Spontánne, zámerne, pasívne

Počet zobrazení: 1906

Dejiny posledných dvoch - troch storočí sociológovia a historici najčastejšie vysvetľujú ako dejiny modernizácie. Sporov o význam pojmu modernizácie je mnoho, skoro všetci sa zhodujú na tom, že môžeme rozlíšiť tri základné podoby modernizačných procesov: modernizáciu spontánnu, zámernú a pasívnu.

Spontánna modernizácia je charakteristická pre západné štáty, predovšetkým pre Anglicko a Holandsko, čiastočne i pre Francúzsko. V týchto krajinách začala ako nezamýšľaný dôsledok zmien v mikroštruktúrach spoločnosti. Bola to modernizácia "zdola", jej podnetom bola zmena spôsobu konania v dôsledku zmeny oceňovania mravnej hodnoty každodennej, "vnútrosvetskej" činnosti.

Modernizácia teda v krajinách svojho pôvodu nebola niečím chceným, plánovaným, zámerným. Bola výsledkom viacmenej náhodného súbehu mnohých, vzájomne na sebe nezávislých faktorov. Spoločnosti, v ktorých sa presadili modernizačné tendencie, bohatnú, dostávajú k dispozícii viac moci a energie a postupne sú schopné moc nad prírodnými podmienkami svojho života pretvárať na moc nad inými spoločnosťami.

CENTRUM A PERIFÉRIA

Po "spustení" procesu modernizácie sa jednotlivé spoločnosti začínajú odlišovať i tým, koľko hmotných a energetických zdrojov majú k dispozícií. Dejiny sa menia na preteky, v ktorých možno vyhrávať, prehrávať, zaostávať, predbiehať. Svet sa začína diferencovať na rýchlo sa rozvíjajúce centrum a na zaostávajúcu perifériu.

Aj historický vývin v centre má svoje komplikovanosti. Predsa len centrum vždy pozostáva z niekoľkých súperiacich impérií, nikto nemá "miesto na výslní" vyárendované raz navždy. Stačí si nakoniec pripomenúť, ako sa menil pomer síl medzi Anglickom, Francúzskom, Nemeckom, Ruskom, USA a Japonskom v priebehu posledného storočia. A vlastne vždy to bolo tak, že boj o vedúce postavenie je krutejší a brutálnejší než boj o umiestnenie v peletóne. Často rozhoduje malá vývinová výhoda, a preto jednotlivé krajiny, ktoré bojujú o vedúce postavenie, sa navzájom dôkladne sledujú, preberajú organizačné a výrobné techniky. Práve v dôsledku tejto súťaže mocných modernizácia stále viac a viac stráca charakter živelnosti a stáva sa "vedomým" procesom. Práve v tej miere, v akej sa do reprodukcie a produkcie spoločenských štruktúr zapája veda, veda sa stáva sociálnou silou, stáva sa súčasťou mocenských štruktúr.

KRIŽOVATKY MODERNIZÁCIE: KEDY ZELENÁ A KEDY ČERVENÁ

Ako však prebiehajú modernizačné procesy na periférii? Predovšetkým modernizačné procesy na periférii nie sú živelnými procesmi, resp. stupeň ich živelnosti je veľmi nízky. Zaostávanie je pociťované ako záťaž, a preto sa hľadá cesta, ako sa z toho dostať, ako sa vyrovnať krajinám v centre, ako vyrovnať ich civilizačný náskok. Politici z krajín na periférii veľmi dobre vedia, že sa temer nemôžu spoliehať na spontánne procesy, ba dokonca vedia, že spontánny vývin často len prehlbuje civilizačné zaostávanie, teda len "nahráva" krajinám v centre. Vcelku možno povedať, že procesy modernizácie na periférii prechádzajú spravidla niekoľkými štádiami, v ktorých sa ťažisko mobilizácie spoločnosti postupne presúva z kultúry na politiku a ekonomiku. Prvá fáza má spravidla charakter národného obrodenia, jeho cieľom je kultúrna homogenizácia populácie. V jej priebehu sa formujú moderné národy. Na fázu kultúrnej homogenizácie potom nadväzuje úsilie o získanie politickej subjektivity, vyúsťujúcej do modernizácie štátu. Štát sa stáva základným médiom a nástrojom modernizácie. Štát ako subjekt modernizácie však musí rešpektovať možnosti danej spoločnosti, ináč preceňuje svoje možnosti a proces modernizácie sa dostáva do slepej uličky. "Reálny socializmus" bol takouto slepou uličkou zámernej, "plánovitej" modernizácie.

PASÍVNE MODERNIZÁCIE

Pravda, nie každá spoločnosť na periférii je schopná aktívnej modernizácie, pričom rozdrobenie vôle k aktívnej modernizácii býva najčastejšie spôsobené nepriaznivými dejinnými podmienkami, v rámci ktorých sa daná spoločnosť rozvíjala. Tak ako jednotlivec môže "podľahnúť" podmienkam svojho života, môžu im podľahnúť i celé etnosy alebo národy. Ani takéto spoločnosti sa však nemôžu vyhnúť základnému trendu doby, i v nich prebiehajú modernizačné procesy, prebiehajú však v deformovanej, neorganickej podobe.

S pasívnymi modernizáciami máme do činenia tam, kde prechod k modernosti nie je ani živelný, ani aktívne vynucovaný, kde chýba spoločensky relevantná vôľa presadiť sa. Takáto pasivita, pasívne podriaďovanie dobovým tlakom je charakteristické pre spoločnosti, ktoré nezískali politický priestor pre vlastné uplatnenie, kde chýba racionálny štát, v rámci ktorého by bolo možné získať súhlas spoločnosti, aby sa vydala na cestu modernosti.

Prvá cesta k modernosti, spontánna modernizácia postupovala od mikroštruktúr k makroštruktúram. Najprv sa zmenila motivácia konania jednotlivca a ináč konajúce indivíduá potom menili staré inštitúcie a vytvárali nové. Druhá cesta, zámerná modernizácia, sa orientovala primárne na zmenu makroštruktúr, na zmenu inštitúcií a predpokladala, že zmena inštitucionálneho prostredia si vynúti aj zmenu správania a konania jednotlivcov. Pasívna modernizácia znamená mechanické podriaďovanie dobovým trendom. Výsledkom je rozdelená spoločnosť bez schopnosti nájsť "spoločného menovateľa" rozdielne orientovaných politických vôlí, bez schopnosti definovať základné podmienky koexistencie, bez schopnosti dosiahnuť dohodu o základných spoločenských hodnotách.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984