Deň učiteľov a osobnosť učiteľa – slovenčinára

V čase, keď prebieha „informačná vojna“ a manipulácia niektorých médií pri vraj informovanosti verejnosti už pomaly nepozná hraníc, opäť možno častejšie skloňujeme slovo UČITEĽ. Je to v súvislosti s Medzinárodným dňom učiteľov (28. marec).

V čase môjho detstva prežívaného v novohradskom Málinci jeden zo starších báčikov mi povedal, že podľa neho je učiteľ „veľký ČLOVEK“. Na moju otázku prečo, báčik odpovedali, lebo „ten aj biskupa a prezidenta vychová“. Často si spomínam na tieto slová človeka, ktorý mal skončených „päť zím“, ako mi povedal, v ľudovej škole ešte za čias Rakúsko-Uhorska. Myslím si, že v týchto slovách je veľa veľmi jednoduchej pravdy o úlohe učiteľa v spoločnosti. Veď rukami učiteľa naozaj „prejdú“ všetci – aj ten biskup, aj ten prezident, ale aj vedec, poslanec, robotník, upratovačka..., no jednoducho všetci. Na každom zanecháva učiteľ „odtlačok“ svojej duše, svojej osobnosti, svojej múdrosti... . Po rokoch si skoro každý rád zaspomína na „toho svojho učiteľa“. Veď mnohým práve učiteľ podal pomocnú ruku, keď ako mladý dospievajúci sa cítil sám, resp. osamotený. Dokonca mnohí ujkovia v čase môjho detstva spomínali na učiteľa s láskou aj vtedy, keď hovorili, že „pán učiteľ nám niekedy aj švihol prútikom po prstoch“ a k tomu hneď dodali – „veď aj mal prečo, lebo sme boli beťári“. Jednoducho na každom z nás je „láska pána učiteľa, učiteľky ,prischnutá‘“. Práve od učiteľa dostáva človek do svojej osobnostnej výbavy mnoho, a to nielen vedomostí, poznatkov, vzorcov..., z toho sa mnoho v prúdení času aj zabudne, ale nezabudne sa na ľudskosť, preto mnohí po rokoch ďakujú „pánu učiteľovi z lásky“. Určite však niektorí učitelia svojim zverencom aj ublížili a najmä na duši. Našlo by sa viacero takto zameraných spomienok. Žiaľ, všetko je súčasťou života každodenného, aj toho školského. Ale možno aj v tomto platí, že niečo zlé je zároveň aj na niečo dobré.

Treba povedať, že učitelia vzdelali a vychovali vo všetkých generáciách aj neskorších verejných činiteľov, z ktorých mnohí vo funkciách už zabudli na školské časy, na svojich učiteľov... Získali „moc“ rozhodovať o financiách, o osudoch ľudí, ale zaujímavé je, že zatiaľ sa nenašli takí vo verejných funkciách, ktorí by nielen povedali, ale hlavne prakticky napĺňali to pomaly už verklikujúce pri nástupe, že „školstvo je našou prioritou“. Nuž, kto rozotne ten gordický uzol a povie, že najskôr treba chlapcov a dievčatá dobre vychovať a vzdelať, aby z každého z nich bol ČLOVEK, ktorý bude z „mäsa a kostí“ aj statočným občanom, priateľským partnerom... bez nenávisti. Bude to človek, ktorý bude vedieť argumentovať pri presadzovaní záujmov, ktorý bude solidárny a sociálne cítiaci a nemysliaci len na seba. Zaujímavosťou spoločenského života však je, že radšej vynakladáme obrovské prostriedky na represívne zložky, namiesto toho, aby sme podporili toho učiteľa pri jeho snahe vychovať a vzdelať ČLOVEKA, čiže sa usilovali o prevenciu. A to aj napriek tomu, že človek „je tajomstvo“ a môže zlyhať aj pri tej najlepšej výchove...

