Ešte k novembru 1989...

Počet zobrazení: 3486


vpn_75.jpg

Zo všadiaľ počúvame názory, ako to vtedy bolo, čo sme chceli, ako sme to mysleli. Najlepšie sú „argumenty“ analytikov, politológov, novinárov, redaktorov , ktorí vtedy neboli ani na svete, alebo boli deti, ktoré pochybujem, že si môžu pamätať, čo sa vtedy dialo, ale rečnia o tom v TV dlhé hodiny, ako sa ľudia vtedy postavili za kapitalizmus a ako sme ho všetci vtedy chceli.

Ja som mal v novembri 1989 skoro dvadsaťdva rokov. To obdobie si dobre pamätám. Predtým som bol na vojne dva roky pri českom Bore u Tachova. Bola to vtedy taká diera na hraniciach „železnej opony“. (Ospravedlňujem sa, obyvateľom Boru, ale tak sa nám vtedy spoza múrov kasární zdal.) A na vojne tam bol kadekto. Asi aj za trest. Bolo tam pár takých chalanov z Čiech a Moravy, čo sa možno dnes hlásia k tomu, že aj oni boli disidenti. Možno aj boli. A možno ani nie. :-) Vtedy to takto asi málokto povedal. Len viem, že často nadávali na komunistov, ako ich starým rodičom zobrali kedysi komunisti kravu, vinice alebo malý obchod, ktorí ich živil a nikoho v ňom nevykorisťovali. Ako mladý, sotva dospelý človek som si niekedy pri pive zanadával spoločne s nimi. Po pár pivách... júj to sa to nadáva. :-) To asi pozná každý. No a páni dôstojníci, často pod vplyvom, na pondelkovom niekoľkohodinovom pravidelnom politickom školení mužstva, skrátene PŠM, tárajúc dosť nezmyselne o internacionalizme a bratských armádach, ktoré sú štítom proti americkému imperializmu, sa nám mladým, zdali ako smiešne figúrky zo zlej komédie. (Doma pritom pozerali nemecké TV programy, ktoré sa vtedy dali v pohraničí chytiť.) Verte, že spôsoby a slovník dôstojníkov vo filmoch Čierni baróni a Tankový prápor mali naozaj reálny základ. Po skúsenostiach z vojny som prišiel domov s presvedčením, že ten režim, čo tu máme, asi nie je úplne v poriadku.

Rok a pol po vojne, v novembri 1989, som pracoval v nemenovanom strojárskom závode, ako robotník. Bol som už necelý mesiac ženatý a manželka bola v nemocnici „na rizikovom“. Začalo sa hovoriť o pražskej demonštrácii, o tom, že tam umlátili príslušníci VB nejakého študenta na smrť. Hovorilo sa, že v Čechách to vrie a začína to aj v Bratislave. Bolo vídať vagóny idúce z Čiech s načmáranými nápismi „Slováci, probuďte se!". Študenti a herci začínali postupne rozdávať pred závodmi letáky. Vyzývali robotníkov, aby sa k štrajkujúcim študentom a hercom pridali. A niektorí sa postupne pridávali. Nosili sme, v začiatkoch ešte nie mnoho ľudí, trikolóru na bunde a hovorili sme doma, s kamarátmi, v práci o tom, čo sa deje. Verili sme, že teraz a tu ide o to, aby nám bolo všetkým v blízkej budúcnosti lepšie. Vtedajší papaláši a komunistickí funkcionári v závode na nás, čo sme nosili trikolóry, zazerali a hovorili údajne o nás aj na poradách. Asi nie v dobrom, ale nechali nás na pokoji. Nevyhrážali sa, nepredvolávali na osobné pohovory. (Dnes dosť z nich a hlavne z ich detí, ktoré nikdy nežili z príjmov „socialistickej robotníckej rodiny“, sú páni manažéri, poslanci v mestských a obecných zastupiteľstvách, podnikatelia a hovoria o tom, aký je kapitalizmus fasa vec.)

Chodil som vtedy aj na niektoré zhromaždenia a na mítingy, kde boli, myslím, aj martinskí herci. Jeden míting, čo si pamätám dobre, bol pred martinským Priorom a druhý pred divadlom. Vonku v zime. Počúval som ich a veril som im. Pamätám si, ako niekto raz vytiahol hrubý nákupný katalóg z Rakúska. Bolo v ňom všetko. Od elektroniky až po nábytok, drogériu. Ktosi povedal nejakú sumu, koľko vraj zarobí robotník v Rakúsku. Porovnávali sme to s cenami v tom katalógu. Všetko sa nám zdalo byť pre rakúskeho robotníka také lacné a také dostupné, oproti tomu, čo sme vtedy mali my, robotníci v Československu.

Skrátka, všetci sme to vtedy vnímali tak, že sme sa proste chceli mať lepšie a chceli sme sa cítiť aj viac slobodne. Nechceli sme príslušníkov Verejnej bezpečnosti, „pomocníkov Verejnej bezpečnosti“, čo mlátia ľudí, alebo mladých nútia v meste, na jarmoku alebo v plnom amfiteátri pred ľuďmi párať si teatrálne z rifľovej bundy nášivky vtedajších metalových hviezd ako Iron Maiden, Saxon, Judas Priest a pritom sa vám vyhrážajú, že vás „zoberú“ a ostrihajú vám (pre nich až moc) dlhé vlasy.

