Ako to bolo?
Vedomosti našej mladej generácie o časoch, v ktorých žili ich rodičia a starí rodičia, podliehajú mnohým stereotypom a zjednodušeniam. Z reklamy k programu venovanému okrúhlemu životnému jubileu Milana Lasicu som sa napríklad dozvedel, že spolu s Julom Satinským po dve desaťročia nemohli obšťastňovať publikum svojím umením. Tým, že zle informovaný autor viac než trojnásobne rozšíril obdobie, v ktorom dvojica komikov mala problémy s režimom, „vygumoval“ z historickej pamäti nielen skvelú Lasicovu kreáciu Molièrovho Dona Juana v Astorke v 80. rokoch, ale aj nesmierne populárnu a televíziou zaznamenávanú reláciu Nikto nie je za dverami realizovanú v bývalom V-klube už v druhej polovici 70. rokov. Rovnako potom asi neexistovala ani inscenácia Mináčovho Výrobcu šťastia v dnešnom Divadle L+S, na ktorú sa kolektív pracovníkov Ministerstva kultúry SR prišiel pozrieť nie ako cenzor, ale ako divák. Zrejme sa snažíme informovať o isteže protirečivom a aj tragédiami poznačenom období reálneho socializmu rovnakým spôsobom, ako to robila západná propaganda, v dôsledku ktorej naši emigranti z roku 1968 museli občanom Anglicka, Francúzska a USA vysvetľovať, že aj my vieme, čo je to elektrická práčka a chladnička.
Dnešná naša svojrázna interpretácia dejín však siaha aj oveľa ďalej do histórie. Z gymnaziálnej učebnice dejepisu vnučky som sa napríklad dozvedel, že Jana Husa nedal upáliť kostnický cirkevný koncil, ale cisár Žigmund. Že by táto interpretácia súvisela so zmluvou s Vatikánom? Možnosť voľne cestovať po svete (za prácou, rekreáciou, poznávaním) je hlavným a nespochybniteľným výdobytkom ponovembrového vývoja. Dnešní mladí by však mali vedieť, že zákaz cestovať smerom na Západ nebol absolútny. V roku 1967 som vďaka znalostiam taliančiny vycestoval s delegáciou študentov FFUK na univerzitu v Bari, v tom istom roku som nastúpil na polročný študijný pobyt na Kube (do Frankovho Španielska sa, prirodzene, nechodilo), o pätnásť rokov neskôr som do Talianska šiel s manželkou na devízový prísľub a do Juhoslávie sme chodievali aj s deťmi cez cestovné kancelárie. A to som mal v kádrovom profile škvrny, kvôli ktorým som si pred nástupom na vysokú školu musel dva roky odrobiť v továrni. Boli pracujúci rodičia, ktorí nemohli za deťmi-emigrantmi, ale boli ľudia, ktorí brázdili svet krížom-krážom, ako dnes úspešný propagátor svojich ciest Boris Filan alebo výtvarník vylúčený z umeleckého zväzu, ktorý inštaloval svoje práce osobne v kapitalistickej cudzine. A predovšetkým by sme mali mládeži vytĺcť z hlavy, že naša emigrácia (okrem tej z rokov 1945 a 1948 a zopár jedincov po roku 1969) bola politickou, a nie ekonomickou. Z môjho maturitného ročníka odišla v roku 1968 do emigrácie celá tretina spolužiakov, no ani jeden ta nešiel za slobodou lež za lepšou životnou úrovňou.
Neznášam generalizovanie aj pokiaľ ide o tvrdenie, že sme tu štyri desaťročia žili v strachu. V päťdesiatych rokoch sa zaiste báli rodiny roľníkov, ktorí odmietali vstúpiť do družstiev i rodiny bývalej buržoázie, ktorým hrozila smutne známa Akcia B (vyvezenie z mesta na vidiek), rehoľníci a tí, čo sa nechceli zmieriť s vládou komunistov a vyvíjali v tom smere ozajstnú alebo domnelú aktivitu. (Len slabomyseľný sa môže domnievať, že po februári 1948 sa na našom území nepohybovali americkí agenti, ktorí si našli aj nejakých domácich informátorov.) Z tých štyroch desaťročí som akýsi strach pocítil len v rokoch 1961 a 1962, kedy som kvôli strýkovi (ktorý po uchopení moci komunistami bol ešte pár mesiacov povereníkom pôšt a potom emigroval do USA) mal problémy dostať sa na Filozofickú fakultu UK. Podobné problémy mali aj iní, napr. Ján Čarnogurský sa nedostal na Právnickú fakultu UK, no právo vyštudoval v Prahe. Divadelník Martin Porubjak počas normalizácie síce nemohol v SAV ukončiť ašpirantúru, no následne mu hrali hru v Trnavskom divadle a ešte hlboko pred novembrom sa stal dramaturgom SND. A uprostred „zlatých šesťdesiatych rokov“ študenti VŠMU vo Švarcovej hre Šarkan v Redute spievali Skukálkov text: „Kto vidí chyby v prítomnej chvíli, je pravicový element.“ Karol Machata v rovnakom čase ako Shakespearov Hamlet namiesto textu „Dánsko je väzenie“ deklamoval v SND, „tento štát je väzenie“. Je však tiež pravdou, že keď som v polovici 70. rokov na svojom pracovisku zorganizoval poetický program z ruskej poézie a v úvodnom slove o Voznesenskom som povedal, že básnik videl svet v jeho totalite, musel som potom vysvetľovať predsedníčke straníckej organizácie význam onoho „nepovoleného“ slova. Avšak verše Jevtušenka, Voznesenského a Pasternaka zazneli. Ak porovnávam časy minulé s dneškom, tak majú veľa spoločného. Vtedy mlčiaca väčšina sa venovala svojim záhradkám, večer sledovaniu bakalárov a v súkromí šomrala na režim, dnes väčšina pozerá ešte menej kvalitné seriály, hrá sa na počítači a nadáva na dnešok, ktorý je iný než ten, aký nám sľubovali na námestiach pred dvadsiatimi piatimi rokmi.
