Esej o šťastí

J. J. Rousseau kedysi napísal: „Každý chce byť šťastný. Aby to dosiahol, musí predovšetkým vedieť, čo vlastne šťastie je.“

Nekonečná životná neistota a niekedy až nekontrolovateľné striedanie životných situácii mi dali dar možnosti zamýšľať sa a filozofovať nad zmyslom života, ktorý som vždy videl v dosahovaní šťastia. Predovšetkým v šťastí celého ľudstva alebo aspoň jeho väčšiny. A čo je to teda šťastie? Som presvedčený, že iné než dočasné šťastie neexistuje. Existuje čosi ako spokojnosť a pokoj, no šťastie je intenzívne, silné, zdieľané a nadpozemské – a vo väčšine prípadov spojené s vášnivou láskou. A takéto okamihy vždy nesú punc jedinečnosti a nadpozemskej, nepochopiteľnej sily. Šeď je večná, šťastie je okamih a okamih neexistuje po tom, ako ho zožerie minulosť. Čo je to vlastne tento euforický okamih, keď máte najviac chuť žiť? Slovenský básnik E. B. Lukáč písal: „Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím uplynie šťastie.“ Podľa Čechova šťastie v skutočnosti ani neexistuje, len my po ňom túžime. Práve onen strach z pominuteľnosti šťastia nám často bráni užívať si moment samotného šťastia, ktoré akoby uviazlo medzi včerajškom a zajtrajškom. Na jednej prednáške o budhizme som si zapísal výrok: „Ako môže existovať šťastie tam, keď všetko plynie.“ Aj tento výrok dostáva samotnú ne-existenciu šťastia mimo možnosť trvalosti.

Šťastie a kolektivizmus
 

„Starajúc sa o šťastie iných, nachádzame svoje vlastné,“ písal Platón. Druhá, najvýznamnejšia dimenzia šťastia je jeho zdieľanie. Človek samotár nikdy nemôže zažiť za svoj život autentické šťastie. Ide o sebaklam. Na konci filmu Into the wild hlavný hrdina (ktorý zomiera sám, otrávený kdesi v divočine) zisťuje, že jediné šťastie je zdieľané. V živote sú chvíle, kedy vďačím Bohu a univerzu, že mi dal možnosť šťastie pocítiť. Sociopat, chladný človek, extrémne racionálny jedinec túto možnosť nemá. Krutá daň je bolesť, ktorá zo šťastia spravidla vykvitne, teda skôr z jeho straty. 

Zamýšľam sa však aj nad inou dimenziou problému šťastie a kolektív a tá súvisí s nastavením ideálnej utopickej spoločnosti. Ľudské psyché je obrovský vesmír rôznofarebných emócií, stavov duše. Súčasný systém plodí vďaka jednostrannému zameraniu na zisk odcudzenie človeka od človeka, človeka od kolektívu, od práce, od spoločenstva. Výsledkom je, aj keď to znie paradoxne, kolektívna atomizácia. Ľudia sa teda masovo uzatvárajú a vytvárajú si vlastné svety (isteže aj vďaka technológiám, ktoré tomu napomáhajú, napokon každý z nás to pociťuje na sebe). Postačí nám spojiť sa cez Facebook, Skype či telefón. Druhého fyzicky nepotrebujeme, odbavíme ho telefonátom, a keď nás naštve, tak máme moc vyrieknuť ortieľ a zablokovať, akási forma virtuálnej gilotíny. 

Ak hovorím o „kolektívnej samote“, stačí sa prejsť po slovenských regiónoch a malých mestách, aby ste pochopili, o čom píšem. Domnievam sa, že väčšina duševných chorôb spočíva práve v atomizácii spoločnosti. Ľudia žijú v strese, neistote, strachu pred stratou práce a pre kariéru obetujú všetko – predovšetkým medziľudské vzťahy, lásku, spolupatričnosť. Mnohí odchádzajú na týždňové pobyty do zahraničia, aby uživili rodinu, ktorá vlastne ani nefunguje ako rodina. Mnohí vstávajú o tretej ráno do práce a vracajú sa neskoro večer. Toto všetko má za následok rozmach duševných chorôb, samovrážd, kolapsov. Isteže, ak sa prestane dariť, prídu na rad hypotéky, dlhy, a exekútori. Tlak sa zvyšuje, psychika dostáva na frak. Každý človek znáša životné trýzne rôzne a aj ich následky.

