Dve rozprávky
piatok 23. december 2016Nielen vo vianočnom, ale už aj v predvianočnom čase sa televízne stanice predháňajú vo vysielaní rozprávok. Možno je to tým, že okrem amerických hororov a kriminálnych seriálov, prípadne nemecko-švédskych slaďákov nemajú čo vysielať. Ale dobrú rozprávku stojí si zato pozrieť. Takou je napríklad každoročne opakovaná Pyšná princezná. Tentoraz som ju sledoval na Prime a znova som obdivoval herecké výkony i umne urobený scenár. Najmä z finále filmu síce trocha trčala ideológia, no neviem, čo je na tom zlé, ak sa chváli práca manuálnych pracovníkov, volá sa po družnosti, spravodlivosti a stieraní antagonizmov medzi bohatými a chudobnými. Práve v tomto sme vôbec nepokročili od čias Boženy Němcovej alebo tvorcov filmového prepisu jej rozprávky.
Druhý mnou sledovaný film by sa dal nazvať rozprávkou len v úvodzovkách. Išlo totiž o spoločenskú drámu s názvom Učiteľka režiséra Jana Hřebejka v hlavnej úlohe s čoraz vychytenejšou Zuzanou Mauréry. Film rozpráva príbeh pravdepodobne z počiatku osemdesiatych rokov a v jeho centre stojí postava učiteľky, ktorá šikanuje svojich žiakov a z ich rodičov si robí sluhov. Hoci vo filme je viacero scén, ktoré pravdivo zobrazujú spoločenskú situáciu spred roka 1989 (nerovnosť medzi straníkmi a nečlenmi KSS, strach ľudí angažovať sa, problém emigrácia, ako aj v epilógu krásny príklad prevracania kabátov), no ako celok film podáva obraz predprevratového Slovenska trocha skreslene. Nebyť záverečnej scény príbeh totiž vyzerá tak, akoby nešlo o patologickú egocentrickú učiteľku, ale skôr o jej prezentovanie ako produktu systému. Výnimočnosť charakteru hlavnej hrdinky, preexponovanosť viacerých scén a ideologický podtón uberajú filmu na presvedčivosti. Učiteľka prirodzene musí byť fanatická komunista, v triede nestačí obraz prezidenta Husáka, ale musí tam byť ešte aj socha (partizána či robotníka?), učiteľkino naivné rozprávanie o stretnutí dievčatka s partizánom je podané tak, akoby sa odohralo v prvej triede ľudovej a odpočúvanie ŠTB telefónu jedného z rodičov, ktorý má manželku vedkyňu v emigrácii, pôsobí ako z bondovky. Ak tento film pozerali príslušníci generácií, ktorí nezažili tzv. reálny socializmus, mohli získať dojem, že ŠTB sledovalo 90% občanov a takmer všetci Slováci boli zbabelcami, ktorí nemohli prejaviť svoj názor, aby neskončili na Sibíri. Pritom obe spomínané scény (s partizánom i odpočúvaním) mali vtip, no len rozhľadený starší človek ich mohol objektívne posúdiť ako umelecké zveličenie, kým neskúsený mladý divák dostal len ďalšiu dávku informácií o obludnosti minulého režimu. Absurdít v ňom síce bolo veľa, no preháňaním sa zbytočne otupuje ostrie kritiky.
A aký je vzťah tohto filmu k súčasnosti? Viac než Hřebejkov pohľad by bol dnes aktuálny príbeh o učiteľke, ktorú šikanujú jej žiaci a ktorej vyhrážajú rodičia žiakov. A nebolo by potrebné ani vyberať si nejaký extrémne úchylný prípad, aby sme ukázali, že rodina takmer prestala plniť svoju výchovnú funkciu voči vlastným deťom, učitelia sú bezmocní a skôr než na ich ochranu sa pozerá na to, či neobmedzujú práva „školákov“. A výborne zahraná Mauréryovej učiteľka posunutím príbehu do dnešných dní by nebola straníckym kádrom, ale manželkou významného podnikateľa, na ktorého „nik nemá“. Hlavne že sme všetci „slobodní“.