Reklama

95. výročie sedemdňovej vojny, bitky o Těšínsko

Počet zobrazení: 2883

orlova_007.jpgNa archívnej snímke: Pomník na cintoríne v Orlovej na hromadnom hrobe našich padlých vojakov.

Na druhej archívnej snímke v závere článku, detaile pamätníka, je zaznamenané meno jedného z troch padlých Slovákov: Ondrej Redaj, strelec 3. guľometnej roty 21. pešieho pluku francúzskych légií. (Nesprávne je uvedené Ondřej Redaj.) Foto: Ferdinand Vrábel.

Na ďalšej snímke v článku z cukrárne v Bystřici nad Olší muž so slovenskou vlajkou je autor článku. Foto: Petr Majer.



V dňoch 24. – 25. januára sa pri príležitosti 95. výročia sedemdňovej vojny o Těšínsko uskutočnil 1. zimný legiomarš na uctenie pamiatky armádneho generála Josefa Šnejdárka a vojakov padlých v tejto bitke.

Vznikom Československej republiky 28. októbra 1918 sa vytvoril len základný rámec nového štátu, ale jeho hranice neboli ešte ustálené. Na viaceré územia (nielen okrajové), si robili nároky jeho susedia – Nemecko, Rakúsko, Poľsko, ale najmä Maďarsko. Preto bolo potrebné pohraničné oblasti obsadiť vojensky a  niektoré  územia aj vybojovať so zbraňou v ruke. Platilo to najmä o Slovensku, kde sa bojovalo ešte aj v druhej polovici júna 1919.

Iným konfliktom – podstatne kratším, bola tzv. sedemdňová československo – poľská vojna o Tešínsko. Toto územie tvorilo po stáročia historickú súčasť krajín spojených v Českom kráľovstve. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa prudko priemyselne rozvíjalo ako súčasť ostravsko-karvínskeho banského a hutného revíru, s čím súvisela aj výstavba košicko-bohumínskej železničnej trate. Pretože časť obyvateľstva sa hlásila k poľskej národnosti, po skončení prvej svetovej vojny si na toto územie robilo nároky Poľsko (hoci Piłsudského Łegion polski bojoval na strane Nemcov a Rakúsko-Uhorska proti Rusku a teda Dohode a aj československým légiám). Poľskí nacionalisti v oblasti Těšína vytvorili ozbrojené jednotky a hneď v novembri 1918 obsadili časť regiónu, čo Československo nemohlo akceptovať. Došlo k rokovaniam medzi Poľským národným výborom pre kniežatstvo tešínske (hlásil sa k Poľsku) a Zemským národným výborom v Ostrave (hlásil sa k Československu). Národné výbory 5. novembra uzavreli dohodu, podľa ktorej bolo Těšínsko rozdelené a jeho väčšia časť aj s košicko-bohumínskou traťou spájajúcou české krajiny so Slovenskom pripadla Poľsku.

bystrice_1.jpgObe strany považovali dohodu len za predbežnú. Československo sa nemohlo vzdať železničnej trate ani dôležitých zdrojov uhlia a Poľsko chcelo anektovať celé územie. Po príchode francúzskych a talianskych légií na územie Československa v decembri a začiatkom januára 1919 disponovalo Československo už aj vojenskou silou, ktorá mohla podoprieť diplomatické nároky republiky na túto oblasť. Poľská strana medzitým začala na území organizovať odvody do poľskej armády a aj voľby do poľského Sejmu. Rozkaz na vojenské obsadenie Těšínska až k rieke Visle vydalo československé ministerstvo národnej obrany (teda nie vojny – minister vojny Milan Rastislav Štefánik bol vtedy na Sibíri) 19. januára 1919 s tým, že útok sa začne o štyri dni.

Ešte pred začatím vojenských operácií vyzvala československá vláda 21. januára 1919 poľskú stranu, aby vyprázdnila těšínske územie. Poľsko na túto výzvu nereagovalo. Dňa 23. januára 1919 začala Československá armáda (legionári, sokoli a dobrovoľníci) pod vedením pplk. Josefa Šnejdárka vojenské operácie na obsadenie Těšínskeho Sliezska, historickej súčasti krajín Českej koruny, ktorá patrila k už medzinárodne uznanému Československu. Cieľom bolo vytlačiť poľské vojská vedené plk. Františkom Ksawerym Latinikom a zabrániť anexii tohto územia k Poľsku. Časť československých vojsk postupovala na Těšínsko z Ostravy a Bohumína na Karvinú, druhá časť vlakmi od Žiliny, Čadce a Jablunkova, kde najprv museli opraviť trať poškodenú Poliakmi.