Politická propaganda výrazne ovplyvňuje aj záujem ľudí o umenie. Uvediem dva príklady. Pri prvej návšteve Spolkovej republiky Nemecko v roku 1986 som v knižniciach viacerých domácností videl preklady Solženicynových diel. Nejdem teraz spochybňovať ich umeleckú úroveň, no faktom je to, že po páde komunizmu nielen u nás, ale hlavne na západ od našich hraníc záujem o romány tohto niekdajšieho ruského disidenta rapídne poklesol. Ak sa dnes jeho meno spomenie, tak len ako reprezentanta staroruských konzervatívnych síl, ktoré nechcú prijať západný liberalizmus. Spisovateľovi stačilo totiž niekoľko rokov života v „krajinách slobody a demokracie“, aby pochopil, že súčasný západný materialistický model nie je nijakou výhrou oproti totalitnému sovietskemu režimu. Druhým príkladom je hystéria, ktorú západné médiá rozpútali kvôli konfliktu na Ukrajine. Na umeleckom poli sa to pretavilo do pokusov (najmä v USA, ale čiastočne aj vo vždy takom „učenlivom“ Česku) ignorovať alebo narúšať vystúpenia veľkých ruských umelcov – dirigenta Gergieva a sopranistky Netrebko pre to, že sa solidarizovali so svojím prezidentom. Politika sa často snažila miešať do umenia. No nijako nemožno porovnávať proces denacifikácie umelcov po druhej svetovej vojne (hoci sa dnes priznáva, že aj tento bol v mnohom poznačený emóciami a často meral skrivodlivo), ktorá obrala o život takmer 70 miliónov ľudí našej planéty (dnes občas redukovaných na necelých 6 miliónov nevinných obetí holokaustu) a občiansku vojnu na Ukrajine, ktorá má viacero vinníkov, z ktorých nemožno vytrhnúť jediného démonizovaného predstaviteľa „zla“ a „trestať“ jeho krajanov – umelcov.
Z hľadiska čo najobjektívnejšieho pohľadu na náš politický vývoj v minulom storočí by sa mala mladá generácia dozvedať čo najviac faktov o vtedajšom živote (bez prikrášľovania i démonizovania) a nielen frázy o prechode z totality do demokracie. To je však úlohou školy, médií, ale aj dnes tak často skloňovanej rodiny, ktorá disponuje množstvom vlastných skúseností z prežitej doby. Len dúfam, že to nepovedie k tomu, že deti a mládež budú opäť vyznávať dve pravdy – súkromnú a verejnú.
Reagujte na článok
Komentáre
S článkom sa temer plne stotožňujem, ale mám jeden faktický problém. Pokiaľ sa dobre pamätám a v tomto nie som žiadnym znalcom histórie, ale tzv. Akcia B, bola akcia štátu zameraná proti banderovcom, ktorí v tom čase prechádzali našim územím. Jestvuje o tom aj film z rovnomenným názvom – „Akcia B“. Preto sa pýtam či informácia, ktorá podľa internetu pochádza od Ústavu pamäti národa, sa v tomto smere opiera o nejaké relevantné údaje alebo je to len jeho dohad, keď hovorí, že Akcia B, je vlastne akciou „byty“, t.j. akcia štátu zameraná na presídľovanie nepohodlných osôb?
Ešte raz k Akcii B. Našiel som zdroje, ktoré potvrdzujú, že názov Akcia B, bol použitý na boj Československej armády s banderovcami. Tu je citát:
Největším bojovým vystoupením čs. ozbrojených složek se v poválečném období
stala „Akce B“. Pod tímto označením se skrývalo nasazení armády a jednotek
SNB proti příslušníkům skupin Ukrajinské povstalecké armády (dále UPA),
známějším jako „banderovci“, kteří se v letech 1945–1947 pokoušeli přes naše území
probít na Západ. Boje postupně s různou intenzitou zasáhly celé území republiky
a vyžádaly si nasazení značných sil (na podzim 1947 šlo o 13 502 mužů, z toho 8044
vojáků, 5458 příslušníků SNB a 1960 do služby povolaných partyzánů). Koordinaci
všech složek zajišovalo 1. oddělení hlavního štábu, při kterém vznikl „Jednotný
operační štáb pro vedení akcí proti banderovcům“, jehož náčelníkem byl plk. Bohumír
Lomský. Do konce října 1947 se podařilo bandy UPA v úzké součinnosti s jednotkami
polské armády rozprášit, zdroj:
SRDCE ARMÁDY
Eduard Stehlík, © Ministerstvo obrany České republiky – Prezentační a informační
centrum, ISBN 978-80-7278-515-5, Praha 2009. s. 61
Na uvedenom základe by sa žiadalo použitie názvu Akcia B pre akciu bytového presťahovávania na stránkach Ústavu pamäti národa (http://www.upn.gov.sk/sk/upn-hlada-pamatnikov-tzv--akcie-b/) dať do súladu s realitou, aby sa v deformácii našej minulosti nepokračovalo. .
Nie som zastancom cierno-bieleho videnia sveta, ovsem toto je uz trocha priliz. 50-te roky davali prilezitost bat sa kazdemu, autor zabudol na procesy s oponentami (Milada Horakova) ale tiez s komunistami (Slansky, Clementis, Husak...)
Co sa cirkvi tyka, tak nielen reholnici, ale vsetci ceski biskupi, umuceny slovensky biskup Gojdic, cihostsky farar, uvaznene desiatky knazov, brutalne zasahy proti grecko-katolickej cirkvi, totalne znicenie teologickych studii, celkom zbytocna brutalita.
70-te roky a 50-te roky sa nedaju porovnavat. Solzenicyn ma Nobelovu cenu za literaturu, iste su sovietski autori, co by si ju zasluzili viac napr. Bulgakov ci Grossman, ale Jeden den Ivana Denisovica sa isto vyrovna Starcovi a Moru. Nie Moru od Camus, to je podla mna vyssia liga. Prosto je to spisovatel, ktory dostal Nobelovu cenu lebo prehovoril v spravnom case o spravnej teme, podla mna literarne nic moc. No a 1914 sa neda ani docitat, take je to nudne. Ale suhlasim, Solzenicyna urobila politika nie nutne jeho genialny talent.
Ja si myslim, ze ono sa to na Slovensku preklopilo, teraz je totalita na pracovisku a ludia sa boja ozvat, ked ich sprosto zneuzivaju, ako by v 70-tich rokoch nebolo vobec mozne (nedat robotnikom vyplatu by myslim malo isto vazne nasledky, ani som nepocul, ze by sa to vtedy dakde stalo), vtedy boli "zakazane temy" ale dovolim si tvrdit, ze vacsina ludi dychala volnejsie = je lepsie sa bat kritizovat ZSSR ako sa bat kritizovat pomery, ktore sa ma priamo tykaju.
Áno, boli aj obete. Lenže tie boli aj na strane socializmu, na tie ste nejako zabudol., starý systém mu tvrdo bránil vo vzniku. A cirkev si je sama vinná, urobila historickú hlúposť. Režim jej ponúkol spoluprácu, mohla bez problémov existovať ďalej, chcel od nej len toľko, aby proti nemu nebojovala. Postavila sa však do opozície, často aj ozbrojenej a nepochopila, že aj pre dnešok by bolo lepšie, keby bola spolupracovala so socializmom. Veď zdieľajú mnohé spoločné hodnoty, určite viac, ako s kapitalistickým systémom. Vari bezbrehý konzum zodpovedá kresťanskej morálke?
