Reklama

Divadlo Šáchor: Breviár Teciny Franciny

Hra ako spomienka na obete vojny
Počet zobrazení: 1579

Ešte žijú pamätníci tých čias, keď sa front prevalil aj cez dedinky pri rieke Morava na Záhorí. Spomínam si na jednu príhodu, ktorú nám vyrozprával dedo. Vtedy už Nemci utekali pred Rusmi, ako sa len dalo, Zanechávali po sebe aj kone, povozy, výstroj... len aby si zachránili holé životy. Potom, však z druhej strany ešte vypálili niekoľko delostreleckých nábojov a boli aj obete. Vtedy sa pri dedovi pristavil nemecký vojačik, nemal vraj ani dvadsať rokov. Blonďáčik, unavený, nevyspatý... chcel poradiť, kde by mohol zohnať koňa. Vraj mu toho jeho zabil šrapnel. Chcel s ním ťahať za sebou akési delo alebo veľký guľomet. „Chlapče, ty utekaj, čo ti len nohy budú stačiť, život si zachraňuj a nestaraj sa o delo. Rusi sú už v susednej dedine, čo ich nepočuješ?" povedal mu dedo. Neposlúchol vojačik dobre mienenú radu, vrátil sa k svojmu delu a o chvíľu už bolo počuť prestrelku. Zahynul vojačik, ktorý sa viac bál svojho feldvébla ako ruských vojakov.

breviar_sachor.pngTúto príhodu mi v pamäti oživila divadelná hra ochotníckej skupiny Šáchor zo Zohoru Breviár Teciny Franciny (7.10.).Je to vlastne už tretia časť trilógie, ktorej predchádzali časti Hrachová poléfka a Svadební omáčka. Všetky v záhoráčtine a každá z nich oživená ľudovými piesňami speváckeho súboru Vernosť. Ich piesne, ktoré si spievali aj naši predkovia, vytvárali v kultúrnom dome príjemnú atmosféru.

Dej tejto tretej časti sa odohráva v rokoch 1944 – 1945, keď sa do dedinky Zohor vrátila po desiatich rokoch Francina zo Spojených štátov. Neviem síce, ako to bolo možné, keď Nemecko aj Slovensko bolo vtedy vo vojne s USA, no nechcem po tom pátrať. Dôležitejšie je to, že táto žena sa zamilovala do nemeckého dôstojníka Hansa Schneidera, ktorý vtedy velil nemeckej posádke v obci. Bola to veľká láska plná emócií, jej priebeh pretkávali ľudové piesne dedinských speváčok zo Zohoru pod vedením Nelky Rohrerovej. Zaujímavou postavou bol dedinský mafián Francek Paštrnák, ktorý kšeftoval aj s nemeckými vojakmi. Každá doba má svojich kšeftárov a mafiánov, tak tomu bolo vždy a všade, aj počas vojny. Karol Lacko Karol túto svoju divadelnú postavu zvládol bravúrne. Rovnako však svoje postavy zvládli aj ochotníci – Miroslava Jurkovičová, Addriana Kovárová, Ingrid Kovárová, Irena Mikletič, Martin Bartoš, Kristína Kovárová a Beata Gašparovičová. Bolo by hriechom ich všetkých nespomenúť: všetci robia česť a dobré  meno Zohoru a celému Záhoriu. Výpočet, by však nebol úplný, ak by sme nespomenuli scenáristov Andreja Lacku a Martina Bartoša, ktorí hru aj režírovali. Škoda, že dej sa končí bez toho, aby sme sa dočkali príchodu ruských vojakov. Ženy v pivnici sa natierali na čierno, obliekali sa do škaredého šatstva a Hans Schneider ich garderóbu skontroloval a skontroloval aj zásoby potravín. Potom odišiel bojovať z Rusmi a zahynul v náručí svojej lásky. Neopustil ju, tak ako neopustil svoje delo ten blonďavý mládenček. Obaja zahynuli pre jednu hlúpu ideológiu, ktorá znova raší v mnohých hlavách.

Kultúrny dom v Zohore hostil všelijakých umelcov a už dlhý čas je tým známy po celom okolí. Už teraz sa pripravujú nadšenci na  tradičný divadelný festival Trakter 2017. Táto veľká prehliadka ochotníckych súborov bude v novembri. Predstaví sa sedem súborov v žánrovo pestrých divadelných hrách, ale aj bábkové divadlo pre deti. Vystúpi napríklad Spolek bratrú Mrštíku z Boleradic, ktorý má svoje korene už pred 120 rokmi, súbor Svätopluk z Hodonína, zo Senice to bude Záhorácke divadlo... Nech je aj týchto pár riadkov povzbudením pre tých, čo svoj voľný čas venujú obnovovaniu tradícií našich predkov.

Fotozdroj: divadlosachor.sk

Priemer: 5 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama