Hlupáčik Nikita a bohatier Soso

Keď sa sovietsky politik Nikita Chruščov vrátil v roku 1938 na Ukrajinu, prvýkrát si uvedomil rozsah a následky Stalinových čistiek. Veľa jeho známych z mladosti, boľševikov z presvedčenia, sa stratilo, niektorí dokonca navždy. Našiel iba priateľa z detstva Iliu Kosenka, ktorý na jeho naliehanie kedysi vstúpil do strany, ale počas kolektivizácie vidieka sa so stranou rozišiel.
Počet zobrazení: 3588
27_28 010 xx ilustracna foto wikimedia-m.jpg

Keď sa sovietsky politik Nikita Chruščov vrátil v roku 1938 na Ukrajinu, prvýkrát si uvedomil rozsah a následky Stalinových čistiek. Veľa jeho známych z mladosti, boľševikov z presvedčenia, sa stratilo, niektorí dokonca navždy. Našiel iba priateľa z detstva Iliu Kosenka, ktorý na jeho naliehanie kedysi vstúpil do strany, ale počas kolektivizácie vidieka sa so stranou rozišiel.

Američan William Taubman cituje vo svojej knihe Chruščov dialóg, ktorý sa vraj odohral medzi šéfom ukrajinských komunistov a Kosenkom. Taubmanovi ho prezradila Kosenkova dcéra. „Prestaň zo seba robiť blbca,“ povedal Chruščov Kosenkovi. „Vstúp do strany a ja ťa s rodinou dostanem do Kyjeva.“ Kosenkova odpoveď bola priama, akú vtedy ešte zvykli používať starí boľševici: „Vstúpiť do strany znamená vstúpiť do sračiek. Ozajstnú stranu, tú, do ktorej si vtedy vstúpil, tú, v ktorej bol Jakir, Tuchačevskij a Kirov si zničil.“ Chruščov sa bránil: „Nevyčítaj mi všetko, ja do toho nie som zapojený. Keď to pôjde, však ja si to s tým Čurákšvilim všetko vybavím. Nikoho mu neodpustím – ani Kirova, ani Jakira, ani Tuchačevského, ani najjednoduchšieho robotníka alebo roľníka.“ Na to, aby Chruščov mohol svoj sľub splniť, musel presvedčiť nielen Sosa Džugašviliho Stalina, ale aj jeho okolie, že nie je pre nich hrozbou. Preto začal hrať úlohu dvorného šaša. Mal na to všetky predpoklady. Životopis Nikitu Sergejeviča Chruščova sa podobá väčšine životopisov vtedajších vysokých sovietskych funkcionárov. Narodil 17. apríla 1894 v dedine Kalinovka v Kurskej gubernii. Jeho otec bol chudobný roľník, ktorý si privyrábal prácou v neďalekých uhoľných baniach Doneckej panvy. V roku 1908 sa jeho rodina presťahovala do baníckeho mestečka Juzovka. Mladý Nikita začal ako štrnásťročný pracovať najskôr ako pastier u bohatého statkára, ale čoskoro sa vypracoval na strojného zámočníka a obsluhoval banské stroje. Zrejme bol dosť zručný a technicky nadaný – zo železného odpadu si sám zostrojil bicykel a neskôr si naň prirobil aj motor. Zmienka o vzdelaní v jeho bežne dostupných životopisných údajoch chýba preto, lebo takmer nijaké nemal. Vo väčšine kníh o ňom sa uvádza, že chodil do školy štyri roky, presnejšie by bolo uviesť, štyri zimy, ako bolo vtedy zvykom. Aj tento údaj je však zrejme prehnaný. Raz, keď sa dostal do sporu s jedným zo svojich oponentov, vysoko vzdelaným akademikom Dmitrijom Šepilovom, a chcel mu naznačiť, že všetky jeho školy a tituly sú mu v praktickej politike nanič, prezradil v hneve, ako to bolo s jeho vzdelaním: „A ja som chodil do školy celé dve zimy, za ktoré otec zaplatil popovi dvoma pudmi zemiakov.“ Lenže jeho krátky pobyt v škole vykompenzovaný dvoma pudmi zemiakov zrejme stačil na to, aby si učiteľka Lýdia Michailovna všimla, že mladý Nikita má na viac ako na pasenie kráv. Po revolúcii ho síce vyslali na rozličné vzdelávacie kurzy, ale tie nikdy nedokončil. Jeho vzostup v straníckej kariére bol vždy rýchlejší ako čas nevyhnutný na dokončenie štúdia. Tak sa skončil aj jeho pobyt na vtedy prestížnej Priemyselnej akadémii v Moskve. Venoval sa tam predovšetkým straníckej práci a ak si ho jeho učitelia zapamätali, tak pre žarty, ktorými spestroval prestávky.

