Top

VLADIMÍR BLAHO

V priebehu niekoľkých týždňov činoherný súbor SND pripravil už druhú inscenáciu tematicky sa viažucu  na svet opery. Po americkej komédii „o najhoršej opernej speváčke v histórii“ teraz naštudovala hru úspešného britského dramatika Ronalda Harwooda s názvom Kvarteto odohrávajúcu sa v domove dôchodcov pre umelcov.

Autor sa inšpiroval existenciou milánskeho Casa di riposo, ktorý zriadil Giuseppe Verdi v roku 1899 pre zostarnutých hudobníkov a spevákov. Hra stojí a padá na výkonoch hercov hrajúcich štyri postavy: stratou pamäti poznačenú bývalú mezzosopranistku Cecilly, egocentrickú sopránovú hviezdu Jean, sexom ešte stále posadnutého barytonistu Wilfreda a zakomplexovaného a o podstate umenia filozofujúceho tenoristu Reginalda.

Hlavnou témou hry je proces, v ktorom sledujeme, ako sa jednotlivé postavy vyrovnávajú so starnutím a nanovo si definujú zmysel života v radosti z prítomného okamžiku. Hoci hra je plná reminiscencií na zašlú slávu a rany utŕžené aj v súkromnom živote, napokon vrcholí rozhodnutím vrátiť sa na koncerte pre spolubývajúcich k interpretácii slávneho kvarteta z Verdiho Rigoletta, ktoré na vrchole svojej slávy kedysi spolu interpretovali. Pôsobivo je inscenovaný záver hry, v ktorom spev imitujúci herci sa pomaly strácajú na rampe v prepadlisku, kým na otáčaný zadný horizont sa premieta partitúra kvarteta z Verdiho Rigoletta, ktoré zaznieva zo zvukovej nahrávky.

Inscenácia má štyroch vynikajúcich interpretov: obdivuhodne fyzicky zdatnú Máriu Kráľovičovu ako Cecilly (alternuje Eva Krížiková), úpadok popularity i fyzického stavu ťažko nesúcu Emíliu Vášáryovú v úlohe Jean (alternuje Božidara Turzonovová), najmenšie nuansy cholerického Reginalda vyhrávajúceho Mariána Geišberga a Emila Horvátha ml., ktorý si popri réžii zahral nemotorného a zmierlivého rojka Wilfreda (oproti jeho typickým kreáciám menej exponujúcim hlasové forte). Každý z hercov má svoje etudy a repliky dôkladne premyslené a vypracované, tieto navzájom do seba zapadajú a tak umocňujú dojem z brilantne napísaného, hoci viac-menej na poli zábavného umenia zostávajúceho dramatického textu.

Autor nám v ňom nezvestvuje nejaké prekvapivé alebo hlbokomyseľné pravdy, ale ústami hercov rozpráva o živote, aký poznáme, o naplnených či nenaplnených túžbach, o zlyhaniach a víťazstvách, o schopnosti prispôsobiť sa a prijať skutočnosť takú, aká je. Tým všetkým potvrdzuje v hre dvakrát deklarovanú myšlienku, že ozajstným umením je to, ktoré dokáže vyvolať v nás emócie. Inscenácia sa hrá na neutrálnej, vzdušnej scéne Petra Čaneckého, v ktorej sa umne emociálne využíva aj fakt tieňohry.

Hoci podobne ako nedávno pri opernej premiére Cikkerovho Mistra Scrooga inscenátori aj teraz vraj myslia predovšetkým na prvodiváka (ten sa azda chytí na sexuálnych motívoch a replikách), domnievam sa, že táto vydarená inscenácia osloví predovšetkým starších, ktorým už klope staroba na dvere (potvrdzujú to nepriamo aj slová režiséra v bulletine), a potom všetkých priaznivcov opery, ktorým čosi hovoria v texte spomínané mená skladateľov či spevákov. Títo napríklad identifikujú, že hudba (Peter Mankovecký), ktorá sprevádza vstup Jean na scénu, je melódiou árie z Pucciniho Tosky, v ktorej sa (v slovenskom preklade) spieva „vždy som láskou k umeniu žila“, čo geniálne vytvára základnú charakteristiku postavy. Veď Jean sa cíti takou hviezdou, akou bola v Pucciniho opere Floria Tosca alebo o polstoročie neskôr Mária Callasová, ktorú nám Čanecký pripomína aj tým, že Vášáryovú oblečie do podobného kostýmu, aký mala pri interpretácii tejto opernej hviezdy v SND v hre McNailyho Majstrovská lekcia v roku 2002.

Je dobré, že po Garderobierovi, ktorý tak zaujal našu divadelnú verejnosť aj vďaka hercom, čo v ňom excelovali (Filčík, Huba a iní), sa k nám dostala ďalšia Harwoodova hra, na ktorej sa dá dokázať, že dobrí herci ešte nevymreli.

Foto: snd.sk

Blog

Založte si blog.

Všetky blogy | Autori

Všimli sme si