Fajčiari ópia IV. časť

Krimi prípady reportéra AZ Antona Zárubu
Počet zobrazení: 5310

Spisovateľ Ľuboš Jurík dokončil sériu Krimi prípadov reportéra AZ, jej posledný, 20.  zväzok vyjde v Matici slovenskej koncom roka. Jeden z príbehov prinášame na pokračovanie ako letné čítanie. V roku 2012 sme uverejnili zo série autorov krimi príbeh Vlasť je tam, kde nikto nebol. Vlani zase román Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10).
Fajčiari ópia I. časť
Fajčiari ópia II. časť
Fajčiari ópia III. časť
    


LOĎ VITTORIA MALA VYPLÁVAŤ Z LISABONU DO NEW YORKU AŽ O DVA DNI a tak si musel Záruba nájsť nejaký nocľah. Na slnkom zaliatej ulici pred colnicou stáli tri taxíky so stiahnutou strechou a jedna drožka. Záruba sa rozhodol pre mladého drožkára; najprv sa spýtal, či rozumie po nemecky a keď drožkár neurčito prikývol, spýtal sa ho, či pozná nejaký skromný a slušný penzión neďaleko prístavu.

„Môžem vám ponúknuť malý penzión, ktorý má moja sestra,“ povedal mladík slušnou nemčinou, ale s príšerným prízvukom. „Vlastne to ani nie je penzión... Malý rodinný domček, ale čistý, lacný... Môžete sa tam aj najesť, sestra má domáce víno. Je to kúsok odtiaľto. Dlho sa zdržíte?“

Anton Záruba zaváhal; nebol si istý, či sa môže ubytovať v nejakom súkromnom dome, takpovediac inkognito, neohlásený na polícii. Bola predsa vojna a každý cudzinec mohol byť podozrivý. Ale drožkár mal takú úprimnú tvár a nevinný pohľad, že nevdojak prikývol. „Zostanem len dva dni. Vravíte, že sa tam môžem aj najesť?“ Bol už hladný.

Drožkár prikývol a pomohol mu naložiť dva kufre, na nič sa už nepýtal. Prešli cez železničnú trať a širokú Avenue de Brasilia a drožka po niekoľkých minútach začala stúpať do mierneho svahu po úzkych uličkách s kamennou dlažbou. Zastavili sa pred nízkym bielym domcom so širokou terasou. Na modrom štítku bolo meno ulice: Rua Silva Porto. Drožkár svižne vzal dva Zárubove kufre a zaviedol ho do akéhosi átria plného oleandrov a muškátov. „To je moja sestra,“ ukázal drožkár na malú, okrúhlu ženičku, ktorá stála vo dverách a usmievala sa. „Volá sa Augusta.“ Zasmial sa. „A ja sa volám Augusto. Naši rodičia mali zmysel pre humor...  Augusta vás zavedie  do vašej izby a pripraví vám jedlo. Ja sa musím vrátiť do prístavu. Uvidíme sa neskôr...“

Anton Záruba mal stále pocit, že by mal byť obozretný a nedôverovať všetkému, čo sa mu povie a čo vidí, ale bezprostredné a nenútené gestá domácej panej ho upokojili; vravel si, že sa nemá čoho obávať, má predsa platný pas, americké víza a palubný lístok na Vittoriu. Odhodil zábrany a pokojne sa nechal zaviesť do neveľkej izbietky s balkónom na prvom poschodí; miestnosť bola čistá a pôsobila útulne. Augusta mu naznačila, aby zišiel dolu, bude tam mať pripravené jedlo.

Otvoril oba kufre a vyložil z nich zopár kusov oblečenia; oblek zavesil na vešiak, košele dal na poličku do starej skrine. Mal chuť natiahnuť sa na širokú posteľ, no pocit hladu v ňom prevládol. Vyšiel na balkón: ovanul ho vlhký a svieži morský vánok, videl na strechy nízkych domov a úzke uličky, ktoré sa zvažovali k moru; za prístavom za donekonečna trblietala hladina sýtomodrého Atlantiku. Hore doliehali tlmené zvuky z prístavu, pokrik robotníkov a námorníkov, hrkot drožiek a údery konských kopýt, bolo počuť tiché zvonenie električiek a chrčanie motorov. Voňali kvety a bolo cítiť pach morských rýb. Všetko bolo pokojné, nič tu nepripomínalo vojnu, zabíjanie a smrť.

Záruba zišiel dolu a sadol si za stôl uprostred neveľkého átria; na stole bol drevený podnos a na ňom nakrájané plátky šunky, syra, bieleho chleba, miska s olivami a karafa červeného vína. Poobzeral sa okolo seba, no nikoho nevidel; Augusta bola zrejme v dome, zazdalo sa mu, že za oknom na prízemí sa mihla nejaká postava. Nečakal, kým ho niekto ponúkne: s chuťou sa pustil do nachystaného jedla. A chutilo mu znamenite, jedol pomaly, každý kúsok si vychutnával, zapíjal ľahkým vínom a medzi hltmi vína si kládol do úst olivy.

Zjedol všetko, spokojne sa natiahol a s pôžitkom si zapálil cigaretu. Zvažoval, či si pôjde oddýchnuť, trochu si pospať, alebo sa prejde popri prístave a sadne si niekde na kávu alebo pohár vína. Bol síce unavený, obával sa však, že keby zaspal na hodinku či dve, potom v noci nezaspí; rozhodol sa, že sa pôjde prejsť. Kým premýšľal, vyšla z bočných dverí staršia pani v čiernych šatách; chvíľu na Zárubu skúmavo hľadela, potom mu zľahka kývla hlavou. Aj on odpovedal kývnutím a usmial sa; pani sa bez úsmevu zvrtla a vrátila sa do domu.

Dofajčil a vyšiel z átria pred domček. Pomaly kráčal mierne sa zvažujúcou uličkou k prístavu, potom sa však zvrtol doprava a pokračoval súbežne s morským pobrežím smerom do mesta. Prístav mal pred sebou ako na dlani; videl niekoľko nákladných lodí, menšie jachty, vlečné lode, ale aj parníky pre civilných pasažierov: domyslel si, že veľká biela loď s tromi mohutnými komínmi je Vittoria, ktorá sa chytá na plavbu do Ameriky.

Došiel na neveľké, nepravidelne tvarované námestíčko a bez váhania zamieril na terasu malej reštaurácie obklopenej magnóliami. Terasa bola prázdna. Len čo sa usadil, prišiel k nemu čašník s miskou olív a karafou červeného vína; spýtavo sa pozrel na Zárubu, ako by chcel vedieť, čo si želá. Záruba však len spokojne kýval hlavou – zatiaľ to stačí.

Víno bolo znamenité a po jednej karafe si Záruba hneď objednal ďalšiu; bol zvyknutý na vína bratislavských viech a tie boli oveľa ťažšie ako tieto portugalské. Len čo mu čašník nalial z novej karafy a diskrétne sa vzdialil, zrazu sa pri jeho stole zjavila žena v čiernych šatách. Strhol sa. Nebol si načistom, no zdalo sa mu, že má pred sebou tú istú postavu, ktorú videl v dome, kde sa ubytoval.

„Prepáčte mi, prosím,“ povedala žena kultivovanou nemčinou. „Nemusíte sa báť, nebudem vás obťažovať.“ Poobzerala sa a potom sa pozrela na stoličku; čakala, že ju Záruba ponúkne, aby sa posadila.

„Želáte si?“ spýtal sa Záruba a dlaňou ukázal na stoličku. „Neviem, čo odo mňa chcete. Žijeme v zlých časoch... Človek si musí dávať pozor.“

 „Áno, žijeme v zlých časoch,“ prikývla žena a spôsobne sa posadila. „Ale Lisabon je bezpečný. Policajti nám dajú pokoj. Nie je tu vojna, nesnorí tu gestapo.“

Záruba si ju prekvapene obzrel; nechápal, kam tým mieri. Žena mala pokojnú, súmernú tvár lemovanú hustými šedivými vlasmi, len v očiach jej občas prebleskla iskierka strachu. Mohla mať okolo štyridsiatky, možno viac, oblečená bola jednoducho, ale vkusne, čierne šaty boli zjavne z kvalitnej látky. Nemala na sebe žiadne šperky.

