Ako pochopiť Afganistan
Počet osôb zabitých v Európe za rok heroínom z Afganistanu je väčší než počet vojakov NATO, ktorých zabili talibovia od roku 2001. Uviedol to na tlačovej konferencii v Moskve šéf byra OSN pre potláčanie narkotík a zločinnosti Antonio Mario Costa.
Podľa informácií Organizácie Spojených národov za celú vojnu v Afganistane zahynulo približne 1 800 vojakov medzinárodnej koalície, z nich 1 100 Američanov. Najväčšími obeťami afganského heroínu sú však Rusi. Podľa oficiálnych odhadov sa v Rusku ročne predá 70 ton tejto smrtiacej látky a pre jej nadužívanie umiera 30-tisíc ľudí.
Ženy v belasých burkách
So svojimi skúsenosťami v Afganistane sa zveril poľskému denníku Gazeta Wyborcza vojenský diplomat, účastník misií na Balkáne, v Pakistane a Iraku, poradca ministra obrany plukovník Piotr Lukasiewicz: Cestujúci z Európy, ktorý prilietava do Kábulu prvý raz, vie, že je to hlavné mesto krajiny zachvátenej vojnou. Preto predpokladá, že sa tu dejú strašné veci. A očami zvedavo hľadá ženy odeté do svetlomodrej burky. A naozaj, idúc z letiska, uvidí nielen pomníky, bazáre, rozbité ulice, hromady detí v školských uniformách, ale aj belasé burky. Keď sa Afganca opýta, prečo jeho žena nosí burku, dozvie sa, že tak to už je a inšalláh! – tak to byť musí. Keď sa však na to spýta vzdelanej Afganky, môže počuť, že pred sto rokmi bola burka odevom žien z vyšších vrstiev. Týmto spôsobom sa chránili nielen pred zrakmi mužov, ale aj pred prachom a páliacim slnkom. Dnes je Kábul ešte zaprášenejší a povetrie je hustejšie od spalín tisícok áut a generátorov elektriny. Sú teda burky viac výrazom starostlivosti o tradíciu a hygienu, chápanými inak než na Západe, ako výrazom útlaku a poníženia? Lebo v Afganistane nič nie je také, aké sa spočiatku zdá... Politickým a vojenským silám NATO v Afganistane ešte stále pôsobí pochopenie tejto krajiny obrovské problémy. Ťažko sa tomu čudovať, ak sa európska a americká diskusia o zmysle misie opiera o celý rad mýtov a nedorozumení. Padajú v nich obyčajné argumenty za a proti: že sme okupantmi, že Afganistan je cintorínom impérií alebo že Afganci na demokraciu nedorástli, lebo sa prieči ich čudným tradíciám a mentalite.
Mýty o cintoríne impérií
Hlavný mýtus znie zvlášť hrozivo. Predsa teraz vlastne „impériá“ Západu vysielajú ďalších vojakov do vojny, ktorej konca nedovidieť. Znepokojenie živia ruskí diplomati, ktorí plní horkosti spomínajú odchod posledných sovietskych okupačných oddielov cez Most priateľstva v januári 1989. Opakujú, že NATO čaká podobný osud. Zabúdajú však dodať, že odchod Sovietskej armády bol organizovaný a že v Kábule zostávajúca vláda komunistického prezidenta Nadžibulláha a 400-tisícová dobre vyzbrojená armáda po tri roky ovládali situáciu. Režim padol až v roku 1992, keď ho Moskva prestala finančne podporovať. Iste, ruské impérium prehralo, ale studenú vojnu vo svete. V dôsledku toho sa Afganistan dostal do rúk po vláde bažiacich poľných veliteľov a kmeňových náčelníkov a tí od roku 1992 krajinu prevrátili v ruiny. Dnes nik pri zdravých zmysloch nepovažuje NATO v Afganistane za krvavého okupanta. Prevažujúci počet obyvateľstva chápe, že prítomnosť aliancie chráni ich vlasť pred ďalšou, ešte krvavejšou občianskou vojnou. Pripomínam si slová doktora Abdulláha, kandidáta na prezidenta, ktoré mi povedal vo svojom dome v doline Pandžšír v máji 2008: „Afganistan prežíva momentálne zlatý vek pozornosti celého sveta. Naša krajina má šancu na obnovu, kým ste tu, len teraz svet chápe, že musí vstať z ruín, aby sa nestala zdrojom problémov v budúcnosti. Druhá taká šanca už nebude!“ Vášeň, s ktorou tieto slová vyriekol, si pripomínam zakaždým, keď počúvam mrmlanie ruských diplomatov v Kábule, že „ani vám sa nebude dariť“.
