Čerenie pamäti v čase

Etela Farkašová: Vrstvenie času, Bratislava,
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2014, 256 strán

Čítam Etelu Farkašovú a rozhŕňam v pamäti vrstvy. Vynára sa mi z nej mladá štíhla žena s plavým krátkym bobi účesom. Má letné šaty, na krku koráliky, je decentná, stisk ruky má pevný, rovnako ako pohľad za sklami okuliarov. Ale nie to ju robí vážnou: je to chôdza, držanie hlavy, hlboký hlas a presná skladba viet. Mám pred ňou pocit ako žiačka – hoci som už absolventkou a dokonca redaktorkou v Smene. Zakladáme pod vedením nášho bosa oddelenia kultúry Petra Brhloviča Klub Smeny – rubriku s rubrikami: o divadle, výtvarnom umení, literatúre, hudbe, životnom štýle. V divadelnej rubrike sa strieda Juraj Kukura s Milkou Zimkovou. Pri obidvoch je to napínavé – Milka bývala vtedy so svojím mužom a deťmi kdesi odruky, do mesta chodila autom a cestu do redakcie spájala s nákupmi či vozením detí do školy. Hrávala vo Véčku svoje Divadlo jedného herca, a tak často prišla s príspevkom tesne pred uzávierkou. Juraj Kukura bol ešte lepší – ten chodil so svojím príspevkom rovno do tlačiarne, a k tomu fleku-dvom pribaľoval tlačiarom fľašu... Etela Farkašová nosila svoje precízne premyslené a úsporne, matematicky presne napísané recenzie načas. Sledovala slovenskú literatúru, ktorú vydávala Smena, Slovenský spisovateľ, alebo svetovú, najčastejšie z Odeonu. Príspevky boli ešte naklepané na písacom stroji, doniesla, odovzdala a akoby očakávala hneď aj ohlas. To som si vtedy jasne uvedomovala – nepíše nikomu, vždy niekomu. Čitateľa má za partnera.

Spomeniem si, ako mi raz doniesla recenziu a začudovala sa, že som voľajako vyfintená.

„Idem do Prahy na Hrad, prezident tam prijme mladých umelcov,“ hovorila som jej.

„A to hovoríš len tak?“ začudovala sa.

„No. Veď on si tiež z toho nič nerobí, že tam budem,“ odpovedala som.

Nezasmiala sa, videla som, že uvažuje – netrúfam si odhadnúť, čo všetko prebleslo jej tvorivou analytickou mysľou. Ale viem, že nikdy nič a nijakú udalosť nenechá iba tak padnúť, ku každej, hoci drobnosti sa nachýli a pozorne ju zhodnotí. Život vníma bez predsudkov, s veľkým zmyslom pre slobodu druhého, ale s veľkou dávkou zodpovednosti. Ak je prísna, tak predovšetkým k svojmu intelektuálnemu výkonu – voči všetkému a všetkým ostatným je mimoriadne tolerantná. 

Nielen z tejto drobnej príhody viem, že pre človeka formátu Etely Farkašovej je každý okamih života príležitosťou. 

Čítam jej knižku esejí Vrstvenie času a vidím, že je to pokračovanie novely Pláne približne zapamätaného. Iba po novom a opäť inak skúma tie intelektuálne vrstvy, ktoré si počas tvorivého života nazhromaždila. Jej témou je čas a pamäť, ale to nie je novinka. Od prvej prózy, cez poéziu a cez všetky eseje je tvorba Etely Farkašovej skladačka – od prvej napísanej vety sa vzájomne prelína, dopĺňa, hľadá, nachádza, stráca ako ponorná rieka, aby sa objavila opäť v inej forme. Preto – myslím si – strieda žánre: raz je to poviedka, raz novela, raz poézia – naposledy v podobe haiku, aby všetko, čoho sa dotýka, rozochvelo city. A teraz sa toho ešte raz dotkne, ešte raz premeria a pomenuje jazykom filozofky.

Človek sa uskutočňuje svojím životom, ale návod, ako ho žiť, nedokázal zatiaľ nikto uspokojivo zhmotniť. Sme bez receptu, lebo sme zakaždým originálne dielo. Etela Farkašová čitateľovi ponúka cestu, ako pochopiť seba, svoju minulosť a svoju možnú budúcnosť.

Autorka tvrdí, že jej tvorba je autobiografická – v zmysle dokumentu o čase a o vrstvení poznania s tým možno súhlasiť. No „autobiografia“ je v každom diele a v každom žánri iná, inak nahliadnutá a inak premyslená. V próze a poézii mieri na hodnotovú štruktúru citu, preciťovania. V eseji je racionálna, a zároveň dostredivo presná: dotýka sa toho istého zážitku (mama, rodina, príbuzní, resp. umenie a očarenie niektorými blízkymi autorskými dušami), ale akoby riešila rébus s mnohými známymi i neznámymi, dosadzuje do vzorca a dá nahliadnuť do duše tvorcu ešte inou kľúčovou dierkou. Aj keď je spisovateľkou (a poetkou), nezaprie v sebe filozofku, a vice versa, citlivá spisovateľka v nej prehovorí aj v eseji.

Rozhŕňať vrstvy spomienok a zaznamenávať čas je samo osebe vyčerpávajúca práca – ale spisovateľka Etela Farkašová má ešte vyššiu ambíciu: práve týmto čerením pobáda čitateľa k účasti na tomto procese. Lebo pamäť dnes používajú mnohí šamani – na to, aby sa zabudlo. Presnejšie – aby sa vyzdvihnutím jedného úseku pamäti potlačila jej kontinuita, trvanie v čase. Ale bez času je pamäť stratená. A čím by sme boli bez trvania, bez kontinuity a bez možnosti vidieť aj hlbšie, ako vidíme na prvý pohľad?

O tom je premýšľanie a esejistické chvenie v najnovšom diele Etely Farkašovej, ktoré výtvarne opäť (myslím, že pätnásty raz) sprevádza jej príbuzná duša Kveta Fullierová. Je to pekná kniha!       

Vyšlo v Literárnom týždenníku 43 – 44/2014