Druhá egyptská revolúcia
Mursí padol. Veľkolepé hnutie más znovu raz celému svetu ukázalo autentickú tvár egyptského ľudu. Dokazuje, že Revolúcia - o ktorej mnohí ľavičiari tvrdili, že nadobro uviazla - stále má v sebe úžasné rezervy.
Napriek všetkej lživej propagande, ktorá sa pokúša prezentovať Revolúciu ako „puč“, toto bolo autentické ľudové povstanie, ktoré sa prehnalo ako požiar cez všetky mestá v Egypte. Bola to Druhá egyptská revolúcia.
Počas posledného týždňa´bolo podľa najkonzervatívnejších odhadov v uliciach 17 miliónov [protestujúcich] a ozývalo sa volanie po generálnom štrajku. Toto je bezprecedentné ľudové povstanie v histórii. Svoji´ím rozsahom a záberom ďaleko presiahlo dokonca aj Revolúciu, ktorá pred necelými dvoma rokmi zvrhla diktátora Mubaraka.
Bez strany, organizácie alebo vodcu, sa masy nebojácne postavili nenávidenému režimu. Slovami Marxa: nasledujúc v stopách Parížskej komúny „vtrhli do nebies“. Revolúcia postupuje v sedemmíľových čižmách, prekonáva všetky prekážky.
Trockij povedal, že „história revolúcie pre nás v prvom rade znamená históriu vynúteného vstupu más do sféry vlády nad svojím vlastným osudom“. Toto je vnútorný význam egyptskej revolúcie. Ako každá veľká revolúcia, aj táto do hĺbky rozvírila spoločnosť. Dala hlas a formu beztvarým ašpiráciám ľudí na dôstojný život a lepšiu budúcnosť.
„Ale masy sú politicky zmätené, nemajú jasný program a nevedia čo chcú.“ Takéto je sterilné uvažovanie formalistov a sektárov. Je to produkt ignorancie skutočného významu revolúcie.
Revolúcia svojou povahou znamená vstup miliónov politicky neškolených ľudí na javisko histórie. Nečítali Marxa a nie sú členmi žiadnej strany. Ale sú hnacím motorom revolúcie a jedinou garanciou jej úspechu.
V skorých fázach revolúcie sú masy rozpačité a naivné. Prirodzene!
Kto ich mal zaučiť? Je tu niekto taký? Masy sa učia len prostredníctvom priamej skúsenosti a vlastným konaním. Učia sa z najlepšej knihy zo všetkých - z knihy života.
V revolúciách sa však masy učia rýchlo. Ženy a muži v uliciach Káhiry, Alexandrie a iných miest sa za posledné dni a týždne naučili viac ako za ich celý predošlý život. Predovšetkým sa naučili a spoznali svoju kolektívnu moc - moc postaviť sa vládam a štátom, politikom a byrokratom, generálom a policajným šéfom - a vyhrávať.
Je to mocná lekcia, ale aj veľmi nebezpečná - z pohľadu vládnucej triedy a nielen v Egypte. Lídri Turecka, Saudskej Arábie, Jordánska, Maroka a Kataru sa trasú vo vlastných topánkach. Otrasy z Egyptu sa šíria ďaleko za horizont.
Egyptský ľud nastoľuje nebezpečný príklad pre pracujúcich a mládež celého sveta.
V Portugalsku je vláda na pokraji pádu, čo je výsledkom masových demonštrácií a generálneho štrajku. Portugalskí pracujúci odmietajú akceptovať ďalšie bolestivé škrty predpisované bruselským a berlínskym buržoáznym gangom. Celý plán „šetrenie pre pracujúcich a zisky pre bankárov“ je tak ohrozený a spolu s tým aj samotná budúcnosť eura.
Bol to puč?
Reakcia impéria na udalosti v Egypte bola kombináciou strachu, nemohúcnosti a zrady v rovnakom pomere. Američania boli práve takí bezmocní ako pred dvoma rokmi, bez možnosti udalosti ovplyvniť. Boli prinútení uchýliť sa k zákulisnému manévrovaniu a intrigám s egyptskou armádnou generalitou, v kombinácii s vyhrážkami a vydieraním.
S prepáčením „slobodná tlač“ v Európe a Spojených štátoch spustila jedovatú spŕšku lží a skreslených informácií. Prvá a najkrikľavejšia lož je, že Mursí bol odstránený armádnym pučom, a nie masovým hnutím. Takéto vysvetlenie nič nevysvetľuje.
Každý vie, že armádne špičky urobili pred rokom dohodu s Mursím a Moslimským bratstvom, ktorou odovzdali moc zlodejom a gangstrom za to, že sa nedotknú štátneho aparátu. Vrahom a mučiteľom starého režimu bolo umožnene vykĺznuť slobodným.
