Priveľa porazených, málo víťazov
Od pádu Berlínskeho múra sa na Slovensku uskutočnilo sedem parlamentných volieb. Ich výsledky s výnimkou roka 2002 popreli predchádzajúcu kontinuitu, priniesli do najvyššieho zastupiteľského orgánu novú stranu (až na rok 2006) a odštartovali zásadné zmeny, ktoré sa pokúšali realizovať pestré, zväčša málo súrodé vládne koalície. Volebná účasť má vo všeobecnosti klesajúcu tendenciu. Prvé voľby v júni 1990 potvrdili definitívne skoncovanie so starým režimom. Drvivá väčšina voličov po dvoch rokoch odmietla existujúcu podobu federácie a vládnuce subjekty, ktoré nevedeli nájsť jej príťažlivejší model. Väčšina iba pred časom mimoriadne populárnych osobností sa ocitla pred bránami slovenského i celoštátneho parlamentu. Nové vnútromocenské pomery a priaznivá medzinárodnopolitická klíma vytvorili priestor na vyhlásenie zvrchovanosti a neskôr samostatnosti Slovenskej republiky. Obrat každé štyri roky V septembri1994 poslali voliči do opozície vládnucu koalíciu (KDH, Demokratická únia Slovenska, vzniknutá odštiepením z HZDS a SDĽ s podporou maďarských poslancov za Spolužitie a MKDH), ktorá sa dostala na osem mesiacov k moci legálne, ale nie legitímne. O štyri roky väčšina voličov zase odmietla štýl vládnutia Vladimíra Mečiara. Na jeseň 2002 sa stal kľúčovou témou integračný proces. Hlavné napätie sa vytvorilo medzi v tom čase silne prointegračnými subjektmi SDKÚ, SMK a KDH na jednej strane proti Smeru, ktorý bol voči niektorým integračným krokom mierne kritický, a zahraničím odmietaným HZDS na strane druhej. SNS a SDĽ z parlamentu vypadli okrem iného vinou vlastného štiepenia. Až v predčasných voľbách v júni 2006 dominoval ako kľúčový spor hodnôt ľavice a pravice. Napokon sa presadil najreálnejší vládnuci variant. Keby bol Mikuláš Dzurinda ponúkol Vladimírovi Mečiarovi viac, šancu na prežitie by azda bola mala aj pravicová koalícia. Takzvaná veľká koalícia (Smer-SD a SDKÚ) by bola bývala podvodom na voličoch oboch strán, medzi ktorými prebiehalo najvýraznejšie súperenie. Hypotetická, a najmä zo zahraničia navrhovaná vláda Smeru s kresťanskými demokratmi alebo SMK by bola skončila svoju pôsobnosť rýchlo po ich vnútrostraníckych vojnách. Ľavicové a národné sily Koalícia ľavicových a národných síl sa vytvárala ľahko. Jej voličské zázemie, ako ukazovali výskumy verejnej mienky, malo podobné, zväčša stredoľavé sociálno-ekonomické hodnoty. A vydržala bez väčších zemetrasení štyri roky. Vláda dokázala počas prvého polčasu prelomiť medzinárodnú ostrakizáciu a medzi občanmi zaznamenávala vďaka preferenciám Smeru výrazný rast dôvery. Mnohí, aj pôvodní nevoliči, ocenili, že premiér Robert Fico hovorí z ich duše o tom, čo bolo predtým verejné tabu. Smer však v čase úspechov podcenil strategické myslenie. Akoby bol presvedčený, že vládnuca trojka prekročí zisk 75 poslaneckých mandátov aj o štyri roky. Hoci podľa mnohých starších prieskumov by mu bol stačil iba jeden koaličný partner. Dosiahnutých 35 percent 12. júna 2010 (nárast o 210-tisíc hlasov) znamená najúspešnejší výsledok ľavice po roku 1920 v demokratických voľbách na Slovensku považovanom za konzervatívnu krajinu. Hoci vytvára dobrý odrazový mostík pre budúcnosť, nie je to