Eseje vidiace realitu bezprostredne a príťažlivo

Počet zobrazení: 5700

Doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., literárny vedec, básnik, kulturológ a vysokoškolský pedagóg, sa orientuje okrem vedeckovýskumnej problematiky v oblasti didaktiky slovenského jazyka a literatúry i na literárne tradície, na literárno-regionálnu problematiku a osobnosti rodného Novohradu a Banskej Bystrice, pretože si uvedomuje, že človek je súčasťou historického času, v čase geografickom, sociálnom, ale aj individuálnom. Všetky tieto súvislosti sú súčasťou jeho prác v oblasti literárnej vedy, odborno-didaktickej literatúry, editorskej činnosti, štúdií, recenzií, ale aj poézie.

Inšpiratívne zdroje autora smerujú jednak k historickému pohľadu a tiež k súčasnému pohybu v literatúre. Dokáže im v štádiu ich vývoja dať punc neopakovateľnosti a vytvárať v dobe, v ktorej žijeme, súručenstvo duchovna.

reflexie-v-priestore-slova-9788081281624.280299474.jpgJúlius Lomenčík: Reflexie v priestore slova.
Matica slovenská 2016. 184 s.

Práve v tomto zmysle predkladá čitateľskej verejnosti aj svoje esejisticky ladené štúdie Reflexie v priestore slova. Keďže pre neho je typické niečo nové objavovať, zdokonaľovať formu a predstavovať čitateľovi, čo je často prekážkou pre vzdelávanie, edukáciu a mravnosť. Nevyriešených vecí je mnoho. Autor to naznačuje v jednotlivých kapitolách publikácie. V prvej časti Reflexie o slove v dynamike času hovorí, že potieranie názoru jedinca a devalvácia slova sú determinované historickou pamäťou. Ľudí už unavuje opakujúca sa rétorika, keď na jednej strane zákony platia len pre časť populácie. Bombastické slová, v nesúlade s činmi sú bariérami, ktoré by bolo možné prekonať, keby bola vôľa. Pripomína, že aj Slováci majú čo ponúknuť Európe. No často sa nechávame ovplyvňovať zvonku. Jazyková kultúra najmä v mediálnej sfére pokrivkáva, čo značne deformuje vyjadrovanie mládeže. Poukazuje na štylistické prehrešky, gramatické nepresnosti či anglicizmy v slovenských textoch, ktoré potierajú „našskosť“. V reflexii „Mladosť v službe slobody slova“ orientuje svoju pozornosť na nezáujem mladých o poéziu. Kedysi to boli práve „Majstri slova“, ktorí nás poľudšťovali v čase kríz (L. Novomeský, M. Válek, M. Rúfus). Akoby si dnes mladí nevážili posolstvá a hodnoty. To všetko sa prenáša do vzťahovej oblasti a má širší dosah pri formovaní súčasnej mladej generácie. Senzáciechtivosť, povrchnosť, násilie sú dôsledkom tohto stavu. V reflexii „Sila slova, cesty pamäti“ autor naznačuje, že bez ľudskej skúsenosti sa nemôžeme vracať k porozumeniu a obohacovať život jedincov, či byť podnájomníkmi vo vlastnom bytí, ani vo vlastnom štáte. Len cez kultivovaný dialóg je možné odstraňovať neduhy, napodobňovanie cudzích vzorov pozdvihnúť vlastný duševný potenciál.

Zaujímavou kapitolou Reflexie o slove v edukácii autor zdôrazňuje vyvážené videnie osobností, ktoré sa zvyčajne mení u nás podľa politickej situácie v štáte. Po tzv. Nežnej revolúcii sme akosi prestali vnímať mnohé osobnosti z literatúry a kultúry (napr. M. Válek). Vyučujúci je ten, ktorý môže rozšíriť duševný obzor a rozhľad pri výchovnom pôsobení svojich zverencov. Dokáže formovať ich myslenie, zmobilizovať tvorivosť a podobne. Autor apeluje na mnohé nedokonalosti v edukačnom procese a hľadá východiská. V reflexii „Škola – základ života“ nám predkladá jednotlivé súčasti pre komplexný rozvoj osobnosti študentov (poznanie sveta, formovanie občianskej uvedomelosti, odstraňovanie prekážok ako byrokracia, všeobecné formulácie), ktoré je potrebné zo školstva vykoreniť. V príspevku „Čítanie v závoze“ analyzuje príčiny, ktoré prinášajú do vedomia mladých súčasné neduhy potierajúce záujem o knižnú kultúru a tým aj o tvorivé myslenie. Autorov záujem sa sústreďuje v publikácii na vlastné poznatky v procese vyučovania. Dokladá ich pozitívnymi príkladmi, ktoré odstraňujú pasívne prijímanie vedomostí a kultivujú pohľad mladého človeka. Zaoberá sa aj osobnosťou vyučujúceho a osobnosťami v literatúre, morálnymi, etickými a duchovnými vlastnosťami. Zdôrazňujúc, že bez láskavosti, trpezlivosti, porozumenia a chápavosti osobnosť učiteľa nikdy nedosiahne želateľný výsledok. Humanizácia výchovy tiež nejde bez tvorivého záujmu jednotlivcov. Konzumný spôsob života, aký sa v súčasnosti preferuje, zapríčiňuje vo vývoji osobnosti nenahraditeľné škody.