„Mohol by som vás niečím ponúknuť?“ spýtal sa Záruba, aby zakryl rozpaky.

„Ďakujem, nie kvôli tomu som za vami prišla. Možno sa vám to bude zdať čudné, ale nechcela som s vami hovoriť u našich domácich. Ja im absolútne dôverujem, ale akosi... sa nepatrí ťahať vlastné žiale do cudzích rodín.“

Anton Záruba prikývol. „Hm... to by ste mi mali vysvetliť.“

„Pokúsim sa...“ Žena si poposadla, upravila si lem sukne a potom sa zahľadela kamsi ponad strmé uličky zvažujúce sa k prístavu a strechy domov, ktoré začínali potemnievať. „Volám sa Anna Rubinstein, som židovka. Pochádzam z Krakova. To je v Poľsku.“

Prekvapene pozrel na ženu. „Veľmi dobre viem, kde je Krakov. Moja družka je odtiaľ.“

Usmiala sa. „Vy ste zrejme Švajčiar. Pokiaľ viem, máte švajčiarsky pas.“

Anton Záruba nevedel, či má povedať pravdu; nechcel nič riskovať. Mlčal.)

„Hovorí vám niečo meno Rubinstein?“ spýtala sa žena.

Pokrčil plecami. „Možno som čosi počul... Nie som si istý.“

„Moja sesternica Helena Rubinstein má úspešnú firmu, ktorá vyrába parfumy a rôznu kozmetiku. Žije v New Yorku. Môj otec a jej otec boli bratia. Vravím... boli, pretože už nežijú. Môjho otca odvliekli do koncentráku.“

„Počkajte,“ zarazil ju Anton Záruba. „Helena Rubinstein! Veď Juliana predáva v Ženeve jej parfumy... To nemôže byť náhoda!“

„Kto prosím?“

„Juliana Broniewska. Veď vám vravím... ona prišla k nám z Krakova!“

Anna zmeravela, akoby ju uhryzol jedovatý had. Hľadela na Zárubu ako paralyzovaná.

„Vy... vy chcete povedať, že poznáte Julianu Broniewsku?“ vyjachtala.

Anton Záruba sa zasmial. „Netrúfam si povedať, že ju poznám. No žijem s ňou už viac ako desať rokov...“

Dosť dlho mlčali, neschopní čokoľvek povedať. Záruba si nalial a nenáhlivo vypil červené víno.

„Takže vy ste z Československa,“ prehovorila napokon Anna Rubinstein.  „Vlastne... zo Slovenska.“

„Áno. Ale mám švajčiarsky pas. A vy? Chcete povedať, že ste poznali Julianu?“

Bez rozpakov prikývla. „V našej komunite sa takmer všetci poznáme. Pravda, neboli sme priatelia. No... vedeli sme o sebe. Vedeli sme, čo sa jej prihodilo a prečo sa rozhodla utiecť. Juliana sa už vtedy zaujímala o luxusný tovar a o kozmetiku. Chcela si otvoriť obchod. Viem, že sa občas radila s Helenou.“

„Obchod si otvorila v Bratislave,“ povedal Záruba s miernou nostalgiou v hlase. „Tam som sa s ňou zoznámil. Zdá sa mi to veľmi dávno... Teraz má v Ženeve prosperujúci salón. Poviem jej, že sme sa stretli... Bude prekvapená!“ Na chvíľu sa odmlčal, potom sa skúmavo pozrel na svoju náhodnú spoločníčku. „Ale povedzte... prečo ste ma sledovali? Je to dôležité?“

Anna zaváhala, oblizla si suché pery. „Vadilo by vám, keby sme sa trochu prešli? Chcem vám niečo ukázať... Je to neďaleko.“ Ukázala bradou k prístavu. „Zídeme dolu niekoľkými uličkami a schodmi. Priamo tam, k tej lodi...“

Zárubovi sa to zdalo čudné; povedal si však, že čudné je celé toto putovanie a napokon, nič neriskuje: aspoň sa pozrie na zaoceánsky parník, ktorý ho má dopraviť do Ameriky. Bez slova zaplatil a mlčky sa pobral za ženou.

