Krívajúce analógie
O analógiách sa hovorí, že krívajú. Aj pri diskusii o súčasnej kosovskej tragédii sa používajú analógie, o ktorých sa hovorí, že krívajú...
KAMBODŽA
18. marca 1970 sa v Kambodži štátnym prevratom dostal k moci proamerický režim Lon Nola. Dovtedajšiemu vládcovi Norodomovi Sihanukovi sa darilo veľmi pružnou politikou vyhnúť sa zatiahnutiu do vietnamskej vojny. Ako prvé, Lon Nol začal s etnickými čistkami, ktorých obeťou sa stalo niekoľko desiatok tisíc Vietnamcov. Do krajiny potom vpadli Severovietnamci. Lon Nol požiadal o pomoc Juhovietnamcov a USA. Juhovietnamci "pomohli" tak, že drancovali kambodžské dediny a Američania zasa začali bombardovať Kambodžu, na ktorú zvrhli tri razy viac bômb, než na Japonsko počas druhej svetovej vojny.
Krajina sa rozdelila na dve zóny, mestá pod kontrolou Lon Nolovej proamerickej vlády a vidiek pod kontrolou tzv. Červených Kmérov. Ešte počas vojny z nimi kontrolovaného územia prichádzali správy, ktoré boli tak strašné, že sa zdali byť neuveriteľné.
Po odchode Američanov z Vietnamu padol aj Lon Nolov režim. Krajina sa dostala pod nadvládu Červených Kmérov. Tí vysídlili mestá a na vidieku obyvateľstvo sústredili do pracovných táborov, kde boli životné podmienky dokonca ešte oveľa horšie než v nacistických koncentračných táboroch a sovietskych gulagoch. Keď Červení Kméri vyvraždili väčšinu skupín, ktoré odsúdili na smrť, ako boli napríklad intelektuáli alebo budhistickí mnísi, nakoniec sa začali vyvražďovať navzájom. Jedna zo skupín zaútočila dokonca na Vietnam, kým druhá požiadala Vietnam o pomoc.
Vietnamci nakoniec na území Kambodže nastolili pomery, ktoré (aspoň vzhľadom na štandard tamojšieho regiónu) považovať za únosné. Celá záležitosť má však absurdné zakončenie. Ešte v osemdesiatych rokoch zastupovali Kambodžu v OSN Červení Kméri. Jeden z ich lídrov, Khieu Samphan, ešte v roku 1980 popieral, že by jeho hnutie uskutočňovalo vyvražďovanie svojho národa a z genocídy obvinil Vietnamcov. To nie je všetko. Dlhú dobu sa Červení Kméri zdržiavali na pohraničnom území medzi Kambodžou a Thajskom. Išlo by to bez pomoci zvonka? Ešte v roku 1986 austrálska vláda požadovala utvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý by vyšetril kambodžskú genocídu a potrestal vinníkov. Pokiaľ viem, dodnes sa tak nestalo. Navyše, "najvyšší vodca" Červených Kmérov Pol Pot nedávno zahynul za nejasných okolností. Bola iba predvedená jeho mŕtvola novinárom a hneď spálená. Môžeme sa iba dohadovať, čo by bol rozprával pred medzinárodným tribunálom...
BANGLADÉŠ
V roku 1947 bola bývalá Britská India absurdným spôsobom rozdelená na dva samostatné štáty. Okrem nezávislej Indie vznikol aj štát Pakistan, ktorého východná a západná časť boli od seba vzdialené vyše 2000 kilometrov. Spájalo ich iba islamské náboženstvo, inak sa líšili, aj etnickým zložením, aj tradíciami, aj záujmami.
Východný Pakistan bol prevažne obývaný Bengálcami. Tí sa cítili byť utláčaní vládou v západnej časti krajiny. Keď boli nakoniec v roku 1970 v krajine voľby, vo východnom Pakistane vyhrala voľby Liga Awami, ktorá žiadala federalizáciu krajiny. Pakistanskej vláde však bolo jasné, že autonómia pre východný Pakistan by bola iba predstupňom jeho nezávislosti. Preto bol rozpustený parlament. Armáda začala masakrovať hinduistické obyvateľstvo, ktoré začalo utekať do Indie. Pre Indiu vznikla neúnosná situácia, počet utečencov presiahol neuveriteľných 10 miliónov.
India intervenovala. V bleskovej vojne, ktorá trvala necelé dva týždne, donútila pakistanskú armádu ku kapitulácii. Na mape sveta sa zjavil nový štát - Bangladéš. Pikantné je, že hoci Rada Bezpečnosti OSN bola upozornená na kritickú situáciu v júli 1971, zišla sa až v decembri, po indickej intervencii.
MNÍCHOVSKÝ DIKTÁT
Už popredný český historik Palacký svoje národné dejiny charakterizoval ako "potýkanie medzi Čechmi a Nemcami". Vzájomné vzťahy medzi hlavnými etnickými zložkami českých krajín sa vyostrili v polovici XIX. storočia a stále sa zhoršovali. Keď v roku 1918 vznikla Československá republika, nemeckí poslanci vyhlásili, že si želajú, aby územie českých krajín, obývané Nemcami, bolo pripojené k Rakúsku. Mierová konferencia vo Versailles uznala historické hranice českých krajín, ale zároveň uložila vláde ČSR, aby Nemcom zabezpečila všetky štandardné menšinové práva. Nemci mali nielen svoje základné a stredné školstvo, ale aj univerzity. Nielenže v československom parlamente boli nemeckí poslanci, ale v niektorých československých vládach boli aj nemeckí ministri.
V roku 1938 nacistická vláda vyzývala nemecké obyvateľstvo k úteku do Nemecka, kde sa sformovali osobitné jednotky, tzv. Freikorps, ktoré sa vracali na československé územie a tam útočili na policajné stanice a terorizovali Čechov žijúcich na zmiešanom území. Nacistická propaganda šírila tvrdenia o neuveriteľných zverstvách, ktoré páchalo československé vojsko a československá polícia na "úbohých" Nemcoch.
29. septembra 1938 sa v Mníchove konala konferencia za účasti predstaviteľov Nemecka, Talianska, Francúzska a Veľkej Británie. Pod hrozbou použitia násilia bolo Československo donútené odstúpiť pohraničné územie Nemecku s tým, že konferencia ani len nestanovila hranice, tie si nakoniec mohlo určiť Nemecko samo. Francúzsko bolo spojencom Československa. Predchodkyňa OSN, vtedajšia Spoločnosť národov, sa v tomto spore nijak neangažovala.
POUČENIE?
V Kambodži americké bombardovanie nijak nezabránilo Červeným Kmérom, aby sa nakoniec zmocnili krajiny, kde nastolili genocídny režim. V prípade Pakistanu bol medzinárodne uznaný štátny útvar, ktorý bol zjavne životaneschopný a predurčený ku konfliktom. V prípade Československa západné mocnosti obetovali životne dôležitú časť jeho územia v záujme zachovania mieru "pre jednu generáciu", ako bol povedal vtedajší britský premiér. Ako sa máme poučiť z dejín?