ani pre jednu z pravicových strán dostatočne atraktívne. Lídri dvojice menších vládnucich strán sa štýlom svojej politiky profilovali v čase zápasu o podobu Česko-Slovenska a obhajovania existencie mladého samostatného štátu dosť radikálne a sčasti celkom logicky aj populisticky. Od tých čias sa však zloženie, hodnoty a zvyky spoločnosti značne posunuli. Mnohé gestá, výroky a komunikačné kroky, ktoré boli úspešné alebo tolerované začiatkom 90. rokov minulého storočia, pôsobili veľmi kontraproduktívne. Slabnúci koaliční partneri Ján Slota ani Vladimír Mečiar sa nedokázali podstatne posunúť vpred. HZDS, ktoré sa v minulosti stalo liahňou viacerých výrazných osobností a vychovalo úspešných kandidátov na hlavu štátu i premiérov, zaznamenalo zároveň najmasovejšie odchody zo svojich radov. Z roka na rok priam systematicky strácalo popularitu. Prispela k tomu aj trojitá výmena ministrov pôdohospodárstva, čachre okolo Slovenského pozemkového fondu či pretrvávajúce problémy v súdnictve. Bolo už iba otázkou času, kedy celé hnutie pod názvom Ľudová strana – HZDS opustí parlament. Slovenská národná strana nevyužila možnosť transformovať sa na tolerantnú národnú stranu (napríklad podľa škótskeho vzoru) a chrániť národno-kultúrne dedičstvo kultivovaným spôsobom. Pritom sa jej počas nekultúrnej globalizácie a vtláčania modelov konzumného správania ponúkali mnohé zaujímavé témy. Dehonostujúce výroky jej predsedu na adresu Maďarov a Maďarska a neskôr silne medializované korupčné kauzy najmä v rezorte životného prostredia, ale aj na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja otriasli nielen dôveru samotnej SNS, ale celej vlády. Zlyhala taktika i stratégia Vládnuci Smer-SD sa v mene stability vlády príliš zviazal s ostatnými koaličnými partnermi. Nemyslel na zadné dvierka. V ostrom vládno-opozičnom zápase si nevytvoril ani len náznaky väzby na niektorú opozičnú stranu. Ako rezervného spojenca si nezískal ani odštiepencov z SMK, ktorých novú stranu spočiatku Mikuláš Dzurinda zlostne označoval za produkt politiky Smeru. Keď maďarskí voliči za prvej republiky nevolili vlastné separatistické strany, zväčša sa obracali na ľavicu. V demokratickej Slovenskej republike už pomaly dvadsať rokov obývajú najchudobnejšie regióny, a pritom podporujú výhradne pravicu. Naozaj je to ich chyba? Smer v prvých parlamentných voľbách svojej existencie na jeseň 2002 pomerne slušne bodoval u mladých ľudí a prvoličov. Rozširovaním svojho voličstva pochopiteľne „starol“, no zabúdal pri tom na ďalšiu nastupujúcu generáciu. O jeho mládežníckej organizácii vie verejnosť pramálo. Pred každými voľbami mal nadpriemerný počet sympatizantov medzi nevoličmi. A tým sa pri nefungujúcej sociálnej sieti, ktorá by prepájala odbory, organizácie dôchodcov, rozličné ľavicové iniciatívy a pestré občianske združenia organizované zdola, a nie marketingovo zhora, ťažko rozhoduje, či pristúpia k volebným urnám. Ľavé spektrum dopláca na nefungujúcu občiansku spoločnosť už dlhodobo oveľa viac ako pravé. A Smer pre lepšiu komunikáciu s tretím sektorom neurobil nič. Skôr naopak, v poslednom roku sa jeho vzťahy s ekologickými, žensko-emancipačnými a ľudskoprávnymi organizáciami, ktorých skúsenejší