Ambície a ohybnosť nestačia

Počet zobrazení: 2126

„Vítejte v Absurdistánu“, povedal by pán Hapka. Takto sa dá pokojne prekrstiť malá krajinka v srdci Európy. Zaslúži si to, hoci jej to vonkoncom nepristane a jej obyvatelia si to ani náhodou neželajú.

Pripomeniem iba vzorku kotrmelcov. Človek, ktorý verejne prizná, že rodinné financie má na starosti radšej manželka, keďže tomu sám nie veľmi rozumie, vedie sektor ministerstva financií. Iný bez vzdelania a akejkoľvek praxe v danom odvetví je šéfom ministerstva školstva. Ľudia, ktorí sa dostali do rozporu so zákonom, sa pohybujú v štruktúrach súdnictva, pritom v štáte majú reprezentovať spravodlivosť a dohliadať na literu zákona. A ešte dlho-predlho by sa dalo pokračovať o „znásilnených kompetenciách”...

Tí vo verejnom živote sú odjakživa vystavení mediálnemu tlaku, určite to nie je pre hocikoho. „Úspech” je okrem iného zdanený aj absolútnou stratou súkromia. No bola to ich voľba, na domáce pomery sú viac ako slušne ohodnotení a samozrejme z toho zákonite pramenia aj isté očakávania. Dokedy sa však bude tolerovať a odmeňovať neschopnosť a nemohúcnosť? Ako dlho sa ešte bude akceptovať chabá priemernosť – a to som pri položení otázky viac ako veľkorysý... 

Mnohí by to označili oveľa tvrdšie, ako šedý podpriemer. Niektoré rozhodnutia sa vymykajú z rámca zdravého rozumu. Sú pretlačené len silou, presnejšie pozíciou postavenia „otca myšlienky”, inak by nemali nijakú šancu na prežitie. Je do neba volajúcou nehanebnosťou, keď národ reprezentuje vzorka bez morálneho kompasu, s pochybnou minulosťou plnou prešľapov, často bez patričnej odbornosti či praxe, na hony vzdialená od reality a potrieb ľudí. Kedy si uvedomíme, že oni sú naši vyslanci a logicky majú prezentovať naše názory, nie tie svoje? Keby sa neustále nevylepšovali rôzne štatistiky a prieskumy, nastalo by jedno velikánske zemetrasenie. Aj tých hore by zaskočilo, akej zanedbateľnej časti obyvateľstva sa naozaj pozdáva štátom razená vládna línia. Život vo verejnej funkcii je náročný, pokiaľ sa bavíme o tlaku, strese, čase či takmer absencii rodinného života. Je to, presnejšie malo by to byť obetou, službou ľuďom. Skrátka jednou z najušľachtilejších činností, ktoré z titulu svojho statusu v spoločnosti môže spraviť jedinec pre svoju vlasť. Koľko sme tu doteraz vlastne mali novodobých vlastencov? Tých, ktorých srdcia naozaj bijú pre národ. Prihovárali sa nám s každými blížiacimi voľbami a niektorí tiež po nich, keď boli vykopnutí z pohodlných kresiel. Nebolo by krásne mať pre zmenu štátnika s hlavou a charakterom, ktorého by národ uznával, rešpektoval alebo priam zbožňoval? Alebo sa z toho stáva čím ďalej, tým väčšia utópia...

Verejná funkcia je veľká vec, nemali by na ňu stačiť len ambície a ohybnosť bimetalového pásika. Tam nie je priestor pre poklesky a slabosti. Ako si niekto môže stáť za svojím, keď je slaboch bez sebadisciplíny, a teda ľahko čitateľný, ovládateľný a priznajme si pravdu, aj vydierateľný. Ak existuje čo i len indícia, vrhajúca tieň na kandidáta na hocijaký post, vlastná strana by jednoznačne mala upustiť od nominácie alebo akejkoľvek formy ďalšej podpory. Dištancovaním by si ušetrila bolesti hlavy a budúcu stratu politických bodov. Volá sa to prevencia. Celkom nahlas sa rozpráva, čo všetko tu za dekádu pred prelomom storočí a samozrejme aj po ňom, jemne napísané, dostalo nohy... A koľko zodpovedných za to doteraz nieslo akúkoľvek zodpovednosť? Žijeme v ére dát. Všetko sa dá (aj spätne) jednoducho zmerať. Žiačik dostane polročné a záverečné hodnotenie svojho úsilia v škole, robotníkova mzda sa odvíja od počtu vyrobených kusov a ich kvality, úspešnosť manažéra sa vo firme meria výškou zisku atď. Tam žiadna „sebalepšia“ rétorika nepomôže.

Všimli ste si minivesty, ktoré majú futbalisti pod dresmi? Skrývajú v sebe čip, merajúci výkon hráča. Ten veľmi presne a do detailov vystaví zobrazením miery zaťaženia a vynaloženého úsilia zápasové vysvedčenie. Počet nabehaných kilometrov aj percentuálne vyťaženie vlastného potenciálu. V preklade, subjektívne sa môže hodnotiť výkon atléta kladne, počítač však podľa výkonovej krivky spoľahlivo odhalí, že dvadsať minút zápasu len prechodil a za priemerne odbehnutou zápasovou vzdialenosťou zaostal o poldruha kilometra. Nastaví mu neúprosné zrkadlo presnej úmery medzi celkovými a úspešne realizovanými prihrávkami, množstvo vyhratých osobných súbojov či počet striel. Na základe mapovanie anaeróbnej činnosti číslo výkonných šprintov a iné zaujímavé štatistiky, aby nakoniec tlačiareň „vypľula” konečný verdikt. Za danosťami svojho skutočného potenciálu si dnes zaostal o 20 %! Odmenou je napríklad extra 30-minútový sólo tréning s vestou, ktorý sa ešte môže v prípade potreby predĺžiť – tu sa nedá nič zastrieť alebo oklamať. Príklad z prostredia, ktoré dôverne poznám, ma primäl priam ku kacírskej myšlienke... Čo keby si naši vrcholní a vládni predstavitelia na seba každé ráno povinne natiahli spomínané vesty? Nie, nikto od nich neočakáva útek či kľučkovanie, aj keď... mnohým by tieto zručnosti neboli vonkoncom cudzie. Merané dáta by boli nastavené s citlivosťou na správne posúdenie reálnej hodnoty, na logický záver z posúdenia  faktov so zreteľom prínosu pre spoločnosť, a teda eliminovanie hocijakých falošných tónov a bočných vplyvov. Slúžilo by sa štátu, jeho ľuďom a transparentnosti. Čip by našich zákonodarcov usmernil a fungoval by ako perfektná prevencia sprenevery voči voličom. 

Tak čo, ideme na to? 

(Autor je futbalový tréner a mentor, žije na Sunshine coast, Queensland, Austrália.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984