Vo viacerých komunikačných situáciách mnohí vyslovujú už ošúchanú vetu: „Voľakedy učiteľ (rechtor) niečo znamenal, najmä na dedine bol pánom.“ Pritom ale nikto nepovie, kedy to bolo „voľakedy“. Bolo to v 19. storočí, alebo v prvej polovici 20. storočia, nebodaj za ostatných takmer sedemdesiat rokov? Tieto výpovede sa pomaly dedia z generácie na generáciu. Pri čítaní si autentických písomných svedectiev z oných čias „voľakedy“ sa však presviedčame o niečom inom. Postavenie učiteľa nikdy nebolo ružové, aj keď určite vo vedomí mnohých ľudí niečo znamenal.

Priblížme si niektoré skutočnosti o tom bez komentára. Zaujímavý je satirický príspevok  Jána Drahotína  Makovického pod názvom Radosti učiteľa dedinského. (Obraz zo života). V rámci žánru mravokárnica (satira) ho zaradil Emil Černý do Čítanky pre prvé slovenské gymnáziá v 60. rokoch 19. storočia: „To sa ešte nestalo, aby bolo srdce nektorému učiteľovi od radosti puklo, nestalo sa hovorím jako svet svetom stojí; ale by sa mohlo stať, lebo nič nenie pod slnkom nemožného, najmä keď si tak naše prímy spočítame. Fixum naše je veru náležité, a jako v ktorej škole; nekde má i 100 zl. šajnových, – ale načo je to toľko človeku? Hovorí síce svet, že je teraz všetko tri razy drahšie než predtým; lež načo by učiteľovi, ktorý toľko dištrakcie má, plat povyšovali? – Paholkom, slúžkam, hajdúchom povýšili sa síce platy, ale učiteľ, pre všeobecné dobré pracujúci, nepotrebuje povýšenia. (...) Lebo všetko čo ako učiteľ dostávam, či je to nie ozaj prosím dosť pre človeka a manžela majúceho manželku a osmoro detí? Ba áno že dosť; dosť i na výživu i na odev dostatočný, lebo načo by to človek v lete chodil v čižmách? Vari nohy spariť? Veru len to ešte! Dobré sú nám i kalapúdy. A krom toho šanovný som; jeden kabát mi veru už pätnásť rokov slúži a ešte je v poriadnom stave; nohavíc sa síce viac zodere, ale sa to zapláta a – pokoj. Nech si má pastier vätší plat, čo mä do neho! Ten má prácu so statkom, ja mám prácu s dietkami, a krom toho svinský pastier má u nás iba 95 kusov, ja ale mám 150. Jaký to rozdiel medzi nami! Onen pasie pre brucho, ja pasiem pre večnosť duše nevinné. No, nech si má tie vätšie príjmy! Habeat sibi!“

