Prečo nevoliť opozíciu
Pri sledovaní súčasného diskurzu na Slovensku sa zdá, akoby opoziční politici a s nimi kolaburujúce médiá trpeli absolútnou stratou pamäti. Realita je taká, že oni iste pamäť nestratili, len si myslia, že ju stratili voliči, a preto ich možno bezostyšne klamať. Mnoho ľudí, dokonca aj takí, ktorí sa o veci verejné zaujímajú, si už ich skazonosné pôsobenie nepamätajú. Boli už pri moci viackrát a vždy sa prejavili neslýchanou aroganciou, necitlivosťou k potrebám jednoduchých ľudí, pohŕdaním názormi iných a servilnosťou voči Bruselu, USA, NATO, či vojnovým dobrodružstvám Georgea W. Busha. Na aroganciu moci sa nezabúda Nemám problém diskutovať s ľuďmi s odlišnými názormi. Čo však nikdy neprijmem, sú nečisté metódy a absolútny cynizmus, s ktorým presadzujú svoje zámery. Títo výrobcovia pravdy rozdelili občanov Slovenska krátko po roku 1990 na slušných, proeurópskych, proatlantických a neviem akých vyspelých občanov a na kryptokomunistickú nacionalistickú zberbu, ktorú treba znemožniť a vytesniť na okraj spoločnosti. Nikdy im neodpustím, že tesne pred parlamentnými voľbami v roku 2002 prijali 22 sociálnych zákonov, a hneď po voľbách ich v skrátenom legislatívnom konaní zrušili. Obzvlášť ma pobúrilo zdôvodnenie likvidácie tzv. alimentačného fondu. Chuderám opusteným matkám odobrali alimenty, ktoré si mal na neplatičoch namiesto matiek samoživiteliek uplatňovať štát. Ešte ich aj hrubo urážali pri argumentácii, že predsa nebudú podporovať nezodpovedné živly. Koho tým mali na mysli? Ženy, ktoré opustené živorili s deťmi s tým, že aj podpora z alimentačného fondu bola nastavená na maximálnu výšku 2,2-násobok životného minima? Vtedy sa našla jediná „spravodlivá“ poslankyňa z vládnej koalície Eva Černá (ANO), ktorá túto zvrhlosť nepodporila. Zdôvodnila to tým, že s takýmito ženami sa často stretáva a majú veľmi ťažký život. A čo Zuzana Martináková, Mária Sabolová, Anna Záborská, či vtedajšia poradkyňa ministra Ľudovíta Kaníka Iveta Radičová? Ako sa ich svedomie vyrovnalo s takýmto perverzným rozhodnutím? Invalidi bez dôchodkov Nové kritériá na priznanie invalidného dôchodku dospeli do takých absurdít, že napríklad baník, ktorý mal odrezanú nohu pod kolenom, nemal nárok na plný invalidný dôchodok. Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny ani najmenej netrápilo, že takýto človek možno dvadsať rokov žil ako invalid, zvykol si na skromný život postihnutého a zrazu ho v preddôchodkovom veku zbavili skromnej, ale pravidelnej obživy a vydali napospas Kaníkovmu sociálnemu hyenizmu. Spomínam si na osud starého zrobeného železničiara, ktorý prišiel po 35 rokoch práce pre ťažké pracovné podmienky o sluch a už ďalej nemohol pracovať. Aj jemu Kaník a celá kamarila vtedajších koaličných poslancov vzala invalidný dôchodok. Novú životnú situáciu tento človek neuniesol, rozpadla sa mu rodina, išiel do ubytovne a neskôr sa z neho stal bezdomovec. Keď baníci v Prievidzi a Handlovej štrajkovali, bol som na stretnutí Spoločnosti kresťanské Slovensko, kde asi nedopatrením pozvali aj predstaviteľa „nezávislých“ kresťanských odborov. Asi si myslel, že je medzi svojimi, a tak začal hovoriť, že treba zastaviť boľševikov (myslel tým Roberta Fica a Smer), pretože si dovoľujú štvať invalidov proti vláde. Reči tohto „žltého“ odborára mi potvrdili, že KDH je spolok, ktorého základnou axiómou je pokrytectvo a skutočný záujem o problémy jednoduchého človeka je na najposlednejšom mieste. Radičová obhajovala Kaníkov