Pomaly a takmer bez slova schádzali uličkami a nespočetnými schodmi, popri kamenných múrov domov s voňavými oleandrami.  Nestretli veľa ľudí, len kde -tu ojedinelého chodca, dvojicu mladých ľudí, ženy s nošami zeleniny a rýb. Táto štvrť bola pokojná a tichá, až bližšie k prístavu ľudí pribúdalo, no aj tak tu bolo cítiť nezaujatú, až ľahostajnú atmosféru, ďaleko od všetkých protivenstiev.

Zišli až k prístavu a po móle sa približovali k lodi. Zastavila ich až kamenná balustráda, akési zábradlie, ktoré oddeľovalo mólo od promenády. Pri zábradlí mlčky postávali ľudia a s akýmsi smútkom a nostalgiou hľadeli na parník. Záruba a Anna Rubinstein prechádzali popri nich, Zárubovi neušlo, že s niektorými sa pozdravila kývnutím hlavy. Prešli až na koniec zábradlia a ako ostatní, aj oni sa lakťami opreli o balustrádu. Hľadeli na loď.

Vittoria sa vypínala proti temnejúcej oblohe, svietili girlandy signalizačných svetiel a v niektorých kajutách bolo rozsvietené, po palube sa nenáhlivo prechádzali námorníci a bolo tiež vidno zopár prístavných robotníkov, ktorí nakladali tovar, na hornej palube sa zabávali turisti, ktorí sa už nalodili; ale loď pôsobila nezúčastnene, akoby ponad čas, povznesená nad akúkoľvek márnosť, mimo ľudského trápenia.

„Kto sú tí ľudia?“ spýtal sa Záruba a zboku pozrel na profil Anninej tváre. „Na čo čakajú?“

Pozvoľna sa otočila. „To je dôvod, prečo som vás sem zavolala,“ preriekla potichu. „Sú to utečenci z mnohých krajín Európy. Utekajú pred násilím ako ja. Chcú sa dostať do Ameriky. Do zeme zasľúbenej...“

„Loď o dva dni odpláva,“ podotkol Záruba trochu neisto.

„Áno. Ale bez nich. Nemajú americké víza. A ani ich zrejme nikdy nedostanú. Preto sem chodievajú každý deň a čakajú... čakajú na zázrak. Vittoria je symbol tých nádejí...“

„Utečenci,“ zopakoval Záruba. „Aj ja som utečenec...“

„Vás nikto nevyhnal. Odišli ste dobrovoľne. Máte švajčiarsky pas. Uvedomujete si, aký je to rozdiel?“

Anton Záruba nevedel, čo má na to povedať.

„Každý z tých ľudí má za sebou tragický osud,“ pokračovala Anna bez pátosu. „Sú to vyhnanci, ktorí si zachránili holý život... a stále dúfajú, že sa ich osud zmení. Videli, ako zomierajú ich blízki, mučili ich, zobrali im majetok, sedeli vo väzeniach... Sú to bývali politici, novinári, umelci, vedci, remeselníci... Židia, komunisti, sociálni demokrati, katolíci... Znepáčili sa nacistom! A teraz tu zomiera ešte aj nádej. Je to druhá smrť. A pritom voňajú kvety, počasie je príjemné, na palube sa podáva šampanské... Aj vás to čaká.“

„Chcete mi to vyčítať?“ spýtal sa Záruba a cítil, že v ňom rastie nepokoj a podráždenie. „Nie som predsa vinný za to, že...“

„Ale nie!“ prerušila ho rýchle Anna. „Zle ste ma pochopili!“ Zľahka sa mu dotkla ramena. „Mala som pocit, že vám musím ukázať niečo dôležité. Možno vám to pomôže, keď sa budete rozhodovať. A možno aj preto, aby ste mysleli... aj na tých druhých.“

„Je to nezvyčajné,“ zašomral Záruba. „Myslíte si, že by som vám vedel pomôcť?“

„Na to sa už nespolieham,“ povedala Anna a skrížila si ruky na prsiach. „Čakám tu už veľmi dlho...a som chorá. Predala som už všetky šperky a naši domáci ma nevyhodili len preto, že sú veriaci katolíci. Ale možno by som vedela pomôcť ja vám.“