Ani jediný generál alebo policajný šéf nebol súdený za spáchané zločiny proti ľuďom. Mohli aj naďalej plieniť a drancovať štát a plniť si vrecká ako predtým, a vplyvným biznismenom stojacim za Moslimským bratstvom bolo dovolené participovať na drancovaní.
Ak sa armádne elity rozhodli zbaviť sa Mursího, tak to bolo len preto, lebo k tomu boli donútení neodolateľným hnutím más. Generáli sa obávali, že ak by nekonali, masy by mohli ďalej postupovať a prikročiť až k prevzatiu moci do vlastných rúk. Rozhodli sa obetovať Mursího, len aby zachránili, čo sa ešte so starého štátneho aparátu dá a, samozrejme, ich vlastný majetok, moc a privilégiá.
Buržoázne média presadzujú líniu, že tento „puč“ k demokracii v Egypte veľmi nepasuje. Neustálym opakovaním, že to bolo vojsko, čo odstránilo Mursího, sa pokúšajú odvrátiť pozornosť od faktu, že to boli masy, ktoré privodili zvrhnutie Mursího.
Toto nebol vojenský puč. Naopak, armáda bola prinútená konať ľudom. Generáli sa vyjadrili jasne, že nechcú prebrať vládu. Čo nie je prekvapujúce. Stačí sa pozrieť na prelievajúcu sa masu človečenstva na Tahrirskom námestí, aby jeden pochopil, že armáda nedokáže ovládnuť toto obrovské hnutie. Generáli sa však rozhodli cválať na chrbte tigra. Problém je, že človek, ktorý sa viezol na tigrovom chrbte, sa dostane do vážnych ťažkosti v momente, keď sa pokúsi zosadnúť.
„Demokracia“
Druhá lož úzkostlivo rozosievaná médiami je, že Mursí bol „prvý egyptský slobodne zvolený prezident“ a preto je „legitímny“ a ľudia by mali byť trpezliví a vyčkať nové voľby, tak ako „civilizovaní“ Američania, Francúzi alebo Briti…
Keď bol tento detinský argument položený protestujúcemu na Tahrirskom námestí, iba odpovedal: „Ale toto je Revolúcia!“ To bola veľmi dobrá odpoveď. Odkedy sa revolúcia skláňa pred existujúcimi zákonmi, vládami a inštitúciami? Revolúcia sa zo svojej povahy stavia proti, vyzýva a pokúša zvrhnúť existujúci poriadok, jeho zákony a hodnoty. Žiadať od Revolúcie rešpekt voči inštitúciám a osobnostiam, ktoré sa usiluje zraziť, znamená žiadať, aby Revolúcia poprela samu seba, aby sa vzdala.
V každom prípade je argument demokratickosti Mursího vlády falošný. Ani spôsob, akým sa dostal k moci, ani spôsob vládnutia nebol skutočne demokratický. Väčšina Egypťanov Mursiho nevolila, len 46,42 percent registrovaných voličov sa zúčastnilo prvého kola volieb. Mnohí z tých, čo ho volili v druhom kole, tak urobili z ilúzie, že volia „menšie zlo“ na obranu „demokracie“ a podobne. Naša kritika bola mnohonásobne potvrdená udalosťami, ktoré nasledovali.
Mursí nebol „menšie zlo“. Metódy Mursího vlády neboli v ničom odlišné od tých Mubarakových. V skutočnosti boli vykonávané tými istými ľuďmi. Počas jeho dvanásťmesačnej vlády boli stovky protestujúcich zabitých a tisícky aktivistov boli prenasledované, bité a uväznené jeho hrdlorezmi len preto, že politicky mobilizovali proti nemu.
Boli organizované pogromy proti kresťanom, šiítom a iným náboženským minoritám. Práva pracujúcich boli systematický podkopávané. Zinscenoval prevrat v hlavnej odborovej federácii. Odsúdil na smrť 21 nevinných futbalových fanúšikov. Ženy boli na uliciach sexuálne napádané, aby ich zastrašili. Egypt bol tlačený do nedemokratickej a represívnej islamskej ústavy. Mursí si udelil špeciálnu moc oveľa presahujúcu jeho ústavne práva. A nakoniec deklaroval zámer zatiahnuť Egypt do sektárskeho konfliktu v Sýrii.
„Demokrati“ teraz radia pracujúcim, aby boli trpezliví, vydržali do ďalších volieb, aby „dali demokracii šancu“ a tak podobne. Ale títo „demokrati“ sú dobre živení a žijú v pekných domoch. Oni si môžu dovoliť trpezlivosť, keď im buržoázna demokracia, ktorú obhajujú, priniesla uspokojivé výsledky. Ale masy nemôžu čakať. Hladujú už 12 mesiacov, kým iní žijú v prebytku. Oni sú bez strechy, kým iní žijú v luxuse.