Cesta hore

Jeho závratný postup nahor sa začal počas štúdia v Moskve. Zrejme k tomu prispel aj fakt, že sa v akadémii zoznámil so študentkou chémie Naďou Allilujevou. Málokto vedel, že je to Stalinova manželka, ktorá sa doma pri referovaní o pomeroch v škole kladne vyjadrovala o istom Nikitovi. To mu vylepšilo povesť a kým v máji 1930 bol iba predsedom základnej straníckej organizácie v akadémii, v januári 1934 sa stal už vedúcim tajomníkom strany v Moskve a o rok neskôr ho zvolili za straníckeho šéfa celej Moskovskej oblasti. V marci 1938 sa vracia na Ukrajinu ako „miestodržiteľ“, teda jej najvyšší stranícky šéf. Tam sa mohol na vlastné oči presvedčiť o následkoch rozsiahlych čistiek, ktoré dovtedy podporoval takou vehemenciou, že niektorí o ňom hovorili, že je stalinskejší ako Stalin. A vtedy sa odohral už spomínaný rozhovor s priateľom Iľjom Kosenkom, ktorému prostoreký Chruščov sľúbil, že raz to „Čurákšvilimu“ všetko zráta. Vojnu prežil ako politický komisár, mal podiel na zbabranej obrane Charkova, ale aj na obrate vo vojne pri Stalingrade. V niektorých situáciách mu Stalin pripisoval mnohé neúspechy Červenej armády. Raz mu dokonca vysypal popol zo svojej fajky na plešinu s poznámkou, že v takýchto prípadoch by si podľa antickej tradície mal popol sypať na hlavu on sám. Keď ho Stalin po vojne povolal z Ukrajiny späť do Moskvy, začal postupne vnikať nielen do vodcovho najbližšieho kruhu, ale aj do sfér vysokej politiky a jej praktík. Stalin dával podriadeným najavo svoju priazeň tým, že ich pozýval na povestné hostiny na svoju daču v Kunceve. Pitky končiace často až nadránom boli pre Stalina akousi svojskou zábavou. Raz v zime napríklad prikázal každému, aby odhadol, aký je vonku mráz. Odchýlka o každý stupeň sa rovnala trestu v podobe pohára vodky vypitého na ex. Stalin predpokladal, že alkohol ostatným rozviaže jazyky a on sa dozvie aj tie najväčšie tajomstvá, ktoré potom využije proti nim. Na týchto večierkoch to mal najťažšie bývalý nefajčiar a abstinent Nikita Chruščov. Počas vojny, keď vodka patrila k základnej výzbroji Červenej armády, sa síce naučil aj fajčiť, ale opíjať sa na príkaz najvyššieho bolo preňho horšie ako Stalingradská bitka. Vo svojich pamätiach spomína trápne situácie, keď sa musel nasledujúci deň liečiť z opice a zároveň sa tváriť, že je všetko v poriadku. Navyše Chruščov, smiešny už na prvý pohľad, bol často obľúbeným terčom rozličných žartov nielen Stalina, ale celej spoločnosti. Medzi tie najnevinnejšie patrila jeho povinnosť tancovať pred veľkým vodcom ukrajinský hopak, čo je v podstate odzemok. Ľahko si možno predstaviť, ako malý bucľatý Nikita spotený od vyčerpania plní Stalinov príkaz a zároveň sa milo usmieva. Mikojanovi, ďalšiemu účastníkovi týchto pijanských seáns, odôvodnil svoje konanie slovami: „Keď Stalin rozkáže tancovať, múdry tancuje.“ A tak múdry Nikita, vystupujúci v úlohe dvorného šaša, tancoval. Juhoslovanský komunista a neskorší disident Milovan Djilas zostavil z viacerých stretnutí so Stalinom a Chruščovom charakteristiku ich správania. V knihe Rozhovory so Stalinom o Nkitovi tvrdí, že „na rozdiel od ostatných sovietskych lídrov prejavoval neobmedzenú táravosť, aj keď, podobne ako oni, rád používal ľudové príslovia a porekadlá... Mal aj zmysel pre humor. Na rozdiel od Stalinovho humoru, ktorý bol prevažne intelektuálny a ako taký aj cynický, ten Chruščovov bol typicky ľudový a preto často takmer hrubý, ale bol živý a nevyčerpateľný.“ V čase, keď sa na Stalinovi už očividne prejavovali následky nesprávnej životosprávy, veku a vojnového vypätia, patril do najužšieho vedenia Georgij Malenkov, Lavrentij Berija, Viačeslav Molotov, Kliment Vorošilov, Nikita Chruščov, Nikolaj Bulganin, Lazar Kaganovič a Anastas Mikojan. Všetci sa navzájom ustavične pozorovali a analyzovali možnosti vytvárať účelové koalície zamerané proti iným, ktoré potom stále menili formu, veľkosť a personálne zloženie. Nebola to jedna šachová partia; zdalo sa, že každý z nich hral svoju vlastnú simultánku proti všetkým ostatným. Pobyt v Moskve sa stal pre Chruščova skutočnou univerzitou vysokej politiky, na ktorej nadobudol schopnosť „prečítať si“ Stalina i obávaného šéfa bezpečnosti Beriju a uvedomiť si, že oni rovnako bravúrne a majstrovsky „čítajú“ jeho.

