Ako som (ne)poznal
Milana Lasicu

Počet zobrazení: 10186

V súvislosti s úmrtím Milana Lasicu sa slovenská verejnosť vďaka printovým médiám, no predovšetkým slovenskej i českej televízii, dozvedela záľahu informácií o živote a umeleckej dráhe nestora nášho humoru a satiry. Preto sa v tomto príspevku obmedzím na moje osobné zážitky s týmto výnimočným človekom, ktorý odišiel spomedzi živých spôsobom, ktorý by on sám, taký schopný sebairónie, nazval „hrdinským“. Nevdojak to vo mne vyvoláva asociácie so smrťou veľkého Tuláka Chaplina v jeho filme Svetlá rámp.

lasica_ivaskova.jpgV percipovaní umeleckých aktivít Milana Lasicu a jeho alter ega Jula Satinského, ktorý ho pozoroval z neba už 19 rokov, mám pomerne veľa restov. Nechodil som na ich skvelé dopoludnia v Tatra revue , ba ani ich pozoruhodné dve inscenácie v Divadle na korze som nevidel kvôli študijnému pobytu v zahraničí a následnej vojenskej základnej službe. Aj po vzniku Divadla L+S po prevrate som toto žriedlo inteligentnej zábavy navštívil iba jediný raz.

Po prvý raz som sa nimi stretol v Štúdiu VŠMU (dnes malá sála SF) na predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hra osudná na rozhraní 50. a 60. rokov minulého storočia. Vytvárali v ňom dvojicu postáv vystrihnutú z commedie dell'arte Brigellu a Dottoreho. Ich texty však mali málo spoločné s pôvodným textom. Zato boli plné študentskej recesie, zmyslu pre iróniu a prekvapivé pointy. A tak sme z ich úst začuli spievaný text „nad nami šumel Boor“, čím namiesto stromoradia narážali na svojho profesora dejín divadla a sklony k absurdite a hrania sa so slovom demonštrovali v replike „trúfate si priveľa, Brigeľa“.


Po dlhej pauze som sa s dvojicou klaunov stretol na bratislavskej Novej scéne, kde získali angažmán v spevohernom (neskôr aj v činohernom) súbore na predstavení Bréalovej hry Husári, ku ktorej Lasica napísal aj časť textov k piesňam skomponovaných Igorom Bázlikom a jeho nerozlučný druh sa zasa spolupodieľal s Ivanom Krajíčkom na úprave textu hry. Ale aj vo vzájomných dialógoch prevládali ich vlastné texty nad pôvodinou. O pár rokov neskôr som mohol navštevovať v Dome umenia (v ktorom som vtedy pracoval) ich slávne programy Niekto je za dverami, ktoré som si neskôr zopakoval aj ako televízny divák. V Štúdiu S som zasa v roku 1985 obdivoval, ako dokázali pretlmočiť satirický román Vladimíra Mináča Výrobca šťastia do divadelnej podoby. Na predstavení som sa vtedy zúčastnil ako krátkodobý pracovník Ministerstva kultúry SSR s viacerými kolegami, ktorí (predpokladám) tam neprišli hľadať „ideologické kazy“, ale potešiť sa  ich humorom. Ako s činohernými hercami som sa s nimi občas stretol v pridruženej scéne NS v Astorke, kde ma nadchol Milan Lasica v titulnej úlohe „lenivého“ a vždy“ nad vecou“ sa pohybujúceho dona Juana v Moliérovej rovnomennej komédii. Naposledy som Lasicu videl na javisku v Polívkom divadle v Brne v roku 2019, kde spolu českým klaunom vytvárali dominantné postavy dvoch starnúcich hercov v Polívkovej hre Klíště. V závere hry postava interpretovaná Lasicom zomiera a tak fingovaná smrť na javisku bola (ako by on poznamenal) generálnou skúškou k jeho reálnemu odchodu zo života priamo z dosiek, ktoré znamenajú svet.

Častejšie som sa stretal Milanom Lasicom prostredníctvom televíznej obrazovky, keď do silvestrovských galaprogramov režírovaných Jánom Roháčom v 80. rokoch vstúpila dvojica L+S. Slovensko tam malo konečne dôstojnú protiváhu k vystúpeniam českých elitných „zabávačov“ (úvodzovky dávam preto, že tento pojem v dnešných časoch značne zlacnel). Veľmi rád si púšťam na svojom videoprehrávači scénku, v ktorej Jana Kocianová spieva pieseň Se si bon a následne naši dvaja klauni rozohrávajú krátky no vtipný dialóg o význame týchto slov a pri snímaní speváčky od chrbta Lasica poznamenáva, „kam sa hrabe večerníček“. Ako klasický herec ma zaujal v televíznom filme Súboj (1990!) z čias napoleonských vojen.

Mennej ma oslovili české (česko-slovenské) filmy, v ktorých dvojica vystupovala: Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), Utekajme, už ide (1986) či Vážení přátelé, ano (1989), možno preto, že Lasicovo herectvo bolo pri všetkej svojej špecifickosti skôr divadelné než veristicky filmové. Ako povedal jeden z jeho kolegov o jeho herectve, Lasica nikdy nevytváral postavy, ale do nich premietal seba. Za najlepší jeho film považujem „mladícke“ Sladké hry minulého léta z roku 1969. Lasicu som však videl aj v množstve dokumentárnych filmov a vo viacerých televíznych, väčšinou zábavných programoch, kde v poslednom čase vyvolávajúc dojem „spáča“ raz za čas prišiel k slovu a utrúsil poznámku, ktorá prekonávala všetko ostatné.

Čisto zvukový zážitok som mal pri počúvaní platní, ktoré L+S nahrali a ktoré obsahujú množstvo z ich scénok a skečov najvyššej kvality. Najradšej mám ich dialóg o etablovaní sa opery na JRD, v ktorej, pravda, Satinského text je zábavnejší, kým Lasica mu robí skôr len nahrávača. Neviem, či hádam správne, ale toto podľa mňa platí aj všeobecne o ich spolupráci, v ktorej plodoch bol Satinský komikom a Lasica mysliteľom.

Osobitnú kapitolu tvoria Lasicove interpretácie piesní, predovšetkým Dusíkových táng, ktorým svojou interpretáciou predĺžil ich už poriadne dlhý život od čias Krištofa Veselého. O kvalitách Lasicových textov piesní najlepšie svedčia obdivné slová ich interpretov.

Napokon som o Lasicovi našiel aj pár zaujímavých súdov v publikácii venovanej Divadlu na korze (1994), v ktorej sa síce viac hovorí o činohernej zložke tohto divadla, ale naznačujú sa aj významné väzby so súborom L+S. Jeden z teatrológov vo svojej úvahe cituje Jozefa Kronera, ktorý ešte v 60. rokoch povedal, že L+S sú apoštolmi slovenského humoru.

Dúfam, že sa Milan Lasica „nenahnevá“, že ho vo svojom príspevku väčšinou uvádzam ako polovicu jednej geniálnej dvojice a  jeho vlastným presahom k individuálnej umeleckej tvorbe sa venujem menej. Naopak, pevne verím, že, by s tým súhlasil.

Foto: Viola Ivašková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984