Keď som čítal dejiny novoveku, vznik kapitalizmu, ktorý vznikal aj cez také hnutia ako bola renesancia, humanizmus, reformácia, husitské hnutie, o tom období sa písalo ako o dobe obrov, veľkej dobe utvárania nového systému.A pritom aj tá doba bola spojená s inkvizíciou, upaľovaním ľudí za názory, svetonázorovými stretmi, ale aj množstvom povstaní, vojen.
Dá sa tvrdiť, že aj vtedy mali všetci ľudia dôvod báť sa? To by neboli existovali husiti, reformátorské hnutie ap. To je práve to zjednodušené videnie. Každá doba má svoje parametre a ľudia ju hodnotia v rámci jej parametrov, nie našich. Nový systém má historické právo na svoj vznik, je s tým spojené aj revolučné nadšenie, ale aj násilie, ak vzniká odpor proti jeho vzniku.
Čo sa týka Solženicyna a ďalších oponentov, keď videli rozklad Ruska za Jeľcina, oľutovali svoje pôsobenie. Takže tvrdiť, že povedali správnu vec v správnom čase je znovu len osobným domýšľaním, ale nie objektívnou historickou analýzou.
Charakter 50-tich rokov sa nevymykal z dejinnej normy. Žiaden systém v dejinách nevznikol inak,len cez potlačenie odporu voči svojmu vzniku. Preto vymýšľať si krčmové scenáre, ako to malo byť, nemá nejaký význam. Pokiaľ si ľudia neosvoja objektívne poznanie dejinného procesu, že vznikanie nových a nových systémov je zákonité, tieto budú vznikať len revolučným násilím.
Pan Antal,
Ja som napisal, ze ludia mali prilezitost sa bat, nemuseli sa, ja som vtedy este neposobil. A samozrejme, suhlasim s Vami, ze zaciatky byvaju rozne a ze povedzme posudzovat inkviziciu nasimi ocami je chybne.
Obete socializmu? Ved este u nas nebol. A ceska cirkev nemala ziadnu ozbrojenu opoziciu, slovenska ano. To, co sa dialo katolickej cirkvi v 50-tich rokoch v CSR bola ale hruba nezakonnost a zlocin. To si cirkev zasa nezasluzila. Ono, ked sa dnes na Slovensku povie biskup, tak to neznie velmi hrdo, lenze ceskoslovenskym primasom vtedy bol arcibiskup Beran, clovek, ktoreho uz nacisti skoro odpravili, ako prestavitela ceskej inteligencie. To bol spravny a spravodlivy, rovny chlap rovnako ako desiatky zavretych aktivnych katolikov ci uz knazov alebo laikov ci reholnikov. Zlociny 50-tych rokov vznikli podla mna z toho, ze sa u nas napodobnoval byzantsky system ZSSR. U nas to tak pracovat nemohlo a ani nepracovalo.
S tym Solzenicynom som to myslel tak, ze keby publikoval Jeden den dnes, nik by si to nevsimol, ziadna Nobelova Cena za literaturu by nebola. A to, ze pravdivo opisal zivot v Gulagu z neho este nerobi oponenta, prece ho tak nazyvate? Ja som chcel dat za pravdu autorovi so Solzenicynom.
Päťdesiate roky nie sú uceleným socializmom v Československu, ten trval od 1948 do 1989!
V tomto prípade je úplne "mimo misy" Peter Dolina, a tvrdo a zásadne s Tebou, Peter Dolina, nesúhlasím. Teraz je to najlepšie možno pre mladú generáciu posúdiť: Povojnové obdobie znamenalo obrovské nadšenie z konca vojny a z povojnovej obnovy, bolo jasné, kto zradil, kto sklamal, kto sa spreneveril svojmu svedomiu - a navyše, práve v tých 50.rokoch sa naplno rozhorela studená vojna USA a Západnej Európy voči ZSSR a krajinám Východnej Európy. Akosi sa ani jeden antikomunista nenamáha tieto súvislosti uviesť, ak hovorí o "represáliách" socializmu. O tom, že bolo hospodárske embargo (a ako sa embargo dnes využíva v politickom boji, to vidíme nielen na sankciách voči Ruskej federácii dnes, ale i na embargu voči Iránu, voči Sýrii, atď, atď,)., o tom, že bol tvrdý ideologický konflikt, chytali sa na oboch stranách špióni, tak ako dnes sa manipulovalo s verejnou mienkou a politici rovnako ako dnes vytvárali "koalície" proti socializmu (vtedy vzniklo NATO, mimochodom, ako prvá povojnová vojenská aliancia). Viete, dnes hovoriť o päťdesiatych rokoch je čisto antikomunistickým manipulovaním. Tak dobre, my poďme ďalej a povedzme si, čo to bolo v roku 1938, keď "demokratické"krajiny zradili politicky i vojensky Republiku Československú. Povedzme si, čo to bolo, ten hitlerovský fašizmus a ako sa vraždilo iba pre rasu a pre ne-nemecké presvedčenie. Povedzme si, ako sa do roku 1945 celá Európa menila v spálenisko, popravisko a v zhorenisko a že to vtedy bol predsa kapitalistický spoločensko-ekonomický systém, ktorý toto všetko umožnil. Dobre, tak s antikomunistami hovorme o štyridsiatich rokoch. Možno si potom strčia prst niekam...
A pretože som sa narodil v roku 1955 a "rozumy" som začal brať možno až v roku 1968 (bol som trinásťročný) a svoju najkrajšiu bigbítovú mladosť, lásky, školy, dobrodružstvá, som zažil v sedemsesiatych rokoch a v osemdesiatych rokoch som začal pracovať po vyštudovaní, oženil som sa a založil rodinu, nemôžem si pomôcť, ale budem rád a budem to i hlásať, že niet nad tie roky socializmu.
Peter, nie je mojim cielom Ta porazit, ovsem:
- bolo jasne, kto zradil a kto sklamal? Trebars Clementis...bolo to skutocne tak jasne?
- nadsenie, ved ja to nepopieram, ale aj strach, ja neviem, coho bolo viac a ako sa to da vobec porovnat, ale staci si precitat nieco od Mnacka, Laholu, Svadrlika, Klimu, Skvoreckeho...ti vtedy zili a 50 roky neopisovali ako len a len nadsenie
- dobre fasizmus bol isto pre mnohych horsi nez 50-te roky, ale to nic nemeni na zlocinoch, ktore sa v 50-tich rokoch diali, ved aj KSC to priznala, tvrdi antikomunisti sa vyznacuju tym, ze tvrdia, ze aj 70-te roky boli rovnake a oni neboli.
