Čas sa kráti, partokrati!
Slovenskom sa plazí nebezpečná skepsa. Skepsa z demokracie. Po krátkom období od novembra 1989, keď sa k slovu dostali občania a verejnosť, chopili politické opraty pevne do rúk strany. Ako keby sa dohovorili, začali sa takmer všetky vo svojich názvoch sprava i zľava oháňať slovíčkom „demokracia“ - Kresťanskodemokratické hnutie, MKDH, SKDM, SDSS, Demokratická strana, Demokratická únia, Strana demokratickej a kresťanskej únie, Hnutie za demokratické Slovensko, Strana demokratickej ľavice…
Možno práve toto premnoženie politologického termínu vyvolalo u mnohých Slovákov averziu voči nemu a niektorí dokonca začali používať slovo „demokrati“ ako nadávku. Zdá sa mi však oveľa pravdepodobnejšie, že ľudia začali spájať demokraciu so sociálnym a hospodárskym marazmom, s nedostatočne fungujúcim právnym štátom, zločinnosťou, korupciou. Po tom, čo mnohých sklamala táto zdehonestovaná podoba demokracie, sa tu otvára cesta pre autoritatívneho politického vodcu, ktorému (pardon, jeho strane) zrejme odovzdá hlas väčšina voličov.
Popri tých, čo prídu k urnám, aby spopolnili svoje volebné nádeje, sa nesporne opäť nájde značná časť skeptikov hlasujúca nohami. Sú to ľudia, ktorým buď chýba skutočná alternatíva, alebo majú po krk tunajšej partokracie. (Mimochodom, tento termín znamenajúci „vládu strán“ úspešne zatajili v dvoch hrubých slovníkoch cudzích slov.) Ako to funguje, pociťujeme dennodenne. Z médií sa na nás valia vnútrostranícke krízy a verejné škandály politikov. Keď sa útočí na niektorý rezort, azda každý to berie ako útok na politickú stranu, ktorá tam má ministra. Hádanie sa o privatizácii je boj o politický vplyv a hlasy voličov, všetko je prepolitizované… Už aby sa človek bál otvoriť konzervu.
Dá sa aj konkrétnejšie. Napríklad voľby do vyšších územných celkov. Nezávislých kandidátov sa niekde dalo narátať sotva na prstoch jednej ruky, inde ani to. Jedného navrhlo hentaké zoskupenie politických strán, ďalšieho zase onaké, v Trenčianskom kraji patrí celé zastupiteľstvo pod jednu politickú zástavu. Alebo výber ombudsmana. No, kto už sa má zastávať práv všetkých občanov bez ohľadu na politickú príslušnosť, ak nie nadstraník, osobnosť, za ktorou nie sú žiadne viditeľné či neviditeľné politické nitky? U nás však hneď dávali svoje tipy a odporúčali „zaručene nezávislých“ kandidátov strany. Pravda, objavili sa aj kandidáti záujmových združení a profesijných zoskupení, no opäť s politickým podtextom. Akože ináč, keď verejného ochrancu ľudských práv volia poslanci v parlamente…
Kdeže je občianska spoločnosť? Kdeže je aktívna účasť na správe vecí verejných? Nielen u nás, ale i v okolitom svete, ba aj za oceánom skapal pes. V USA sa počet obyvateľov venujúcich čas niektorej politickej strane prepadol od roku 1968 do roku 1996 na polovicu. Množstvo tých, čo sa zúčastnili na nejakom verejnom zhromaždení či politickom vystúpení, sa od roku 1974 do roku 1994 znížil o tretinu. Načo prejavovať iniciatívu, načo sa zaujímať o budúcnosť svojho okolia či krajiny, keď všetko držia v rukách partokrati? Nové sociálne hnutia, protestujúce proti globálnemu vykorisťovaniu ľudí a nivočeniu životného prostredia, hovoria aj za nás oligarchii a partokracii, ktorá jej umožňuje devastovať svet, že skutočná demokracia - vláda ľudu skôr či neskôr musí dostať slovo.
