Denacifikácia Ukrajiny – pravda, polopravda, nepravda
1.
„Jablkom sváru“, ktoré sa stalo predmetom nie iba diskusie, ani solídnej polemiky či nebodaj diskurzu – bola veta, ktorú povedal minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov v rámci interview talianskym médiám.
Výrok odznel pre taliansku mediálnu spoločnosť „Mediase“ v Moskve 1. mája 2022, a to v odpovedi na otázku, ktorá znela: „To je váš pohľad, ale V. A. Zelenský hovorí úplne inak. On tvrdí, že denacifikácia je úplne nezmyselná. On je (predsa) žid. Nacistov (v batalióne) ,Azov‘ – ich je málo (niekoľko tisíc). V. A. Zelenský zavrhuje (odmieta) vaše chápanie toho, čo sa stalo. Myslíte si teda, že V. A. Zelenský je prekážkou pre mier?“ Odpoveď S. Lavrova: „Mne je úplne jedno, čo zavrhuje (odmieta), či nezavrhuje prezident V. A. Zelenský. V priebehu jedného dňa zmení, často úplne zmení svoje stanovisko niekoľkokrát.“
Minister S. Lavrov ďalej pokračoval. V. Zelenský dokonca povedal, že demilitarizácia a denacifikácia, ktoré RF pokladá za svoje podstatné požiadavky, sa dokonca na rokovaniach s Ruskom vôbec nebude posudzovať. To by sa, podľa S. Lavrova, pokladalo za sabotovanie rozhovorov rovnako, ako osem rokov sabotovali Minské dohovory (o osobitnom ústavnom štatúte Doneckej a Luhanskej republiky v rámci územnej integrity Ukrajiny). Po druhé, nacifikácia, nacizmus na Ukrajine jestvuje: bojovníci, ktorí boli vzatí do zajatia, a to batalióny „Azov“, „Ajdar“ a iné útvary, nosia na uniforme vyšité odznaky a na svojom tele vytetované symboly svastiky, nacistických bataliónov Waffen-SS, otvorene čítajú a propagujú „Mein Kampf“. V. Zelenský vyzdvihuje, do popredia kladie argument, že aká môže byť u nich nacifikácia, (nacizmus), ak je on žid“(!) A vzápätí nasledovala rozhodujúca veta interview, ktorá sa v západných médiách stala priamo škandalózna. S. Lavrov povedal: „Môžem sa mýliť, ale aj u A. Hitlera tiež bola židovská krv.“ A pokračoval: „To absolútne nič neznamená.“ Múdry židovský ľud (národ) hovorí, že najzúrivejší antisemiti spravidla boli tiež židmi. „Žiadna rodina nie je bez čiernej ovce.“ Tieto slová S. Lavrova sa stali predmetom tvrdých obvinení, obžalôb, predmetom veľkého škandálu. Denník Pravda.sk (3. 5. 2033) tento výrok akoby hodnoverne prevzal a na základe neho napísal k nemu temer bombastický titulok: „Aj Hitler bol Žid, bráni Lavrov ,denacifikáciu‘ Ukrajiny.“ Je to nielen kategorické, ale priamo apodiktické tvrdenie, nedá sa o ňom pochybovať, nemožno ho ani relativizovať! Pravda.sk v titulku napísala akoby absolútnu pravdu, že S. Lavrov povedal: „Hitler bol Žid.“ Doslovný výrok S. Lavrova je uvedený vyššie. Ruský minister teda výslovne pripustil, že sa možno mýli. Znamená to, že toto svoje tvrdenie považuje za subjektívne pravdivé a za relatívne, možno dokonca nie absolútne pravdivé. A z tejto vety ani z jej najširšieho výkladu nevyplýva, že by tvrdil, že „Hitler bol Žid“. Iba pripustil, že Hitler môže byť osobou, ktorej niektorý predok, druhého, tretieho atď. kolena (generácie, pra-pra-predok) mal židovský pôvod, presne: možno ho mal.
