Reklama

Čo v skutočnosti dosiahla ulica?

Počet zobrazení: 5832

Zahoďme na chvíľu všetky sentimenty a resentimenty a skúsme marcové krízové udalosti na Slovensku analyzovať čisto z hľadiska politiky. Dospejeme k záverom, ktoré sa slovenským liberálom nebudú páčiť.
 

Kto druhému jamu kope...
 

Pri všetkej úcte k emóciám, z racionálneho hľadiska bola „vzbura liberálov“, ktorú sme zažili v posledných týždňoch na Slovensku mimoriadne nebezpečným projektom. Nie pre Smer či sociálnu demokraciu. Nebezpečným pre samých aktérov demonštrácií. Vykopali si jamu, do ktorej môžu čoskoro popadať práve oni sami ako liberáli.

Médiá, opozícia, prezident, vysokoškoláci a bratislavskí aktivisti z liberálnych kaviarní – tí všetci v posledných mesiacoch mobilizovali masy, vyvolávali davovú psychózu, spochybňovali parlamentnú väčšinu a inštitúcie demokratického štátu. Jasné, z estetického hľadiska to muselo byť krásne, romantické, povznášajúce. Pesničky, pochody, transparenty, sviečky. A tak. Proste atmoška. No z hľadiska praktického a racionálneho ide o kolosálne fiasko. Vysvetlím prečo.
 

Budete tlieskať aj uliciam plným extrémistov?
 

V prvom rade, spochybnenie liberálnej demokracie, ku ktorému došlo, je do budúcnosti najhoršou správou práve pre liberálnych demokratov. Niekto tu totiž vyšliapal chodníček extrémistom.

To, ako sa dnes bratislavskí liberáli vytešujú z „ulice“, je síce rozkošné, ale pri prvom vytriezvení pochopia, že sa im v prvom rade podarilo oslabiť parlamentné piliere, ktoré chránili systém pred nahnevaným lynčom ulice. Pochopia to už onedlho, keď liberálnych vysokoškolských študentov, ktorým tlieskali liberálne médiá, vystriedajú v uliciach iní mladí ľudia, ktorí sa nebúria proti ľavicovej vláde, ale proti migrácii, multikulturalizmu a liberálnym hodnotám. Budú liberálne médiá tlieskať aj potom?

Pri prvej najbližšej migračnej kríze možno očakávať ulice plné nahnevaných ľudí, vrátane mnohých mladých, ktorí dnes podľa prieskumov čoraz viac dôverujú krajnej pravici a zo všetkého najradšej by zatočili s bratislavskou kaviarňou. A teraz sa cítia byť vyhecovaní novým romantickým významom, aký má „ulica“ na Slovensku. Cítia sa v práve. Cítia, že prišla ich chvíľa. Na toto čakali.
 

Liberálnej demokracii sa vysmiali liberáli – čo čakať od náckov?
 

Liberálna demokracia extrémistov drží na uzde. Nerozhoduje totiž ulica, ale parlament. Politika má jasné pravidlá, ktoré stanovuje ústava a tie sa neporušujú. Toto všetko sme krajnej pravici hovorili doteraz, ale čo im chcete hovoriť po marci 2018: však to boli práve liberáli, kto ako prví využili „ulicu“ na pád vlády a boli to opäť liberáli (prezident Kiska), ktorí neváhali zneužiť svoje právomoci a oslabiť liberálnu demokraciu nevymenovaním vlády, ktorá sa v parlamente opierala o väčšinu. Prečo by, preboha, mali hrať podľa pravidiel liberálnej demokracie tí, ktorí ju nenávidia, ak podľa jej pravidiel nedokáže hrať ani sami liberálni demokrati. Prečo by mali rešpektovať liberálnu demokraciu náckovia, ak ju nerešpektujú liberálni inťoši?

Počas marcovej politickej krízy sa pošliapalo všetko, na čom stojí parlamentná demokracia a nie, neboli to extrémisti, ktorí poslali parlamentný systém do čerta – teda aspoň nie pravicoví či ľavicoví extrémisti. Boli to liberáli. Tí, ktorí by mali chrániť systém parlamentnej demokracie a liberálne hodnoty ako prví. Som strašne zvedavý, čím sa budú pri najbližších masových protestoch proti liberálnej demokracii oháňať? Hádam len nie tým, aká super je parlamentná demokracia a ústava. Aj ten najposlednejší nácek im pripomenie, čo stvárali v marci 2018.
 