O pôsobení učiteľa na lazoch vypovedá svedectvo Tibora Urbašíka z Málinca, ktorý dostal umiestenku v školskom roku 1956/57 do Národnej školy Hradište-Lazy (okres Poltár). Presvedčíme sa, že učitelia na takýchto miestach pôsobili a aj žili v naozaj skromných podmienkach: „Učil som v škole, kde (...) pôvodne bola na jednej strane trieda, cez chodbičku sa išlo na druhú stranu do bytu učiteľov, kde boli komora, kuchyňa a dve izby. Vo väčšej bývali Gabľasovci – v tom čase mali tri deti, v menšej, kam vošla akurát posteľ a najnutnejšie veci, som býval ja. Keď som sa chcel do izby dostať, musel som prejsť cez izbu Gabľasovcov. Miestnosť na vyučovanie bola teda len jedna, ale žiakov sme mali podelených do dvoch tried. Učili sme poobede aj doobeda. V tom školskom roku tam bolo niečo cez 50 detí. Ja som učil druhý, štvrtý a šiesty ročník, zvyšné učil kolega. (...) Keďže boli v triede tri ročníky naraz, učiteľ musel byť kúzelník. Ak som sa chcel venovať napríklad šiestakom, musel som predtým druhákov aj štvrtákov zamestnať nejakým tichým zamestnaním. Potom zas šiestaci dostali príklad na samostatné počítanie a zatiaľ som s druhákmi debatoval o tom, čo prečítali. Vyučovacia hodina sa delila na štvrťhodiny, aby sme sa mohli všetkým rovnomerne venovať. Skutočne to bola kúzelnícka robota. (...) Pomôcok nebolo, v komôrke medzi bytom učiteľov a triedou bolo uložených zopár tabúľ s veľkými a malými písmenami, obraz pračloveka a zopár ďalších. Často sme si pomôcky vyrábali sami. V triede bola tabuľa na trojnožke. Tabuľa sa rozdelila na tri časti. Druháci mali svoju časť, rovnako štvrtáci aj šiestaci. (...) Na telesnej výchove som lopty zvyčajne nosieval svoje. Mávali sme aj preddavok od MNV, za určitý čas sme mohli minúť istú sumu peňazí na podobné účely. Potom sme na MNV predložili bločky, ak to schválili, mohli sme opäť požiadať o peniaze na ďalšie obdobie. Z toho sa dala kúpiť lopta a ďalšie v škole potrebné drobnosti vrátane vodových farieb či pasteliek na kreslenie. Stávalo sa i to, že ak som chcel, aby mali deti niečo navyše, kúpil som zo svojho. (...) Obdivoval som deti na Vrchoch, ako a kedy sa stíhali učiť. Museli veľa pomáhať, roboty okolo hospodárstiev bolo veľa. Rodičia mali rôzny prístup. Daktorí posielali deti pravidelne, iní, keď bolo veľa roboty, nechali deti doma, aby pomáhali. S tým sa nedalo nič robiť, vrchári boli odkázaní len na to, čo si dopestovali a vychovali. Často sa i to stávalo, že na poobedné vyučovanie prišli deti zrobené, keď sa vyberali zemiaky, doobeda deti vyberali, poobede boli v škole a ešte museli stíhať aj domáce úlohy. (...) Obrazom toho, ako to v domácnostiach vyzeralo, boli domáce úlohy. Písanôčka bola dakedy zamazaná, ufúľaná, ale keď do nej bolo pekne napísané, nemohol som sa hnevať. Radšej som chválil. Ak som chcel ako učiteľ naučiť, aj pri najslabšom žiakovi som musel nájsť chvíľu, kedy ho pochváliť.“ (Mišo Šesták a kol.: Hradište, 2014)

Významnú úlohu v školskom prostredí má učiteľ kľúčového predmetu v základnom a stredoškolskom výchovno-vzdelávacom procese – slovenského jazyka a literatúry –, čiže slovenčinár. V každodennom človečenskom stretávaní sa s mladými ľuďmi, ktorí v školskom priestore dospievania hľadajú svoju osobnostnú identitu, môže pomocou slova materinského a v rámci neho slova umeleckého formovať mladých ľudí s videním sveta „s dvoma očami“. Zvlášť na vyučovacích hodinách literárnej výchovy vedie, resp. by mal viesť neopakovateľné dialógy prostredníctvom diel slovenských spisovateľov, v ktorých nielen vzdeláva, ale hlavne vychováva. A zároveň sa aj obohacuje, pretože v mladých dušiach je veľa tvorivého, prirodzene ľudského a neformálneho... aj v dnešnom svete naplnenom „konzumom“. Na ilustráciu uvediem spomienku spisovateľa Petra Mišáka na svoje vysokoškolské štúdiá, v ktorej po rokoch ocenil prístup jednej skutočne učiteľskej osobnosti – profesora Ivana Plintoviča, ktorého „... semináre z teórie literatúry boli diskusnými klubmi. „Hodil som vám kosť, obhrýzajte,“ vravieval, keď nadhodil niektorú zo svojich obľúbených, viac filozoficko-umeleckých než literárnoteoretických tém. Napríklad otázku, či krása je, alebo nie je objektívna. Ťažko sa poznatkami nevyzbrojeným študentom diskutovalo. Ale boli to škriepky až do krvi. A pán profesor nezasahoval, iba zavše trochu usmernil.“ (2012).