Ruský minister S. Lavrov nepovedal, že Hitler bol žid/Žid. Rozlíšenie s veľkým alebo malým písmenom na začiatku slova sa používalo za vojnového slovenského štátu, a to podľa židovského kódexu (nar. č. 198/1941). Malé písmeno v názve sa vzťahovalo na osobu, ktorá vyznávala židovské náboženstvo a podrobila sa obriezke. Ak bolo pomenovanie napísané s veľkým písmenom, vyjadrovala sa tým národnosť, príslušnosť k židovskému národu a židovskej rase. Tento kódex zakotvil princíp krvi ako nositeľke dedičných vlastností osoby, krvi ako činiteľovi, rozhodujúcom o príslušnosti k rase a národnosti (nadradenej, určenej na vládnutie, či podriadenej, určenej na službu, resp. ako menejcennej národnosti, určenej na likvidáciu). S. Lavrov sa nevyslovil ani o rasovom zaradení Hitlera, iba pripustil, že podľa jeho subjektívnych poznatkov, ktoré môžu byť mylné, bola u neho „židovská krv“. (Prečo práve toto exaktní redaktori úplne vynechali?) Z poznámky ruského ministra vyvodili ideologickí štylizátori v slovenskom denníku (podržme sa, rútime sa dolu kopcom žurnalistickej hodnovernosti) takýto záver: Vraj S. Lavrov „ukrajinského prezidenta prirovnal k vodcovi nacistickej ríše“! Takáto veta sa pritom v odpovedi S. Lavrova vôbec nevyskytuje. Redaktor tvorivým spôsobom našiel v jeho výrokoch takúto obsahovú súvislosť! Zaslúži si to zaskandovať „Heuréka!“, našiel som to! Skôr vymyslel som si to falošným spôsobom interpretácie textu... Takýto bol teda posun vo výklade, takáto bola nie iba široká interpretácia slov ruského ministra. Slová sa interpretovali doslova podľa neobmedzenej účelovej kreativity a fantázie. Slová „Môžem sa mýliť, ale aj u A. Hitlera tiež bola židovská krv“, rezultovali v texte do dvoch úsudkov. Prvým sa stal stopercentný záver, že S. Lavrov povedal, že „Hitler bol žid“. Druhá tvorivá konklúzia spočívala v kompozícii, že „ukrajinského prezidenta prirovnal k vodcovi nacistickej ríše“ – t. j. A. Hitler = V. Zelenský. A tak denník – noviny, mediálna korporácia, ktorá má podľa žurnalistického kódexu vychádzať pri tvorbe svojich textov z overených skutočností a serióznej verifikácie faktov a ich výkladu – dospel k tomu, čo chcel, k tomu, o čo sa usiloval (cieľavedome a apriori), presnejšie dospel k správe, ktorú od neho chceli, očakávali. Možno ani neprikázali. Kto? Nie je to ťažké vytipovať podľa majiteľov masmédií, ale aj podľa verejných činiteľov, ktorí právne záväzným spôsobom určili, čo sa v čase vojny na Ukrajine nemôže písať, vytlačiť, povedať. Ak sa nesplnia očakávania, môže sa to odraziť na príjmoch redaktorov, na kredite periodika, alebo to môže viesť v súčasnej dobe, keď je zákonom obmedzená sloboda slova a priamo určené, aký má byť obsah médií, v prípade rozporu s tým priamo k ich suspendovaniu, zastaveniu.
2.
Druhou metódou, ako dospieť k žiadaným, očakávaným a vítaným záverom a úsudkom, ktoré sa majú dostať medzi verejnosť, je zachovanie, dodržanie či nedodržanie kontextu výrokov z interwiev a tretím spôsobom je potom zakomponovanie úsudkov do účelových konotácií, zameraných na určitý cieľ vo vzťahu k individuálnemu poznaniu, verejnej mienke, úsudkov podriadených vyššej pravde.