Škrt cez rozpočet al-Kájdy
Debaty o tom, čo urobiť, aby sa nám darilo, treba začať od pripomenutia príčin, pre ktoré sa intervencia koncom roku 2001 začala. Mala za cieľ rozbitie režimu talibov rozprestierajúcich ochranný dáždnik nad školiacimi tábormi al-Kájdy, ktorá zodpovedala za útoky na New York a Washington. A to sa podarilo – v priebehu ôsmich rokov stratila možnosť organizovať v Afganistane operácie proti európskym mestám. Zároveň sa tu podarilo vybudovať systém vzdelávania (učí sa tu 6 miliónov chlapcov a dievčat). Začala sa obnova roľníctva a potláčanie produkcie narkotík. Väčšina opiátov dostupných v Poľsku totiž prichádza z Afganistanu. Čo sa však stalo s tzv. talibmi? Z režimu neistého svojimi možnosťami, pokúšajúceho sa vybudovať z Afganistanu Kalifát verných a na zlosť Západu ničiaceho poklady budhistickej kultúry, vyrástla sieť skupín, bánd, strán a militantno-kriminálnych organizácií. Predstavujeme si ich ako jednoliatu skupinu fanatických Paštúnov s dlhými bradami. Pritom sa počet rôznych záujmov odvíja od toho, koľko skupín atakuje vládne a vládu podporujúce jednotky NATO.
Veľa skupín, ešte viac záujmov
Ide teda o zoskupenie Gulbuddina Hekmatjara, ktorý túži za každú cenu znovu dobyť Kábul. Dnes čoraz zriedkavejšie sponzoruje teroristické útoky, ale svojich prívržencov presadzuje do parlamentu i afganskej vlády. Je tu aj hrozivá sieť zoskupení Sirdžuddina (syna) a Džalaluddina (otca) Haqqanichovcov, ktorí sa usilujú kontrolovať zisky zo šmeliny aj z pololegálneho dovozu tovarov z Pakistanu. Máme emira verných, mullu Mohammada Omara a jeho mýtickú Šúru (Radu) z Quetty v Pakistane, jediného skutočného dediča vlády talibov, ktorého reálny vplyv na miestnych predstaviteľov sa však ukazuje byť pochybný. Napokon sú to lokálne skupiny, nazývajúce sa talibmi, najpočetnejšie a najmenej známe a zrejme pre stabilizáciu situácie v južných a východných paštúnskych provinciách najhroznejšie. Realizujú príležitostné záujmy lokálnych kupcov a mulov, najčastejšie kriminálne, spojené s priekupníctvom narkotík a zbraní. Týmto drobným lokálnym záujmom, prepojeniam a dohodám v Afganistane vlastne doposiaľ nerozumieme, zacieľujeme silu svojho zmýšľania i západnej vojenskej mašinérie proti domnelo scentralizovanej armáde talibov. A to je ďalší mýtus. Máme do činenia s neviditeľným protivníkom, ktorý útočí na našich vojakov najmä prostredníctvom kladenia bômb na cestách. My sa namiesto toho pokúšame objasniť ich úskoky náboženským fanatizmom.
Voľby ďaleko od štandardu
Paradoxne sú však vnútri tejto mozaiky záujmov skupiny pre západný svet oveľa nebezpečnejšie ako ich predchodcovia spred dekády. Súčasní „neotalibovia“ už nielenže chcú vytvoriť islamský Kalifát na území Afganistanu či zakazovať dievčatám vzdelanie. Zaujímajú sa o situáciu vo svete, za cieľ si môžu vybrať oblasti a objekty zvýšeného rizika, také ako pakistanské nukleárne inštalácie či Kašmír. Vyjadrujú svoju mienku k témam, o ktoré sa talibovia v 90. rokoch minulého storočia nezaujímali (voľby v európskych krajinách, energetická a surovinová situácia). Znamená to, že v prípade odchodu vojsk NATO zostane krajina v rukách ľudí, zainteresovaných na destabilizácii kľúčových regiónov našej planéty. Existuje ešte jedno nedorozumenie týkajúce sa aktuálnej politickej situácie v Afganistane. Výsledky prezidentských volieb vlani v auguste trochu unáhlene uznaných za úspech vojenskej intervencie sa zdajú byť veľmi podozrivé. Početní komentátori na Západe poukazujú na to, že všeobecné voľby, jediný seriózny systém vzniku vlády, Afganci ignorovali a najvážnejší kandidáti sa spochybnili volebnými klamstvami. Hovoríme o krajine, kde za posledných 20 rokov nejestvovali štátne štruktúry. V podstate tam nikdy nemali systém tvorby vlády podľa štandardov prijatých na Západe. Volebná účasť okolo 35 percent skutočne nevzbudzuje nadšenie, najmä ak sa krajina rozdelila na dve zóny - na stabilný a hlasujúci sever a voličsky apatický juh. Som však zvedavý, ako by sa zachovali voliči v Európe, keby sa u nás povrávalo, že za účasť na voľbách sa odtínajú prsty a dokonca sa zabíja. Všeobecné voľby sú však v Afganistane novinkou a voliči pochopili myšlienku volieb ako gremiálne a kmeňové hlasovanie za kandidáta, ktorý je silnejší a dá viac. Dnes je najväčším problémom Západu pochopiť Afganistan a vedomie, že ho nezmeníme podľa nášho vzoru, že radšej musíme prispôsobiť naše očakávania jedinej skutočnosti, akú možno Afganistanu navrhnúť. A to tiež znamená, že ho nemôžeme opustiť predčasne. Aj v našom vlastnom záujme – aby sa zmenšilo riziko atentátov v mestách západnej Európy a množstvo narkotík na uliciach Európy východnej.
Stratégia generála McChrystala
V Afganistane som prežil funkčné obdobie troch náčelníkov vojenských síl NATO, ktorých v Kábule prezývajú „traja BigMac-ovia“: generál McNeill útočil na talibov špeciálnymi silami, generál McKiernan sa spoliehal najmä na letecké útoky. Prinieslo to značné straty civilov a zníženie dôveryhodnosti NATO v Afganistane. Generál McChrystal hlása to, na čo Afganistan v skutočnosti čakal, Jeho stratégia obsahuje dávnejšie spomínané elementy: zaručenie bezpečnosti miestnym obyvateľom a tlak na budovanie polície a armády. Prináša to efekt. Za posledné mesiace drasticky klesol počet civilných obetí NATO. Až 80 percent týchto strát má pôvod výlučne v teroristických útokoch, namierených proti vojskám aliancie. Možno bude McChrystal posledným veliteľom spojeneckých vojsk v Afganistane, lebo pochopil, v akej krajine sa ocitol a že tu nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Možno premení našu vojenskú prítomnosť na misiu, prinášajúcu pomoc. A raz cestujúci zo Západu prestane po prílete do Kábulu zazerať, keď zbadá belasú burku.
Vybral a preložil Viliam Roth
Redakčný dôvetok Peripetie vôkol angažovanosti USA v Afganistane sa pričinili o to, že generál Stanley McChrystal svoju misiu predčasne ukončil rezignáciou 23. júna. Stalo sa to po tom, čo sa v Bielom dome osobne „vyspovedal“ Barackovi Obamovi zo svojich rezolútnych výhrad, ktoré poskytol v obsiahlom interview pre magazín Rolling Stone a vyvolal tým nečakanú hrmavicu. Kritizoval neefektívnu politiku viacerých exponovaných predstaviteľov, vrátane samotného prezidenta. Obama McChrystala z velenia afganskej operácie elegantne uvoľnil, lenže v USA rapídne ubúda veliteľov, ktorí sú spôsobilí doviesť túto misiu k úspešnému záveru. Hľadá sa takmer výlučne len medzi „štvorhviezdičkovými“ generálmi, ktorých majú Američania údajne iba 14. V tejto chvíli má situáciu ratovať už jednou vydarenou operáciou v Iraku preslávený generál David H. Petraeus, narýchlo prevelený z pozície veliteľa vojsk USA na Blízkom východe. Publikované realistické poznámky poľského vojenského diplomata sú zrejme blízke „holej pravde“, s ktorou napokon nepochodil ani prostoreký generál McChrystal.
