Európska únia nie je NDR!
Nespokojnosť členov Európskej s politikou Nemecka, resp. pani Merkelovej pre jej koncepciu permanentne otvorenej Európy získava na sile. Dnes to už nie sú len krajiny V4, ale začína to vrieť aj v samotnom Nemecku.
Mainstreamové médiá i politické štruktúry EÚ, ktoré sa snažia tlmiť vášne zo zástupov tisícok ľudí denne vstupujúcich do EÚ a informovať o budúcich výhodách migračných vĺn, napriek silnej „sebakontrole“ nedokážu potlačiť nespokojnosť občanov, ako i jednotlivých členov únie.
Vrcholné orgány EÚ namiesto toho, aby načúvali svojim občanom, tvrdošijne tento program bránia a bezostyšne oznamujú, že v krátkom období možno očakávať už 3 milióny imigrantov z rôznych kútov sveta. Musíme to odmietnuť už aj totálnu absencie diskusie s tými, koho sa to najviac týka, a to sú občania krajín únie.
Autori tohto programu vychádzajú z presvedčenia, že vo vážnej situácii nemusíme rešpektovať existujúce zákony, pretože urgentnosť sama si to vyžaduje.
Je to veľmi podobné pozícii väčšiny revolucionárov, ktorí sa tiež stavajú nad existujúce zákony a v záujme revolučnej spravodlivosti dávajú voľný priechod všetkým revolučným aktom...
Takýto prístup vykazuje aj mrazivú zhodu medzi pozvaním imigrantov do Nemecka a ich následným odsunom s rozhodovaním Stalina, ktorý tiež bez diskusie, bez legitímnych orgánov a mimo platných zákonov presúval či deportoval milióny ľudí po vtedajšom Sovietskom zväze. A hlavným argumentom tiež bol ekonomický prínos.
Nech je váha dnešných ekonomických dôvodov pre posúvanie miliónov ľudí z iných kontinentov po Európe akokoľvek silná, nemožno takéto rozhodnutia robiť bez občanov.
Imigračná kríza trvá už niekoľko mesiacov a začína písať vlastnú históriu.
V prvej fáze sa pokúšala pani Merkelová presadiť svoj projekt otvorenej Európy tak, že každého, kto nebude súhlasiť s týmto programom, bude možné označiť minimálne za potenciálneho rasistu, ak nie už odhaleného a skrytého fašistu.
Dnes už aj ona upúšťa od rozdeľovania Európy na dve časti – na západnú vyspelú a ostatnú zaostalú a sebeckú, a to najmä pod tlakom vlastných spolkových vlád a koaličných partnerov.
Pani kancelárka už musí bojovať aj s vlastnými „spiatočníkmi“, s politickými štruktúrami v Nemecku. Čo jej však chýba, je spojenie s občanmi.
Ak ľudia v EÚ majú stále ešte nejaké občianske práva, tak je plne legitímne žiadať, aby dôvody svojho programu občanom nielen vysvetlila, ale usilovala sa o získanie ich podpory. Do tejto fázy sa však ešte nedostala a tak dáva priestor organizáciám, ako je Pegida a podobné zoskupenia. Strata kontaktu s občanom je politická chyba, ktorá ju môže stáť politickú kariéru.
Pani Merkelová však stále nechce priznať porážku svojho projektu permanentne otvorenej Európy, hoci dnes už asi vie, že presadiť ho útokom na vlastných občanov EÚ a ich pasovaním za rasistov nepôjde, pretože už nejde iba o Slovákov, Maďarov..., ale už sú tu aj Nemci. Preto sa viac sústreďuje na rokovania s mimoúnijnými partnermi, Tureckom a Afrikou. Dnes sa pokúša dosiahnuť, aby problém, ktorý z časti vyvolala aj ona sama riešili iní a odviesť tak pozornosť od seba.
– – –
V Európe sa mnohí pýtajú, čo pani Merkelovú viedlo k šialenému nápadu pozvať stovky tisíc ľudí do Nemecka. Čo očakávala od tohto kroku a aký politický zmysel mala jej výzva?
Samozrejme, existuje veľa odpovedí na túto otázku, od konšpiračných teórií cez ekonomické, vychádzajúce z nedostatku pracovnej sily až po politické kalkulácie, že by mohla získať niekoľko sto tisícok hlasov od imigrantov už vo voľbách v roku 2017...
Pani Merkelová dosiahla vo svojej politickej kariére najvyššie politické posty v Nemecku. Jej osobným programom bolo zvýšiť politickú váhu svojej krajiny v EÚ, čo možno dosiahnuť posilňovaním jej integrácie. Uvedomila si, že najväčšou prekážkou v tom sú jednotlivé národné štáty.
Podľa jej názoru národné štáty s ich sebeckými záujmami a kultúrno-historickými špecifikami treba oslabiť. Konkrétnym nástrojom sa stal jej projekt permanentne otvorenej Európy.
Podľa môjho názoru vychádzala z predpokladu, že v zmysle politickej korektnosti pomoc v núdzi slušný človek nemôže odmietnuť, čím pritlačí k múru všetkých oponentov, ktorí sa budú musieť politicky i verejne dištancovať od prežitých štruktúr, akými sú národné štáty. Svoje malicherné záujmy budú musieť nahradiť prevzatím jej programu ľudských práv, solidarity a lásky k blížnemu.
Politické elity národných štátov osvojením si tejto hodnotovej výbavy by sa museli vzdať národných záujmov a obhajoby vlastného spôsobu života, pretože sú potenciálnymi zdrojmi rasizmu a fašizmu.
Pani Merkelová program otvorenej Európy oprela o morálne dôvody, ktoré vyhlásila za nadradené nad národnými zákonmi, a preto netreba či dokonca nemožno o nich diskutovať. A tak vznikol a bol vyhlásený program permanentne otvorenej EÚ. Bez akéhokoľvek vysvetlenia, pretože o tak vysokých hodnotách slušní ľudia nediskutujú...
Integrácia EÚ sa v dôsledku tohto programu zadrháva po druhý raz. Je však chybný z viacerých príčin:
- Tvrdenia o nadradenosti morálky nad inými politickými či ekonomickými kategóriami sú detinské a naivné. V dejinách takýto idealizmus je často opakujúcim sa javom, ktorý veľmi často končí tisíckami mŕtvych. To, že najvyššími cieľmi EÚ musia byť morálne kategórie, ktoré majú byť zároveň aj integrujúcou silou, je možno dobré želaním, ale zlý nástroj, ako ju reálne zabezpečiť a naplniť.
- Ideologické zdôvodnenie integrácie, ktoré je eklektickou zmesou ľavicových a pravicových názorov, sa označuje ako politická korektnosť. Táto ideológia je však nespôsobilá pre premenu EÚ na globálneho hráča.
- Snaha podlomiť moc národných štátov bez schopnosti Bruselu ich nahradiť a bez existencie reálnych nástrojov, ako ochrániť národné záujmy štátov a ich občanov, vystavuje EÚ chaosu a k sústavnému vykrádaniu zo strany silných a chytrých globálnych hráčov. Útok na národný štát je pilovaním si konára, na ktorom únia stojí.
Pani Merkelová preceňuje silu ľudských práv, solidarity, lásky k blížnemu ako základ integračných procesov EÚ.
Skôr si myslím, že tieto ideové pozície sú určitým resentimentom na jej život i pôsobenie v NDR. Snaha preniesť jej ideovú a praktickú skúsenosť z NDR do vrcholných štruktúr Nemecka i EÚ je neakceptovateľná a vyžaduje si ostré odmietnutie, pretože EÚ nie je NDR!
V NDR si tiež mysleli, že vyžijú z pocitu, že táto krajina je prvým štátom robotníkov a roľníkov na nemeckej pôde, čo malo byť trvalým zdrojom hrdosti a energie jej občanov, ako i základným cieľom tejto krajiny.
Pani Merkelovej asi ušlo, že NDR bola umelým výtvorom v dôsledku povojnového rozdelenia Európy víťaznými mocnosťami, ktorých zmyslom bolo podlomiť hospodársky potenciál Nemecka. NDR teda nevznikla z vôle vyšších ideí.
Možno práve životná skúsenosť pani Merkelovej v NDR, ako i atmosféra evanjelickej rodiny, ju viedla i neustále vedie k preceňovaniu sily ideí a morálky v politickom živote. Možno aj preto dospela k poznaniu, že novú Európu nie je možné budovať na starých základoch, t. j. s jej národnými štátmi, ale je nutné vytvoriť umelý konštrukt, umelú spoločnosť s umelými ľuďmi, ktorí budú odtrhnutí od svojich starých koreňov. Jej koncept otvorenej Európy vytvára hrozné paralely medzi jej bývalou vlasťou a predstavami o EÚ. Jej snahu o zrušenie národných štátov a spravovať celú EÚ iba podľa najvyšších zásad ľudskej morálky, treba jednoznačne odmietnuť.
Máme dosť skúseností z umelých štátov z Blízkeho a Stredného a východu či Afriky, ktoré generujú sústavne občianske vojny a konflikty.
– – –
Zmysel EÚ nemôže byť v napĺňaní nejakých vyšších alebo dokonca najvyšších hodnôt, ktoré si môže každý vykladať po svojom.
Preto sa asi treba vyhýbať subjektívnemu deleniu občanov na pokrokových (dobrých) a reakčných (zlých), pretože táto paradigma vychádza z dobrého alebo najlepšieho cieľa, ktorý by mohol nakoniec ospravedlniť aj likvidáciu tých dobrých. Takýchto príkladov poznáme dosť aj z nedávnej minulosti.
Tieto prístupy nie sú vlastné len pravému spektru, ale ešte vo väčšej miere sa vyskytujú v ľavom politickom spektre.
Bolo to viditeľné i na vypočúvaní Roberta Fica na pôde Európskeho parlamentu za jeho postoj k utečeneckej kríze, a najmä za jeho podanie žaloby za kvóty na Súdny dvor EÚ.
Reč pána Pittellu, predsedu eurosocialistov, obsahuje viacero perál zo slovníka bývalého generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida Brežneva. Kontúry šťastnej budúcnosti a nastolenie progresívneho spoločenského poriadku majú byť hlavným stimulom ľavičiarov zrejme aj dnes.
Premiér Fico, keďže nie je ochotný prijať v mene konfúzneho pokroku a budúcnosti hocijaký šialený nápad ohrozujúci prítomnosť, sa má pripraviť na pozastavenie, alebo vylúčenie z tejto progresívnej strany. Že to nie je len teoretická možnosť, svedčí fakt, že tejto pocty sa mu už raz dostalo.
„Vytrvalá neochota prevziať zodpovednosť a prijať solidaritu v utečeneckej kríze, je v rozpore s našimi hodnotami a politickým presvedčením. Človek sa nemôže jednoducho označiť za progresívneho, musí to prejaviť slovami aj činmi.“
Aj eurosocialisti by si mali urobiť poriadok vo svojom slovníku a tým aj vo svojich hlavách, aby sa vyhli logickému označeniu za kryptokomunistickú stranu. Bolo by možno žiaduce vrátiť sa ku klasikom sociálnej demokracie, ktorí jasne hovorili o tom, že cieľ je ničím a cesta je všetkým.
Bude preto asi treba viac sa držať pri zemi a nie lietať na nespočítateľnom množstve ľudských práv a rôznych podôb solidarity či lásky k blížnemu, resp. šťastnej budúcnosti. A nie preto, že by sme tieto hodnoty neuznávali, ale preto, že politickou úlohou EÚ je demokraticky zosúlaďovať rôzne záujmy jej občanov, ako i jej národných štátov medzi sebou.
Čo teda treba urobiť, aby sa proces integrácie EÚ nezmenil na trvalý proces jej dezintegrácie, ktorý dnes reálne hrozí?
Asi nič iné iba to, čo treba urobiť pri hodnotení každého občana či jednotlivého štátu EÚ.
To znamená, že každého musíme hodnotiť a brať na zodpovednosť ani nie tak podľa toho, čo si myslí, nie za jeho názory, ale iba za jeho činy a vážiť ich podľa toho, ako napomáhajú, aby už dnes svet bol lepší.
V prípade politických elít EÚ to musí platiť rovnako. Nie je možné, aby sme tolerovali napr. falšovanie čísiel Grécka pri jeho vstupe do EÚ a nezobrali na zodpovednosť tých, čo to mali v kompetencii. Nik, kto túto grécku krízu vyvolal, nebol doteraz braný na zodpovednosť. Ani v Grécku ani v EÚ...
Podobne je to aj s návrhmi na prijatie Turecka do EÚ, alebo prijatie programu permanentne otvorenej EÚ pre imigrantov z celého sveta.
Žiaden personálny pohyb za zlyhanie konkrétnych politikov (ako v NDR)!
Orgány EÚ môžu získať kredibilitu iba vtedy, ak národné štáty i občania budú presvedčení, že sú schopné brať na zodpovednosť všetkých, ktorí poškodzujú projekt EÚ.
EÚ je obrovským a pozitívnym výsledkom evolúcie európskych národných štátov, pretože tento 500-miliónový kolos vznikol bez vojen a bez miliónov obetí. Jeho cieľom je spolupodieľať sa na riešení globálnych problémov sveta. Aktivita politických elít EÚ však nemôže byť namierená do vnútra únie proti svojim „nevďačným“ občanom a proti „sebeckým“ národným štátom, na ktorých vznikla. Jej základnou úlohou je formulovať záujmy týchto štátov a občanov a presadzovať ich vo svete.
Tlak bruselských elít na vzdanie sa vlastnej suverenity národných štátov je nebezpečný tým, že nie je ju komu odovzdať. Ak nechceme projekt EÚ zdiskreditovať, musíme byť opatrnejší a netlačiť s takou silou na pílu...
Občania strácajú dôveru v bruselských politikov preto, že nedokážu ochrániť ani vonkajšiu hranicu EÚ a o bezpečnosť občana sa musia opätovne starať jednotlivé štáty.
Neriešenie takýchto problémov a generovanie veľkých, drahých projektov, akými sú embargo voči Rusku, Ukrajina, Grécko... vytvára otázniky, aký je zmysel EÚ.
Ak nebudeme reagovať na súčasnú nespokojnosť občanov ako aj jednotlivých štátov, ako to naznačujú aj požiadavky na reformu EÚ zo strany Veľkej Británie, ktoré sformulovala v svojom liste predsedovi Rady Európy, tak určite bude o jedného člena v EÚ menej.
A tomu by sme sa mali vyhnúť, i keď vieme, že Briti si myslia, že majú zvláštne právo zlízať šľahačku z torty EÚ ako prví...
Zbytočný a finančne veľmi nákladný tlak na vzdanie sa suverenity národných štátov a neschopnosť ich nahradiť, plodí iba narastanie nespokojnosti so smerovaním i stavom EÚ. Ak tieto problémy nebudeme riešiť my, urobí to Pegida, alebo jej podobné štruktúry.
Im však nejde o zlepšenie Európskej únie, oni ju chcú zlikvidovať!