Nedodržanie kontextu výrokov z interwiev sa vzťahuje na celú problematiku existencie alebo ne-existencie nacizmu na Ukrajine, a vice versa k naliehavosti denacifikácie. Skutočnosť, že prezident Ukrajiny je žid, sa pokladá za garanciu, za dôkaz nemožnosti, aby tu jestvoval nacizmus ako ideológia, ako určité politické hnutie. A po ďalšie, židovský pôvod V. Zelenského, a to ešte zvoleného za prezidenta štátu vo všeobecných voľbách, podľa tohto názoru a stanoviska vylučuje, aby na Ukrajine bola nevyhnutná denacifikácia, ako to žiada Ruská federácia podľa cieľov svojej špeciálnej vojenskej operácie. Denacifikácia žiadaná Ruskom je na Ukrajine nepotrebná.
A na tento problém a otázku zazneli v spomínanom interwiev dve odpovede a riešenia. Prvé, ktoré reprezentoval taliansky novinár a tiež všetky médiá tzv. západného civilizovaného sveta: Je to nezlučiteľné, absolútne sa vylučujúce! Ak je hlavou štátu žid – krajina (obyvateľstvo) nemôže byť nacistické, resp. antisemitské! To je situácia, že ak jestvuje prvá skutočnosť, druhú netreba dokazovať. Je to automatické. Prezident V. Zelenský otázku denacifikácie na Ukrajine úplne zavrhuje. Vyhlásil, že tento problém považuje za nezmyselný. A tak to prebrali a šíria médiá na západ od územia Ukrajiny smerom k britským ostrovom.
Ruský minister S. Lavrov prezentoval vo vzťahu týchto dvoch skutočností iné stanovisko. Nerobí súdy a závery podľa abstraktného vzťahu týchto dvoch skutočností, ale vychádza pri svojich tvrdeniach z empirických skutočností. Kategoricky vyhlásil, že skutočnosť, že je prezident žid (národnosti, rasy), nič nedokazuje! A tento svoj záver ilustroval na historickej skutočnosti – o možnom rodinnom pôvode A. Hitlera, ako aj všeobecne formulovanej téze, že najzúrivejší antisemiti mali židovskú krv. Práve tieto slová S. Lavrova dali podnet k tomu mediálnemu kriku. Konkrétne uviedol príklad dvoch dobrovoľníckych ukrajinských plukov (bataliónov) s názvom „Azov“ a „Ajdar“. Zajatie niektorých týchto bojovníkov oddielmi ruskej armády verifikovalo to, čo tvrdili úrady RF. Ako je uvedené už vyššie, na svojich uniformách mali výšivky so znakmi, ako aj priamo na telách tetovania svastiky podľa nacistických oddielov Waffen-SS. Títo bojovníci s nacistickými znakmi otvorene čítajú a propagujú „Mein Kampf“. Tieto skutočnosti tvoria prvý empirický dôkaz, dôkaz z reálnej praxe, že na Ukrajine jestvuje nacizmus a že jeho nositeľom sú tieto vojenské útvary. To povedal S. Lavrov na tému, je, či nie je nacizmus, sú, či nie sú nacisti na Ukrajine.
A druhý dôkaz nacistického charakteru týchto oddielov videl ruský minister priamo vo výroku prezidenta V. Zelenského o nich. Korešpondenti západných médií sa pýtali V. Zelenského na jeho stanovisko k cieľom, ktoré „Azov“ vyznáva a uplatňuje v praxi. Odpovedal, že takýchto bataliónov je mnoho a „oni sú také, aké sú“. Tak odpovedal prezident Ukrajiny, pôvodom žid. Stalo sa však to, že novinár, ktorí interviewoval Zelenského, tieto slová „vyčiarkol“, nepustil ich do vysielania. Podľa S. Lavrova daný novinár pochopil, ako tento človek (V. Zelenský) hovorí a premýšľa. Myslí totiž na to, ako využívať neonacistov pre boj s Ruskou federáciou. Tak to vyplýva z tohto konania ukrajinského prezidenta. Nielen toleruje, ale akceptuje nacistov, nacistické oddiely ako ukrajinské útvary. Hlavne, že sú protiruské!