Preto učiteľ, pokiaľ je skutočnou osobnosťou, vo vzájomnej interakcii s mladými ľuďmi neustále hľadá cestu do hlbín študentovej duše hlavne prostredníctvom komunikácie, ktorá podľa Petra Libu „... vo vzdelávaní nie je jednorázová, ale nepretržitá, v základe ktorej dominuje žáner rétoriky a persuázie, dialóg, rozhovor, diskusia, teda ako nástroj: slovo, obraz, symbol.“ (2005) Pedagogická práca sa tak razom mení na skutočné poslanie, v ktorom prostredníctvom slova učiteľ odovzdáva niečo zo seba, čo zasa v svojom „čase malín“ mu vštepovali do srdca i rozumu nielen „učbári“, ale všetci, ktorých stretával na svojich cestičkách poznávania sveta. Na týchto tajomných cestách učiteľ prijíma(l) pramene rozprávkovej živej vody aj z knižiek slovenských autorov, v ktorých bola a stále je ukrytá múdrosť histórie a skúsenosť našich predkov. Pokiaľ je učiteľ slovenčinár ich dobrým znalcom, tak práve prostredníctvom nich môže vychovávať osobnosti s kritickým zmýšľaním, ktoré nepodľahnú všadeprítomnému povrchnému konzumnému prístupu a najmä manipulácii mainstreamových médií.

Práve toto pedagogické pôsobenie vedie učiteľa položiť si otázku, kto je to učiteľ. Učiteľ pôsobí v škole ako bohatier, ktorý akoby od prírody bol skromný, nenáročný a „spokojný“ so svojím postavením a svoju profesiu skutočná učiteľská osobnosť vníma ako poslanie. V spoločnosti pôsobí skôr ako „podnikateľ“ na jánošíkovský spôsob, keď rozdáva obrovské bohatstvo ducha za drobné...  Pri výchove skutočne ľudských osobností žiakov a študentov učiteľ slovenskej literatúry nemôže byť len transportérom vedomostí, ale formovateľom osobnostného rozmeru každého študenta. K tomu je nevyhnutná hodnotová orientácia učiteľovej osobnosti. Učiteľ literatúry, zvlášť v dnešnej hodnotovo rozkolísanej dobe, keď povedané slovami Vincenta Šabíka sa objavil kultúrny vírus – „násilie, barbarstvo, banalizácia, proti ktorým akoby neexistovalo sérum, ktoré by zastavilo epidemické kryštalizácie, v snahe uchrániť humanistickú „ľudskú bunku“ (2003) – by práve učiteľ mal prichádzať medzi dospievajúcich s „ponukou“ takého humanistického prístupu, v ktorom vhodným výberom slovesných skvostov cez senzibilizáciu, fantáziu, zážitky môže harmonicky rozvíjať dobro, pravdu a krásu v duchu antických ideálov u každej osobnosti mladého človeka. A v tom spočíva aj väčšia zodpovednosť osobnosti slovenčinára oproti iným učiteľom, pretože svojou činnosťou napomáha komplexnému rozvoju osobnosti žiaka ako originálnej, autonómnej ľudskej bytosti. Možno aj preto „... žiaci od učiteľa slovenského jazyka na prvom mieste očakávajú a osobitne vyzdvihujú jeho morálne, etické, osobné, sociálne a duchovné čnosti i vlastnosti, napr. dobrotu, trpezlivosť, nádej, lásku, láskavosť, spravodlivosť, ochotu, porozumenie, svedomitosť, skromnosť, radosť, chápavosť, žičlivosť, srdečnosť, odpustenie, priateľskosť, zmysel pre humor atď.“ (Milan Ligoš, 2009) To znamená, že slovenčinár imponuje žiakom nielen svojou odbornosťou, kultúrnym rozhľadom a osobnými vlastnosťami, ale celkovo svojou osobnosťou.