aktivisti sa ešte iste pamätajú napríklad na aroganciu bývalého vicepremiéra za SDKÚ Ivana Mikloša, či teraz úspešne vykrúžkovaného kandidáta, dnes už fakticky poslanca Národnej rady SR Ľudovíta Kaníka. Pravda, aj ľudská pamäť má svoje hranice, najmä keď ju človek (ne)používa účelovo. Smer by sa mal zamyslieť aj nad tým, prečo bola výrazne nadpriemerná volebná účasť v bohatej Bratislave a v jej bezprostrednom okolí, ale s najslabšími výsledkami preň (čo asi okrem presadzovania vlastných záujmov robia jeho funkcionári v hlavnom meste?) a zase najnižšia v prevažne zanedbaných východných okresoch, kde mal Smer väčšie šance. Nešťastnú mediálnu politiku najväčšej politickej strany na Slovensku nechajme radšej bokom. Voľby prehral aj Orbán Mimoriadny úspech novej strany Sloboda a solidarita nehovorí iba o oslovení liberálnych voličov, ale aj o tom, ako možno z voličskej pasivity pomocou moderných technológií vytrhnúť neskoro narodených. A to bez ohľadu na ich ideologickú (ne)profiláciu. Iné strany internetovú kampaň podcenili. Pre Smer spolu s ďalšími modernými formami komunikácie príťažlivejšími pre mládež akoby neexistovala. Voľby ovplyvnili aj iné dôležité okolnosti, zrodené mimo vlády i mimo Slovenska. Veľká hospodárska kríza, otras eura pre bašovanie v Grécku, povodne, najšpinavejšia kampaň od vzniku SR či zásah spoza Dunaja. Viktor Orbán, líder Fideszu, najúspešnejšej strany v rámci štátov Európskej únie, zasiahol tým, že tesne pred našimi voľbami vytiahol neohorthyovskú agendu. Dosiahol však bumerangový efekt. Prehnal totiž dávkovanie. Utrpel svoju prvú veľkú porážku po návrate na budapeštiansky politický olymp. Občania Slovenska maďarskej národnosti sa zľakli hrozby krokov približujúcich sa k vzdialeným balkánskym scenárom. Nevolili radikálne etnicky, ako sa vo zvýšenom medzištátnom napätí predpokladalo, ale poslali Pála Csákyho i s jeho SMK do ofsajdu. Po maďarsky hovoriacich, ale aj iných voličov bude zastupovať „etnický zradca“ Most-Híd. Bélovi Bugárovi sa podarilo to, čo nedokázali Maďari v Rumunsku ani vo Vojvodine. Spojil politikov a voličov dvoch národností. Aj keď zloženie jeho poslancov, maďarských kresťanských demokratov, slovenských liberálov a krajných konzervatívcov zo Zajacovej OKS, vyvoláva veľa otázok, odklon maďarských spoluobčanov od Csákyho, a tým aj od Orbána, je signálom lojality voči slovenskému štátu. Strana maďarskej koalície sa ocitla v neľahkej situácii. Umiernenejšia politika jej k návratu do Národnej rady SR nepomôže. Tento priestor už zapĺňa Most-Híd. Istú šancu jej dáva vlastná radikalizácia, a to v sociálnych otázkach pri posune doľava a v etnických doprava. Či sa jej to bude dariť, závisí aj od vývoja na Slovensku a u nášho južného suseda. Vladimír Mečiar a jeho hnutie z reálnej politiky zrejme odchádza na trvalo. Žne plody ovocia politickej kultúry, ktorú zasial. Jeho dvadsaťroční bývalí, kedysi veľmi srdeční partneri a až neskôr nezmieriteľní rivali mu pri odchode neďakujú, ba niektorí sa uškŕňajú. Na druhej stane ostávajú navzájom spolupracovať a súperiť na politickom ihrisku, ktoré Mečiar pred osemnástimi rokmi v čase svojej najväčšej slávy zakladal. A tak či chcú, alebo nie, ostávajú tak trochu stále s ním.