Minister S. Lavrov hovoril v rozhovore pre taliansku mediálnu korporáciu aj o ďalších skutočnostiach, ktoré sa v západných, teda ani v slovenských médiách neuvádzajú. Informoval, že v tomto období sa na Západe publikujú materiály, ktoré potvrdzujú, že Američania a najmä Kanaďania zohrali prvoradú úlohu pri príprave ultraradikálnych, otvorene neonacistických útvarov na Ukrajine. Zámerom a cieľom v celom tomto období bolo, aby sa ukrajinskí neonacisti infiltrovali do regulárnych ozbrojených síl Ukrajiny, pričom si mali zachovať svoju identitu. Takýmto spôsobom v každom útvare ukrajinských ozbrojených síl (v batalióne, v pluku) ľudia z „Azova“ mohli zaujať a zohrávať úlohu lídrov.
To, že „Azov“ je otvorene neonacistické združenie, bolo na Západe uznané bez akýchkoľvek zakolísaní. A trvalo to až do začiatku roku 2022, teda ešte pred ruskou špeciálnou vojenskou operáciou (24. 2. 2022). Západné médiá po tomto čase ako na rozkaz zmenili svoj postoj. Nedávno sa Japonsko dokonca ospravedlnilo združeniu, resp. útvaru „Azov“ za to, že ho zaradili pred niekoľkými rokmi do zoznamu teroristických organizácií, a to pre jeho neonacistickú tendenciu či náklonnosť.
Vyplýva z toho, že pre USA, Kanadu, štáty EÚ tieto batalióny nie sú extrémistické ani teroristické, ak bojujú proti Rusku. Boj proti RF ich vyviňuje, exculpuje zo všetkých hriechov a zločinov, ktoré páchali a páchajú. Nemôžu byť nacistické, nie je potrebná denaficikácia na Ukrajine, pretože ukrajinskí nacisti sú militantne, bez milosti antiruskí.
3.
Široká, neobmedzená, resp. už kreatívna interpretácia slov ministra zahraničných vecí RF S. Lavrova v rozhovore pre taliansku spoločnosť je jednou z metód, ako sa vytvárajú bombastické titulky a lákajú čitatelia na takto fantazijne, sci-fi vytvorené články a state, prekonávajúce stojaté vody, letargiu záujmu čitateľov. Na ňu nadväzuje metóda vytŕhania slov a viet z kontextu, selekcia reálií, do ktorých patria a dosadenie do iných. Napokon tento postup smeruje k cieľu – a tým je politická – publicistická účelovosť (utilitarizmus), zakomponovanie tejto tvorby, resp. jej podriadenie pod centrálne heslo, pod ústredný zmysel článku. Z deformovaných odpovedí, z pokrivených viet, zo slov interpretovaných mimo ich reálií sa vytvorí dôkaz. Dôkaz, že odpovede politika sú ďalším faktom, ktorý patrí do sféry obvinení, obžalôb a odsúdení zločinov Ruska. Všetky tieto objavné úsudky a tvorivo vykonštruované súvislosti sa v článku podriadili cieľovej téze, že požiadavka Ruska na denacifikáciu Ukrajiny je umelá, nepatričná, neoprávnená, protiprávna a nezákonná. Prečo? Pretože na Ukrajine nie je nacistická ideológia či svetonázor, ani nacistické združenia, organizácie, vojenské útvary.