„Vy? Mne? A ako? Veď vôbec neviete, prečo idem do Ameriky!“

„Na tom nezáleží! Ak by ste chceli, dám vám adresu Heleny Rubinstein. Nikdy neviete, do akej sa dostanete situácii. Budete ju mať v zálohe.“

Anton Záruba neisto prikývol. „Napokon... máte pravdu. Neviem síce, ako by mi mohla pomôcť, veď v New Yorku ma budú čakať a odtiaľ hneď odchádzam do Los Angeles. Asi sa s ňou vôbec nestretnem. Nebudem mať čas.“

„Keby ste sa s ňou stretli,“ pokračovala Anna, akoby ho nepočula, „povedzte jej, že od nej potrebujem overené dobrozdanie. Čosi ako pozvanie. Musí sa za mňa zaručiť. To bude stačiť americkému konzulátu, aby mi dalo víza. Je toho veľa, čo od vás žiadam?“

Stmievalo sa veľmi rýchlo, farby sa menili takmer každú minútu. Svetlá Vittorie svietili čoraz žiarivejšie. More bolo karmínovo modré.

„Poďme,“ povedal Záruba a hlas sa mu mierne zachvel. „Bude vám zima. Ak sa vám bude chcieť, môžeme si ešte posedieť na terase. Domáci majú kvalitné červené víno. Je naozaj dobré...“
      

LODNÁ SIRÉNA DUNIVO ZAHÚKALA A VITTORIA SA NEBADANE, VEĽMI POMALY odrazila od móla. Zárubovi sa zdalo, že loď stojí na mieste a do pohybu sa dala pevnina, prístav, mávajúci ľudia na nábreží a biele domy Lisabonu. Stál na nižšej palube, aby lepšie videl na nábrežie a najmä na Annu, ktorá vo svojich čiernych šatách pripomínala osamelý náhrobný pomník. Anna nemávala ako ostatní, stála nepohnute a Záruba si nebol načistom, či ho vôbec vidí. Držal v ruke klobúk a občas ním pohýbal, akoby chcel na seba upozorniť. Napriek tomu sa Anna ani nepohla a čím sa Vittoria čoraz viac vzďaľovala od prístavu, menila sa na drobnú, scvrkávajúcu sa postavičku, až bola len čiernou bodkou. Bola už len neznámym jedincom, ktorý splýval s masou rovnako bezmocných a bezradných. Šťastie sa jej otočilo chrbtom.

Keď už loď bola ďaleko od brehu a pevnina sa menila na dlhú, beztvarú hmotu, Anton Záruba sa pobral na druhú stranu paluby. Nebol tam nikto; cestujúci ešte hľadeli do minulosti. Ale pred ním bola nekonečne modrá plocha priestoru: budúcnosť, o ktorej nič nevedel.
                                                                    

PLAVBA BOLA FÁDNA, PRIAM NUDNÁ. VITTORIA SA NEHLUČNE PLAVILA po pokojnej, takmer nehybnej hladine Atlantiku, len občas sa zdvihol mierny vietor a rozčeril nevysoké vlnky. Záruba si spočiatku nevedel zvyknúť na dlhé ničnerobenie, na prázdnotu v sebe i okolo seba. Čas mu vypĺňalo iba pravidelné servírovanie raňajok, obedov a večere v palubnej reštaurácii a potom posedávanie a polihovanie v pohodlných kresielkach, z ktorých hľadel na bezbrehý, šíry a splývajúci priestor vody a nebies.

Vittoria nepatrila k luxusným zaoceánskym parníkom, nekonali sa na nej žiadne okázalé spoločenské večierky vo frakoch, nehrala živá hudba, ani kapitán lode nevítal cestujúcich šampanským; držala si však svoj štandard a cestujúci, ktorí mali v cene palubného lístka na hornej palube aj kompletnú stravu a pitie (patril k nim aj Anton Záruba), mohli byť nanajvýš spokojní. Jedlá sa servírovali v skromnej jedálni, no boli nielen chutné, rozmanité, ale bolo ich až nadmieru veľa. Po sýtom obede si Záruba zobral karafu s červeným vínom a vyšiel na palubu, uložil sa do ležadla a mohol hľadieť na more, driemať, či premýšľať.

