Ďalšia blamáž pani Merkelovej!
piatok 29. júl 2016
Dňa 28. júla všetky európske médiá oznamovali, že pani Merkelová prerušila dovolenku a chce predniesť zásadný prejav k migrácii. Stalo sa!
Za nóvum v jej vystúpení by sme mohli považovať nasledujúcu pasáž: „Muži, ktorí prišli ako utečenci, sa vysmiali krajine, ktorá ich prijala. Dobrovoľníci, ktorí im pomáhali, to musia brať ako výsmech.“
Ak toto má byť zásadný zlom v hodnotení migrácie, musíme povedať, že je to úbohé. Toto vyhlásenie nehovorí nič o podiele pani Merkelovej na vzniku tejto krízy ani o jej riešení. Je skôr obrazom jej vnútorného boja s pravdou a realitou, ktorú odmieta stále prijať.
Skutočnosť, že nepochopila, že výsmech nepatrí Nemecku, ale jej osobne, ukazuje, že občania EÚ budú musieť ešte dlho čakať, až táto pani prejde všetkými vnútornými zmenami a zápasmi so svojím idealizmom a politickou korektnosťou.
Stále nepochopila, že sa z nej nesmejú už iba migranti, ale takmer dve tretiny nahnevaných Nemcov a nemenej občanov celej EÚ.
Veľká Británia svojím anglickým „kľudom“ a Brexitom ukázala, že so samoľúbymi a hlúpymi junckerovcami, hollandovcami, merkelovcami... to s EÚ nemôže viesť k ničomu dobrému.
Môžeme si položiť aj otázku, kde sú tí odvážni a kritickí novinári a ako je možné, že všetky médiá sa dali do služieb prostoduchosti a namiesto premýšľania si vybrali cestu nálepkovania každého, kto nestratil zdravý rozum.
Každý, kto sa nepridal k vítajúcim „pozvaných budúcich našich občanov“, bol označený ako zaostalý Indián, xenofób alebo fašista.
Premiéri i vlády a všetky štruktúry EÚ sa zmohli iba na opakovanie sloganu pani Merkelovej „My to zvládneme!“.
Z celej EÚ sa našli iba dvaja politici, ktorí odmietli prijať hlúpe a zdravému rozumu odporujúce názory, že EÚ má na to, aby spasila svet svojou solidaritou a ľudskosťou.
Iba páni Fico a Orbán mali silu vzoprieť sa tomuto politickému a mediálnemu mainstreamu.
Odmietli riešiť migračnú krízu od konca, t. j. od kvót. Neprijali ponuku od ostatných vstúpiť do stáda politikov, pre ktorých je najdôležitejšia vlastná kariéra a názor médií, a nie osud a zodpovednosť za EÚ.
Mlieko je však rozliate...
Migrácia nie je iba akýmsi samostatným projektom hlúpych a naivných politikov, ktorí naleteli a uverili v silu krásnych rečí, je výsledkom širšieho medzinárodného a geopolitického kontextu.
Ak sa nepokúsime zodpovedať nasledujúce otázky, nemožno nájsť ani riešenie tohto exodu.
- Kto, resp. čo vyvolalo túto krízu a je migrácia riešením tohto problému?
- Aké sú reálne šance, že otvorenie hraníc pre týchto ľudí bolo a je riešením vlastných problémov EÚ?
- Je EÚ schopná naplniť všetky očakávania imigrantov a je naša ponuka pre nich akceptovateľná? Čo s tými, ktorým odoprieme žiť s nami, a aké to bude mať dôsledky?
- Prečo EÚ má riešiť problém, ktorý vyvolala jedna krajina bez konzultácií s ostatnými krajinami EÚ?
- Čo by malo tvoriť základ koncepcie migračnej politiky EÚ?
Zodpovedanie týchto otázok je dôležité pre formuláciu imigračnej politiky, a najmä pre definovanie EÚ samej. Čím chce byť a akú víziu ponúka nielen pre vlastných občanov, ale pre celý svet.
Túto krízu nemožno vysvetliť a ani nájsť jej riešenie mimo kontextu, v ktorom vznikla a v ktorom sa odohráva. Preto sa musíme vrátiť na jej začiatok.
Základným mechanizmom pozvania mala byť solidarita s vojnou skúšanými ľuďmi. Iniciátorka asi predpokladala, že láskavé gesto bude opätované hlbokou vďačnosťou týchto ľudí a akceptovaním akýchkoľvek podmienok. Vzbury a rebélie v utečeneckých táboroch však takéto predstavy nepotvrdili.
Občanom, pre ktorých pojem solidarity a morálne zdôvodnenie širokej náruče bolo príliš konfúzne, pani Merkelová adresovala zdôvodnenie, že príchod mladých ľudí do Nemecka bude mať pozitívny vplyv na jeho hospodársky rozvoj.
Základnou výhodou malo byť ubezpečenie nemeckých pracujúcich, že i keď zostarnú, môžu byť spokojní, pretože bude mať kto na nich pracovať.
Nízky populačný rast a zvyšovanie počtu ľudí odkázaných na podporu v starobe si bude vyžadovať nové pracovné sily a tie je možné získať iba zvyšovaním počtu migrantov.
Technokratickosť tohto prístupu je síce racionálna, ale v žiadnom prípade nie je morálna.
Na migrantov sa touto optiku už nepozerá ako na blížnych, ktorým treba na prechodnú dobu pomôcť, ale ako na nejakú masu, ktorá má vytrhnúť Nemecku tŕň z päty.
Rozhodnutie pani Merkelovej otvoriť hranice je v skutočnosti otvorením brán v Siemense, Volkswagene...
Takýto prístup je však v ostrom protiklade s požiadavkou solidarity a nie je akceptovateľný. Tu už nejde o solidaritu, ale o zneužitie zlej situácie a postavenia „pozvaných“.
Obhajoba „pozvania“ miliónov a jeho zdôvodňovanie potrebou nových pracovných síl je však aj tak bližšie k pravde, ako morálne a etické frázy.
Pozvanie strádajúcich sa tak mení na nábor pracovných síl.
Toto zlé tušenie sa potvrdzuje, ak sa pozrieme na príčiny bombardovania mnohých krajín, ktorých obyvatelia hľadajú útočisko v Európe.
Či sa nám to páči alebo nepáči, vykazuje to veľmi podobné znaky ako lov otrokov pred tristo rokmi v Afrike.
Vtedy stačilo námorným mocnostiam vylodiť sa niekde v Guinejskom zálive, pochytať všetko živé a v reťaziach otrokov predať na plantáže v USA.
Dnes netreba loviť ľudí, stačí vyvolať vojnový konflikt a oni prídu sami.
Najjednoduchší spôsob, ako začať vojenskú intervenciu, je obvinenie z potláčania ľudských práv.
Predstavitelia ľudskoprávnych organizácií z Paríža či Londýna za pomoci svojho zaoceánskeho brata môžu spúšťať svoj bohumilý boj za slobodu, demokraciu a ľudské práva.
Francúzi s Britmi môžu začať bombardovanie niektorého štátu na Strednom východe, alebo v jemnejšej verzii začnú zbraňami i peniazmi podporovať nejakú demokratickú skupinu, ktorá chce zvrhnúť zlý diktátorský režim.
Vojnový konflikt je zažatý...
Paríž aj Londýn aj ich zaoceánsky partner si môžu prísť na svoje. Ropa, zbrane, sú obchodnými príležitosťami s výbornými maržami.
Nemecku, ktoré sa vyhýba vojenským zásahom, stačí, aby iba nadvihlo hraničné závory a otvorilo brány svojich fabrík a druhé a tretie pracovné zmeny sa môžu spustiť... a šťastné pracovné sily môžu zabezpečiť ešte šťastnejší život nemeckým penzistom.
Na prvý pohľad sa takýto výklad môže zdať ľudsky odporný a nechutný, ak si však pripomenieme slová prezidenta Obamu o Líbyi ako nešťastnom a chybnom kroku a spojíme ho so závermi britskej parlamentnej komisie o vojenskej účasti Británie v Iraku, vidíme, že objektívna potreba týchto vojenských konfliktov bola minimálne sporná.
Obhajoba vojenskej intervencie v Iraku pánom Bushom mladším, že to bolo správne rozhodnutie a že pomohlo Iraku, by mohla byť akceptovateľná iba vtedy, ak by sme odhliadli od milióna mŕtvych ľudí a bombami zdevastovanej krajine a zruinovaných miest s miliónmi utečencov presúvajúcich sa z jedného štátu do druhého.
Vyzerá to tak, že i najvyšší predstavitelia intervenčných krajín sú dnes nútení priznať, že o slobodu a demokraciu nášho typu niet v daných štátoch záujem. Turecko po nezdarenom vojenskom puči to dnes hovorí veľmi otvorene a jasne.
