Energetické vojny majú jasného víťaza

Ad.: Ruskou ropu?... Ilona Švihlíková, Slovo 9. júna
Počet zobrazení: 4022

Le Monde diplomatique /LMD/ prináša v júnovom vydaní analýzu, v ktorej tvrdí, že víťaz energetickej vojny je už jasný. Na otázku, čo spôsobili Európe ruská vojna na Ukrajine a západné sankcie proti Moskve, konštatuje: v priebehu niekoľkých týždňov zaistenie energetickej bezpečnosti úplne potlačilo do úzadia zápas za klimatické ciele. Suverenita a moc jednotlivých štátov dnes závisí od prístupu k energetickým zdrojom. Tri mesiace od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu besnie bitka o energie a už teraz je zrejmé, kto v nej stratí a kto získa. Európa a predovšetkým Nemecko bude nepochybne patriť medzi tých, čo stratia.
 

Stratégia EÚ

Od začiatku vojny EÚ prijala dve nedbanlivo bezstarostné rozhodnutia. 8. marca 2022 Európska komisia prezentovala plán REPowerEU s cieľom urobiť Európu do roku 2030 výrazne nezávislou od fosílnych palív z Ruska. Urobila to unáhlene namiesto plánovitej redukcie a so spoľahlivým a zaplatiteľným náhradným riešením, keďže od ruského plynu a ropy je masívne závislá. Plán posilnenia EÚ /REPowerEU/ stavia na vodíku, solárnej energii, veternej energii, ale najmä na skvapalnenom plyne /LNG/. Tento nosič energie v tankeroch na skvapalnený plyn vyvážajú najmä USA, Austrália a Katar. Tretina medzinárodného obchodu sa nedeje na základe dlhodobých dohôd, ale na burzách /spotmarkt/, čiže za hotové, kto zaplatí najviac, dostane najviac.

Predsedníčka EK Ursula von der Leyenová o stratégii konštatovala: „ako demokracie chceme svet zajtrajška vytvárať s partnermi, ktorí s nami zdieľajú rovnaké hodnoty“. A okrem USA ako energetických partnerov pre budúcnosť menovala tri vzorové demokracie: Azerbajdžan, Egypt a Katar. Lenže exportné kapacity USA nestačia na to, aby plne nahradili ruský plyn. Katar je viazaný do roku 2026 vývozom predovšetkým do Ázie. Egypt vyváža väčšinu do Číny a Turecka. Od neistej severnej Afriky, Líbye, Alžírska, Maroka so zastaveným plynovodom Maghreb-Európa sa nedá očakávať nijaké riešenie. Dôsledok: 27. apríla bola cena plynu šesťnásobne vyššia ako rok predtým.

 

Zmena v Nemecku

Druhú chybu urobila Európska komisia a Nemecko, keď v protiklade s európskymi záujmami prešli na pozície Washingtonu; pre USA totiž nie je embargo na ruský plyn či ropu nijaký problém, nehrozia im sankcie. Tie zasahujú predovšetkým európske obyvateľstvo, najmä ak sa ropa a ropné výrobky majú do konca roka prestať dovážať. /Slovensko, Maďarsko a Česko majú výnimku/.

Túto energetickú dohodu medzi Bruselom a Washingtonom najväčšmi pocítia predovšetkým vrstvy so slabými príjmami.

Aj pri úsilí čo najväčšmi diverzifikovať energetické zdroje pre EÚ nie je bojkot Moskvy v európskom záujme. Všetky vnútorné protirečenia v európskej pozícii sú skĺbené, zauzlené v prípade Nemecka. Berlín si od začiatku storočia zabezpečoval svoje energetické zdroje lacným plynom, dlhodobými dohodami a trvalými infraštruktúrami ako Severný prúd 1 či Severný prúd 2. Vtedy Európska únia stála síce voči oslabenej Ruskej federácii, ale schopnej rýchlo dodávať množstvá ropy a plynu. To umožňovalo mať obchodnopolitický nátlakový prostriedok proti dodávateľom zo severnej Afriky alebo Blízkeho východu.
 

Opustenie jadra

A keď v roku 2011 kancelárska Merkelová rozhodla o zastavení jadrových elektrární, až vtedy vzrástla nemecká závislosť od ruských zdrojov, hoci zároveň sa začal presadzovať rýchly prechod na tzv. zelené zdroje energie.