paškvil Vtedajšia opozícia dala tento zákon na Ústavný súd. Dobre si pamätám na televíznu diskusiu, v ktorej Iveta Radičová, už ako ministerka sociálnych vecí, obhajovala Kaníkov legislatívny paškvil. Na debate sa zúčastnili aj predstavitelia invalidných dôchodcov, ktorí predkladali svedectvá o ľuďoch, čo po prijatí zákona neuniesli ťažkú životnú situáciu a skončili tragicky. Stalo sa to tesne pred vyhlásením Ústavného súdu, ktorý konštatoval, že tento zákon je protiústavný. O tom už vtedy vedeli všetci zainteresovaní na televíznej besede. Radičová so značným sebazaprením akceptovala, že zákon bude asi protiústavný. No zmienka o tom, že by štát mal vyplatiť protiústavne odobraté dôchodky za celý čas, čo zlý zákon platil, ju priviedla takmer do amoku. Tvrdila, že by šlo o nepredstaviteľné mrhanie prostriedkami daňových poplatníkov... Bol som šokovaný. Takú reakciu som od ministerky za SDKÚ nečakal. Aspoň ma však definitívne vyliečila z chabej ilúzie, že predstavuje niečo iné ako antisociálni politici typu Ľudovít Kaník, Mikuláš Dzurinda, či Ivan Mikloš. Jedna kauza za druhou Nedá sa zabudnúť ani na viaceré korupčné aféry: Siemens – Gabura, Manna – Gabura, financovanie straníckych štruktúr KDH prostredníctvom časopisu Fakty, telefonát Vladimír Miškovský – Roman Vavrík na jeseň 1998, tiež tam bol Siemens a veľká objednávka. A čo kauza Patzelt s podplácaním novinárov pred parlamentnými voľbami na jeseň 1998 či odstúpenie ministra Ľudovíta Černáka pre podozrenie z netransparentnosti a korupcie? Ďalej to bol prípad Gabriel Palacka s tendrom na tretieho mobilného operátora či s nevydarenou sanáciou Slovenských aerolínií, za čo si minister dopravy vyslúžil teplé miestečko v Európskej banke pre obnovu a rozvoj. Kauzy Badžgoň – eurofondy s únikom odpočúvaní, vláčiky s aktérmi „Gabom“ (Palacka), Kresánkom, Bakšayom a Macejkom... A čo Mikloš, ktorý pri predaji SPP nezabezpečil hedžing, čím spôsobil kurzovú stratu 9 miliárd korún?! Alebo zle postavený rozpočet v roku 1999, keď sa výpadok v strede roka riešil zvýšením spotrebných daní na benzín a iné komodity? Treba si spomenúť aj na kauzu okolo falošných darcov, legalizácie nepriznaných „sponzorských“ korupčných príjmov a sídla SDKÚ na Medenej ulici. To prevzala aj s dlhmi strany firma, ktorá potom za symbolickú cenu získala Vojenské opravovne v Banskej Bystrici. Financovanie volebných kampaní SDK, resp. SDKÚ v rokoch 1998, 2002, 2006, či takmer rok trvajúca prezidentská kampaň na podporu Eduarda Kukana mnohonásobne prekračovalo oficiálne príjmy strany. Svedomie a strata pamäti Hádam si ľudia ešte pamätajú nezávislých poslancov „na leasing“, aby druhej Dzurindovej vláde prechádzali v parlamente zákony. Rovnako aj financovanie SDKÚ prostredníctvom schránkových firiem v Londýne a daňových rajov v Karibiku. O tom, že SDKÚ sa vždy topila v peniazoch, svedčí aj to, že si dlho nevšímala takú „maličkosť“, ako je zdefraudovanie takmer milión eur (28 miliónov Sk) jej účtovníčkou. Tento výpočet iste nie je úplný, ale aj tak svedčí o určitom konaní politikov zo súčasnej opozície. Komu chcú teraz vstupovať do svedomia? Kde v sebe berú drzosť stále niekoho poúčať a kádrovať? Títo „držitelia pravdy“ majú navonok všetko. Väčšinu súkromných médií, obrovské finančné prostriedky, skorumpovanú časť tretieho sektora. My máme len pamäť. Pamätáme sa na to, ako to v skutočnosti bolo. Máme odvahu nedať sa zlomiť a nahlas hovoriť pre nich nepríjemnú pravdu. Autor je politológ a publicista