Napokon v našej pedagogickej histórii nájdeme viacero príkladov toho, že žiaci si vážili osobnosť učiteľa nielen na základe odborno-didaktických kvalít, ale hlavne profesijnej morálky učiteľa, ktorá súvisí s chápaním a poslaním človeka ako autonómnej ľudskej bytosti. Dokladom toho sú napríklad priaznivé neformálne písomné svedectvá žiakov Prvého slovenského ev. a. v. gymnázia v Revúcej (1862 – 1874) o Augustovi Horislavovi Škultétym, ktorého Michal Bodický označil za otca mládeže, lebo „... on nebol natoľko učiteľom ako vychovávateľom mládeže. Nijaký milenec, nijaký nežný manžel nemôže sa chovať k svojej milenke, lebo manželke s takou náklonnosťou, akou sa Škultéty choval k zverenej mládeži.“ Iný jeho žiak Ondrej Bella hovorí o ňom ako o „... pestúnovi svojim žiakom; svojím príkladom žitia chcel imponovať. Radi ho mali, ctili ako otca, – ale nechápali ho.“ (1914). V podobnom duchu sa vyjadril aj Juraj Janoška, ktorý Škultétyho učiteľský profil charakterizoval nasledovne: „K žiakom sa choval i v škole i súkromne ako pravý otec, vážne, prísne, ale vždy láskavo. Jeho upozornenie, napomenutie, kázne prenikli do duše a docielili polepšenie poblúdilých skôr než inde odsudzovanie a pokuty. Koho nepreniklo srdečné, silné slovo Škultétyho, toho sotva polepšil akýkoľvek prísny prostriedok školskej kázne...“ (1892) Aj jeho menovec, neskorší významný matičný činovník, Jozef Škultéty, si zaspomínal na prvé spoločné stretnutie, keď „... mňa, mračného, urputného, preniklo svetlo, ktoré žiarilo z jasnej postavy direktorovej. Tak sa mi zdalo, že je izba od jeho jasného, dobrého, láskavého zjavu taká vidná. Moja maďarónska hlava hneď tam dostala závrat. Dojem toho prvého okamženia sprevádzal ma potom, kýmkoľvek mal som naň potreby.“ (1887) Morálny profil A. H. Škultétyho ako pedagóga zvýraznil aj Svetozár Hurban Vajanský, ktorý v nekrológu ho označil za pedagóga telom i dušou, „... zrodený za vodcu zrelšej mládeže. On vplýval na mládež menej prísnosťou, no viac ťarchou svojej mohutnej osobnosti, srdcom, jako sa hovorí. On nesmial sa nad žiadnym chybným krokom, ani nezúril: vlieval umným slovom dobrotu vlastnej duše a naprával duchovnou indukciou to, čo stihli pokaziť pomery a zlé príklady. A nadovšetko, pel starého štúrovského idealismu pršal s neho na mládež vekov nových; on, čo pedagog, stal sa prenášateľom ducha dobrého z čias veľkých a polozabudnutých. A on žil v mládeži.“ (1892)

V podobnom duchu sa niesli aj spomienky bývalých absolventov učiteľskej fakulty v Banskej Bystrici z druhej polovice 20. storočia pri príležitosti 20. výročia Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorí uvádzali, že skutočné osobnosti vysokoškolských pedagógov sa za tie roky navždy zapísali do ich ľudských osudov tým, čo podľa Beaty Kosovej „... nemá nič spoločné ani so svetovými vedeckými objavmi, ani s ich publikovaním v karentovaných časopisoch. Že dôležitejší význam ako vedecký titul pre nich mal predovšetkým „človek v nás“. Že nie fakty a teórie, ale ľudské hodnoty ich natrvalo zmenili.“ (2012)

