Top

VLADIMÍR BLAHO

Medzi námestiami Ľudovíta Štúra a Eugena Suchoňa na mieste niekdajšej tereziánskej sýpky stojí už takmer sto rokov budova Reduty. Začali ju stavať v roku 1911 podľa projektu secesiou ovplyvnených budapeštianskych architektov Dezidera Jakaba a Marcela Komora v neobarokovom slohu s bohatou štukovou výzdobou. Viacúčelová budova bola dávaná do prevádzky postupne.

V Redute bola Mestská hudobná škola, kaviareň, reštaurácia, no hlavné priestory slúžili na plesy, koncerty a filmové predstavenia. Posledných šesť desaťročí bola sídlom Slovenskej filharmónie, pričom malú koncertnú sálu priebežne využívala VŠMU ako svoje štúdio, istý čas tu hrala Komorná opera a napokon komorné súbory SF.

Rekonštrukcia za 30 miliónov eur

V apríli 2009 kvôli havarijnému stavu musela Slovenská filharmónia budovu opustiť a po reštaurátorskom výskume sa začalo s jej rekonštrukciou. Išlo predovšetkým o obnovu umelecko-historickej a výtvarnej hodnoty pamiatkovo chráneného objektu, a to rekonštrukciou vonkajšej fasády ako aj interiéru (obnova klenieb, štukovej výzdoby na ploche 12 442 štvorcových metrov, zbúranie niektorých priečok, nové výťahy, okná atď.). Rekonštrukcia zahŕňala aj nadstavbu v strešnom priestore (pre administratívne a skladové účely ako aj nové nahrávacie štúdio), vybudovanie nových priestorov v suteréne pod nádvorím a úpravu nádvoria (jeho zasklepením) pre letné koncerty orientované hlavne na mládež.

Niet pochýb, že filharmonici  budú mať teraz oveľa lepšie podmienky pre svoju prácu. Rekonštrukcia (niektoré práce sa ešte dokončujú) by mala stáť okolo 30 miliónov eur (pri úspore okolo 7 miliónov oproti plánovanému rozpočtu), z čoho poskytlo grand vo výške 2,2 milióna Nórske kráľovstvo, a tak je celkom prirodzené, že novovytvorený priestor vo dvore ponesie meno veľkého priateľa Slovákov Bjőrnstjerne Bjőrnsona.

Kým vynovené priestory pôsobia naozaj impozantne, trocha menej nadšenia spôsobuje dizajn nového rakúskou firmou dodaného organu (ktorý bude sfunkčnený v apríli).

Drobné pripomienky k otváraciemu večeru

Otvárací koncert (26. januára), na ktorý sa priaznivci Slovenskej filharmónie tak tešili a ktorý bol významnou udalosťou nášho kultúrneho života (v publiku boli všetci traja najvyšší štátni predstavitelia), priniesol aj jedno nemilé prekvapenie. Štyria vokálni sólisti, ktorí v uvádzanej Beethovenovej Deviatej symfónii našťastie (v porovnaní s orchestrom a zborom) hrajú „druhé husle“, totiž neboli umiestnení na kraji pódia vedľa dirigenta, ale úplne v úzadí obkolesení členmi Slovenského filharmonického zboru. Neviem, či sa k tomuto riešenie pristúpilo kvôli televíznemu prenosu (konečne sa STV zachovala, ako sa patrí!), alebo to bolo spôsobené faktom, že hĺbka pódia bola skrátená o niekoľko metrov.

Hoci orchester Slovenskej filharmónie aj so svojím temperamentným a ostrieľaným dirigentom Emmanuelom Villaumeom ako aj Juhaňákovej Slovenský filharmonický zbor potvrdili svoje kvality, predsa z hľadiska koncepčného sa mi naštudovanie zdalo menej kontrastné a až priveľmi si zakladajúce na monumentalite zvuku. Alebo si budeme musieť opätovne zvykať, že v Redute je úplne iná akustika než v historickej budove SND, v ktorej sme počúvali koncerty SF viac než dva roky?

Pokiaľ ide o vokálnych sólistov, obaja muži (Ľudovít Ludha a Peter Mikuláš), ktorých party sú vďačnejšie, potvrdili (s výhradou, ktorá sa týka akustiky) svoje kvality podobne ako Terézia Kružliakova. V prípade sopranistky Simony Houda-Šaturovej (napriek jej obmedzenému zástoju, ktorý neumožnil plne odhaliť jej kvality) treba konštatovať, že je na škodu veci, ak je pre našu širšiu kultúrnu verejnosť takmer neznámou. Veď ide o bratislavskú rodáčku, sopranistku s výraznými úspechmi v zahraničí.

Profesionálnu úroveň otváracieho večera mal aj bulletin, ktorého časť venovanú skladateľovmu vrcholnému dielu zostavil Ivan Martin. Zato v druhej časti obsahujúcej curriculum vitae účinkujúcich bol festival v Epolete (na ktorom účinkoval šéfdirigent SF) nesprávne označený ako americký. Pritom ide o Festival dvoch svetov (Ameriky a Európy, resp. Talianska), ktorý založil Italoameričan Giancarlo Menotti (jeho storočnicu v minulom roku nechali naše médiá vrátane odborných hudobných nepovšimnutú), ale koná sa v Taliansku a s prevahou európskych mladých umelcov.


Pravidelné koncertné publikum, ktoré si nijako nevedelo zvyknúť na koncerty v opernej sále, si odteraz zasa môže prísť na svoje. Dúfajme, že vo vynovenom, zlatom sa blyštiacom prostredí budeme počúvať perly hudby v kvalitnej interpretácii a že v oboch krásnych sálach sa budú stretávať predovšetkým tí, čo majú radi klasickú hudbu a nie spoločenská smotánka na plesoch, ktoré sú dnes pre istý druh ľudí tým najtypickejším prejavom kultúry.

Na snímkach: Štukové plastiky Adolfa Meszmera, ktoré zdobia fasádu Reduty.

Foto: Emil Polák

Blog

Založte si blog.

Všetky blogy | Autori

Všimli sme si