Vďaka rozhodnému postupu a mimoriadnym veliteľským schopnostiam Šnejdárka sa to počas krátkej, tzv. sedemdňovej vojny aj podarilo. Československé jednotky obsadili Těšínsko a zatlačili poľské útvary až ku Skočovu, kde bola akcia pred rozhodujúcim úderom našich jednotiek na nátlak Dohody 30. januára 1919 zastavená. Časť Těšínska odstúpilo Československo Poľsku v roku 1920 podľa rozhodnutia Konferencie veľvyslancov v Paríži o rozdelení Těšínska zo dňa 28. júla 1920. Nové hranice boli vytýčené tak, že košicko-bohumínska trať pripadla Československu aj s ostravsko-karvínskym revírom, mesto Těšín rozdelili na dve časti. Československá (dnes česká) časť mesta aj so železničnou stanicou sa odvtedy nazýva Český Těšín. Obe strany toto rozdelenie chápali ako krivdu, čo sa ukázalo v čase krízy na jeseň 1938, keď Poľsko časti územia (a podobne aj na slovenskej Orave a na Spiši), znovu obsadilo. Situácia sa do stavu z roku 1920 opäť vrátila až po oslobodení v roku 1945. Zaujímavosťou je, že Poľsko vtedy chcelo Těšínsko opäť obsadiť a už malo na to aj sústredené v druhej polovičke mája jednotky vrátane tankov. Toto dobrodružstvo však vtedy zatrhli sovietske politické orgány a tam dislokované jednotky Červenej armády.

orlova_012.jpgRozhodnutie pre Šnejdárka postaviť sa v januára 1919 na čelo československých jednotiek nebolo jednoduché, pretože jednak on sám bol ešte francúzskym občanom a Poľsko bolo aj spojencom Francúzska. Šnejdárkovi za tento krok hrozil vojenský súd, ale on bol ochotný riskovať, pretože svojím presvedčením, napriek dlhodobému pobytu v Cudzineckej légii v Afrike a vo Francúzsku, bol Čechom a československým vlastencom.

Československo-poľský konflikt si na našej strane vyžiadal viac ako 80 padlých legionárov a dobrovoľníkov, väčšinou Čechov a Moravanov, ale padli tam aj najmenej traja Slováci. Jeden z nich, Ondrej Redaj, strelec 3. guľometnej roty 21. pešieho pluku francúzskych légií, je pochovaný v hromadnom hrobe našich padlých na cintoríne v Orlovej. Redaj (na pomníku je jeho meno napísané nesprávne ako Ondřej) bol vysťahovalcom do Ameriky a do légií vstúpil ako dobrovoľník na základe náboru organizovaného v USA Milanom R. Štefánikom. Padol 26. januára 1919 a v evidencii legionárov – Slovákov uloženej v Slovenskom národnom archíve v Bratislave je zapísaný na strane 455 pod číslom 1 164.

FOTOGALÉRIA

Asi 70 účastníkov I. zimného legiomaršu, medzi nimi aj dvaja Slováci, sa v mrazivom počasí a za slabého sneženia vydali dvomi prúdmi do cieľa na hore Polední (672 m. n. m.). Tam sa uskutočnil pietny akt so spomienkou na udalosti z januára 1919. Niekoľko otužilcov prenocovalo na hore Polední (v noci tam bolo -15°C), no nielenže tam nezamrzli, ale pripravili pre ostatných účastníkov aj chutný guláš.
Foto: Slávek Raszka


sr2_5123_2.jpg

sr2_5132_2.jpg

sr2_5133_2.jpg

sr2_5135_2.jpg

sr2_5144_2.jpg

sr2_5151_2.jpg

sr2_5152_2.jpg

sr2_5162_2.jpg

sr2_5163_2.jpg

sr2_5184_2.jpg
 

Priemer: 5 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama