Európska únia – na rázcestí alebo v slepej uličke? 1.

Počet zobrazení: 5193

l.blaha_1.jpgVystúpenie na schôdzi NR SR 11. februára 2014 k téme Zameranie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2014.

Ďakujem za príjemné privítanie aj za to, že ste sa domáhali môjho príhovoru, veľmi ma to teší, ďakujem aj pánovi kolegovi Mikloškovi, pánovi kolegovi Sulíkovi. Kde je pán kolega Sulík, celá SaS-ka? Tak sa domáhali môjho príhovoru a teraz tu nie sú. Mrzí ma to, ale je to pre mňa pocta a robím to naozaj len kvôli vám, lebo nemal som príliš veľkú chuť vystupovať pred poloprázdnou sálou, ale som naozaj rád, že záujem tu bol, dúfam, že sa mi potom zložíte na nejakú bonboniéru alebo na niečo. Diskusia o zameraní zahraničnej politiky bola určite veľmi zaujímavá aj na výboroch, či už na európskom alebo zahraničnom, veľa vecí sme si vydiskutovali aj vecne, tak teraz skúsim aj trošku politickejšie načrtnúť víziu toho, čo si predstavujem pod európskou budúcnosťou, pretože o tom to je.

Marginálne témy a kľúčové otázky

Tu sa veľa diskutuje, povedal by som, niekedy až o marginálnych témach, napríklad keď bývalý minister zahraničných vecí začne hovoriť o Bosne ako o kľúčovom probléme zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky. Preboha, však my sme súčasťou Európskej únie, kde sa to dneska láme, je to historické obdobie, kedy veľmi záleží na tom, ako bude Európska únia v budúcnosti vyzerať a my ako jej súčasť – a pán Dzurinda rieši Bosnu. Navyše sa snaží prieť s pánom ministrom zahraničných vecí, ktorý v Bosne dlhodobo pôsobil ako jeden z najväčších svetových expertov, a pán Dzurinda má potrebu otvárať Bosnu. To sú naozaj veci, ktoré sa ťažko chápu, ale ja sa pokúsim zamerať na to, čo je pre slovenskú budúcnosť kľúčové, a to je vývoj v Európskej únii.

Na jednej strane by som veľmi rád ocenil, čo robí ministerstvo zahraničných vecí a konkrétne minister zahraničných vecí pán Lajčák, pretože naozaj v obhajobe národných a štátnych záujmov urobil veľa pre Slovenskú republiku. Či už spomeniem vybojovanie veľkého množstva peňazí pre Slovensko z hľadiska viacročného finančného rámca, ktoré by sa nikdy nepodarilo získať, pokiaľ by tu stále trvala vláda Ivety Radičovej, už len kvôli tomu, akého mala koaličného partnera v podobe pána Sulíka, ktorého nerešpektoval v celej Európe a naďalej nerešpektuje úplne nikto. Naozaj nikto nemôže rešpektovať Richarda Sulíka – a to hovorím ako veľmi vážne tvrdenie. Ak tento človek dnes kandiduje do Európskeho parlamentu, to je vtip roka. Tento človek nemá čo v Európskom parlamente robiť, ale je to jeho slobodné rozhodnutie, a toto je môj názor. Pán minister Lajčák vybojoval pre Slovensko veľa peňazí v Bruseli a dokonca aj to, že môžeme čerpať európske fondy vďaka pravidlu n+3 ešte o rok dlhšie, čiže to sú veci, to sú maximálne úspechy, ktoré treba výrazne oceniť, aj keď pán kolega Štefanec hovorí o tom, že náš hlas nezaznieva. No on nezaznieva v Európskej únii spôsobom, akým zaznieval počas ich vlády; vtedy blokovali celú Európsku úniu a robili zo seba šašov.
Toto naozaj nezaznieva. Ale my vieme obhájiť naše národné záujmy, to tu naozaj je a výsledky sú na stole. Toľko, pán kolega Štefanec, k tým vašim poznámkam, že náš hlas nezaznieva z hľadiska výboru pre európske záležitosti. Viete, pokiaľ redukujete celú európsku politiku nášho výboru na to, či budeme dávať alebo nedávať odôvodnené stanoviská, ako ste spomínali, tak to je naozaj veľmi málo. My potrebujeme konštruktívny dialóg s Európskou komisiou. Ja vám poviem príklad, ako možno postupovať v rámci výboru.

Šidlo vo vreci obchodnej zmluvy medzi USA a EÚ

Teraz beží práve iniciatíva, ktorá asi veľmi výrazne ovplyvní budúcnosť Európskej únie, a to je obchodná zmluva s USA. Medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými. V rámci tejto obchodnej zmluvy, tzv. TTIP, sa nachádza klauzula ISDS o urovnaní sporov medzi investormi a štátmi, ktorá umožňuje nadnárodným korporáciám a veľkým firmám de facto kolonizovať štáty, zažalovať štáty, pokiaľ by chceli legitímne demokraticky regulovať verejný priestor. Toto je mimoriadne nebezpečné. Ak si toto nevšimneme, bude to naozajstný „prúser“ pre Slovensko. Na jednej strane môžeme podporovať obchodnú zmluvu, ale musíme veľmi dôsledne strážiť, aby tam takéto klauzuly neboli. Pán kolega Štefanec, o tomto som na výbore od vás nepočul nič. Tam asi netreba hovoriť o tom, že si musíme chrániť svoju suverenitu. Tá vás zaujíma iba v tom prípade, keď chcete mať čo najnižšie dane pre podnikateľov, lebo o tom ste celá SDKÚ, o nízkych daniach pre podnikateľov.

Takže, ako postupovať. Ja si myslím, že oveľa zmysluplnejšie je pozvať komisára De Guchta, ktorému som už poslal list, aby došiel na výbor vysvetľovať, prečo takáto klauzula je v návrhu obchodnej zmluvy medzi USA a Európskou úniou. Tak isto som v rámci Európskeho parlamentného týždňa priamo Josého Manuela Barrosa oslovil, prečo sa takáto klauzula nachádza v zmluve medzi USA a Európskou úniou. Mimochodom, deň na to stiahli túto kontroverznú klauzulu. Teda, nie kvôli mne, aj keď to tak pekne vyznieva, ale očividne Európska komisia dbá na tlak verejnosti a chce, aby táto dohoda bola naozaj všeobecne akceptovaná. Čiže, veľmi dôležité je to, aby sme si to teraz ustrážili a v tom je práve Slovensko veľmi dôležité, a nie v tých vašich neustálych deklaráciách daňovej suverenity, ktorú navyše nikto neohrozuje. Toľko by som povedal na margo toho, ako využívať európsky priestor a naozaj, máme tu viac možností.

Buď byť v predklone, čo tu povedala pani Magdaléna Vášáryová ešte v štvrtok, keď hovorila o tom, že pán premiér Robert Fico si dovolil zľahka kritizovať Európsku úniu na našom výbore, čo je úplne normálne. A druhá možnosť, byť úplne, ale úplne extrémistickej povahy, ako pán Sulík, keď tu nadával Barrosovi do maoistov a podobne, čo je druhý extrém. My sme za tú zlatú strednú cestu, čo znamená: byť veľmi konštruktívni aj kritickí voči Európskej únii a veľmi sebavedome hovoriť o svojich predstavách o budúcnosti.

Európska únia musí byť sociálnejšia

Chcel som oceniť aj ministra zahraničných vecí a jeho ministerstvo, že sa snažia o tento zodpovedný a sebavedomý prístup. Súhlasím, že pritakávať Európskej únii nemá zmysel. Ja osobne patrím medzi najväčších kritikov – a kolega Viskupič mal možnosť vidieť, ako diskutujem v rámci COSAC-ov, kde sa veľmi aktívne zasadzujem za svoje predstavy, ako má budúcnosť Európskej únie vyzerať. Ja osobne považujem súčasnú Európsku úniu za veľmi neoliberálnu a elitársku. Vysvetlím, prečo a vysvetlím, ako je možné to zmeniť. To však neznamená, že nepodporujem Európsku úniu. Európsku úniu v ére ekonomickej globalizácie mimoriadne potrebujeme. Pretože nebyť Európskej únie ako obrovského svetového hráča, tak by nás nadnárodné korporácie a veľké banky zožrali za dva týždne. Stratili by sme akúkoľvek suverenitu. Vďaka Európskej únii môžme čeliť globálnym korporáciám, ktoré sú dneska oveľa silnejšie než mnohé národné štáty.

Práve to je jedna z téz britského politológa Alana Milwarda, ktorý hovorí, že európska integrácia nevznikala preto, aby popierala suverenitu národných štátov, ale aby zachránila národné štáty. To je jediný spôsob, ako si my môžeme uchrániť svoju slobodu. Možno to znie kontraintuitívne, ale je to tak, lebo v ére globalizácie sú naozaj korporácie veľmi silné a nebezpečné v tom, ako kolonizujú verejný priestor. Ak chceme ochrániť sociálne práva našich ľudí, musíme na to použiť Európsku úniu. To je téza Jürgena Habermasa, ktorý patrí medzi najvýznamnejších nemeckých a európskych intelektuálov. Varuje, aby náš európsky sociálny model nepadol za obeť tomu, že niektoré veľké firmy a veľké banky majú záujem na zvyšovaní zisku aj na úkor sociálnych práv a sociálnych istôt občanov. To je základný mantinel, za ktorý nie som ochotný zájsť pri svojej podpore Európskej únie. Európska únia musí byť sociálnejšia, pretože ak nebude sociálna, bude rásť extrémizmus, a to vidíme. Bude rásť euroskepsa, a to vidíme tiež. Na Slovensku je, chvalabohu, relatívne v marginálnej podobe, ale v Grécku rastú extrémisti veľmi silne, aj v Nemecku, Švédsku, Holandsku, no a vo Francúzsku Le Penovej strana vyhrá s veľkou pravdepodobnosťou eurovoľby.

Aj Tobinovu daň, aj bankovú úniu

To sú vážne signály, že pokiaľ si Európska únia nevstúpi do svedomia a nebude oveľa sociálnejšou, ako je dnes, hrozí nám naozaj veľké nebezpečenstvo. Obávam sa však, že to bude vážny oriešok – a tu sa budem snažiť ponúknuť aj historickú analýzu. To, že dnes Európska únia je v prvom rade o voľnom trhu a o neoliberálnej liberalizácii trhu a ekonomiky, súvisí s osemdesiatymi rokmi. V roku 1985 sa dohodol Jednotný európsky akt. Vtedy sa Európska únia definitívne vzdala keynesiánskej tradície a prišla s myšlienkou, že chceme mať z Európy iba voľný trh. To bola základná idea. Je pikantnou súčasťou histórie, že s touto ideou prišiel Jacques Delors, francúzsky socialistický politik a naozaj úprimný ľavičiar. Lenže problém bol v tom, že Delorsova vízia európskej stavby stála na dvoch pilieroch, na dvoch dôležitých nohách. Jednou bol voľný trh. No druhá noha bola, že treba posilniť aj sociálnu dimenziu Európskej únie. Bez toho to nebude fungovať.

A vidíme to dnes. Tým, že pokrivkáva sociálna dimenzia Európskej únie, rúca sa nám celá stavba. To je ten zásadný problém. Preto nám rastie extrémizmus, nespokojnosť, euroskepsa. A pokiaľ neoliberálne trendy budú pokračovať, tak naozaj hrozí rozpad Európskej únie. Práve preto musíme byť veľmi kritickí, ale veľmi konštruktívni zároveň. Európsku úniu potrebujeme, ale potrebujeme, aby bola oveľa sociálnejšia. Preto oceňujem, že aj z Európskej únie prichádzajú sociálne alternatívy. Európska únia podporuje napríklad daň z finančných transakcií (FTT) aspoň v rámci rozšírenej spolupráce skupiny jedenástich krajín, kde, chvalabohu, patrí aj Slovenská republika. Verím tomu, že teraz, keď v Nemecku vládne veľká koalícia, ktorej súčasťou je aj sociálna demokracia, ktorá túto myšlienku od začiatku podporovala, bude ťah na FTT silnejší ako doteraz. Francúzi to podporujú, Taliani tak isto.

Táto myšlienka, tzv. Tobinova daň, znamená, aby aj banky a veľké korporácie platili za to, že spôsobili túto krízu, aby to naozaj nebolo iba na občanoch, aby sme prinútili aj tých najbohatších platiť. Toto je solidarita. Nie je možné, aby sme sa my zagarantovali za všetky banky, za všetkých bohatých ľudí, ktorí spôsobili krízu, a potom, keď je možnosť, aby sa oni solidarizovali, tak budete vymýšľať argumenty, prečo neplatiť v rámci Európskej únie daň z finančných transakcií. Potrebujeme daň z finančných transakcií, tzv. daň Robina Hooda, aby platili tí najbohatší.

Ďalšia myšlienka, ktorú veľmi oceňujem a ktorá je v aktuálnych plánoch Európskej únie, je banková únia. Potrebujeme viacej regulácií, nemôžeme dovoliť, aby prišla ďalšia kríza, ktorá opäť vyprodukuje situáciu, že bohatí majú istoty, tí si svoje istoty zabezpečia, ale chudobní budú platiť. Toto sa nemôže stať, tu musí mať silnú regulačnú polohu Európska únia, lebo bez toho nie je šanca, aby sme ochránili európskych občanov.

Sociálna ekonomika a ekonomická demokracia

Ďalšia myšlienka, ktorú podporujem a ktorá sa nachádza aj v Akte o jednotnom trhu a ďalších významných dokumentoch Európskej únie, je myšlienka sociálnej ekonomiky. Na Slovensku sa tomu tiež hovorí sociálne podnikanie. Je to podpora takých projektov, ako sú družstvá, výrobné družstvá, tzv. vzájomné spoločnosti, to znamená úverové družstvá, ako aj kooperatívy či neziskové organizácie, atď. Toto všetko môže prispieť k demokratizovaniu ekonomiky, k ekonomickej demokracii. To znamená, aby ľudia, zamestnanci mali reálny prístup k rozhodovaniu vo firmách, aby mali reálny prístup k ziskom a k bohatstvu firiem, a aby mali reálny prístup k spravodlivému rozdeleniu. To je základné. Produkuje to oveľa viac efektivity práve preto, že ľudia sú motivovaní pracovať na vlastnom, čo je téza liberálov, že každý človek najlepšie pracuje na vlastnom. V družstvách to platí, v korporáciách nie. To znamená, že družstvá sú niečo, čo by mohlo veľmi výrazne pomôcť celej Európskej únii. Európska únia to vie a podporuje to, aj keď zatiaľ iba veľmi obmedzeným spôsobom.

Bojujme za sociálnu ekonomiku. To je niečo, na čo napríklad Francúzi veľmi silne tlačia, preto Francúzsko momentálne veľmi silne podporujem z hľadiska predstáv o tom, ako má Európska únia do budúcnosti vyzerať. Sociálna ekonomika! Spomeniem družstvo, a pán kolega Mikloško určite o ňom vie, Mondragón v Baskicku, v severnom Španielsku. To je družstvo, ktoré bolo vystavané na katolíckej sociálnej doktríne, nie na socialistoch. José María Arizmendiarrieta bol kňaz, baskický kňaz, kresťanský demokrat, kresťan a chcel práve výrobné družstvo, chcel výrobnú samosprávu. Toto naozaj nemá nič spoločné s pravicou, ľavicou, toto je vec, na ktorej by malo záležať každému demokratovi, aby aj vo firmách, aj v ekonomike fungovala demokracia. Neexistuje, že v politike máme demokraciu, ale v ekonomike demokraciu vylučujeme a namiesto toho máme nejakých tyranov ako manažérov. Ľudia majú právo participovať a ja som veľmi rád, že Európska únia to podporuje. Takisto je tu tradícia nemeckej kodeterminácie, spolurozhodovania, čiže odbory a zamestnanci majú paritné zastúpenie vo veľkých firmách. V tomto by sme sa mali takisto veľa učiť od našich západných susedov. Som rád, že Európska únia to podporuje v rámci projektu európskeho družstva.

Je tu projekt, ktorý bol veľmi aktuálny v 60. až 80. rokoch vo Švédsku. Projekt tzv. robotníckych fondov, ktorý znamená, že zamestnanci by si mali možnosť časom odkúpiť firmy a reálne rozhodovať o tom, aká bude ich budúcnosť – aby ich premenili na družstvá. To sú veci, ktoré fungujú v západnom svete. Nehovorím teraz o nejakých experimentoch z Čile ako kolegovia z neoliberálnej pravice, hovorím o reálnych veciach, ktoré fungujú v západnom svete, vo Švédsku, Nemecku, Španielsku, vo Francúzsku a dnes ich podporuje aj Európska únia. A ja na každom európskom fóre veľmi výrazne vystupujem aj v prospech tejto vízie.

Sociálno-demokratická alebo liberálna únia?

Táto vízia je sociálno-demokratická a je legitímne, aby sme tu zviedli diskusiu o tom, či chceme mať Európsku úniu podľa sociálno-demokratickej predstavy, alebo podľa vašej, liberálnej predstavy. To znamená voľný trh, čo najviac konkurencie medzi daňovými systémami, medzi sociálnymi systémami, aby tu prebiehali preteky ku dnu, aby sa firmy mohli sťahovať za lepšími podmienkami, tým pádom tlačíme na sociálne štandardy a dopadneme nakoniec tak, že budú naši ľudia pravdepodobne robiť tak ako v Číne za 50 centov na hodinu, 16 hodín denne a bez akýchkoľvek sociálnych práv. Pokiaľ toto je pravicová vízia, nech sa páči. Naša sociálno-demokratická je zapájať viac ľudí do ekonomiky a dávať im oveľa viac z toho, čo dnes Európska únia produkuje. Je to o rozdelení bohatstva. Hovorí sa, že nie sú zdroje. Nie sú zdroje, keď bohatí bohatnú? Nie sú zdroje, keď korporácie majú také zisky? Každý rok im rastú. Nie sú zdroje? Bankám rastú zisky. Nie sú zdroje? Páni kolegovia, je to o delení, o spravodlivom rozdelení bohatstva. Európska únia, myslím si, má potenciál na to, aby bohatstvo rozdeľovala spravodlivejšie.

Lenže bránia tomu viaceré štrukturálne príčiny, napr. jednou z nich je tzv. sociálny nacionalizmus. To znamená, že pokiaľ už dôjde na otázky daňovej politiky, alebo sociálnych systémov, tak tam je zrazu každý najväčší nacionalista, dokonca aj najväčší liberál Sulík alebo pán kolega Štefanec je v tej chvíli ochotný skákať cez vatry zvrchovanosti len preto, aby obránil naše nízke dane, lebo však predsa nízke dane pre korporácie, to je základ všetkého, aby bohatí nemuseli platiť. To je základ ekonomickej politiky našej pravice. A potom z čoho chcete financovať sociálny štát, lekárov, sestričky, učiteľov, z čoho? Keď neplatia tí najbohatší, keď má daňové prázdniny každá veľká korporácia? To sú naozaj ekonomicky neudržateľne tézy, ktoré ponúkajú neoliberáli a obávam sa, že ak by takto Európska únia pokračovala, nemá žiadnu budúcnosť, alebo má budúcnosť, ale tá bude diktovaná extrémistami. Neoliberálna Európa podľa môjho názoru vedie k extrémizmu, vedie k fašizácii a tomu by som sa chcel veľmi, veľmi vyhnúť.

Jednoznačné nie pretekom ku dnu

Tento sociálny nacionalizmus je spochybňovaný aj v rámci dnešných diskusií v Európskej únii a je tu téza, ktorú veľmi silne podporujem, vybudovať sociálnu úniu. Vytvoriť aspoň minimálne štandardy pre nejaké základné sociálne dávky a sociálnu podporu. Napríklad jedna myšlienka je, vytvorme spoločnú európsku dávku, podporu pre deti. Deti nemôžu za to, či sa narodili v Grécku, vo Švédsku, v Nemecku, hádam sa zhodneme aj s tými, ktorí sú schopní a ochotní tu zasievať xenofóbne nálady tým, že rozdeľujú efektivitu národov podľa etnicity a hovoria o lenivých Grékov a pod., že deti nemôžu zato, kde sa narodili. Tak poďme im dať všetkým dôstojnú životnú úroveň aspoň v rámci sociálnej pomoci a sociálnej podpory zo strany štátu.

Ďalšou z myšlienok sociálnej únie je boj proti deflácii, proti znižovaniu miezd a opäť sme pri tom istom probléme. Dneska v rámci krízy sa konkurencieschopnosť zamieňa zato, že poďme znižovať sociálne štandardy a poďme znižovať mzdy pre zamestnancov, ale to predsa je cesta do pekla. To naozaj chceme robiť za tých 50 centov na hodinu, chceme tu vytvoriť podmienky ako v Latinskej Amerike v maquiladoras, v tých robotárňach, sweatshopoch, kde ľudia naozaj robia bez sociálnych práv? Naposledy sme videli v Bangladéši, keď zhorelo asi 1 200 ľudí preto, že neboli žiadne bezpečnostné a zdravotné podmienky v rámci práce. Toto sú modely, ktoré chceme napodobňovať? Verím tomu, že nie a že Európska únia je cesta, ako sa tomu vyhnúť. Čiže podporujem aj boj proti znižovaniu miezd, boj proti deflácii, proti sociálnemu dampingu – proti pretekom ku dnu. Pretekom, v ktorých sa predháňame v rámci lákania zahraničných investorov v tom, aby sme im odpúšťali čo najviac daní, aby sme im dávali čo najlepšie sociálne podmienky, čo znamená čo najhoršie sociálne podmienky pre ľudí práce.

Únia nemôže naďalej byť elitárska organizácia

Dôvod, pre ktorý si myslím, že bude veľmi ťažké zmeniť Európsku úniu, je zakódované elitárstvo v rámci európskych inštitúcii. Súvisí to už s 50. rokmi, kedy únia vznikala. Európska únia vznikla na báze Monnetovej vízie, ktorá vychádzala z tzv. neofunkcionalizmu. Neofunkcionalizmus predpokladá, že európska integrácia sa buduje ponad hlavy občanov, technokrati, elity rozhodujú, občania sa nemajú čo starať, pretože ony, technické elity vedia lepšie, čo je dobré pre ľudí. Ľudia boli vylúčení z procesu európskej integrácie, aj preto, že táto bola pôvodne budovaná na tzv. medzivládnom princípe. To znamená, že diplomati, ministri zahraničných vecí, atď., rozhodovali o formách spolupráce, ale diplomacia funguje celkom prirodzene elitársky, ona vynecháva ľudí z rozhodovania, čo je celkom prirodzené a štandardné, to sú rokovania za zatvorenými dverami, tam verejnosť nemá prístup. Ale vo chvíli, kedy naozaj Európska únia získavala viac a viac právomocí, a najmä dnes, po kríze, kedy získala naozaj kontrolu nad ekonomickou politikou národných štátov, tváriť sa, že to má byť naďalej medzivládna organizácia, naďalej elitárska organizácia, nie je možné. Aj preto oceňujem to, že viacerí lídri Európskej únie pochopili, že tento trend musíme zastaviť a prišli s iniciatívami, ktoré maximálne podporujem.

Jednou z tých iniciatív je európska občianska iniciatíva. To spomínal aj kolega Mikloško, aj keď nepriamo, keď hovoril o nepodmienenom základnom príjme. Európska občianska iniciatíva dáva priamo občanom možnosť iniciovať návrh zákona, alebo nejakú myšlienku, ktorá by mala byť v Európskej únii potom diskutovaná, resp. musí byť diskutovaná. Keď dostatok ľudí v Európskej únii dá tento návrh a podpíše petíciu, musí to byť na stole Európskej komisie. V minulosti bola úspešná napr. petícia, ktorá zabraňuje privatizácii vody, vodných zdrojov, čo je veľmi progresívne. Veľmi progresívna bola aj iniciatíva nepodmieneného základného príjmu, dalo by sa o nej dlho hovoriť, ale pán kolega Mikloško ma predbehol, naozaj veľmi zaujímavá myšlienka a silne ju podporujem.

Okrem európskej občianskej iniciatívy je tu ešte jeden rozmer, ktorým Európska únia reaguje na demokratický deficit, a to je posilňovanie národných parlamentov, ktoré vidíme aj v oblasti, ktoré spomínal pán kolega Štefanec, že národné parlamenty a hlavne výbory pre európske záležitosti majú možnosť dávať komisii tzv. žltú alebo oranžovú kartu. To, samozrejme, je možné. Najviac toto chcú využívať zhodou okolnosti Briti, ktorí sami ešte nevedia, či vôbec chcú zostať alebo nechcú zostať v Európskej únii, čo je pikantériou, že. Ja si myslím, že oveľa zmysluplnejšou cestou je, aby sme podporovali politický dialóg s komisiou, spomínal som to. Čiže nehovoriť nie Európskej únii pri každom návrhu, ale povedať, ako si predstavujeme tento návrh, že tento návrh by mal byť iným spôsobom formulovaný, ale nie neustálym tým sulíkovským „poďme proti všetkým“, to je naozaj vec, ktorá podľa mňa už nepatrí do modernej Európy a ja sa čudujem pánovi kolegovi Štefancovi, že sa týmto sulíkovským spôsobom chce vydávať.

Ja samozrejmé, že tú žltú kartu vo chvíľach, kedy je to potrebné, podporujem. Smernica Monti II., tam ste nekričali pán kolega Štefanec. Monti II. bola smernica, ktorá umožňovala cezhraničnému kapitálu chodiť po celej Európe a pokiaľ by náhodou štrajkovali v národných štátoch nejakí ľudia, tak by im to zakázali súdy, pretože sloboda podnikania je dôležitejšia než právo zamestnancov na štrajk. To bol Monti II.. Tam bol pán kolega Štefanec ticho, lebo ho zaujímajú len záujmy nadnárodného kapitálu, nie záujmy zamestnancov, to je základ. Toľko k využívaným spôsobom, ako zvýšiť demokratickú legitimitu európskych procesov.

Zlý príklad pani poslankyne Vášáryovej

Chcel by som podporiť pána ministra Lajčáka v tom, že zriadil Národný konvent o Európskej únii. Spomínala to aj pani kolegyňa Vášáryová, ktorá ma vyzývala, mimochodom, k zásadnému prejavu a teraz je preč; veľmi symptomatické, ale predsa budem reagovať aj na to, čo hovorila, aj keď tu nie je. Takže, národný konvent. Kritizovala pána ministra Lajčáka za to, že národný konvent, ktorý pripravil, je vraj oveľa horší, ako Konvent o budúcnosti Európskej únie, ktorý kedysi v rokoch 2002 – 2003 pripravila Európska komisia a európske inštitúcie. Pritom konvent o európskej budúcnosti v tom období (ktorý vyprodukoval euroústavu, odmietnutú Francúzmi a Holanďanmi v referende), to je v každej učebnici Európskej únie, bol absolútne nereprezentatívne elitárske teleso, Boli tam seba potvrdzujúce sa elity, ktoré sa rozhodli, napísali nejaký text, žiadnych ľudí k tomu nevolali, žiadnu občiansku spoločnosť, nikoho, predložili ho občanom a tí ho odmietli. Toto je príklad pani kolegyne Vášáryovej.

Namiesto toho pán minister Lajčák a jeho ministerstvo pripravili národný konvent, kde je možná participácia úplne každého, koho zaujíma európska problematika, každý tam môže dôjsť, aj pani Vášáryová tam môže dôjsť, ale toto je problém, pretože ona si to predstavuje opäť elitársky, opäť tak, ako to už viackrát v európskej histórii zlyhalo. Horší príklad nemohla vybrať, lebo to bolo naozaj faux pas a Francúzi a Holanďania odmietli tú európsku ústavu práve preto, že bola taká byrokratická a veľmi silne neoliberálna. Nie preto, že by sa obávali o svoje suverenity, to je naozaj čistý nacionalistický bluf. Ľuďom ide o to, aby si Európa uchovala svoj sociálny model, to je ich základná starosť, aby mali prácu, aby mali základné sociálne dôstojné štandardy. A toto podľa ich názoru európska ústava negarantovala, preto ju odmietli a obávam sa, že pokiaľ by sme sa vydali touto cestou, tak by sme dopadli veľmi zle aj my.

Preto oceňujem národný konvent, s ktorým prišiel minister Lajčák, no pani kolegyni Vášáryovej tam chýbajú sektorové politiky. Preboha, ja som si pozrel tie skupiny, nijako to nevylučuje sektorové politiky. Plejáda tém je taká široká, že akýkoľvek sektor môže byť spomínaný, tam sa dá rozprávať o všetkom, od potravinárstva až po vojenskú techniku. Vyčítať ministerstvu národný konvent je naozaj hlboké nepochopenie deliberatívnej demokracie, to znamená demokracie, ktorá zapája aj verejnosť a chce s ňou diskutovať a kde sa naše záujmy vytvárajú v dialógu a nie sú určené len záujmy biznisu, o ktoré sa stará naša slávna pravica. Oceňujem ministerskú iniciatívu aj preto, lebo ministerstvá zahraničných vecí, teraz nemyslím len slovenské, vo všeobecnosti fungujú na tých naozaj diskrétnych elitárskych bázach a pochopenie pre zapájanie bežných ľudí je naozaj veľmi obmedzené, ale to je logické, lebo diplomati pracujú týmto spôsobom. Takže ak vzišiel z ministerstva takýto kvalitný formát, to treba oceniť a nieže, ako pani kolegyňa Vášáryová, kritizovať a povedal by som, veľmi lacno.

(Pokračovanie)

Zdroj foto: nrsr.sk

(Titulok, medzititulky a redakčná úprava so zreteľom na hovorený prejav - Slovo)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa ľavičiar
#1
Ladislav Hvižďák
14. február 2014, 18:36

Celkom sa mi páčil Váš príspevok pán poslanec. Aby ste však boli trošku viac v obraze ako to v skutočnosti v našich aj nadnárodnych firmách vyzerá napíšm niečo, čo mi už ublížilo, ale nech. Neďaleko od hradieb, kde sídli aj ustanovizeň, kde aj vy chodite drať svoje nohavice posedávaním na veľmi často jalových zasadnutiach, existuje firma, ktorá nemá veľmi ďaleko od Vami popisovaného drancovania ľudskej pracovnej sily. Aj napriek už vyše roka platnému ZP sa veselo porušujú jeho ustanovenia týkajúce sa pracovného času, nadčasov, dovoleniek, minimálnej mzdy, neodvádzania mzdových odvodov.Týka sa to hlavne druhoradých zamestnancov a to sú ľudia pracujúci pre agentúry. Ja viem Vy riešite nadnárodné problémy. Také prízemné veci aké trápia desattisíce ľudí pracujúce pre agentúry sú možno pre vás prízemné. Máme viac čítať aby sme vedeli kto kedy čo napísal. Nemáte asi poňatie aké má obyčajny človek podmienky na prácu a čas na obnovu svojej pracovnej sily. Aj mladí chlapy do 30 rokov sú radi, ak prídu do práce primerane oddychnutí aby mohli podať svoj pravidelný výkon, ktorý je od nich na pracovisku vyžadovaný. Určite nemajú čas aby si mohli dovoliť taký luxus ako poslanci vo svojich laviciach NRSR. Ako ľavicový politik by ste mali zastupovať predovšetým túto skupinu ľudí a mať aspoň šajnu s akými problémami sa v skutočnosti  aj títo občania SR dennodene potýkajú. Aby ste boli v obraze napíšem o tom viac neskôr aj na týchto stránkach. Dúfam, že vo Vašej strane už nebude stačiť jednotlivým poslancom aby sa dostali do parlamentu drukovať predsedovi, ktorý už len akože ľavicovo hovorí. Dôležitejšie budú ľavicové činy. Činy   prospešné ľuďom práce, zlepšujúce ich pracovné podmienky, dosažiteľnosť spravodlivosti,  ochranu ich zdravia i bezpečnosti. právo na zdravotne nezávadné potraviny a samozrejme primerané mzdy umožňujúce dôstojný život pre seba i rodinu. 

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984