- prirodzene aj v USA sa chytali "spioni" a popravili nevinni ludia, mnohi boli v tom case sikanovani (Charlie Chaplin) a stale to nedokazuje, ze zlociny 50-tich rokov v CSR neexistovali, co sa da povedat je, ze zlociny boli na vstetkych stranach
Petrovi Dolinovi: Nemusíme sa my dvaja hádať. Len sa pýtam, prečo potom Američania nehania svoje "roky päťdesiate", v ktorých zavraždili manželov Rosen...no teraz mi ich meno vypadlo, pre špionáž, v ktorých éra McCarthyzmu a odhaľovanie "neamerickej činnosti" spôsobovalo hon na čarodejnice po celom intelektuálnom a kultúrnom fronte USA, v ktorom boli mnohí pokrokoví američania odsudzovaní za sympatie k Rusku ako takému, keď zúrila totálna studená vojna a amerika rinčala svojimi atómovými bombardérmi a prakticky okupovala Západnú Európu...
Také boli tie roky päťdesiate na oboch stranách - hlúpe, kruté a nenávistné...a je to po roku 2014 znova späť, čo je Ruské, to je od diabla, čo je Americké, to je halelujah - viď celý ten odporne zinscenovaný prevrat v Kyjeve, financovaný američanmi.
Ja som chcel ale iné, nie je preto dobré provokovať ...
Napríklad sa nehovorí, že po päťdesiatych rokoch prišli "báječné roky" šesťdesiate, rozmach výstavby bytov, rozmach zdravotníctva a rozmach kultúry, áno, prišiel i bigbít a prišli i nové kultúrne podnety,
pre nás otvárajúcich sa v mladosti v sedemdesiatych rokoch prišla vlna slovenského rocku, Collegium Musicum, Modus, filmy, prišli zvázarmovské kluby auto a moto, boli tu filmfestivaly, bolo veľa zábavy a o pitomú politiku sme sa starali tak ako dnešní mladí - navyše, mali sme kde a čo študovať a naši rodičia nepoznali, čo je to byť nezamestnaný - dnes sa to bagatelizuje, ale odrazu tu boli dovolenky nového typu - cestovalo sa k moru, dnes sranda, lenže slovenský roľník do roku 1945 necestoval k moru, slovenský robotník do šesťdesiatych rokov nemal šancu kúpiť si záhradu a auto...akí sme my zrazu múdri...už som počul mladého blbečka, ktorý hodil svojim "kohútom" na hlave v pohŕdaní, že "...némali ani póriadne ájpody:::" fakt, mobily sme vtedy nemali, ale to ani američania nie...:)
trochu to odľahčime: študenti, ktorí prichádzali zo Západu na študentské stáže cez AIESEC boli nadšení, že mohli cestovať po celej ČSSR prakticky zadarmo a dokonca nemuseli ísť stopom - sieť autobusových, železničných liniek tu bola ozaj hustá, aj keď sme mali vlastné autobusy a vlaky... jeden Turek chcel už vtedy imigrovať, ale možno sa mýlim, možno sa mu páčili iba naše krásne blonďaté spolužiačky... :)úsmev :)
a naspäť k zaujímavej dnes téme: Áno, Vladimír, to je dobré na to práve teraz upozorniť, banderovci šarapatili dávno po skončení vojny a nejeden československý vojak za to ešte v dobe mieru doplatil životom. Pre menej drsné, ale o to umeleckejšie stvárnenie tej doby odporúčam vyhľadať československý film Stíny horkého léta, s Jurajom Kukurom a Vančurovou v hlavných úlohách, o tom, aké to bolo, v dobe mieru, dostať sa do rúk banditom prechádzajúcim cez naše územie "slobodne a demokraticky" - potom možno všetci pochopia, že tie roky päťdesiate ešte nemohli byť žiadnou zábavou....
a našiel som niečo, čo ma zinfarktovalo:
"dobre fasizmus bol isto pre mnohych horsi nez 50-te roky" - to nie! končím ...s mimožemšťanom nemám spoločný komunikátor...
Problém súčasného videnia 50-tich rokov vidím v jeho ideologickej, propagandistickej interpretácii. Ktorá je len pokrytím ekonomických záujmov tých, ktorí z dnešného stavu profitujú. Preto udržiavajú mediálne takýto pohľad na dejiny, aby sa nič nezmenilo, vyhovuje to ich materiálnym záujmom. Vytvorí sa určité ideologické východisko (socializmus ako omyl, zločin, alebo socializmus mal vyzerať od počiatku demokraticky) a od tohto východiska sa odvíja už celé uvažovanie o dobe socializmu. Čo urobil on, bolo zlé, čo opozícia, napr. cirkev, dobré. Presne to, čo vidíme aj dnes: dobrá EÚ, USA, zlé Rusko, Čína. Od tohto východiska sa už potom odvíja aj hodnotenie 50-tich rokov.
Pokojne sa priznáva, že tu pôsobil antikomunistický odboj, jeho aktéri sa pokladajú za hrdinov, vyznamenávajú sa. Inak, toto je jedna z veľkých chýb tohto systému, že sa k tomuto priznal, v budúcnosti sa to obráti proti nemu. Pretože do budúcnosti je na ťahu vedomostná spoločnosť a tam takéto ideologické schémy nebudú mať miesto.
Pôsobil tu antikomunistický odboj, ktorý bránil utváraniu socializmu, boli tu desiatky obetí z jeho strany a systém sa bránil. A mal na to plné historické právo. Ak hovorím o historickom práve – nevycical som si ho z prsta. Vychádzam nie z ideologických konštrukcií a krčmových debát, kto komu viac ublížil. Vyťahuje sa prípad Milady Horákovej, neviem ho posúdiť, neštudoval som ho. Ja by som mohol vytiahnuť prípad bratov Mašínovcov, ktorí zavraždili úplne nevinných ľudí, zavraždenie 3 ľudí v Babiciach 2.7.1951, alebo 584 zabitých pohraničníkov a ďalšie prípady.
Určite, mohlo sa ublížiť, systém mohol byť vo viacerých prípadoch tvrdý, ale to nemá z objektívneho hľadiska význam. Pre hodnotenie systému nie je dôležité to, či niekomu ublížil. Existuje tu totiž objektívne kritérium, ktorým je súlad výrobných (spoločenských) vzťahov úrovni výrobných síl. Z tohto súladu vyplýva to historické právo. A fakty ukazujú, že socialistické výrobné (spoločenské) vzťahy, väzby boli vtedy v súlade s úrovňou výrobných síl, to sa prejavilo aj v budovateľskom nadšení ľudí a pokrokovom optimizme aj v ČSR. Práve v kritizovanom období od r. 1928 do r. 1941 ZSSR preskočil desaťročia, vytvoril vyspelú spoločnosť, ktorá si dokázala poradiť aj s útokom Nemecka. Dodnes čerpá Rusko z vtedy vybudovaného potenciálu.