Poznanie skutočných učiteľských osobností môže zohrávať významnú úlohu aj vo vysokoškolskej príprave budúcich učiteľov. Žiaľ, nevenuje sa tomu primeraná pozornosť. Napokon aj v súvislosti s A. H. Škultétym „je paradoxné, že hoci jeho význam a prínos pre národnú kultúru, školstvo, pedagogiku je zrejmý, nedočkal sa ani pri okrúhlych výročiach monografického spracovania.“ (Michalička, 2012) Aj na tomto príklade sa ukazuje typická „naša bieda“, keď sa málo komunikuje s minulosťou práve pri (s)poznávaní osobností našej národnej histórie. Preto sa núka otázka, ako vôbec žijú významné aj učiteľské osobnosti nášho národa vo vedomí ľudí, zvlášť napr. budúcich učiteľov, u ktorých v súčasnosti sa menej zdôrazňuje všestranná príprava zrelej kultúrnej osobnosti. V súvislosti so súčasným charakterom univerzitnej vzdelanosti Peter Liba kladie nasledovné otázky: „Máme podporovať prípravu odborníkov – špecialistov alebo flexibilné osobnosti, ktoré dokážu byť zodpovedné za svoj životný program a odbornú profiláciu? Nepatrí sa v univerzitnom vzdelávaní „zdôverniť“ svet vedeckého poznania, svet vzťahov časti a celku, nemáme preferovať konkrétne myslenie pred abstraktným, zážitok z poznaného pred hromadením poznatkov, nemáme uprednostniť experiment pred reprodukciou?“ (2005) A pedagogička Beata Kosová zdôrazňuje, že aj v univerzitnom vzdelávaní zo strany učiteľov je nevyhnutná najmä ľudskosť, ktorá sa prejavuje v prístupoch k mladým ľuďom tým, keď v zlomových chvíľach im učiteľ podá pomocnú ruku a zasiahne ich „... plameňom, ktorý horel v nás. Jasne si potvrdíme, že sila nášho vplyvu sú ľudské vzťahy, vzťahy a zase len vzťahy... Úzkostná zostane len obava, či to nie je práve to, čo nám na ceste k „novodobému“ vnímaniu univerzity postupne vypadáva z vreciek.“ (2012)

Na dôležitú úlohu učiteľa ako sprostredkovateľa mravného princípu etických zásad tolerancie, prijímania inakosti, rešpektovania kultúrnej plurality je potrebné upozorniť i preto, lebo nezastupiteľná úloha učiteľa akoby strácala svoje opodstatnenie v bezprostrednom kontakte so žiakom. Do hry vstupuje všadeprítomné internetové „dorozumievanie sa“, ktoré vystavuje učiteľa niekam „mimo hru“, čím sa zoslabuje účinok jeho osobnosti smerom k vybudovaniu mravne pevného hodnotového systému vo vedomí žiaka. Tu je nevyhnutné uvedomiť si aj iné skutočnosti, ktoré reálne pôsobia na postavenie učiteľa. Jeho práca a správanie „... mají širší společenský dosah, a tak je vystaven více než kdokoli jiný spoločenské kritice. U učitele jako veřejného činitele se stávají i jeho soukromé záležitosti věcí veřejnou, např. otázka jeho rodinného života, jeho vystupování mimo školu. Nejškodlivější je rozpor mezi tím, co učitel říká žákům, a tím, co sám dělá, jak se chová.“ (Čechová – Styblík, 1998) Aj preto sa žiada pripravovať a vychovávať skutočne kultúrne osobnosti budúcich učiteľov, a to nielen slovenského jazyka a literatúry, ktorí budú pôsobiť v širšom kultúrnom rámci, ako je len manažovanie vyučovacej hodiny.

