Svätopluk je už na Hrade

Hradný kopec nad Bratislavou konečne dostáva tvár, aká prináleží hlavnému symbolu štátnosti každého sebavedomého národa. Keď bol Ivan Gašparovič predsedom Národnej rady SR, ktorej kultúrna pamiatka číslo jeden patrí, dal vynoviť zvetrané strechy a postaviť vežičku na južnom opevnení. Za Jozefa Migaša sa budovala kópia trojkrídlovej barokovej stavby na západnej terase. Pavol Paška odštartoval veľkorysú rekonštrukciu hlavného paláca. Len za Pavla Hrušovského sa tu nič nedialo – ak sa nevezme do úvahy výmena elektrických zásuviek, keď sa tu chystal samit Bush - Putin. Z divadla takmer šapitó Druhá vláda Mikuláša Dzurindu napriek nástupu konjunktúry, ostala k pamiatkam „svojej, pravicovej“ Bratislavy mimoriadne chladná. Reduta, sídlo Slovenskej filharmónie, bola v dezolátnom stave rovnako ako prístavba Národnej galérie (tá je ej teraz). Keby bolo podľa Ivana Mikloša, novostavba SND by sa premenila na zábavno-obchodné šapitó. V prípade Hradu hrozilo, že milióny vynaložené na prípravu jeho generálnej opravy už-už prepadnú. Hoci sa proti nej súčasná opozícia tvrdo postavila, bielučkú fasádu paláca teraz využíva aj na svoju propagandu. Minulú nedeľu pribudol na čestnom nádvorí artefakt, ktorý tam dávno chýbal – socha veľkomoravského vladára na vzpínajúcom sa tátošovi. Pred 1 130 rokmi vydal pápež Ján VIII. bulu, v ktorej Svätopluka označil za milovaného syna a kráľa. Iste, Robert Fico a Pavol Paška, dvaja z trojice iniciátorov tejto myšlienky, využili okrúhle výročie na predvolebnú kampaň. Išlo by však o prázdne gesto, keby dielo odhaľovali pred ošarpaným a nie vynoveným palácom. Navyše to štátny rozpočet nestálo ani korunu, vynaložené peniaze pochádzajú z verejnej zbierky. Bolo by ich treba podstatne viac, keby majster Ján Kulich neposkytol Národnej rade SR hlinený model i s licenčnými právami bezplatne. Tridsať „popredných“ výtvarníkov spísalo petíciu proti soche. Ako si predstavujú kultúrny protest, ukázali pred slávnostným aktom. Jeden z nich, pobehujúc tam v červených montérkach, stále mrmlal čosi o „suite boľševikov a zločincov“. Druhý predviedol svoj umelecký kumšt obrovským modelom falusu. Na viac však nemali, nedali si ani tú námahu, aby na prinesené transparenty vymysleli čosi vtipné, a tak ostali originálne – prázdne. Relikty boľševickej výchovy Ten, čo hovoril akože za všetkých, označil jazdeckú sochu za nácionálno-boľševického panáka a jej autora za slabého umelca s „totalitnou minulosťou komunistu non plus ultra“. V skutočnosti sa práve vzorka absolventov Vysokej školy výtvarných umení pred Viedenskou bránou prejavovala ako trpký relikt „boľševickej“ výchovy (rodičov, či pedagógov?). Vďaka nej si nielenže osvojili likvidačnú kádrovú politiku bývalého režimu („Ako si môže Kulich dovoliť po 20 rokoch vystavovať svoju prácu na verejnom priestore?!“), ale aj internacionalizmus pretavený do nihilistického kozmopolitizmu. Akýkoľvek pátos sa im zdá trápny. Svätopluk vraj na Hrade nemá čo robiť, organizátori slávnosti „bulvárne naivným motívom“ doháňajú 19. storočie a vyrovnávajú si tým národné komplexy menejcennosti. Ako hlavný problém sa však ukázalo, že Svätopluk je – údajne provokatívne – obrátený čelom k Maďarsku. Koľko len kriku by sa však spustilo, keby stála socha naopak, zadkom koňa na juh! Možno by sa „poprední slovenskí umelci“ sťažovali až v Haagu... Mladým autorom nik neuberá právo, aby zadarmo ponúkali svoje diela. Napríklad pred moderné sklenené paláce, ktorých zatiaľ bez ducha stojí v Bratislave habadej. Pravda, ak o ne štedrý mecenáš umenia Ivan Mikloš či takí oslavovaní zahraniční investori prejavia záujem. Držíme palce jedným i druhým.