Arogantný útok na Sýriu

USA znovu zaútočili na Sýriu, ktorej vládne vojská obvinili z údajného použitia chemických látok v meste Dúmá. Opierali sa len o pochybné informácie z miestnych zdrojov. Veterán investigatívnej žurnalistiky Robert Fisk, znalec Blízkeho východu, uverejnil 17. apríla v britskom denníku Independent reportáž z Dúmy. V meste nenašiel nikoho, kto by údajný útok chemickými zbraňami zažil, videl alebo ho hocijako ináč vedel potvrdiť.

Medzinárodné spoločenstvo si pamätá na hanebné fiasko zdôvodňovania útoku na Irak pred viac ako 15 rokmi s tým, že má chemické zbrane. Spojené štáty opakovane „púšťajú“ pesničku z obohranej platne: Ak niekto použije chemické zbrane proti obyvateľstvu, bude principiálne potrestaný. A my vieme, že to s „veľkou pravdepodobnosťou“ urobil.

Washington svetu spupne odkazuje aj keď nenájdeme dôkazy, máme pravdu. Chýba už len  kuloárne vyjadrenie niektorého z jastrabov – a ak to bude potrebné, nájdeme iné, rovnako chabé náhradné zdôvodnenia, ako pred poldruha desaťročím pri útoku proti Bagdadu. Situácia sa však podobá aj scénam z románov o starých viktoriánskych časoch s ťaživou atmosférou v zámkoch, kde rodine tvrdo vládol zlostný starý, slabnúci muž s krutou povahou. Nik sa proti nemu neopovážil postaviť, lebo to bolo neprípustné. Pre pokoj v zámku sa starec nesmel dráždiť, museli sa mu všetci podriadiť, aby sa služobníctvu i okoliu ukázalo, aká pekná vec je jednotná rodina.

V dnešnom „románe“ sa zdá, že tým slabnúcim starcom s krutou povahou sú Spojené štáty, ktorých morálnym a politickým pokleskom v podmienkach ich prehlbujúceho sa úpadku „spojenci“ musia pritakávať. Vynútená solidarita v tomto do seba zahľadenom spoločenstve vytvára tiež navonok „dojemnú“ a efektnú silu. Aby však nikto nebol na pochybách, v tohtoročnom prejave o stave únie prezident USA zdôraznil, že Washington bude podporovať len tých, ktorí sa správajú ako jeho priatelia...

Útok proti Sýrii znovu dokazuje, že Západ vedený USA v podmienkach, keď už nedokáže víťaziť, stráca čoraz viac racionalitu i sebaovládanie. Čo by malo viesť B. al-Asada k tomu, aby v čase, keď ovláda už väčšinu územia v Sýrii, používal chemické zbrane? Azda len človek tutlajúci v sebe až atavistickú nenávisť voči všetkému nezápadnému, si môže myslieť, že okrem USA a ich najvernejších spojencov je všade inde ešte temný stredovek, kde vládcovia napichávali hlavy porazených na koly, a preto nemajú ani dnes nijaké zábrany nemilosrdne ničiť svoje obyvateľstvo aj chemickými zbraňami.

Treba znovu dôrazne pripomenúť, že najväčším použitím chemických zbraní boli akcie USA vo Vietname (chemický defoliant Orange), ktorého následky sú viditeľné dodnes. Záhadná je zhoda okolností, že chemické útoky v Sýrii sú spravidla „odhalené“ v oblastiach, kde tzv. demokratická opozícia podporovaná Západom v bojoch prehráva a dôkazy o ich použití poskytujú zdroje, ktoré patria k nej.

Na zamyslenie je, že neoliberálni kritici D. Trumpa v USA i EÚ zostali po útoku ticho. Ktovie, prečo im zrazu neprekážajú jeho ináč odsudzované „nebezpečné“ politické, ekonomické a iné kroky. Prezident USA sa v týchto podmienkach môže cítiť ako silný vodca toho „správneho“ sveta. Tobôž, keď sa k nemu pridajú ešte aj vedúci predstavitelia dvoch bývalých svetových veľmocí, ktoré v posledných rokoch oživili vo svojej politike rezíduá kolonializmu, kedy proti „neposlušným“ bolo v móde podnikať trestné výpravy.

A tak morálnu reputáciu Západu zachraňujú bývalý uchádzač o prezidentskú nomináciu za Demokratickú stranu v USA B. Sanders, bývalý kandidát na funkciu francúzskeho prezidenta J.-L. Mélenchon, J. Corbyn, vodca britskej opozičnej Labouristickej strany či nemecká opozičná Die Linke. Našli odvahu povedať to andersenovské cisár je nahý a útok odsúdiť.

Triumvirát najspravodlivejších v dnešnom svete má jednu chybu. Doma je so svojou politikou čoraz viac v úzkych a chce ukázať, aký je proti slabšiemu silný. Trojica rozdáva lekcie z tej pravej politickej morálky, ale o akcii nechce diskutovať na parlamentnej pôde.

Iste, parlamentné debaty hrozia zdržaním ráznej a rýchlej „potrebnej“ akcie, čo by obrazu svetového policajta s kovbojskou náturou uškodilo. Ešte horšie a nebezpečnejšie pre neho však môže byť, že sa ukáže, že nič z toho, z čoho bola sýrska vláda obviňovaná, sa nedá dostatočne dokázať, lebo sa to nestalo. Dajú sa doplniť ešte dve podivné okolnosti celého raketového humbugu.

Prvá svedčí o nedostatku prezieravosti a racionality útočníkov, ale môže byť aj výsledkom veľkej manipulácie. Pri masívnom útoku na sklady chemických zbraní vzniká nebezpečenstvo zamorenia terénu i ovzdušia, ktoré môže vážne ohroziť mnoho ľudí. Aký by bol potom pre bežného Sýrčana rozdiel v konaní B. al-Asada, ktorého bez dôkazov obviňujú z údajného chemického útoku a jeho obetí, a tým, čo tam narobil útok trojice? Nedá sa zbaviť dojmu, že sa vedelo, že tam nič také, ako sa tvrdilo, nebude a útok bol na efekt.

Druhá je v tom, že vlastne okrem spôsobenia škôd sa nič nedosiahlo. Trojici však stačí, keď môže vypisovať a vykrikovať, že misia bola splnená. Výsledky útoku sú nejasné. Komu budeme veriť viac? Ruským zdrojom, ktoré uvádzajú, že zhruba 70 % vypustených rakiet bolo zostrelených, alebo západným, že všetkých 105 vystrelených rakiet bez problémov zasiahlo stanovený cieľ? V minulých dňoch vraj zo Sýrie odoslali dve nájdené nevybuchnuté rakety do Ruska. Ktovie, čo sa s odstupom času ešte dozvieme.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 15 – 16/2018