Stredné triedy v uliciach, robotníci doma
 

„Vzbura liberálov“ sa ťažko chápe aj z triedneho hľadiska. V uliciach Bratislavy sa zišli najmä mestskí liberáli, ktorí by chceli, aby na Slovensku vládla akási odnož dzurindovskej SDKÚ – neoliberálna, prozápadná, proeurópska. Z hľadiska triedneho zloženia ide najmä o mestské stredné triedy, podnikateľov, úradníkov z nadnárodných koncernov či študentov, žurnalistov a umelcov. Aby to pôsobilo masovo, svoje voličské „ultras“ do ulíc poslali aj opozičné strany SaS, OĽaNO a Sme rodina –tieto pravicové strany a hnutia zmobilizovali zhruba tých istých ľudí, s ktorými robili protesty proti Ficovi a Kaliňákovi aj minulé leto v tých pamätných chvíľach, keď „revolucionár“ Matovič rozdával masám hot-dogy a organizoval hudobné koncerty. Tak ako vtedy, aj teraz ostali doma voliči ľavice – robotníci, seniori, ľudia z vidieka. Pracujúci ľudia ďalej dôverujú vláde – v marci išlo o šou pravice.

Organizačný prvok marcových protestov zabezpečovali čiastočne mimovládne organizácie napojené na liberálne granty či už z USA alebo EÚ, čiastočne médiá prepojené na slovenské a nemecké finančné skupiny a čiastočne opozičné strany, ktoré sa však z taktických dôvodov príliš nevystrkovali, aby protesty pôsobili akože apoliticky. „Užitočných idiotov“ robili figúrky zo stredných škôl a divadiel. Tí to akože nezávisle viedli a úplnou náhodu sa ocitli u prezidenta Kisku a ešte úplnejšou náhodou deň na to protesty odvolali, keď Kiska usúdil, že už mu na nič nie sú. Náhody sa dejú, tomu všetci rozumieme...
 

Nestabilná aliancia: liberáli verzus konzervatívci 
 

Podstatná je teraz ale iná vec: pri protestoch išlo vo všeobecnosti o veľmi nestabilnú alianciu tzv. bratislavskej liberálnej kaviarne a opozičných aktivistov. Absurdné na tom celom je to, že záujmy oboch týchto zložiek sú z mocenského hľadiska absolútne protikladné: bratislavská kaviareň tvorí asi 50 000 ľudí na Slovensku, sú to ľudia, ktorí sú veľmi hluční v médiách, ale voličsky nie sú podstatní. Zrejme by najradšej volili neoliberálov typu Beblavý či Štefunko alebo proste nejakého nového Mikloša. Politické preferencie takýchto politikov sa motajú okolo dvoch percent, čo len dokladá politickú bezradnosť kaviarne. V Bratislave prekvitajú sebavedomím, ale ich svet sa končí na výpadovke zo Zlatých pieskov. Bratislava je liberálna, Slovensko je konzervatívne či socialistické. Šach, mat.

Na aliancii liberálov (Kiska) a konzervatívcov (opozícia) proti socialistom (Fico) je zaujímavé to, aká je plná paradoxov: liberáli (Kiska a bratislavská kaviareň) nechceli vybojovať moc pre konzervatívcov a krajnú pravicu (opozícia), preto sa nehrnuli do predčasných volieb; opozícia zasa nechcela darovať Kiskovi úradnícky kabinet, čo bol jediný spôsob, ako sa liberáli (prezident a jeho poradcovia, resp. poradcovia a ich prezident) mohli dostať k moci.
 

Pravica dosiahla len oslabenie parlamentnej demokracie
 

Na ulici to vyzeralo super – spievanie hymny, fešné plagátiky, silná emócia. Ale to boli len kulisy pre politikov pravice, ktorí zneužívali študentov či aktivistov na svoje mocenské ciele. Keď neváhali na boj o moc zneužiť vraždu, zneužiť desaťtisíce svojich voličov, nebola žiadna morálna prekážka. Napriek obrovskej vôli po moci však opoziční politici išli do vopred prehraného boja: v pozadí tejto mocenskej hry bolo od prvého momentu jasné, že liberáli a konzervatívci na Slovensku nedokážu spolupracovať na spoločnej politickej stratégii, zatiaľ čo socialisti, či už toho európskeho alebo vlasteneckého razenia, to dokážu.

Stará známa pesnička: ulica musela prehrať, lebo bola politicky rozčesnutá tak, ako je rozčesnutá celá slovenská pravica už niekoľko desaťročí. Liberáli pohŕdajú konzervatívcami a konzervatívci pohŕdajú liberálmi. Spoločný nepriateľ ich vie spojiť iba dočasne – vždy sa nakoniec rozdelia.

Politicky teda opozícia nedosiahla nič podstatné. Jediné, čo teda „vzbura liberálov“, na ktorej z účelových dôvodov participovala aj parlamentná opozícia (konzervatívna a krajná pravica), vybojovala, je to, že vytvorila precedens, ako do budúcnosti oslabovať liberálnu demokraciu a parlamentný systém. O zvyšok sa už postarajú extrémisti sami. Ostáva len dúfať, že to nebudú tí pravicoví...

Priemer: 4.4 (118 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama