Top

JOZEF ŠPAČEK

Vydavateľstvo úspešnej autorky a vydavateľky Evy Evity Urbaníkovej sa rozhodlo pre vydavateľsky netradičný čin, keď po možno až príliš veľkom množstve ľahko stráviteľných kníh (evitoviek, srdcoviek, evitiniek a pod.) v prevažnej miere od ženských autoriek (hoci ich knihám v podstate nechýba poväčšine vtip a šarm) prišlo s knižkou úplne iného charakteru.

Rozprávanie bývalého vojaka Bundeswehru, pôvodom Slováka Marka Adamíka (t. č. manžela Wandy Hricovej) do knižnej podoby „pričesala“ Eva Bacigálova, a tak tento autorský tandem vydal knihu pod názvom Maverick (Evitapress, s.r.o., Bratislava 2011). Adamík v nej tlmočí mimoriadne silným autentickým štýlom  zážitky zo svojich misií pod záštitou NATO v uniforme Bundeswehru v Kongu, Afganistane a Kosove.

Veľmi podrobne píše aj o výcviku budúcich výsadkárov, ktorý týmto misiám predchádzal. Išlo o mimoriadne tvrdý až neľudský výcvik, bezohľadný nielen po stránke fyzickej, no možno ešte viac po stránke psychickej. Rozprávač však priznáva, že ich inštruktori, ktorých budúci účastníci počas výcviku znenávideli až na smrť, vedeli, čo robia. Ukázalo sa to v plnej miere až v samotnom misijnom nasadení, keď boli dennodenne konfrontovaní s až neuveriteľne krutou, nezmyselnou a neľudskou realitou existujúcou v krajinách, do ktorých boli vyslaní na misie. V podstate boli vojaci v permanentnom ohrození na živote, najmä v Kongu, o čosi menej v Afganistane a zdanlivo pokojne prebiehala Adamíkova misia v Kosove.

Adamík vysvetľuje aj dôvody, ktoré ho doviedli do vojenskej uniformy. Nevedel sa uspokojiť s pokojným, preňho nudným životom či už študijného alebo zamestnaneckého modus vivendi. Chcel zahnať nudu, zažiť napätie, nebezpečenstvo, vysokú mieru adrenalínu. Život v uniforme mu priniesol všetko to, po čom túžil, ale za cenu, o ktorej nemal pred svojím vstupom do armády ani potuchy. Nevedel si predstaviť, že úplne otupie voči ľudskému utrpeniu a bezohľadnému zabíjaniu, aké mali vojaci napr. KFOR za úlohu len – monitorovať! – na misiách.

Tiež ho zaskočila i skutočnosť, že po skončení jednej misie ho pocit prázdnoty a vykoľajenosti priviedol k ďalšej z misií, v civilnom živote, do ktorého mohol odísť, by nenašiel pocit uspokojenia, chýbalo by mu to napätie, typické pre pobyt v misii. Nechtiac tak tlmočil niečo ako pocity príslušníkov „stratenej generácie“, literárne známej možno až notoricky. Stratená je však asi každá generácia, ktorá na vlastnej koži zažije to, čo zažil Maverick (to bolo krycie meno či prezývka autora rozprávania, ktorú si musel zvoliť každý účastník misie, v žiadnom prípade nesmeli používať z bezpečnostných dôvodov svoje skutočné mená a priezviská, hoci ich samozrejme poznali) na svojich pobytoch v troch ohniskách svetových konfliktov, ktoré neboli dodnes zažehnané a zrejme tak skoro ani nebudú. Je však viac ako zrejmé, že bez týchto misií by situácia v regiónoch lokálnych vojen, ktoré horia či tlejú v rôznych kútoch Európy, Ázie a Afriky bola ešte horšia. Maverick aj stručne načrtáva politicko-historické korene vojnových ohnísk, hoci len v krátkosti, čo je pochopiteľné, lebo len taký náčrt problému „balkánskeho podbruška“ by vydal za niekoľko kníh.

Jazykovo je Adamíkova próza vcelku korektne zvládnutá, vrátane drsného vojenského slangu, ktorý vyznieva výrazne funkčne. Snáď len nadmerne používané slovo „kemp“ vo význame „tábor“ či „základňa“ pôsobí v slovenskom jazykovom povedomí mierne rušivo, keďže práve toto slovo zvykneme používať v iných, nevojnových či nevojenských súvislostiach. V knižke je z obsahového hľadiska dosť naliehavo sformulovaný odkaz pre tých, ktorí sa rozhodujú alebo rozhodli pre službu v uniforme a túžia po vysokej miere adrenalínových zážitkov, že si budú musieť uvedomiť oveľa viac ako doteraz, čo ich čaká na misii a tiež po jej úspešnom skončení. Zomrie v nich totiž kus človeka. Z tohto uhla pohľadu má knižka útleho formátu cenu určite nie rovnako útlu.

Blog

Založte si blog.

Všetky blogy | Autori

Všimli sme si