No ale ešte štyri roky po ruskej anexii Krymu sa Merkelová postavila proti americkej požiadavke vzdať sa Severného prúdu 2. Vtedy sa Berlín a Moskva dohodli, že obchod s plynom a infraštruktúru na jeho prepravu budú považovať za vyslovene komerčnú záležitosť a tak sa, pokiaľ to len bude možné, budú, vyhýbať neistotám svetovej konjunktúry a chrániť sa aj pred washingtonskou antiruskou politikou.
 

Rozmetala to ruská invázia

Tvrdá kritika z USA, nástup strany Zelených do nemeckej vlády /kreslo ministra zahraničných veci a vicekancelára a ministra pre hospodárstvo a klímu/ a nakoniec ruská invázia do Ukrajiny 24. februára rozmetali dovtedajší status quo.

Už 7. februára americký prezident Joe Biden v prítomnosti nemeckého kancelára Olafa Scholza dal jasne najavo, že rozhodovať sa bude vo Washingtone, a nie v Berlíne: „ Keď Rusko vtrhne, teda tanky a vojská prekročia hranice Ukrajiny, potom nebude nijaký Severný prúd 2, my to ukončíme.“

V priebehu niekoľkých týždňov sa Berlín plne postavil na pozície Washingtonu dosiahnuť úplnú nezávislosť od ruských zdrojov do roku 2024. Zastavil Severný prúd 2 a znížil dovoz plynu z 55 % na 35 %, podpísali sa dodávky s novými dodávateľmi, prenajali sa tankery na skvapalnený plyn a stavba dvoch zariadení na skvapalnený plyn /LNG/.

Najväčšie pokrytectvo vidno na tom, ako cieľ plné zastavenie odberu ruskej ropy a plynu postihuje životné prostredie. Tzv. uhlíková stopa vznikajúca pri produkcii a transporte LNG z USA je dvojnásobne vyššia ako pri konvenčnom ruskom plyne, pri transporte do Francúzska dosahuje 58 gramov oproti 23 gramom na kilowathodinu. A pri dobývaní škodlivým frakingom je až 85 gramov na kilowathodinu.

fracking_protest_flickr.jpg
Ilustračné foto: Flickr /Mark Dixon

Vo veľkej hre vzájomných závislostí sa nachádzajú USA v privilegovanom postavení. Zatiaľ čo Čína a India musia dovážať čoraz viac fosílnych palív, USA môžu plne pokrývať svoju spotrebu domácou produkciou. Niektoré štáty sú skutočne v pozícii vzájomnú závislosť využívať na nátlak – ako USA platobný systém SWIFT alebo Rusi svoj plyn. Na rozdiel od tvrdení neoliberálov, že vzájomná previazanosť nespôsobí rozdrobenie sveta, je jasné, že vedie k veľmi citeľnej a najmä trvalej nerovnováhe.

Štyri mesiace po ruskej invázii majú USA, pokiaľ ide o energetickú politiku, prevahu, Rusi sú v kaši, v tiesni. A medzitým Európa na jednej strane a Čína a India, druhý a tretí najväčší spotrebiteľ energií na svete, sledujú rozdielnym spôsobom tie isté ciele. Čína a India robia všetko, aby sa zásobili zlacnenými energonosičmi z Ruska. Zatiaľ čo Európska únia náhlivo, chvatne obracia na ruby, zavádza úplne nové zdroje ropy a plynu. Chce sa vyhnúť zvyšujúcej inflácii a tým vyšším nákladom na priemyselnú produkciu a veľkému, výbušnému sociálnemu napätiu.

Je to diabolsky začarovaný kruh – na jednej strane sankcie proti Rusku vyvolávajú celosvetovo dopyt po stále drahších energonosičoch, na druhej strane koncerny obrovské príjmy neinvestujú do nových obnoviteľných zdrojov a do zdrojov nahradzujúcich ruskú ropu a plyn, do záväzkov, aby sme v polovici storočia dosiahli uhlíkovú neutralitu. Vyzerá to tak, ako keby nakoniec skutočnými víťazmi v tejto vojne proti Ukrajine boli najväčšie energetické koncerny Qatargas, Shell či BP a Exxon alebo Saudi Aramco a Chevron.

/Kvôli veľkému rozsahu sú vynechané pasáže týkajúce sa Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky./

LMD /Svet diplomacie/ vznikol v roku 1954. V rokoch 1991 – 2008 ho viedol Ignacio Ramonet, odvtedy je to Serge Halimi, absolvent s PhD. University of California, Berkeley. Mesačník LMD má 71 vydaní v 26 jazykoch, 2,2 milióna printových vydaní a 33 elektronických.

SÚVISIACE:
llona Švihlíková: Ruskou ropu? Ne, raději stagflaci!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984