Pre masy demokracia nie je prázdnym slovom. Lakmusovým testom demokracie je, či dokáže naplniť prázdne žalúdky. Egyptská revolúcia nebola vedená, aby zadovážila lukratívne miesta profesionálnym politikom. Bola to rebélia más proti vykorisťovaniu, nezamestnanosti a chudobe. V čase revolúcie sa nálada más mení rýchlosťou blesku. Mursího údajná legitimita spočívala na hlase menšiny, a aj tá podpora, ktorú mal, sa takmer vytratila.
Štádia egyptskej revolúcie
Revolúcia nie je dráma o jednom dejstve. Prechádza sériou štádií, v ktorých sa masy pokúšajú nájsť cestu von z krízy, ohliadajúc sa najprv po jednej politickej strane alebo lídrovi a potom po druhom. V prvotných štádiách charakteristických explozívnym vstupom más do politickej arény, si z ich nedostatku politickej skúsenosti a naivity volia cestu najmenšieho odporu. Čoskoro však spoznajú, že z „ľahšej“ cesty sa stáva tá najbolestivejšia a najťažšia.
Trockij píše: „Masy nejdú do revolúcie s pripraveným plánom spoločenskej transformácie, ale s pálčivým pocitom, že už nestrpia starý režim. Len vedúce triedne vrstvy majú politický program, a aj tie budú musieť prejsť testom udalostí a byť prijatý masami. Zásadným politickým procesom revolúcie je postupné pochopenie problémom triedy [pracujúcich] prameniacich so spoločenskej krízy – a to formou aktívnej orientácie más metódou postupného približovania. Rôzne štádia revolučného procesu, potvrdené zmenou politických strán, kedy radikálnejšie vždy striedajú umiernenejšie, odzrkadľuje rastúci tlak más doľava - až dovtedy, kým prúd hnutia nenarazí na objektívne prekážky. Keď sa tak stane, začína reakcia: sklamanie niektorých vrstiev revolučnej triedy, rast ľahostajnosti - to posilní pozície kontrarevolučných síl. Taký je aspoň všeobecný náčrt priebehu starých revolúcií.“
Podobný pohyb môžeme pozorovať na egyptskej revolúcii. V čase neexistujúcej silnej revolučnej strany sa časť más otočila smerom k Moslimskému bratstvu, ktorá bola v tom čase jedinou skutočne organizovanou stranou. Lídri Bratstva, si dali veľmi záležať, aby zamaskovali svoje skutočné materiálne a triedne záujmy, skryté za ich slovami.
Keď sa však dostali k moci, rýchlo ukázali skutočné sfarbenie. Uzatvorením dohody s armádnym velením zradili všetky nádeje svojich podporovateľov. Verejná mienka sa otočila rozhodne proti nim, čo priamo vyústilo do dnešnej situácie. Súčasný stav reprezentuje nové a kvalitatívne vyššie štádium egyptskej revolúcie.
Ešte sa odohrá rad nepokojov, vzniknú nové hnutia a vymenia nestabilné vlády, lebo na kapitalistických základoch nie je možné postaviť riešenia pre egyptský problém. Prídu nové povstania, ale taktiež obdobia únavy, sklamania, zúfalstva, prehier a dokonca reakcie. Avšak každé prerušenie bude nasledované novou explóziou. Je to zakorenené v povahe tohto historického obdobia.
Môžu masy prevziať moc?
Toto inšpiratívne hnutie je skutočne masovým hnutím. Revolučné rady vznikajú po celej krajine. Bol spustený generálny štrajk. Milióny okupujú ulice. Vláda visela vo vzduchoprázdne. Demonštranti obkolesili Prezidentský palác, na vráta dali visiace zámky a na transparenty napísali: "Rozkazom Revolúcie zavreté".
Vládne budovy boli obsadené obyčajnými ľuďmi - murármi, stolármi, predavačmi, úradníkmi, študentmi, učiteľmi. V niektorých prípadoch sa k nim pridali aj radoví vojaci či dôstojníci. Na znak solidarity sa k demonštrantom pridávali policajti v uniformách.
