Top

JOZEF ŠPAČEK

Slovenská detektívka nemá obzvlášť hlboké korene. Iba zopár autorov sa pokúšalo popasovať sústavnejšie s týmto žánrom, často nespravodlivo označovaným za "poklesnutý" (už je však zaradený aj do učebných osnov a učebníc literárnej výchovy na stredných školách), ktorý má vo svete v podstate konštantnú čitateľskú obľubu v širokom generačnom i vzdelanostnom publiku.

Moje čitateľské skúsenosti s týmto žánrom siahajú do začiatkov 60-tych rokov, kedy som sa rád a často začítal do príbehov s ústrednými postavami detektívov, ktorí s menšou či väčšou námahou, s menším či väčším nasadením vlastného života dokázali usvedčiť zločinca či zločincov väčšinou z vrážd a odovzdať ich do rúk spravodlivosti. Popri množstve anglicky (E. A. Poe, C. Doyle, A. Christie, P. D. Jamesová, D. Sayersová, E. Wallace, R. Chandler, D. Hammet, E. Quenn, E. McBain a i.) francúzsky (G. Simenon, S. Japrisot a i.) či česky (E. Fiker, K. Vachek, J. Marek, V. Erben, I. Kačírková a i.) píšucich autorov a autoriek detektívok, vychádzajúcich po česky najmä v edícii Smaragd a na Slovensku v edíciách Zelená knižnica a Labyrint, som sa snažil dostať aj k autorom slovenským.

Skromné dejiny slovenskej detektívky

Veľký výber veru nebol – Katarína Lazarová, E. B. Štefan, mladšiemu čitateľskému publiku určil svoje detektívne príbehy Emil Svetoň. Spomenutý E. B. Štefan po roku 1968 emigroval, o jeho detektívnych románoch (napr. Druhý kríž či Prípad kameramana Ortena), sa teda aj preto mlčalo alebo sa po roku 1989 na ne zabudlo. S názorom, že detektívka patrí k poklesnutému žánru, nesúhlasili a nesúhlasia nielen samotní autori próz tohto druhu, ale aj traja iní autori, ktorí na väčšej či menšej ploche podrobili tento žáner viac ako pozornému čitateľskému a literárno-vednému bádaniu, máme na mysli Kornela F?ldváriho (kniha O detektívke), Tomáša Horvátha (kniha Tajomstvo a vražda) a Miloša Ferka (štúdia Na ceste za tajomstvom uverejnená o. i. na portáli www.goethe.de).

Všetci spomenutí autori sa snažia zamerať jednak na historické súvislosti vzniku a vývinu detektívneho žánru vrátane Slovenska a do hĺbky sa púšťajú najmä do prác neslovenských autorov. V súvislosti s veľmi skromnými dejinami našej detektívky sa odvolávajú  na historický a politický vývin Slovenska, prevažujúci vidiecky štýl života, konzervatívnosť Slovákov, náboženské cítenie a pod., ktoré dovedna nevytvorilo niečo ako podmienky či podnety – ak to takto možno sformulovať - pre širší rozvoj tohto čitateľsky žiadaného žánru. Napriek tomu však v súčasnosti, či lepšie povedané v ostatnom zhruba dvadsaťročí predsa len vzrástol záujem o tento žáner a pozornosť čitateľov si získali najmä Ľuboš Jurík, Dominik Dán a Daniela Kapitáňová. 

Prípady súdničkára Antona Zárubu

Skúsený prozaik, novinár, kultúrny publicista a politológ Ľuboš Jurík (1947) vydal v reedícii už v poradí ôsmu dvojicu detektívnych príbehov zo starej Bratislavy z cyklu Prípady reportéra AZ pod dvojnázvom Navždy zbohom, Ja som niekto iný (Magnum Publisher, Bratislava 2010). Prekvapujúco sa v tomto žánre úspešne etabloval od roku 1992, kedy uverejnil prvú trojicu detektívnych a kriminálnych prípadov, v ktorých do centra pozornosti uviedol novinára Bratislavských novín AZ Antona Zárubu, plniaceho v podstate funkciu nielen súdničkára, ale aj dnešnými slovami investigatívneho reportéra, vypomáhajúceho najmä policajnému radcovi Augustínovi Zererovi a zručne využívajúceho služby a spoluprácu so súkromným detektívom Štefanom Gaburom. Postupne k tomuto titulu pridal ďalšie príbehy a vydavateľstvo Magnum Publisher pripravilo reedíciu týchto jeho úspešných titulov a má v úmysle pokračovať aj vo vydávaní nových prác autora s touto čitateľsky vďačnou problematikou.