No nechceli sme ale ani brutál kapitalizmus, ktorý tu dnes máme, 15-% nezamestnanosť, skorumpovaných politikov, zadlžovanie mladých na 30 rokov, aby mali strechu nad hlavou. Nechceli sme byť ani bezvýznamnou súčiastkou v nadnárodných koncernoch, ktorú keď nepotrebujú, vyhodia. O tom nik vtedy nehovoril. Hovorilo sa skôr o tom, že za desať rokov dobehneme v životnej úrovni Rakúsko. Že v Rakúsku, aj keď sa stane, že človek príde o prácu, od štátu dostane počas nezamestnanosti každý mesiac „podporu“, ktorá je aspoň dve tretiny z rakúskeho platu. A že tam v tom „raji“ na Západe za posledných 30 rokov nebola vyššia nezamestnanosť než 2 %. A aj tie 2 % sú aj tak „socky“ o ktoré sa štát musí postarať a nikdy pracovať nebudú. Hovorilo sa o Dubčekovi, o demokratickom socializme, o tom, že ideme budovať to, čo v roku 1968 zastavili ruské tanky. Tomu sme vtedy verili. Naivne? Možno. Ale verili. Chceli sme jednoducho lepší život pre všetkých, pre naše rodiny, pre naše deti. „Havel na hrad“ a všetko to okolo prišlo až o niečo málinko neskôr. Prvotná bola túžba po lepšom živote.

Pamätám si tiež, ako sme vtedy štrajkovali. Bolo to niekedy na prelome novembra a decembra. O dvanástej po obede alebo niečo skôr sme odišli z práce a chceli sme ísť do Martina pred divadlo, kde malo byť veľké zhromaždenie. Na vrátnici závodu stáli so zbraňami (ale bez „ostrých“ nábojov :-) ) milicionári, ale nebránili nám. Dodnes neviem, na čí príkaz tam boli. Možno by sme boli všetci prekvapení, keby sme dnes vedeli, kto to nariadil a na akom miestečku v deväťdesiatych rokoch a možno až podnes, sedí. Nebáli sme sa a pokrikovali sme na našich milicionárov, že či by strieľali do kamarátov, kolegov, keby im to Jakeš a Husák nariadil. Všetci až na jedného sklopili hlavy a mlčali. Len ten jeden na nás hulákal, že si neuvedomujeme, že nás takýmto spôsobom kapitalisti zo Západu raz zožerú. Smiali sme sa mu a ťukali sme si na čelo, aby sme mu jasne dali najavo, čo si o jeho slovách myslíme. Poznal som ho osobne. Keď som prechádzal okolo neho, povedal som mu – „Jano ty si ale kus ko..ta“. Nereagoval. Asi ani nestíhal. Bolo totiž viac takých ľudí, čo mu nadali. Nakoniec dokorán otvorili bránu a my sme išli na vlak do Martina. Ako zamestnanci, čo patrili pod železnicu, sme ho mali vtedy zadarmo. Z martinskej stanice pred divadlo. Nie však všetci. Niektorí chlapi z dedín išli len na železničnú stanicu do Vrútok alebo Martina. Najprv na pivo. A potom prvým vlakom domov. „Musím sa starať doma o prasa, hydinu, nemám veget doma ako vy mešťania,“ vykrikovali niektorí, keď sme ich volali, nech idú s nami  pred divadlo. Cestou sme sa premiešali s robotníkmi z martinskej ZŤS-ky a z iných martinských podnikov, ktoré teraz už neexistujú. Pred divadlom už bolo plno. Oproti z okien sa dívali príslušníci VB :-)  Bol tam okresný útvar. Tak sa to myslím nejako vtedy volalo. Niekto z martinských hercov rečnil ráznym hlasom k davu a rečníci sa striedali jeden po druhom. Nepoznali sme ich, ale tlieskali sme a pískali, keď bolo treba, štrngali kľúčmi. Viem, že sme často kričali niečo ako „40 rokov totality stačilo, odíďte!“ alebo „Chceme slobodné voľby!“ a podobné heslá. Ale určite viem, že sme nič nekričali o tom, že chceme kapitalizmus a privatizáciu.

Nuž a „ONI“ nakoniec odišli. Tak ako sme kričali pred martinským divadlom. Bez odporu. Až sa nám to dnes zdá byť čudné... Samozrejme, nie všetci odišli. Len zmenili kabát a svoje „presvedčenie“. Ak vôbec niekedy nejaké mali.

Ešte musím spomenúť, že v práci nám tie chýbajúce hodiny, čo sme boli na námestí, zaplatili. Ako keby sme boli v práci. Ani prémie nám za to nestrhli. Aj keď sa tým, že nám skrátia aspoň prémie, najprv niektorí podnikoví papaláši, sem tam vyhrážali. Ale nakoniec nikomu nič nezobrali. Myslíte, že by bolo také niečo dnes možné? Nechali by nás dnešní manažéri štrajkovať a zaplatili by nám za to ešte aj mzdu? Pochybujem...