Stalinova smrť

Prvý osudný obrat nastal 28. februára 1953, keď bola na dači v Kunceve opäť neskorá večera. Hostia odchádzali až o štvrtej hodine ráno, pripitý Stalin bol vo výbornej nálade a žartoval. Na druhý deň personál očakával, že vstane ako zvyčajne medzi desiatou a dvanástou. Keď sa to nestalo, využil zástupca veliteľa ochranky Lozgačov ako zámienku vojsť k nemu príchod pošty. Stalina našiel na dlážke evidentne postihnutého mozgovou mŕtvicou. Ďalšie dni zotrval v kóme. Zomrel piateho marca. Krátko po pohrebe už bolo jasné, ako si následníci trónu rozdelili dedičstvo po Stalinovi. Pre Beriju to všetko bolo len dočasné riešenie, po ktorom bude nasledovať jeho cesta hore na Stalinov post. Začal navrhovať zmeny, niektoré naozaj odvážne, ktoré mu mali vo svete vybudovať imidž liberála, politika, ktorý sa rozhodol poľudštiť Stalinov diktátorský režim. Už krátko po Stalinovom pohrebe označil poslednú čistku vyvolanú údajným sprisahaním lekárov židovského pôvodu za vykonštruovanú a prepustil ich z väzby. Vzápätí amnestoval vyše milióna nepolitických väzňov odsúdených na menej ako päť rokov. Signalizoval uvoľňovanie v politike voči neruským národom Sovietskeho zväzu. Berijove najodvážnejšie návrhy odzneli v oblasti zahraničnej politiky. Chcel docieliť uvoľnenie napätia, preto v Nemeckej demokratickej republike presadzoval početné liberálne reformy, ba dával najavo, že je dokonca aj za opätovné zjednotenie Nemecka na výmenu za jeho neutralitu. Za zjednotenie údajne požadoval od USA aj rozsiahlu ekonomickú pomoc. Pohár trpezlivosti ostatných členov sovietskeho vedenia pretiekol, keď v NDR prepukli nepokoje. Ich vznik si mnohí vysvetľovali ako následok Berijových ústretových krokov smerom k Spojeným štátom americkým a k západnému Nemecku. Nasledovalo to, čomu sa zvykne hovoriť „palácový puč“. Trend vývoja Sovietskeho zväzu dokázalo zmeniť niekoľko osôb bez toho, aby to, s výnimkou niekoľkých zasvätených v krajine alebo vo svete, niekto postrehol. Chruščov formoval koalíciu proti Berijovi, pričom musel zabezpečiť, aby sa k všemocnému šéfovi tajnej polície nedostal ani tieň podozrenia. Existujú nepotvrdené úvahy, že to „hlupáčik Nikita“ dosiahol tou najrafinovanejšou metódou. Prípravu sprisahania proti šéfovi polície prekryl prípravou iného puču, ktorý mal tomu istému Berijovi pomôcť zosadiť Malenkova. Po dôverných stretnutiach s ďalšími členmi vedenia vznikla dohoda, že puč prepukne 26. júna 1953 na zasadaní predsedníctva rady ministrov. Do Kremľa na ten istý termín zvolali poradu velenia moskovských protivzdušných síl, lebo ich náčelník Kiril Moskalenko bol na strane vzbúrencov. Jeho úlohou bolo prepašovať okrem dôveryhodných dôstojníkov aj zbrane. Úloha zatknúť Beriju pripadla na populárneho maršala Georgija Žukova. Po krátkom Malenkovom úvodnom vystúpení prehovoril Chruščov a obvinil Beriju, že pracoval pre britskú výzvednú službu, že sa snaží nielen uzurpovať vládu, ale že podkopáva aj základy samotného socializmu. Vtedy na dohovorený signál vošla do zasadacej miestnosti skupina vojakov a Beriju zatkla. S odstupom času sa mnohí rozpamätali na čudné správanie Beriju počas celej obžaloby. Taubman cituje Malenkova, ktorý neskôr tvrdil, že „Berija sa po celý čas zdal naďalej pokojný a sebaistý, a keď Chruščov vyšiel z miestnosti, pohovoriť si s dôstojníkmi v predsieni, Berija mal na tvári spokojný úškľabok. Takisto sa vraj tváril, keď do miestnosti vošli s vytasenými zbraňami Moskalenko a jeho muži. Až keď Berija zazrel Žukova a počul jeho výkrik, že je zatknutý, zrútil sa.“ Zmohol sa iba na poznámku, ktorú si nemožno vysvetliť inak, ako potvrdenie, že Chruščov hral oveľa komplikovanejšiu hru ako jednoduchý palácový puč: „Čo sa deje, Nikita?“ Spisovateľ Konstantin Simonov neskôr tvrdil, že Chruščovovo víťazstvo bolo o to sladšie, že ho Berija považoval za „tučného nemotorného chumaja s červeným ksichtom, ktorého si on, Berija, mazaný majster intríg, omotá okolo prsta“. V polovici decembra 1953 sa proti Berijovi začal neverejný proces, 24. decembra ho odsúdili na smrť a v istý deň aj popravili.