Ako som vyššie napísal, ľudská duša je spletitý vesmír a keď prechádzame ulicou, len ťažko dokážeme odhadnúť o človeku, čo vlastne má za sebou. Ako teda nastoliť kolektívne, univerzálne šťastie? Existuje akási jungovská prapodstata kolektívneho šťastia ľudstva alebo sme každý sám v sebe uzavretý vesmír? Tieto úvahy by možno mohli napomáhať liberálom, ale opak je pravdou. Súčasný liberalizmus totiž interpretuje slovo sloboda iba v dimenzii chladne racionálnej – ekonomickej. Aj keď sa odvoláva na to, že napríklad pred rokom 1989 bola sloboda potlačovaná a obmedzovaná, liberálny apel na slobodu sa týka výhradne slobody podnikania – teda slobody byť odkázaný na večnú neistotu medzi ziskom a stratou, medzi bohatstvom a chudobou. Veľkohubé reči o tom, ako umelci nemohli tvoriť sú len zámienkou pre dosiahnutie cieľov ekonomických. Napokon dnes tú ich slobodu máme a cítime sa slobodne? Cítime sa slobodne, ak pozeráme na budík 3:20 ráno aby sme pracovali do neskorého večera v korporácii a to ešte pre akési abstraktné zisky nadnárodnej firmy?  Ideologické väzenie súčasného sveta využíva často slovo sloboda pre ospravedlnenie odmietavého prístupu k slobodnému človeku. Skutočne slobodnému človeku, ktorý sa pýta, prečo. Človeku, ktorému nestačí treťotriedna zábava v televízii či spíjanie sa po diskotékach, ale pýta sa na zmysel svojho vlastného života v časoch, kedy sa stal konzum náboženstvom. A práve v týchto časoch sa treba najviac pýtať, ako sa dopracovať k univerzálnemu šťastiu ľudstva.

Je ľudská individuálna tragédia, ktorá ho rozseká zvnútra zlučiteľná s univerzálnym pokusom dosiahnuť šťastie ľudstva? Dá sa súčasný psychicky zničený a indoktrinovaný človek ešte zmeniť? Ako nastaviť ideálny model spoločnosti, ak existujú extrémne psychické anomálie jedincov a stávajú sa bežným javom? Predpokladajme, že Jung mal pravdu a že individuálne a kolektívne je prepojené cez archetypy a kolektívnu pamäť ľudstva. Čo nám teda predkovia chcú povedať? Ak je indivíduum 21. storočia schopné mať v hlave totálny chaos, podľa Jungovej teórie je teda možné, že má tento chaos v hlave celé ľudstvo. A ak sa chaos stane súčasťou kolektívneho vedomia, ako dokážeme nájsť ideálny model alebo sa k nemu aspoň trošičku priblížiť? Sme na lodi bláznov, ktorá sa plaví do záhuby, hovoria pesimisti. Dá sa však zmeniť kurz a povedať si, že predsa len tá utópia raz príde?

Ako vyriešiť spor socializmu a individualizmu? Jedno je však isté – liberálna demokracia nám na odpoveď šťastia slobodného jedinca v spoločnosti odpoveď nedala. Dostojevského existenciálne otázky teda znova žijú aj v dnešnej spoločnosti, pretože znova sa musíme pýtať na zmysel života. 

Keď píšem básne uvedomujem si (ako raz písal Miroslav Válek o Novomeskom), že existujú styčné body medzi individuálnym a kolektívnym. A práve tieto styčné body by mali byť odpoveďou, teda aspoň čiastočnou.

A kto je v skutočnosti šťastným človekom? Na to nám dáva odpoveď Sofokles: „Nikdy nehovorte o smrteľnom človeku, že je šťastný. A len toho nazývajte blaženým, kto sa dostal bez pohromy za hranicu života.“