Posledných niekoľko dní leží moc v Egypte na ulici, čakajúc kto ju dvihne. Tragédiou je, že tu niet vedenia, ktoré by ju prevzalo. Mursí bol zvrhnutý revolúciou, presne ako bol v Rusku zvrhnutý ćár vo februári 1917. Skúsenosť ruskej revolúcie preukázala, že zvrhnúť starý režim nestačí. Niečo musí prísť na jeho miesto. V prípade Ruska bola rozhodujúcim faktorom, ktorý umožnil Revolúcii zvíťaziť, existencia strany boľševikov, vedená Leninom a Trockým. V Egypte ale niet takej strany. Musí byť vybudovaná za pochodu udalostí.
V skutočnosti bola moc v rukách ľudí. Ale ak táto moc nie je organizovaná, prekĺzne pomedzi prsty. Keď sa hnutie upokojí a ľudia sa vrátia ku každodennému životu, tak profesionálni politici, kariéristi a obchodníci unesú revolúciu a za chrbtom ľudí začnú uzatvárať špinavé kšefty. Nič by sa nezmenilo a po pár mesiacoch alebo roku by ľudia opäť museli vyjsť do ulíc.
„Ľudia sú nerozvážni“, hovoria buržoázni kritici revolúcie. „Egyptské problémy sú príliš veľké na to, aby sa vyriešili za pár mesiacov.“ Áno, to je pravda, že problémy, ktoré Egypt má, sú veľmi vážne. Ale presne preto nemôžu byť vyriešené polovičatými rozhodnutiami. Zúfalé problémy si vyžadujú zúfalé riešenia. Prostým faktom je, že koreňom problému nie je tá alebo oná administratíva, taký alebo onaký prezident. Príčinou problému je kríza kapitalizmu. A vyriešený môže byť iba odstránením kapitalizmu a nahradením zospoločenšteným plánovaným hospodárstvom pod demokratickou kontrolou pracujúcich.
Slogan dôsledných revolucionárov by mal byť: „Nechceme buržoáznych politikov, ktorý by chceli ukradnúť Revolúciu a predať jej výdobytky biznismenom na trhu. Nedôverujte ľuďom ako El Baradei, ktorí reprezentujú iba seba samých a osobujú si právo hovoriť za Revolúciu.“
Takí ľudia nemôžu vyriešiť naliehavé problémy Egypťanov. Ale ako tieto problémy riešiť? Ruský pracujúci vytvorili soviety - rady pracujúcich -, aby hnutie dospelo do organizovanej podoby. Podobne aj v Egypte sa zakladajú revolučné rady. Toto je cesta, ako umožniť masám demokraticky vyjadriť svoje potreby a očakávania. Revolučné rady by mali byť prepojené z lokálnej cez regionálnu až po národnú úroveň. Takáto forma vlády by znamenala skutočnú revolučnú a demokratickú alternatívu proti skorumpovanému a represívnemu buržoáznemu štátu.
Egyptský ľud nemôže čakať na armádu alebo hocikoho iného, aby rozhodol za nich. Pracujúci by mali okamžite prevziať kontrolu nad fabrikami a pracoviskami, aby zaistili produkciu, zabezpečili pracovnoprávne podmienky, odhalili korupciu, kšeftovanie a nekompetentnosť bosov a byrokratov.
Na zaistenie obrany Revolúcie, pred teroristickými útokmi stúpencov zvrhnutého prezidenta a pred islamo-fašistickými elementmi, pracujúci musia byť ozbrojení a organizovaní v milíciách podliehajúcich pod revolučné rady. Mali by byť zakladané ľudové revolučné súdy prepojené s revolučnými radami, na zatýkanie a súdenie kontrarevolucionárov a trestanie tých, ktorí sú vinní zo zločinov proti ľudu.
Našimi sloganmi nech sú:
1. Chlieb! Práca! Bývanie!
2. Skonfiškovať bohatstvo bohatým, ktorí po generácie plienili Egypt a použiť ho na vybudovanie zničenej krajiny.
3. Preč s kapitalistami a byrokratmi, ktorí nás vykorisťovali a okrádali.
4. Za vládu pracujúcich, ktorá zoštátni veľké banky a korporácie pod demokratickú kontrolu pracujúcich a zmobilizuje zdroje Egyptu pre úžitok ťažko pracujúcich a nie hŕstku bohatých parazitov.
5. Za program verejných investícií, výstavby škôl, nemocníc, ciest a bývania pre vytvorenie pracovných príležitosti, ako aj z dôvodu riešenia problémov neadekvátneho bývania a bezdomovectva.
6. Zakladajte akčné rady na každom pracovisku, v škole, či univerzite.
7. Dôverujte iba sebe a verejným demokratickým radám.
8. Kontrolujte svojich lídrov. Ak nekonajú v zhode so svojim mandátom, odvolajte ich a nahraďte tými, ktorí budú.
9. Všetka moc revolučným výborom!
10. Nech žije Arabská socialistická revolúcia!
Preložil: Dušan Krnáč
