo pripojenie Metohije k autonómnej oblasti Kosovo) Titov režim zachoval historické hranice. Albáncom sa však od začiatku nepáčilo, že Kosovo malo iba štatút autonómnej oblasti, argumentovali tým, že oveľa menej početní Čiernohorci a Macedónci dostali štatút republík.

Tito mal podobný názor na riešenie problému Balkánu, aký zverejnil Dimitrov. Juhoslávia, Albánsko, Bulharsko, Rumunsko, možno Maďarsko a v prípade víťazstva komunistov v občianskej vojne aj Grécko mali vytvoriť federáciu. Netreba hovoriť o tom, akú reakciu vyvolal plán u Stalina. Bola to jedna z príčin roztržky, ktorá vyvrcholila v roku 1948.

Napriek nesporným kladom nemožno ani Tita, ani Juhosláviu 50. rokov idealizovať. Na jeseň roku 1955 sa v Kosove našli skladiská zbraní a boli odhalení agenti Tirany, chystajúci povstanie. V polovici roku 1956 sa s nimi konal tzv. Prizrenský proces. Keď sa Tito v rámci mocenských bojov potreboval zbaviť príliš mocného náčelníka tajnej polície UDBA, Alexandra Rankoviča, obvinil ho zo zinscenovania procesu. Zdá sa však, že to bola iba Titom vymyslená zámienka.

Dňa 27. novembra 1968, v predvečer albánskeho štátneho sviatku vyšli do ulíc Prištiny, Prizrenu a ďalších miest Kosova a západného Macedónska demonštranti. Začali páliť juhoslovanské zástavy a pokračovali útokmi na budovy štátnych úradov. Požadovali, aby sa ku Kosovu pripojilo západné Macedónsko, časť Čiernej Hory a toto územie dostalo štatút zväzovej republiky. Belehradská vláda požiadavke nemohla vyhovieť, ale značne rozšírila právomoci kosovskej autonómnej vlády. Boli prakticky totožné s právomocami vlád zväzových republík. Zároveň rozhodla o miliardových dotáciách, ktoré z veľkej časti rozkradla miestna vláda v Prištine. Tito situáciu v Kosove na čas upokojil, po jeho smrti sa znova zostrila.

Po Titovej smrti

Rok po Titovej smrti v marci 1981 v Kosove prepukli nepokoje. Bez ohľadu na rozšírenie autonómie sa Albánci cítili byť diskriminovaní. Kým v roku 1956 alebo 1968 to boli iba indície, v roku 1981 bolo zrejmé, že demonštrácie organizovali priamo agenti vlády Envera Hodžu a naivní idealisti, ktorí v stalinistickom Albánsku videli maják národného zjednotenia. Nepokoje a najmä podiel tiranských agentov na ich organizovaní bol neskôr argumentom pre obmedzenie autonómie Kosova.

Ozývať sa začali aj kosovskí Srbi. Sťažovali si na ústrky autonómnych úradov, vyháňanie z dedín, ničenie úrody, prenasledovanie žien a detí. V prvej polovici 80. rokov muselo z Kosova odísť vyše 30 tisíc Srbov. Vo februári 1986 sa pred budovou juhoslovanského parlamentu konala demonštrácia kosovských Srbov, žiadajúcich ochranu. Vtedajšia juhoslovanská vláda pre riešenie krízy okrem frázovitých prísľubov nič neurobila. Bol to symptóm neschopnosti riešiť aj ďalšie problémy. Juhosláviu čakal krvavý rozpad v roku 1991.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984