Zaujímavú súčasť publikácie dotvárajú Reflexie o slove v odkaze predkov. Autor v tejto časti podrobne rozoberá príčiny z minulosti, ktoré viedli aj v jeho rodnom kraji k hospodárskej kríze. Na príklade sklárov z Málinca analyzuje nepriaznivé podmienky. Zasvätene hovorí o snažení ľudí v nedávnom období, ktoré neprialo mnohým podnikom v čase divokej privatizácie. Zmieňuje sa aj o korupcii, ale aj o iných naliehavých problémoch, ktoré nám priniesla súčasnosť. V reflexii „O zachovaní odkazu predkov v prejavoch miestnej kultúry“ hovorí o podiele ľudovej kultúry, ktorá stále svojou živototvornou silou prekonáva humus, vnášaný do slovenských domovov cez pofidérne programy komerčných televízií v nič nehovoriacich seriáloch. Zdravé jadro a nadšenie mnohých ochotníkov z obcí našťastie zotrváva. Aj v ľuďoch z horného Novohradu – rodiska Júliusa Lomenčíka. Sám odkrýva bohatú minulosť vo svojich doterajších dielach. Najnovšie ako editor v publikácii „Zažili sme vojnu“ (2015). Po dôkladnom preštudovaní archívnych materiálov, ale aj výpovediach priamych aktérov je uvedená publikácia vierohodná, zaujímavá a získala si veľký počet čitateľov.

Posledná kapitola Reflexie o slove literátov pojednáva o základných princípoch v slovenskej romantickej hymnickej piesni Karola Kuzmányho, ktorý odmietal prízemnosť, malosť a poníženosť a vo svojej romantickej poézii dostatočne vedel osloviť svojich súčasníkov. Nemenej zaujímavé sú štúdie i o Sládkovičovi a jeho Maríne, v ktorej autor vyzdvihol široké a krásne rozpätie slovenčiny, ktoré básnik uplatnil vo svojom diele pretrvávajúcom svojou silou a aktuálnosťou dodnes. Autora zaujal aj Ján Smrek, o ktorom pri štvrťstoročí úmrtia napísal, aký význam mala a má jeho poézia v kontexte literatúry. Priblížením jeho poetického sveta s humánnym ladením a otvorenosťou ho respondent vníma cez túto štúdiu bližšie a spontánnejšie. Tak isto ako aj Dominika Tatarku, filozofa a prozaika, s ktorým si môžeme skonfrontovať mnohé nevyjasnené problémy doby. Erudovaná reflexia o Mikulášovi Kováčovi, ktorému autor venoval aj vo svojej poézii dostatočný priestor, čitateľa zaujme prepracovanosťou a dôkladnou analýzou básnikovho pohľadu na všeľudskosť Mikuláša Kováča, nepatetický postoj k životu a precítenosť jeho lyrickej výpovede, ku ktorej, ako Lomenčík píše, sa budeme vracať vždy. Priestor vo svojej publikácii venuje aj Ladislavovi Ťažkému, s ktorým sa stretával v Nitre na vedeckých seminároch. Dokonca L. Ťažký si ako prototyp do románu „Amenmária“ vybral Lomenčíkovho krstného otca Jána Lomenčíka. Autoritu, pre ktorého bol a aj zostane Andrej Červenák, a v tejto publikácii mu autor pripísal aj venovanie, zvýznamnil v časti „Odklínač tajomstva snov na prebudenie človeka“. Literárna veda bez osobnosti Andreja Červenáka a jeho rozvíjania v oblasti literárnovedného myslenia by bola ochudobnená o svojský originálny pohľad na velikánov ruskej literatúry: Dostojevského, Turgeneva, Lermontova, Gorkého, Šolochova, Puškina a ďalších. V závere Július Lomenčík cez „Mysliteľské impresie v spovednom dialógu“ čitateľovi odkrýva aj aspekty básnenia Petra Mišáka. Píše, že každá báseň môže vtiahnuť čitateľa do dialógu.

Tak isto ako ho vtiahne aj táto, myslíme si, vydarená publikácia. Pre jej všestrannosť, erudovanosť a interpretačnú schopnosť vidieť realitu tak bezprostredne a príťažlivo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984