Historické právo v tomto prípade znamená, že utvárajúci sa systém, keďže ním sa vytvára práve ten súlad VV a VS, má právo na potlačenie odporu proti svojmu vzniku a na akumuláciu zdrojov na jeho výstavbu. Áno, niektorí bohatí sedliaci a podnikatelia boli vyvlastnení, ale systém mal na to právo, ak sa s ním nevedeli dohodnúť. Niekde to išlo hladko, bývalý majiteľ sa stal napr. riaditeľom národného podniku, niekde nie. Roľníci kolektivizáciou určite neutrpeli, býval som na dedine, viem porovnať, ako sa zmenili podmienky ich života, vzrástla životná úroveň.
Kapitalizmus, či nevoľnícky systém sa správal presne podľa tohto historického vzoru, akumuloval zdroje, vyvlastňoval. A oveľa krutejšie, ako socializmus, ten roľníkov nevyháňal z pôdy a domov, len ich združoval do efektívnejších družstiev. Kapitalizmus na rozdiel od socializmu vyháňal roľníkov z ich polí a čo je horšie, aj z ich domov. Kapitalizmus vyvlastňoval celé územia od domorodcov, v Austrálii, Novom Zélande, Tasmánii, Afrike, Amerike, vybíjal ich ako zver, alebo zavieral do rezervácií.
Pán Dolina, vy bývate na území, ktoré bolo vyvlastnené Indiánom, aj indiánskym roľníkom, okolo 90 miliónov ich v tomto procese zahynulo, kvôli tomu dodnes bývajú v rezerváciách ako menejcenná skupina ľudí. Keby sme sa držali Vašej logiky, mohli by sme Vás obviňovať zo zločinov a požadovať, aby ste boli postavení pred súdy a uvoľnili pôdu indiánom.
Lenže v tomto prípade treba byť objektívny. Áno, kapitalizmus pri svojom utváraní sa dopustil veľkých zločinov. Lenže nikto dnes nikoho neženie pred súdy, ani nelustruje, nezakazuje pôsobiť vo verejných funkciách jeho predstaviteľom – pretože z objektívneho hľadiska kapitalizmus oproti prvobytnému systému predstavoval historický pokrok a mal historické právo sa presadiť. Preto tento proces utvárania kapitalizmu sa berie v historickej norme, a nikto vás neženie pred súdy.
V rámci utvárania vedomostnej spoločnosti sa dá predpokladať lepšia znalosť princípov dejinného pohybu, čo umožní v budúcnosti dohodnúť civilizovanejší mechanizmus vznikania nových systémov. Nový systém má síce právo na svoj vznik, ako som už spomenul, vyplýva to zo zákona súladu VV úrovni VS, pričom VS sa neustále vyvíjajú (toto nikto nepoprie, keďže technologicky, výrobne sa spoločnosť aj dnes vyvíja), takže sa im nutne musia prispôsobovať aj VV. Ale ľudia majú zároveň právo aj na život v starom systéme. S tým, že mali by si byť vedomí toho, že nový systém do seba viaže voľnú energiu, ktorá by inak pôsobila negatívne, deštrukčne, ako sa to deje v dnešnej civilizácii. Treba nájsť mechanizmus, nájsť v každom konkrétnom prípade mieru, pokiaľ môže zájsť nový systém vo svojich požiadavkách, aby to bolo aj v súlade s požiadavkami pokroku (čo je v súlade so záujmom všetkých ľudí), ale aj v súlade so záujmami rôznych skupín ľudí.
Pôvodne som nemal úmysel zamiešať sa do diskusie, nakoľko som už otrávený s toho ako sa dnes prekrúca história a ako sa účelovo využíva na vymývanie mozgov.
Každá politika je spojená s určitou ideológiou a celkom logicky aj sa snaží pôsobiť na ľudí aby si ich pre svoj zámer získala svojou propagandou. To čo sa však dnes deje je zarážajúce, keď nejde len o predkladanie kladov a záporov medzi systémami (politikou), ale doslovné prekrúcanie histórie hraničiace s logikou myslenia. To už vôbec sa nedá hovoriť o posudzovaní historických udalostí v kontexte doby a jej dobovou súvislosťou. Nejde mi tu o ospravedlovanie nejakých prehmatov, neprávostí, dokonca zločinov. Myslím si, že pri hodnoteniach histórie a hlavne pre jej pochopenie a aj poučenie sa je nutné zhodnocovať všetkých účastníkov historickej udalosti a ich podiel.
Napríklad spomínané 50-te roky a politické procesy. Aký podiel má na ich CIA (Steward: Výbušnina), čo nakoniec po páde „Železnej opony“ druhá strana aj priznala.
Časté poukazovanie na tzv. „zločinecký pakt“ Molotov-Ribbentrop. Stalin je dnes predstavovaný ako alkoholik, hlupák posadnutý paranojou. Zrejme dobre videl čo sa robí. Najskôr chcel uzavrieť dohodu o vzájomnej pomoci s Francúzskom a V.Britániou. Bol však odmietnutý, neskoro sa Churchill vyslovil, že mali jeho ponuku prijať. To, že nakoniec dohodu s Nemeckom uzavreli bol výsledok jeho rozhodnutia a vyhodnotenia situácie.
Aj skutočnosť, že sme sa ocitli za ostatným drôtom (ženijnými zátarasami), bol dôsledok diverzie a sabotáží zo strany západu, nehladiac na straty životov pohraničnej stráže. Pokiaľ viem nie je známa ani jedna udalosť, že by sa nejaká diverzia odohrala na opačnej strane.
Čo sa týka cirkvi, mohlo by sa diskutovať o voľnosti náboženského vyznania a istého nátlaku. Cirkevné obrady sa však konali a v 50-tich rokoch sme mali náboženstvo v rámci normálneho vyučovania, neskôr sa to oddelilo a bolo potrebené vyjadrenie rodičov, ale nebolo zrušené. Iné je však postavenie cirkvi ako inštitútu, ktorý pôvodne mal veľké majetky a aj z toho dôvodu sa staval k nastúpenej politickej moci odmietavo, až nepriateľsky, čo je pochopiteľné. Na Slovensku mal klér dokonca špeciálny punc kolaboranta s fašistami vďaka Tisovi a nakoniec aj Hlinkovi, ktorý možno bol viac-menej možno zneužitý. Nakoniec aj v Čechách, cirkev obecne ako celok nebola neochotná spolupracovať s Nemcami. Pokiaľ sa našli kňazi, ktorí odmietali fašizmus a dokonca postavili sa svojimi činmi proti, boli to jednotlivci.
A strach ? Ozaj neviem či je to len môj subjektívny dojem, ale ak sa rozprávam s ľudmi mám dojem, že dnes majú podstatne väčší strach. Autor článku tento fenomén spomenul, ale príčinne nerozviedol. Dal by sa o tom napísať ešte jeden článok ako tento, ja by som však uviedol iba jeden argument – sociálne istoty.