Vo vyučovaní literatúry pri modelovaní duchovnej a mravnej tváre chlapcov a dievčat má a stále viac bude mať popri viacerých činiteľoch svoj neopakovateľný význam kniha a s ňou spojený akt čítania prinášajúci estetický účinok so silným výchovným akcentom. Veď na otázky, na ktoré v každodennom blúdení hľadá mladý človek odpovede a hlavne cestu, mu dáva odpoveď konanie a správanie literárnych hrdinov. Myšlienky, ktoré veľakrát nerád prezrádza v rozhovore s inými, vystupujú mu v ústrety v slovách básne alebo príbehu.

Čítanie nie je len aktom poznania a porozumenia rozličným súvislostiam v živote. Predpokladá aj pripravenosť a spolucítenie, spolu myslenie, spolu prežívanie a vedie k hlbokej účasti čitateľa s lyrickým hrdinom alebo epickou postavou. Kto číta, stretáva sa s Človekom, s ktorým vo vzájomnej komunikácii sa smeje, raduje, plače, ale i prieči alebo stotožňuje...  Preto stretnutia s literárnym textom v školskom prostredí sú neustálym tvorivým hľadaním, v hľadaní rozmýšľaním a podnecovaním k ľudskosti v tej vzácne jedinečnej pedagogickej komunikácii medzi večnými rivalmi, ale zároveň i priateľmi – učiteľom a žiakom. Pripomínajú spojené nádoby, pretože v každej konkrétnej interakčnej situácii sa medzi nimi vytvára neopakovateľný vzťah.

Keď je učiteľ slovenčinár umelecky rozhľadenou a vnímavou osobnosťou, ak úprimne miluje rodný jazyk a literatúru a má rád mladých ľudí, ak vidí vo výučbe literatúry (a materinského jazyka) svoje životné poslanie, potom vie vo svojich žiakoch prebudiť a utvárať hlboký záujem o slovesné umenie. Cez jeho krásu dokáže práve dobrý učiteľ odstrániť, strhnúť z detskej a dospievajúcej duše ten tvrdý pancier necitlivosti, ktorý na nej tak nebezpečne zanecháva dnešný nielen pretechnizovaný, ale aj konzumom naplnený svet. V tomto zohráva silná osobnosť učiteľa slovenského jazyka a literatúry mimoriadne dôležitú úlohu, pretože na citovú výchovu svojich zverencov môže pôsobiť cez slová básnika, prozaika a dramatika. A pritom táto práca je dnes obzvlášť ťažká, lebo dnešná mládež sa často bráni citom, ba skôr sa snaží vystavovať na obdiv svoju tvrdosť a necitnosť. A tu je „parketa“ pre morálne silnú, ale i odborne fundovanú osobnosť učiteľa, ktorý vedie pevne za ruku mladíka a dievčinu. Ich nedospelá ruka sa tisíckrát vytrhne, lebo mladý človek chce ísť po svojom, no učiteľ vždy znova a znova sa musí za ňou trpezlivo načiahnuť a viesť ju. K takémuto vedeniu je potrebné pedagogické majstrovstvo v symbióze odbornej pripravenosti, metodickej zručnosti a morálnych kvalít, aby učiteľ sa pre žiakov stal autoritou, ktorá bude nielen vyučovať, ale aj poľudšťovať. Napríklad tak, aby zo zvereného dieťaťa vychoval v prvom rade Človeka – kultúrnu osobnosť –, ktorý možno zabudne druhy priraďovacieho súvetia, nespomenie si na dátum narodenia A. Sládkoviča, ale ktorý nájde zmysel života v poctivej práci, ktorý sa bude tešiť, keď iní budú šťastní a bude smutný, keď uvidí trpieť iných...