V práci bolo potom až do prvých slobodných volieb niekoľko zhromaždení, kde sme spolu všetci diskutovali. Zakladala sa aj VPN-ka v podniku. Niekedy vystúpili aj samozvaní „revolucionári“, ktorí boli dovtedy ticho Vycítili zrejme príležitosť pre seba, ako z toho niečo,  a bez toho aby sa vystavili nebezpečenstvu, vytrieskať. Niekedy sme ich aj vypískali. Niekedy nie. A niekedy sme im dokonca aj súhlasne tlieskali. Možno preto, že sme uverili, že môžu byť iní, lepší a že hlavne chcú byť iní a lepší. Všetci sme predsa chceli lepší svet, lepší život a lepších (alebo aspoň polepšených) ľudí, čo budú lepšie spravovať túto krajinu.

Aj počas týchto zhromaždení nás v práci platili, ako keby sme pracovali. Niekedy na tých zhromaždeniach, vlastne na tých posledných už vždy , boli aj naši podnikoví papaláši. Bolo cítiť, ako pomaly prevracajú kabáty... berú si postupne slovo a rečnia. A my sme nenamietali. Asi preto, lebo začali hovoriť to, čo sme práve vtedy chceli počuť: Že bude určite (aj s nimi) lepšie. Neskôr sme sa postupne dozvedali, ako vtedy rýchlo vystupovali zo svojej rodnej bývalej štátostrany... Stranícka knižka komunistickej strany nebola už cesta ku kariére a k postaveniu, ale prekážka. Pre svoj osobný prospech a svoje egoistické záujmy hľadali novú „stranícku knižku“. A niektorí aj rýchlo našli... Však bolo aj na výber. Strany, čo mali v sebe názov „demokracia“ a „slovenská“, rástli ako huby po daždi.

Takto si november 89 a udalosti okolo neho pamätám. A nikdy nezabudnem. Bolo to nezabudnuteľné obdobie. Neľutujem, že som nosil trikolóru a že som štrngal kľúčmi na zhromaždeniach. Prečo by som mal ľutovať, že sme vtedy robili niečo preto, lebo sme naozaj vtedy verili, že za pár rokov je možné žiť lepší život?

No a na záver... Úprimne a otvorene? Dnes po 25 rokoch a skúsenostiach, čo som za tú dobu zažil, ako napríklad divoká privatizácia, výpovede z práce, nezamestnanosť, časy, keď moja manželka musela chodiť v zime v deravých čižmách, lebo nebolo na nové, preto lebo nám nevyplácali v práci mzdu a tiež aj skúsenosti po tom, čo som v nemenovanej medzinárodnej spoločnosti založil odbory, sú mi pôvodné hodnoty, na ktorých sa zrodilo komunistické hnutie bližšie než pred 25. rokmi. Nehanbím sa za to a netajím sa tým. Zdôrazňujem ale: pôvodné hodnoty! Nie gulagy, paranoidný Stalin, politické procesy a nevinní ľudia vo väzniciach, odsúdení na smrť, ničenie drobných živnostníkov, cenzori, prospechárski byrokrati v úradoch, príslušníci Verejnej bezpečnosti a ich pomocníci, totalitné spôsoby vlády...

Ale hodnoty ako sociálna spravodlivosť, solidarita, súdržnosť a rovnosť.

Ilustračné foto: Ivan Dubovský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
21. november 2014, 14:21

Pavol, ďakujem aj osobne. Neviem prečo som si myslel, že som s podobným názorom v tejto spoločnosti sám. Veľa zážitkov mám podobných, dokonca aj také tie z obdobia vojenskej služby v Čechách. Bral som ich sťažnosti ako švejkoviny, typické pre časť českej kultúry. Po novembri v roku 1989 som občas nadobudol dojem, že snáď nás v tom novembri 1989 nejakjé lietadlá zvrchu z neba práškovali, len na mňa ten prášok nesadol...

a zisťujem, že takýchto názorov a skúseností je veľa v našej spoločnosti. Musia z nás von. Treba začať vyprávať. A prehlušiť oficiálne politické mediálne žvásty o tom, ako "sme začali slobodne žiť". Ten český "režimistický" fuj seriál "Vyprávéj" sa tvári nestranne, ale je to hrubá ideológia zameraná na nostalgiu, nič iné. Nezažil som dobu tak ako je tam sprostredkovaná, aj keď dobové oblečenia i interiéry, dokonca i spoločenské udalosti "sedia"

Žil som v inom svete?

No ale podstatné je to, že po tom roku 1989 to už bolo všetko len nie to sľubované. Dnes si myslím, že to bol podvod. A znova žijeme v lži,nenávisti, bez lásky a bez nádeje.

Obrázok používateľa Pavol Húšťava
#2
Pavol Húšťava
02. december 2014, 16:52

Ja  ďakujem Vám. Uisťujem Vás, že nie ste sám. Niektorí zabudli, niektorí chceli zabudnúť a pomerne dosť o takých názoroch dnes nechce počuť :-)

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984