Ak hovorím o objektívnom kritériu hodnotenia dejín, či spoločenských systémov, historickom práve, vychádzam z prírodných zákonov. Ľudstvo je bežnou súčasťou prírodného vývoja, malo by byť jeho najvyššou formou, čo predpokladá aj určitú inteligenciu a duchovnú sebareflexiu svojho vývoja.
Aby sme lepšie pochopili zákon súladu VV s úrovňou VS, uvediem príklad z prírody, napokon on je len konkretizáciou všeobecnejšieho zákona premeny kvantiatívnych zmien na zmeny kvalitatívne.
Kvantitatívnej úrovni jedného protónu a jedného elektrónu zodpovedá ako efektívna vodíková väzba, vzťah. Kvantitatívnej úrovni 16 protónov a elektrónov zodpovedá ako efektívna sírová väzba, kvantitatívnej úrovni 33 protónov a elektrónov zodpovedá arzénová väzba. Pri takomto súlade je totiž prvok stabilný, tá väzba je efektívna. A vôbec tu nehrá úlohu to, že sa nám vlastnosti síry, či arzénu subjektívne nepáčia a chceli by sme uplatniť aj na 33 protónov a elektrónov napr. vodíkovú väzbu.
V r. 1928 až 1988 pre úroveň vtedajších výrobných síl najlepšie zodpovedali socialistické výrobné vzťahy, čo sa prejavilo aj v dynamickom vývoji systému a vzťahu ľudí k tomuto systému. To, že sa nám niektoré prejavy tohto systému subjektívne nepáčia, v objektívnom hodnotení systému nehrá úlohu. A práve pochopenie tohto mechanizmu vývoja je problémom aj pre ľavicu. Socializmus v jeho prirodzenej polohe odmieta (socialstické väzby sú efektívne v určitej kvantitatívnej veľkosti výrobných síl, teda v určitých hraniciach, konkrétne obdobie 1928 - 1998) a chce našroubovať svoju idealizovanú podobu socializmu na kvantitatívnu úroveň výrobných síl, kde socialistické väzby už nie sú efektívne.To sa podobá tomu, akoby sme chceli uplatniť vodíkovú väzbu na 33 protónov a elektrónov.
Tento súlad je dnes hlavnou príčinou dynamického vývoja Číny, jej spoločenské vzťahy sú o jednu historickú epochu modernejšie ako západné. Tu nehrá úlohu forma správy (demoracia, či autoritatívne riadenie), ale typ spoločenskej formy.
Pán Dolina, v tom, že v 50-tich rokoch nešlo o socializmus v jeho klasickej podobe, súhlasím.
Socializmus ako systém ešte nebol vytvorený, len sa utváral. Preto sa naše krajiny nazývali ľudovo-demokratickými. Písal som o tom minule, v súvislosti s dilemou centralizovaná alebo decentralizovaná správa, že v období, kedy sa systém len utvára, nemá ešte utvorené stabilné vzťahy, stabilné prostredie, zákonite musí mať centralizovaný typ správy (diktatúru),demokratický typ správy by neprežil (stačí spomenúť príklad Lumumbu, či Allendeho).
Na druhej strane aj táto doba spadá pod socialistickú epochu. To je dobré si uvedomiť aj pri hodnotení doby, epochy kapitalizmu. O kapitalizme sa hovorí väčšinou od 18. st., doby priemyselných revolúcií, kedy mal už utvorenú klasickú podobu. Lenže samotná epocha kapitalizmu zahŕňa aj dobu jeho utvárania, absolutistickú podobu štátu, o kapitalistickej epoche môžme hovoriť od konca 14. st.
Ak teda porovnávame socializmus a kapitalizmus, ak do socializmu zahŕňame aj 50-te roky, nutne musíme pod kapitalizmom chápať aj jeho absolutistické obdobie a nevidieť len jeho posledné štádium, liberálno-demokratický kapitalizmus.
Pan Antal.
Ale ved ja s Vami suhlasim, akorat nechcem porovnavat kapitalizmus a socializmus. Ak by som ho porovnavat mal, odovzdavam Vam slovo, Vy to viete povedat lepsie aj za mna.
Ja len tvrdim, ze sa v rokoch 50-tich u nas diali zlociny. To je vsetko.
Bratia Masinovci a este nejaki ich pomocnici boli zbabele sracky, zavrazdili nejakeho neozbrojeneho straznika, ze by zlikvidovali 500 pohranicnikov nie je mozne, neverim, ze by v prestrelke s 3-ma vycvicenymi pohranicnikmi nenatiahli kopyta. Ano, podarilo sa im UTIECT, uzasne hrdinstvo. Mna totalne iritovalo, ze nejaky pozostalec tej skupiny, snad jeden z bratov, bol v Cechach oslavovany ako hrdina, pritom tvrdil, ze keby to bolo nutne, zabije aj 3-rocne decko, pretoze ide hlavne o vec. Fuj.
Peter, nemyslim si, ze emocie su najlepsi sposob debaty. Videne chladne existuju niektore paralely medzi obdobim vlady NSDAP and 50-timi rokmi v CSR:
- obe mocenske kliky pomohlo vyniest k moci zahranicie a znechutenie minulostou
- obe kliky boli vedene neomylnym vodcom
- obe kliky mali definiciu neomylnosti a vynucovali pravost nazorov mocensky
- obe kliky generovali nadsenie u casti mladej generacie
- obe kliky objektivne (ta nemecka na cas) zlepsili zivot velkej casti populacie (Kraft durch Freude, rekreacie ROH)
Z toho nijak nevyplyva, ze protirecim panu Antalovi vo veci vyvojoveho hodnotenie, a emocne je mi tiez fasizmus odporny, ale ze tu su podobnosti je podla mna viditelne, prirodzene to neznaci ze oba systemy boli eticky rovnake ci inak identicke.
Pán Dolina, nemyslel som, žeby Mašínovci zabili 500 pohraničníkov, ale že na hraniciach v bojoch s agentmi a dezertérmi zahynulo 500 pohraničníkov.
Čo sa týka podobnosti stalinskej diktatúry a nacistickej diktatúry, áno, dajú sa nájsť niektoré podobnosti. Len je podstatný rozdiel, či sa na ne pozrieme optikou krčmového kapitalizmu. alebo optikou vedomostnej spoločnosti. Obe diktatúru plnili úplne protikladné funkcie, vyplývajúce z ich historických funkcií. Úlohou diktatúry proletariátu bolo umožniť vznik nového, pokrokovejšieho systému, koncentrovať zdroje a chrániť zárodky novovznikajúceho systému pred pokusmi o jeho zničenie (aj nemeckou diktatúrou).
Naopak, funkciou nacistickej diktatúry bolo zachrániť starý systém, nachádzajúci sa v rozklade, kríze (krízové tridsiate roky) hlavne imperiálnym prisvojením si cudzích zdrojov (sovietskych, židovských, prerozdelením kolónií). Niektorí teoretici robia zásadný rozdiel medzi talianskym fašizmom a nemeckým nacizmom kvôli niektorým vonkajším znakom, rozhodujúca je však ich historická funkcia, preto sa kľudne môžu označovať spoločným názvom fašizmus.