Myslel aj na to, že začne písať, že si bude robiť poznámky, alebo napíše ďalší list na Slovensko, ktorý adresuje súkromnému detektívovi Štefanovi Gaburovi. Predstavoval si, ako by začal reportáž pre Bratislavské noviny AZ, keby chcel čitateľov zaujať prípadom ukradnutého obrazu. Čo by napísal? Hoci mali Fajčiari ópia dramatický a tajuplný osud, skutočných faktov bolo málo: vlastne žiadne. Všetko boli dohady, indície, predpoklady... Na druhej strane dostal od kniežaťa Dlugolinského a Alexa Reitera presné inštrukcie, kde sa má v Amerike hlásiť a kto ho usmerní, kde má obraz hľadať. Naozaj, čo by napísal?

Keď si v podobných situáciách nevedel rady, jednoducho pre čitateľa zopakoval všetky známe fakty a pospájal ich vlastnými úvahami. Občas to bolo len varenie z vody. Ale občas sa pritrafilo, že naďabil na skryté súvislosti a objavil novú stopu. Bolo v tom čaro nepoznaného, čaro novinárskej práce. Ale čo teraz?

Povedal si, že si tým nebude zaťažovať myseľ; ležal a takmer bez pohybu hľadel na more. Keď sa dostane do Ameriky, bude sa musieť vyrovnať s novou realitou: najlepšie bude, keď dá teraz mozgu voľno, aspoň pokiaľ ide o Fajčiarov ópia. Aj pokiaľ ide o Annu Rubinstein.

„Nebude vám vadiť, keď sa sem uložím?“

Anton Záruba sa strhol; pri ňom stál jeho spoločník z jedálne, s ktorým zdieľali jeden stôl. Bol to starší pán strohého výrazu a rezervovaných spôsobov; pri stole mlčal, hľadel iba do taniera a celú komunikáciu obmedzil na kývnutie hlavou.

„Ale prosím, prosím... To predsa nie je rezervované!“

Pán sa nedbanlivo uklonil, pritiahol si k telu ľahký plášť a bez ďalšieho slova si ľahol do ležadla. Zdalo sa, že Zárubov sused ihneď zaspal; na tvár si posunul klobúk a znehybnel. Mlčali, ale Záruba cítil, že to mlčanie je akési znepokojivé a ťaživé.

„Stavím sa o fľašu whisky, že ich čoskoro uvidíme,“ počul Záruba spod klobúka. „Keď sa budete pozerať na obzor, zbadáte najprv dym, potom komíny a napokon celý konvoj.“

„Čože? O čom hovoríte?“

„Je to ich trasa,“ pokračoval hlas spod klobúka. „Americké zbrane pre Britániu. Poľujú na nich nemecké ponorky. Hovoria im vlčie svorky. Stavím sa o druhú fľašu whisky, že tu niekde je ponorka. Možno priamo pod nami.“

Anton Záruba sa prekvapene pozrel na svojho suseda; ten však pokojne ležal a tvár mal stále zakrytú klobúkom. „Ako to... pod nami?“ spýtal sa a mimovoľne sa pozrel na podlahu, akoby chcel pohľadom preniknúť až pod trup lode.

„Museli ste predsa počuť o ponorkovej vojne,“ odpovedal chlapík pokojne. „Aj keď máte švajčiarsky pas a vojna sa Švajčiarska priamo netýka.“

Záruba spozornel. „Ako to viete?“

„Na tom nezáleží. Ale povedzme, že je to moja práca. Nemali by ste byť prekvapený. Je predsa vojna... a všetko je inak ako za normálnych čias.“

„Vaša práca?“ spýtal sa Záruba prekvapene. „Chcete vari povedať, že ma sledujete?“

Chlapík si zložil klobúk z tváre a namáhavo sa posadil. Po prvý krát, čo ho Záruba poznal, sa usmial. „Ale vôbec nie. Vy nie ste zaujímavý. Som imigračný pracovník a mám dozerať na to, kto sa nalodí na Vittoriu. Podmienky pre prisťahovalcov sú veľmi prísne. Ale to sa na vás nevzťahuje. Nechcete zostať v Spojených štátoch.“

