Dve podoby Stana Dančiaka

Počet zobrazení: 5349

Väčšina Slovákov pozná umenie Stana Dančiaka z jeho dlhoročného pôsobenia na bratislavskej Novej scéne a v činohre SND, počúvala ho z rozhlasu, vídavala v televízii a vo filmoch. Chcem sa pri príležitosti jeho odchodu do večnosti pristaviť teraz pri jeho umeleckých počiatkoch v Štúdiu VŠMU, na Malej scéne DPOH a v Divadle na korze. Tento jeho impozantný vstup do slovenského divadelníctva si môžu pamätať len divadelní priaznivci, ktorí sa začali o tento druh umenia zaujímať asi pred takmer šesťdesiatimi rokmi.

danciak1.jpg  Fotozdroj: Markíza Doma

Ak dodnes žije predstava o Dančiakovi ako o geniálnom komikovi, treba podotknúť, že tieto svoje schopnosti vedel uplatniť aj v repertoári, ktorý k nám prenikol v šesťdesiatych rokoch a spadal pod názov absurdná dráma. Práve vďaka tomuto repertoáru sa mladá generácia hercov (Mikulík, Labuda, Dančiak, Debnár, čosi neskôr Huba, Kukura, Kňažko a ďalší) inšpirovaná režisérmi a dramaturgmi (Strnisko, Pietor, Mikulík, Földváry, Lasica, Porubjak) pokúsila odlíšiť od generácie „otcov“, čiže veľkých realistických osobností slovenskej činohry. Už na pôde Štúdia VŠMU (dnes Malá sála SF) spolužiaci Mikulík, Dančiak a Labuda iniciatívne naštudovali Mroźekov Strip-teas. V tom čase sa postupne vytvoril priestor pre absurdnú drámu aj na novovzniknutej Malej scéne Divadla POH, kde sa uvádzali Mroźekov Moriak a Tango, Havlova Záhradná slávnosť a Vyrozumenie (navštívené demonštratívne aj omilostenými „buržoáznymi nacionalistami“), Beckettove Šťastné dni, Kipphardtove Stoličky, Pinterov Milenec. Nie všetky inscenácie sa dali označiť za generačnú výpoveď, ale zástoj mladej generácie v profile divadla so svojou vlastnou poetikou (spájajúcou hravosť a komickosť s tragikou a svetonázorovou skepsou) bol pomerne silný. A prvky absurdity sa rysovali aj v iných inscenáciách. Napríklad vďaka úprave básnika Skukálka v pôvodne realistickej hre Serafimoviča Meniny v devätnástom, v ktorej si štvorica postáv Máša, Dáša, Sáša a Páša (interpretovaný Dančiakom) ad absurdum vymieňali repliky. Práve Stanovi mimoriadne vyhovoval tento typ dramatických postáv. Preto nemožno zabudnúť na jeho Ostapa Bendera zo Stoličiek a ďalšie herecké kreácie, ktoré potom (v rokoch 1968 – 1971) vytváral v avantgardnom Divadle na korze (Vladimír v pamätnej Strniskovej réžii Beckettovho Čakania na Godota, Kočkarev v Pietrovej inscenácii Gogoľovej Ženby či Bűchnerov Woyzeck v réžii Chundelu a Strniska).              

Moje prvé stretnutia s hereckým umením Stanislava Dančiaka sa však odohrali v Štúdiu VŠMU. Nemôžem zabudnúť (okrem spomínanej Mroźekovej hry) na tri z nich. V roku 1964 Milan Sládek naštudoval s mladými adeptmi činoherného herectva Kyrmezerovu barokovú hru Komedie česká o bohatci a Lazarovi. Mimoriadne úspešná inscenácia (prenesená potom aj na Malú scénu DPOH) dosiahla viacero úspechov v zahraničí a leví podiel na tom mali práve Marián Labuda ako Bohatec a Stano Dančiak ako Lazar. Na rozdiel od ostatných inscenácií, ktoré spomeniem, táto sa vyznačovala prísnou disciplínou a koncíznym divadelným tvarom bez náznakov študentskej recesie, ktorá bývala pravidelnou súčasťou študentských predstavení. Prvou z nich bola alegorická rozprávka sovietskeho autora Švarca Šarkan, v ktorej Dančiak s Labudom excelovali v úlohách Mešťanostu a jeho synovca. Inscenácia v réžii Karola Špišáka mala aj silný politický podtext, ktorým sa dá doložiť, že politický odmäk sa začal v Československu už v prvej polovici šesťdesiatych rokov (inscenácia mala premiéru v roku 1964). Režisér s mladými hercami predsunuli pred vlastný text hry akýsi prológ znázorňujúci nezáväznú zábavu mladých, ktorí sa rozhodnú zahrať hru o šarkanovi. Počas tejto zábavy Dančiak predviedol unikátnu etudu napodobujúc známeho bratislavského predavača Katolíckych novín, po ktorej nasledovala hudobná vsuvka s mimoriadne odvážnym textom: „Kto vidí chyby v prítomnej chvíli, je pravicový element!“ O rok neskôr v recesisticky poňatej inscenácii dramatizácie Dumasovho románu Traja mušketieri si študenti najprv zaspievali báseň Fraňa Kráľa Nebolo možno zastaviť... v rytme charlestonu, no vrchol politickej odvahy (a zároveň istej tolerancie politického režimu) bol výjav z defilé francúzske vojska v La Rochelle, ktorý inscenovali na spôsob prvomájového sprievodu. Sprievod kulminoval príchodom Dančiaka na bicykli, ktorý pred tribúnou vrchnosti zarecitoval narážajúc na servilitu vtedajšieho prezidenta štátu: „K službám vždy ochotný, Antonín Pokorný.“ Na reprízach potom túto repliku obmenil na „K službám vždy ochotný, Janko Novotný.“ Dančiak v tejto inscenácii hral „iba“ D´Artagnanovho sluhu Plancheta, no okrem toho zabával publikum v niekoľkých ďalších vymyslených postavičkách.

V týchto spomienkach som chcel poukázať na dve rozdielne, no vzájomne prepojené tváre herca, s ktorým sa teraz lúčime. Nevšedný improvizátor a pravý šašo, ktorý tieto svoje danosti vedel využiť aj v tragikomických absurdných či klasických dielach domáceho i svetového divadla.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984