Z tohto pohľadu možno rozlišovať pokrokové diktatúry (ktoré napomáhajú vzniku nového, pokrokového systému) a reakčné diktatúry (ktoré bránia revolučným zmenám). Bez despotických systémov Egypta, Indie, Mezopotámie, Egypta, Činy by nemohli vzniknúť vyspelé staroveké civilizácie, neudržali by sa pod tlakom okolitých kmeňov. Nemohla by teda vzniknúť naša civilizácia. Kladne sa hodnotia aj starogrécke tyranidy,ktoré umožňovali vznik vyspelej starogréckej spoločnosti.
Bez absolutizmu by nevznikol ani kapitalizmus. Pomáhal odstraňovať moc feudálnej šľachty, napr. zakladaním tzv. slobodných kráľovských miest, ktoré boli vyňaté spod moci feudálov, podporoval mešťanov, remeselníkov a kupcov nových miest (ktorí tvorili prvotnú podobu buržoázie), zjednocoval roztrieštenú feudálnu moc do jednotného národného štátu, vytváral jednotný národný trh. Napr. v r. 1485 nastúpil na anglický trón Henrich VII. Obmedzil moc šľachty, podporoval mešťanov, čím si vyslúžil prezývku "meštiacky kráľ" a podporoval kupcov, obchodný kapitál ako prvotnú formu kapitálu, čím si vyslúžil aj prezývku "kupecký kráľ". Henrich VIII. pokračoval v znižovaní úlohy šľachty.
Páni, nie sme sami, kto sa zamýšľa, "ako to bolo". Dnes je tu blog v Pravde od "cudzinca", dávam do pozornosti:
a pre lenivých aspoň úvod:
"Socializmus a komunizmus … socializmus a komunistická strana … predovšetkým jedna základná informácia pre tých, ktorí nezažili, a tých, ktorí zažili a chcú napriek tomu zavádzať ostatných –
V tejto krajine bol socialistický ekonomický model, ktorý bol založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov a prerozdeľovaní zisku, ktorý prinášal tento spôsob hospodárenia
A pri moci bola komunistická strana, čo bol priamy následok dejinného vývoja, najmä však hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia, ktorá priniesla biedu, hlad, a nakoniec skončila svetovou vojnou
Takže, v roku 1989 nepadol socialistický ekonomický model v dôsledku ” gréckeho ” hospodárenia, ...
...a páči sa mi i ostatný text...
OK, pan Antal, tak teda Vam polozim taku povedal by som systemovu otazku:
50-te roky, diktatura, ale nutna, rodil sa lepsi svet, stalo to za to.
70-te roky, este lepsie.
Dobre, ale kriteriom "dobrosti" systemu je aj to, ze v sebe nesie zarodok este lepsieho systemu, ze sa prosto nezvrhne, pretoze ako dobry je system, ktory znici sam seba? No a nestalo sa to socializmu v CSSR?
Nie, ja to nepisem ironicky, vazne, do coho sa transformoval "dobry socializmus" v srdciach vacsiny ludi, ked nielenze ho nechali padnut, ale sposobom, ktory naznacoval, ze ho skutocne za dobry nepovazovali? System NSDAP tiez padol, ale dovolim si povedat, ze jeho zastancovia ho branili ovela viac nez zastancovia socializmu socializmus v CSSR.
Moja teza je, ze teror 50-tich rokov sice dosiahol, co Vy opisujete, ale zase zasial do mysle obyvatelstva nevrazivost k systemu, ktora potom v kombinacii s konzumerizmom rokov 70-tich a vyssie urobila z obyvatelstva hrobarov systemu.
Pán Dolina, o tom som písal už niekoľkokrát, niet v tom nejakej záhady.
1. Komunistická ideológia, marxizmus jasne hovorili, že ich cieľom nie je vybudovať socializmus a tým končí vývoj. V Nemeckej ideológii Marx a Engels a Lenin v Štáte a reovlúcii jasne povedali, o tom, že socialistický štát bude "zrušený", teda dialekticky prekonaný.
2. Týmto smerom sa uberal aj vývoj v r. 1988-1989. Prieskumy verejnej mienky aj po novembri 1989 ukazovali, že za kapitalizmus je len 3 percentá, väčšina chcela lepší socializmus. Na tento názor verejnej mienky poukazuje aj to,, že ani Václav Havel sa neodvážil otvorene ísť proti socialzmu. A dokonca sa nechal zvoliť za prezidenta socialistického Českoslvoenska.
To, že to nebolo dotiahnuté týmto smerom, má viacero príčin:
3. Nepripravená KSČ. Namiesto toho, aby sa postavila do čela transformácie spoločnosti na nový typ socializmu, dostala sa na chvost. Stranícki funkcionári neovládali marxizmus, nechápali pohyb socializmu dialekticky. Aj teraz, keď som s nimi diskutoval na stránkach KSS, sú schopní povedať len toľko, že v r. 1989 išlo o zradu, hoci to odporuje marxizmu, dialekticko-materialistickému chápaniu dejín. .S takýmito kádrami nemôžte zvládnuť veľké dejinné pohyby, zvraty. Doteraz s tým v dejinách bol problém, na revolučné zmeny ste potrebovali revolučný typ ľudí a keď skončila reovlúcia, tak ich bolo treba odstaviť, pozatvárať, postrieľať, ako to urobila aj francúzska revolúcia. Pretože bolo treba spoločnosť stabilizovať. Chybal pružný typ ľudí, ako napr. Lenin, ktorí pochopili nutnosť prispôsobiť svoje myslenie zmenenej situácii.
4. V takýchto dejinných zvratoch je nutný dobre pripravený subjekt, pretože systém svojím kvantitatívnym vývojom prirodzene dospeje k hranici svojej existencie, kedy nová sociálna kvantita si vyžaduje zmeniť podobu systému. Je urán horší prvok ako vodík,keď sa rozpadá? Je to tým, že v sebe obsahuje už príliš veľkú kvantitu,veľa prvkov, ktorú stará väzba nie je schopná držať pokope. Viac častíc, prvkov v sebe môže viazať už len molekulová väzba, nie atómová.
Bola Rímska ríša zlým systémom preto, že v r. 395 sa rozpadla na Západorímsku a Východorímsku a keď v r. 476 bol Germánmi zosadený posledný rímsky cisár, málokto si toho všímol? Pretože systém bol už v totálnom rozklade. Vôbec to nesvedčí o tom, žeby Rímska ríša bola zlým systémom, len dospela ku kvantitatívnej hranici svojej existencie. Dodnes čerpáme, napr. v právnom systéme, z dedičstva Rimanov.