Čo sa nám však podarilo, je, že sme vytvorili sen pre milióny ľudí, ktorí by chceli žiť v EÚ alebo v USA, pretože v týchto krajinách sa nebojuje, aj keď si uvedomujú, že zbrane i vojaci sú spravidla z týchto krajín.
Dnes je záujem o život v Európe taký obrovský, že otriasa základmi EÚ.
Väčšina štátov ľutuje svoje nedávne vojenské aktivity v tejto oblasti a uvedomuje si, že ovocie, ktoré prináša pre obe strany, je nejedlé.
Je to asi tým, že prináša toľko problémov, ktoré v dlhšom časovom horizonte môžu vyústiť do katastrofy, na ktorú môžu doplatiť nielen „pozvaní“ ale aj tí, ktorí ich pozvali.
Je načase sa spýtať aj tých, ktorí k nám prichádzajú, čo očakávajú od života v EÚ a čoho sú schopní sa zriecť a čo chcú prijať od nás.
Europocentristický prístup založený na predstave, že náš spôsob života je ten najlepší a že je v záujme aj arabských občanov prijať ho, je odsúdený na neúspech, pretože plodí iba neriešiteľné konflikty.
Pani Merkelová si veľmi zjednodušila pohľad na stovky tisícov mladých chlapcov a mužov, ktorí sa vydali do Európy, že to všetko sú iba nové pracovné sily, ktoré môžu dobre zarobiť a prispieť k zvýšeniu nemeckého HDP.
Ušlo jej, že títo mladí muži prichádzajú z kultúry, kde alkohol (o drogách ani nehovoriac), je kontrolovaný celou spoločnosťou a vynucovaný tvrdými sankciami.
Život v liberálnej a individualistickej európskej kultúre, kde všetko je len otázkou peňazí, však musí otriasť ich vlastnou identitou.
Pre mnohých z nich sú východiskom iba islamistické obce či getá, alebo živé či mŕtve teroristické bunky, príp. život v psychiatrických liečebniach.
Je pravdou, že tisícky z nich sú normálni ľudia pripravení sa plne integrovať do spoločnosti a žiť podľa našich pravidiel. Preto nie je možné tvrdiť, že čo migrant to terorista. Všetko závisí od stupňa integrácie do novej spoločnosti.
To, čo Európe nevadilo v doterajšej migrácii, ktorá prebiehala v tisíckach a desať tisíckach, sa stalo vážnou kultúrnopolitickou hrozbou, ak ide o stovky tisícov či milióny utečencov.
Ukazuje sa, že integrácia veľkých skupín ľudí je problémom, ktorý EÚ nevie a ani nebude vedieť s dnešnými pravidlami vyriešiť.
Parížske a bruselské teroristické skupiny, zložené z členov druhej a tretej generácie prisťahovalcov, tento problém iba potvrdzujú. Život týchto mladých ľudí sa líši od života ich rovesníkov v arabskom svete iba miestom a vzdialenosťou. Jazyk, náboženstvo, hudba a celá kultúra je zachovaná a svojou populačnou silou sa iba zväčšuje a získava na sile.
Ich pohľad a hodnotenie euroamerických intervencií v arabskom svete je pravdepodobne iné ako naše, nakoľko to vidia oveľa plastickejšie a živšie cez svojich príbuzných žijúcich v občianskych vojnách a mnohí sa tak stávajú kritickí k „svojim vládam“.
Vedia, že zabitie Husajna, Kaddáfího, prípadne Asáda... môže viesť iba k zmene klanu, nie systému. Oni ho meniť nechcú. Oni chcú žiť podľa Koránu.
Je na nás, aby sme jasne povedali, či aj my chceme prijať Korán, alebo im dôrazne povedali: Ak sa nechcete integrovať, ak nechcete žiť podľa našich hodnôt, musíte sa vrátiť domov!!!
Takáto požiadavka je jedinou cestou, ktorá nás môže uchrániť pred vlastnými občianskymi vojnami v EÚ a nakoniec rozpadom celej EÚ.
Prvé, čo na takýto návrh povedia bruselskí administrátori, je, že to odporuje ľudským právam, našim zákonom a medzinárodným záväzkom, preto nie je akceptovateľný.
Na to možno mať iba jednu odpoveď: TAK ICH ZRUŠTE!!!
Riziko vojny z takýchto legislatívnych zmien je menšie ako z pravidiel tých, ktoré dnes platia, a ktoré nám bránia riešiť tento závažný migračný problém.
(Autor je konzervatívny socialista)
Ďalšie články: EDUARD ŠEBO