Tajný prejav a jeho následky

Ďalšia hviezdna chvíľa nastala pre Chruščova na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zjazd sa oficiálne skončil 25. februára 1956 a zahraniční hostia už odišli, ale večer pokračovalo neverejné zasadanie, počas ktorého Chruščov prečítal svoj historický prejav O kulte osobnosti a jeho následkoch. Trvalo takmer štyri hodiny, kým šokovaných delegátov zjazdu oboznámil s hlavnými obvineniami na adresu Stalina a aby sa aspoň čiastočne spamätali z toho, čo počuli, im dal iba jednu krátku prestávku. Nečudo, že keď sa delegáti oboznámili s toľkými obvineniami na adresu dovtedy nedotknuteľného Stalina, vyskytli sa srdcové slabosti a kolapsy. Toto tajné, ešte len veľmi jemné obvinenie Stalina a zároveň ospravedlnenie nečinnosti ostatných členov sa podarilo prepašovať na Západ, zrejme aj zásluhou vedomého „priesaku“ riadeného samým autorom. Ďalšie šokujúce odhalenia vtedy ešte len čakali na svoj deň. Mnohí historici označujú v súčasnosti Chruščovovo vystúpenie za jednu z najvýznamnejších udalostí 20. storočia. Vtedy síce svojimi odhaleniami mnohých šokoval, ale odmäk v spoločnosti, to, že sa konečne prestali báť, využili paradoxne na kritiku Chruščova. Objavili sa aj smelšie názory poukazujúce na zodpovednosť celého vedenia strany. Na jednom aktíve, kde Chruščov odpovedal na písomné otázky prítomných, dostal aj nepodpísaný lístok s nasledujúcim textom: „Ako ste mohli vy, člen politbyra, dopustiť v našej krajine také strašné zločiny?“ Chruščov otázku prečítal nahlas a opýtal sa, kto to napísal. Samozrejme, že sa neprihlásil nik. Odpovedal: „Človek, ktorý to napísal, sa bojí. No a my sme sa Stalina tiež báli...“ Podobné otázky, ale zároveň aj obhajoba Stalina sa potom šírili po celej krajine a tak nečudo, že čoskoro sa proti Chruščovovi vytvorila rozsiahla opozícia. Nakoniec vznikla trojica Molotov, Malenkov a Kaganovič pripravená opakovať osvedčený scenár kremeľského prevratu, ktorý predtým použili spolu s Chruščovom proti Berijovi. Dokonca si na jeho realizáciu zvolili aj ten istý mesiac – jún. Aby otupili jeho pozornosť, zvolali na 18. júna 1957 najskôr zasadanie prezídia rady ministrov, ktorého Chručšov nebol členom. Potom sa rokovanie hlasovaním zmenilo na zasadanie predsedníctva strany a pozvali naň aj Chruščova. Chruščov začal taktizovať až