5. Dnes nás mýli pochopenie vývoja socializmus aj fakt, že sa kvantitatívna hranica systémov skracuje, dochádza k zrýchľovaniu sociálneho pohybu. Je to prirodzené, ak pribúda sociálna matéria, energia, poznatky, ak pribúda prvkov sociálneho systému, pribúda aj väzieb medzi nimi a atým aj procesov, takže vývoj systému to zrýchľuje. Ak epocha prvotného ľudského kolektívu trvala 2,3 mil. rokov, epocha rodovej spoločnosti (Neandertálci) 300 tisíc rokov, epocha kmeňovej spoločnosti 36 tisíc rokov, epocha nevoľníckej formy (zahŕňajúca otrokárstvo aj feudalizmus) 5000 rokov, epocha kapitalizmu 560 rokov, tak epocha socializmu len 70 rokov. Za taký krátky čas socializmus sa nestačil stabilizovať, zbohatnúť, vytvoriť rezervy na vlastnú transformáciu.
6. Tento proces transformácie na nový systém nesie v sebe okrem toho ďalšie zádrhely. A ten v Európe existoval aj v podobe bohatého západného kapitalizmu, ktorý kolonializmom a imperializmom dokázal zhromaždiť veľké bohatstvo a rezervy a preto ho kríza nedokázala zničiť. Ktorý dezorientoval myslenie ľudí a bol schopný financovať a usmerňovať procesy tak, aby sa vyvíjali v jeho prospech. Keď po veľkej kríze 14. st. sa začal utvárať v Európe kapitalizmus, čínsky blahobytný feudálny systém , oveľa bohatší, vyspelejší ako utvárajúci sa európsky kapitalizmus bol ďaleko, takmer neznámy, blahobytný prvobytný polynézsky raj tiež bol neznámy a nepredstavoval alternatívu voči kapitalizmu.
V podstate Gorbačovova perestrojka nebola zlou ideou, socializmus bolo treba demokratizovať. Lenže ...... počas krízových situácií a existencie silného konkurenta sa vyžaduje skôr autoritatívne vedenie krajiny, firmy. Hovorí o tom aj krízový manažment. Napr. čínske vedenie si nepustilo z ruky politické opraty, reformovalo krajinu postupnými krokmi, nebálo sa nasadiť aj vojsko proti demonštrantom, ktorí anarchicky požadovali niečo, čo by rozbilo krajinu, a spôsobilo rozvrat a úpadok Číny, ako to bolo v ZSSR, a vo všetkých soc. krajinách. Keď r. 1848 začínala kríza klasického kapitalizmu a prebehli buržoáznodemokratické revolúcie, takisto tento proces nebol priamočiary. Bol zavedený na určitý čas napr. Bachov absolutizmus, volebné práva sa poskytovali len veľmi postupne, ženy ich dosiahli aj v západne Európe až po druhej svetovej vojne.
Na čo Gorbačov pozabudol pri transformácii, na materiálnu, ekonomickú stránku transformácie. Na modernizáciu krajiny, prebudovanie systému potrebujete veľké materiálne, finančné, ľudské zdroje. A tie treba akumulovať, čo si vyžaduje skôr na čas zaviesť autoritatívne vedenie krajiny, ako to urobili v Číne. Gorbačov si pustil opraty z rúk, bohatstvo krajiny sa rozkrádalo, dostávalo do rúk súkromníkov, namiesto toho, aby ho na určitý čas sústredil v rukách štát a samoprávy na modernizáciu krajiny. Naviac to bolo podmienené tým, že ZSSR nemal kolónie, ako to mal západný kapitalizmus, mohol čerpať len z vnútorných zdrojov, nie vonakjších. Jednoznačne to vyžadovalo autoritatívnu správu krajiny na určitý čas.
Všimnime si, ako postupoval kapitalizmus po r. 1848, keď sa začala kríza klasického kapitalizmu, Ak dovtedy si vydržiaval kolónie, po r. 1848 sa tento proces značne zintenzívnil. Ak v r. 1860 kolónie zaberali 2,7 mil km2, so 148,5 mil. obyvateľmi,, v r. 1899 to bolo už 13 mil km2 s 365,4 mil. obyvateľmi a v r. 1914 to bolo už 65 mil km2 s 523,4 mil. obyvateľmi. V r.1900 koloniálne územia zaberali z celkového povrchu až 55 %. Kapitalizmus tým dokázal nazhromaždiť veľké zdroje na transformáciu klasického kapitalizmu na postkapitalizmus dnešného typu. A dokáže aj dnes deformovať prirodzené vývojové procesy, používajúc tieto zdroje.
Diky pan Antal za obsirnu analyzu.
S Cinou mate uplnu pravdu, ja som v case Tianmenu bol v San Fran a mal tam cinskeho kolegu a on sa vobec nevzrusoval a schvaloval nielen Tianmen ale aj Tibet, vysvetloval mi, ze Cina sa sklada z kotlin a oddelenych oblasti aj geograficky aj jazykove, takze ak by sa zacala rozpadat, no tak sa rozpadne uplne.
Kto postup cinskeho vedenia vobec nema pravo krtizovat su USA, aj my sme sa mohli pekne rozdelit a Lincolnova administrativa vyvolala radsej najkrvavejsiu vojnu na uzemi Ameriky.
Ovsem Cina nie je podla mna krajinou skutocneho pokroku: pracovne pomery su tam hrozne, znecistovanie zivotneho prostredia tiez. To my blbci, sme tam presunuli vyrobu a urobili Cinu velkou, samozrejme Europa sa pridala. Ak by sme si vyrabali vsetko pekne doma, nebola by Cina ani taka bohata ani taka mocna.
No ale ved ti borci z KSS mohli mat pravdu, ze islo v 1989 o zradu, to stale neznaci, ze vo vedeni boli schopni ludia. A samozrejme, ze neovladali marxizmus, ich ani velmi nezaujimal, to uz, pan Antal bola hodnotami tato spolocnost: konzumna, kazdy sa staral o seba, ludia si neuvedomovali ovsem, ze StB moze sice vziat niekomu vyjazdnu dolozku, zavolat na vysluch, zatvaranie bolo uz po roku 1968 skor vynimka nez pravidlo, a obycajne ten zatvoreny chcel byt zatvorenym, ano dala sa ztratit praca, nedostat sa na VS, boli stropy pre nestranikov, no lenze to trebalo porovnat s mesiacmi bez prace, s hladovymi dolinami, s masovym ciastocnym vystahovalectvom za pracou, s neobmedzenou mocou zamestnavatelov, s nepracujucim zdravotnicvom a skolstvom, to vsetko v socializme nielenze nebolo, ale ludia si ani nepripustili ze nieco take v kapitalizme skutocne existuje.
Diky za Vase odpovede, pan Antal.