Vyššie spomínaná trojica  sa stretáva aj v prvom z prípadov recenzovaného vydania Navždy zbohom, ktorý už bol publikovaný  v predchádzajúcich vydaniach. Dej tejto časti sa  odohráva počas vojnového slovenského štátu a protagonisti riešia a vyriešia delikátny prípad vysokého štátneho úradníka, zavraždeného zdanlivo kvôli tajnému dokumentu o nemeckých transportoch, smerujúcich cez Slovensko na východ do Sovietskeho zväzu. Druhý príbeh Zárubu, ktorý sa po skončení vojny vracia z emigrácie zo švajčiarskeho Zűrichu, kde prečkal u svojej predvojnovej milenky Juliany v závetrí tie najhoršie časy, má bizarnejší rámec. Záruba sa na základe tajomného anonymného listu dostáva s novou mladou pracovníčkou novín AZ Kaťjou do kaštieľa grófa Nemanického a kaštieľ je, čo čitateľa neprekvapí, v Nemaniciach, dedinke či mestečku neveľmi od Bratislavy vzdialenom cestou vlakom. Podľa listu sa má v kaštieli stať zločin a prítomnosť Zárubu by mala byť prekážkou k tomuto činu. V tomto príbehu už Jurík najviac využil svoju výraznú fantáziu a fabulačnú zručnosť, keď sa zameral na zjavne okrajový svet slovenskej nepočetnej, takmer nebadateľnej šľachty so svojimi hriechmi,  hriešikmi a kostlivcami v grófskych skriniach. Čitateľ a fanúšik jeho predchádzajúcich príbehov určite zaregistruje, že na tejto pôde a v týchto vzťahových siločiarach nie je tak doma ako v príbehoch, odohrávajúcich sa v Bratislave, na jej periférii či v blízkom okolí. Možno ocení schopnosť súkromného detektíva Gavuru, ktorý sa v kaštieli objaví tiež a pomôže rozmotať všetky nejasnosti a záhady, ktoré hrozili vyústiť do zločinu, no vyústili len do pokusov oň. Jurík tu však zjavne zápasil s tým, čo už dávnejšie postihlo aj najpredávanejšieho a zrejme aj najčítanejšieho slovenského autora tohto žánru Dominika Dána – so stratou pútavosti základnej zápletky a neošúchanosti atmosféry jednotlivých kriminálnych príbehov.

Porovnanie dvoch detektívkarov

Dána s Juríkom spája prostredie ich príbehov – Bratislava. No to je asi jediný spájací moment, ak opomenieme čosi také samozrejmé, ako je zločin. Dán je priamočiarejší, píše z nedávnej súčasnosti, po zločincoch pátrajú predstavitelia štátnej inštitúcie – vraždári, príslušníci Policajného zboru SR, kým Jurík sa vracia do predvojnovej, vojnovej  a tesne povojnovej minulosti a využíva postavy skôr z klasických detektívok – novinára, súkromného detektíva, policajného radcu. Dán nevyužíva ani zďaleka takú škálu vyjadrovacích štylistických možností, vhodných metatextových alúzií a daností ako Jurík, vychádza z reality, snáď z konkrétnych policajných spisov (v prípade románu Mucholapka úplne jednoznačne), zo skutočných príbehov, nemusí si takmer nič vymýšľať a keď áno – to sú pracovné rozhovory o vyšetrovateľských prístupoch a o súkromí vraždárov – a vtedy upadá do prílišného stereotypu. Zahŕňa do svojich próz prvky politického trileru, bratislavské podsvetie i väzby na politické kruhy už majú inú povahu ako u Juríka, čo je vzhľadom na časové obdobie, kedy sa jednotlivé príbehy odohrávajú, samozrejmé. Dánove alúzie sú priehľadné, nemajú takú noblesu a rafinovanosť ako u Juríka, hoci ten to s tou kukučínovskou nemanickosťou v poslednom príbehu Ja som niekto iný prehnal...

Obaja autori majú svoje silné i slabšie stránky, ale Jurík má prevahu svojou jednoznačnou literárnou skúsenosťou a fabulačnými a fantazijnými predpokladmi, tiež s veľmi kultivovane oživovanou atmosférou Bratislavy, ako ju  už dnes nepoznáme. Ale ako to už na Slovensku býva zvykom, čítanejší je autor s napínavejším dejom, s ukotvením v boľavej súčasnosti. Predpokladám, že autorský stereotyp na základe prečítania posledných piatich kníh už naplno zasiahol oveľa viac D. Dána ako Ľ. Juríka. Rozhodne však ani jeden z autorov svojich čitateľov a obdivovateľov nestratí.

Blog

Založte si blog.

Všetky blogy | Autori

Všimli sme si