Energetická dilema Európskej únie a Slovenska

Súčasné zhoršenie vzťahov s Ruskou federáciou opätovne potvrdilo význam energetickej bezpečnosti pre Európu a tiež pre Slovensko. Je zrejmé, že „obchodná vojna“ by neprospela nikomu. I keď v konečnom dôsledku by možno uškodila viacej Rusku než západným krajinám. Veď obchod s nimi pre Rusko tvorí asi 60 % zahranično-obchodného obratu, zatiaľ čo pre USA  obchod s Ruskom  predstavuje len 0,7 % z neho a pre EÚ asi 10 %.

Avšak sú dve komodity dovážané z Ruska, ktoré sú pre Európsku únie pomerne dôležité. Je to ropa a najmä plyn. Závislosť na dodávkach z Ruskej federácie je vypuklá predovšetkým v skupine niektorých postsocialistických štátov (Bulharsko, Slovensko, pobaltské krajiny).

Závislosť na dodávkach ruských energetických surovín nie je však žiadna osudová predurčenosť. EÚ má stále dosť kapitálu, technológií a prístup k svetovému oceánu, aby mohla túto závislosť – ak aj nie úplne odstrániť – aspoň signifikantne znížiť. Pričom aj malé a postupné zníženie závislosti na najväčšom alebo dokonca  monopolnom dodávateľovi vylepšuje odberateľským krajinám vyjednávaciu pozíciu. Vyžaduje to však politické rozhodnutie, úsilie, prostriedky a čas.

Aby sa energetická závislosť EÚ na Rusku znížila, je nevyhnutné podniknúť preventívne kroky na viacerých úrovniach.

Predovšetkým by sme mali dobudovať celoeurópsku sieť ropovodov, plynovodov, ale aj elektrických vedení – a to preto, aby aj vnútrozemské krajiny ako Slovensko mohli za rozumnú cenu k sebe dopraviť plyn napr. z holandských alebo poľských prístavov.

Druhou úlohou je diverzifikovať dodávateľov ropy a plynu. Jeden monopolný dodávateľ je vždy problémom a monopolná pozícia kazí dobré obchodné vzťahy.

Tretím krokom je rozvoj jadrovej energetiky. Môžeme mať voči nej výhrady, no v európskych pomeroch sa zdá byť tým odvetvím v sektore energetiky, kde je rast produkcie elektriny v najbližšom desaťročí najistejší a najpredvídateľnejší.

Štvrtým krokom je rozvoj nových technológií v oblasti alternatívnych a obnoviteľných zdrojov: využívanie energie veternej, slnečnej, geotermálnej a pod. Obnoviteľné zdroje nebudú môcť v dohľadnej dobe úplne nahradiť tradičné, no na rozdiel od situácie spred desiatich rokov už nepredstavujú žiadny zanedbateľný segment. Objem produkcie elektriny z veternej energie v EÚ sa od roku 2003 takmer zdesaťnásobil a zo slnečnej energie asi stridsaťnásobil. Dnes poskytujú okolo 12 %  a okolo 5 % celej produkcie elektriny v EÚ. Pričom v oboch prípadoch sa do roku 2020 očakáva možno až zdvojnásobenie tohto podielu. V oblasti využívania vodnej energie už zrejme žiadny výrazný pokrok nezažijeme – v Európe totiž tam, kde bolo výhodné postaviť vodnú elektráreň, už dnes stojí.

Piatym krokom sú investície a uplatnenie technológií zabezpečujúce nižšiu spotrebu a vyššiu efektivitu využitia plynu a elektrickej energie – počnúc populárnym zatepľovaním. Čo si budeme vravieť, najlacnejšou energiou je tá, ktorá sa nemusí vyrobiť.

Šiestym – zrejme najviac kontroverzným – krokom je zvýšenie ťažby priamo na európskej pôde alebo v priľahlých vodách. Týkalo by sa to ložísk tzv. bridlicového plynu (napr. v Poľsku), ale aj iných ložísk, kde vlády a ťažobné spoločnosti odmietali ťažbu, lebo nechceli pľundrovať vlastné skromné zásoby, pokiaľ boli ropa a plyn dostupné na svetovom trhu, alebo proste sa ťažba pri daných cenách  ekonomicky neoplatila, čo sa pri obmedzení dodávok surovín z Ruska môže zmeniť.

Žiaden z týchto krokov neponúka riešenie okamžité – všetky vyžadujú čas, investície a úsilie a ich pozitívne prínosy presahujú horizont jedného volebného obdobia, čo v demokraciách zvádza k odkladaniu riešenia – avšak, aby bola prejdená dlhá cesta, je potrebné  jednoducho vykročiť. Najlepšie hneď.