vtedy. Niektorú kritiku prijal a sľúbil nápravu chýb. Potom požiadal o prerušenie schôdze, kým nebudú prítomní všetci členovia predsedníctva a tajomníci ústredného výboru. Vzbúrenci súhlasili, boli si istí svojou prevahou. Ústupok Chruščovovi možno považovať za ich tragický omyl. Nasledovala totiž intenzívna činnosť celého Chruščovov sekretariátu. Zostavili list s potrebnými podpismi na zvolanie pléna Ústredného výboru KSSZ. Armádu a tajnú políciu zmobilizovali na presun potrebných osôb do Moskvy, po niektorých poslali dokonca lietadlo. Plénum sa začalo 22. júna a Chruščov prešiel do protiútoku, pričom si opäť pomohol Stalinovými represáliami, ktoré – ako tvrdil – museli schvaľovať aj ostatní vedúci predstavitelia strany a štátu. Vtedy sa mnohí prítomní po prvýkrát dozvedeli konkrétne a šokujúce čísla o následkoch Stalinových represií. Hlavné slovo v tejto obžalobe dostal maršal Žukov, ktorý označil za vinníkov zatýkania a popráv okrem Stalina aj Malenkova, Kaganoviča a Molotova. Výsledkom búrlivého zasadania, ktoré malo pôvodne zvrhnúť Chruščova, bol nový výraz „protistranícka skupina“. Ocitol sa v nej Malenkov, Molotov, Kaganovič a Šepilov. Všetci stratili svoje pozície. Malenkov sa stal riaditeľom hydroelektrárne v Kazachstane, Molotov veľvyslancom v Mongolsku, Kaganovič riaditeľom akejsi malej chemickej fabriky a Šepilov šéfom ekonomického ústavu kdesi v Kirgizsku. Navyše, v roku 1958 bol nútený odstúpiť Bulganin, čo Chruščovovi umožnilo, aby prevzal aj post predsedu rady ministrov. Po odstránení „protistraníckej skupiny“ nasledovalo obdobie, ktoré sa vyznačovalo mnohými úspechmi, ale aj ďalšími chybnými rozhodnutiami. V literatúre sa objavili zaujímavé diela, medzi nimi aj známy Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna. Sovietska kinematografia slávila medzinárodné úspechy, podobne ako aj kozmická veda v lete prvého sputnika, prvého kozmonauta a prvej ženy do vesmíru. Svet bol svedkom významných stretnutí na najvyššej úrovni, prvých náznakov uvoľňovania napätia, keď obe superveľmoci dospeli k názoru, že jadrová vojna by znamenala celosvetovú katastrofu. Zároveň to bolo aj obdobie, keď sa svet paradoxne dva razy ocitol na samom okraji takejto katastrofy následkom krízy v podobe sovietskych rakiet rozmiestnených na Kube a rozdelenia Berlína múrom na dve časti.