O deň neskôr, po publikovaní prvého článku, bola však situácia podstatne iná. Nielen S. Lavrov, nielen Ruská federácia, ale aj izraelské médiá, dokonca aj Jad vašem, pamätník obetiam holokaustu so sídlom v Jeruzaleme, prejavili pobúrenie vo vzťahu k Ukrajine. Primátor Kyjeva V. Kličko, aj ukrajinský Ústav pamäti národa prišiel s ofenzívou premenovávania ulíc, verejných priestranstiev, atď. Majú dostať mená po významných predstaviteľoch Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá v mene zápasu o nezávislosť Ukrajiny stála verne po boku hitlerovcov, a to od roku 1941. Teraz už nejde o spor, kto je židom/Židom, akú má krv celkove alebo čiastočne, ale o to, akou vojenskou organizáciou bola UPA. Skladala sa z Ukrajincov národnosťou, ktorí vykonávali na území okupovanom nacistickým Nemeckom funkciu ukrajinských policajtov, teda ukrajinských kolaborantov. Vykonávali ju tak, že pomáhali hitlerovským ozbrojeným silám zavraždiť až 800 tisíc Židov na západnej Ukrajine. Na označení ulice mal mať svoje meno aj ukrajinský ideológ, ktorý sa opieral o idey talianskeho fašizmu (podobne ako Dr. J. Tiso na Slovensku). Znamená to, že aj primátor Kyjeva, boxer svetového mena V. Kličko, ale asi človek bez historickej pamäti o dejinách ukrajinského národa, ďalší predstavitelia hlavného mesta Ukrajiny, ďalej predstavitelia tzv. vedeckého ukrajinského Ústavu pamäti národa chcú uctievať jednotlivcov, ktorí podporovali nacistickú kampaň proti Židom, resp. do konca vojny podporovali Hitlera ako jeho spolupáchatelia počas holokaustu. Boli to hrdinovia, ktorí sa zblížili so silami temna a fašizmu počas druhej svetovej vojny. Neospravedlňuje ich, že konali v domnelej dileme – nemecký nacizmus a sovietsky stalinizmus. Ich vlasťou bola Ukrajina, patrili k ukrajinskému národu a páchali v kolaborácii nemeckým nacizmom vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.
Ako to teda je s požiadavkou na denacifikáciu na Ukrajine? Súčasná Ukrajina, resp. aj Ukrajina od roku 2008, od roku 2014, si vyberá za svojich hrdinov – historické osoby z najtemnejšieho obdobia svojich dejín, z obdobia páchania fašistických a nacistických zločinov, ktoré realizovala Ukrajinská povstalecká armáda v rokoch druhej svetovej vojny. Historické osoby, ktoré boli ideológmi tzv. nezávislej ukrajinskej vlády, ktoré navádzali, zdôvodňovali a viedli spolu s nacistickým Nemeckom krvavé zločiny proti židom, antifašistom, komunistom, civilným osobám, starcom, deťom, si nezaslúžia a nemôžu byť poctení tým, že ich menom budú pomenované ulice, námestia atď. A týchto vyzdvihujú súčasní predstavitelia hlavného mesta Ukrajiny, predstavitelia najmä západnej Ukrajiny. Aký stupeň demokratického poznania vlastných dejín, svojej národnostnej histórie dosiahli, resp. možno u nich zaznamenať?
Požiadavka na denacifikáciu Ukrajiny, jej politického režimu, historického vedomia, demokratického poznania, odkiaľ ukrajinský národ prichádza, kde sa v súčasnosti nachádza a kam smeruje, je teda z pohľadu Ruska oprávnená a legálna. Pripojili sa k nej aj významné osobnosti z Izraela, predstavitelia jej náboženského a vedeckého života. Denacifikácia Ukrajiny dozrela, je naliehavá a treba sa o ňu usilovať. Pre jej dosiahnutie nestačí, že jej prezidentom je osoba židovskej národnosti v prípade, ak je zrejmé, že využíva nacistické ukrajinské formácie na úlohy a ciele, ktoré protirečia jej skutočne demokratickému vývoju. Môžeme dúfať, že sa k tomu pripoja aj demokratickí liberálni politici členských štátov NATO, aj EÚ, ako aj USA a Kanady? Zamyslia sa, aký režim podporujú, zásobujú zbraňami, raketovými zbraňovými systémami, vytvárajú podmienky pre vojenský konflikt v Európe a vyvodia si z toho dôsledky? Alebo sa im tieto nacistické ukrajinské formácie stále hodia pre ich zámery, aj keď vedia, aký charakter majú? Zlomenie Ruska na kolená za to stojí!? Alebo budú viesť nevyhlásenú vojnu s Ruskom až do posledného Ukrajinca?
SÚVISIACE:
Putin sa ospravedlnil izraelskému premiérovi za Lavrovov výrok o Hitlerovi