Nikita Cestovateľ

Rusko malo nielen svojho Ivana Hrozného, Petra Veľkého a Jurija Dolgorukého, ale aj Nikitu Cestovateľa. Túto prezývku dostal Chruščov preto, lebo bol prvý sovietsky štátnik, ktorý pochodil svet. Zatiaľ čo Stalin počas svojho pobytu v Kremli opustil Sovietsky zväz iba dvakrát, aj to len počas vojny, aby sa zúčastnil na nevyhnutných spojeneckých konferenciách v Teheráne a Postupime, Chruščov sa stal symbolom nadväzovania kontaktov a zbierania skúseností po celom svete. Počas ciest mohli hostitelia vidieť dve podoby Chruščova. Mužíka, ktorému ešte stále trčí slama z topánok, ale zároveň štátnika, ktorý je schopný veľmi rýchlo sa učiť zo svojich chýb a neopakovať ich. Tieto dve podoby sa prejavili jasne už na začiatku jeho turistickej vášne, keď roku 1955 navštívil Juhosláviu v snahe urobiť bodku za ideologickým rozkolom s prezidentom Josipom Brozom Titom. Počas oficiálnej recepcie sa Chruščov prejavil ako široká ruská duša. Opil sa, stále chcel Tita bozkávať a ako uvádza Taubman, zakaždým mu opakoval: „Josjo, no tak už sa nehnevaj! Ty si ale tvrdá palica. Poď sa napiť a naveky dobrí.“ Počas návštevy strojárskeho závodu v Ľubľane mu chceli ukázať výrobu turbín a oboznámiť ho s činnosťou robotníckych rád. Predpokladalo sa, že prehovorí aj k zamestnancom. Namiesto toho bývalý proletár a hlava prvého štátu robotníkov a roľníkov prešiel okolo nich ako „karikatúra kapitalistického magnáta“. Zrejme si následne uvedomil svoju chybu, lebo na druhý deň, v inej fabrike v Záhrebe, sa zastavil pri robotníkoch a dlhý čas s nimi srdečne debatoval. Epilóg Zaujímavé je, že aj na odchod Chruščova z vysokej politiky použili jeho oponenti ten istý scenár, ktorý on pripravil na Beriju v júni 1953 a ktorý následne neúspešne použila proti nemu aj „protistranícka skupina“ v júni 1957. Impulzom sa v ďalšom prípade stalo Chruščovovo rozhodnutie zreformovať stranícky aparát, čo znamenalo, že by mnohí funkcionári prišli o svoje postavenie a rozličné privilégiá. V takom prípade zvyknú ísť princípy a ideály bokom. Počas dlhej Chruščovovej dovolenky pri Čiernom mori v októbri 1964 presvedčil tajomník strany Leonid Brežnev väčšinu členov ústredného výboru o nevyhnutnosti zmien, čím sa vyhol chybe svojich predchodcov, ktorí sa spoliehali na to, že stačí mať väčšinu v prezídiu a ústredný výbor sa podrobí príkazom zhora. Keď Chruščov na Brežnevovo naliehanie prerušil dovolenku a 13. októbra pricestoval do Moskvy, obvinili ho z voluntarizmu, politických chýb, z vyvolania kubánskej krízy a zhoršenia vzťahov s Čínou. Prišili mu na vrub aj ekonomické problémy krajiny, najmä nefunkčné poľnohospodárstvo, ktoré sa stalo v posledných rokoch jeho srdcovou záležitosťou, ale aj terčom mnohých vtipov na jeho adresu. Ešte ten istý deň sa vzdal všetkých funkcií a odišiel do dôchodku. Večer po zosadení zavolal svojmu priateľovi Mikojanovi a povedal mu historické slová: „Mohol by si niekto čo i len vo sne predstaviť, aby povedal Stalinovi, že už nám nevyhovuje, a navrhol mu, aby šiel do dôchodku? Nezostal by po nás ani mastný fľak. Teraz je všetko inak. Strach zmizol a môžeme spolu hovoriť ako rovný s rovným. To je môj príspevok.“ Chruščov zomrel 11. septembra 1971 a pochovaný je na Novodevičom cintoríne v Moskve. Ako paradox možno uviesť fakt, že pomník na hrob mu navrhol sochár Ernst Neizvestnyj, ktorého Chruščov v čase, keď rád hovoril do všetkého, niekoľkokrát verejne kritizoval. Pomník je zhotovený z bieleho mramoru a čiernej žuly, pričom oba kvádre akoby vyrástli z hrobu obrátené hranami proti sebe. Uprostred týchto dvoch protikladov je Chruščovova busta s vážnym výrazom na tvári. Sochár akoby tým chcel naznačiť vnútorné rozpoloženie Chruščova, ale aj celej doby, v ktorej tento politik žil. Sú to zároveň aj dve podoby jeho osobnosti, ktoré sa preňho stali nevyhnutnosťou, ak chcel splniť sľub, ktorý kedysi dal svojmu priateľovi z detstva Kosenkovi, že raz to Stalinovi všetko zráta.

Z pripravovanej knihy, autor je publicista.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984