„To sa mi uľavilo,“ zašomral Záruba. „Naozaj tam nechcem zostať.“

„Hneď som si to myslel,“ pokračoval chlapík pokojným tónom. „Už som sa naučil čítať v ľuďoch. Zväčša sa nemýlim. Zrejme idete za obchodom.“

„Nie tak celkom,“ odvetil Záruba. „Som povinný vám to vysvetľovať?“

„Nemusíte!“ zvolal chlapík takmer veselo. „Ale v prístave v New Yorku sa vás na to budú dôkladne vypytovať. Takže to máte vlastne jedno.“

„Predpokladám, že na tejto lodi sú zaujímavejší pasažieri, ako som ja,“ povedal s nevôľou v hlase. „Cítim sa poctený, že sa venujete práve mne.“

„To je len náhoda! Vy naozaj nie ste pre nás zaujímavý. Ale keďže sedíme pri jednom stole a keďže práve vedľa vás bolo teraz voľné miesto...“

Anton Záruba sa nechcel púšťať do tejto diskusie. „Vraveli ste, že pod nami je ponorka?“

„Nie tak doslova. Viackrát som sa plavil touto loďou. Zažil som aj priame útoky. Išlo o život...“ Zamĺkol. „Mimochodom, volám sa Holmes. Ako ten slávny literárny detektív. No žiaľ, nemám s ním nič spoločné. Viete, kto to bol Holmes?“

Záruba ožil. „Akoby nie! Čítal som jeho príbehy! Sám som kedysi písal o kriminálnych prípadoch... Ale to bolo dávno. Akoby v inom živote...“

„Viem,“ pritakal Holmes. „V Československu. V Bratislave.“

„Akosi priveľa toho viete,“ zahundral Záruba. „Odkiaľ to máte?“

„Rutina. Máme svoje kontakty a sú tu aj medzinárodné dohovory. Skúste si domyslieť.“

Záruba sa pozeral ponad zábradlie  a na čiare, kde sa more strácalo za obzorom, videl obrysy konvoja. Nemusel sa veľmi namáhať, aby si dal javy do súvislostí. „Dúfam, že na nás nezaútočia,“ povedal a bradou ukázal na vzdialený horizont.

„Vittoria má portugalskú zástavu. Portugalsko sa vo vojne nepridalo na žiadnu stranu. Chová sa neutrálne. Hovorí sa však o tom, že poskytne spojencom Azorské ostrovy na leteckú základňu...To by mohlo nemecké velenie podráždiť.“

„Len aby sa tak nestalo skôr, ako doplávame do New Yorku...“

Aj na druhý deň si imigračný úradník Holmes prisadol k Zárubovi, keď polihoval na palube a pozeral na pokojnú hladinu mora. Kým sedeli v reštaurácii pri raňajkách, obede či večeri, Holmes zväčša mlčal, utrúsil iba nejakú zdvorilostnú frázu, zaželal dobrú chuť – no do žiadnej debaty sa nepúšťal; až na palube, v závetrí a mimo dohľad pasažierov akoby sa uvoľnil a pozvoľna nadväzoval na včerajší rozhovor.

„Stále ste mi nepovedali, prečo cestujete do Ameriky,“ nadhodil Holmes s miernou výčitkou v hlase. „Nenalieham!“ zvolal, keď videl, že Záruba sa zamračil. „Ale už som vám naznačil, že sa vás na to budú pýtať, keď sa doplavíme do New Yorku. Keď to poviete mne, vyhnete sa zložitému vypočúvaniu. A potom,“ významne na chvíľu zamĺkol, „nikdy neviete, ako by som vám vedel pomôcť. Takýto kontakt sa vždy zíde...Nič predsa neriskujete!“

Zárubovi pripadalo zvláštne, že Holmes nalieha, aby mu prezradil účel svojej cesty; aj keď to robil nenásilne a pokojne, predsa len to bolo podozrivé: prečo sa neupriamil na niektorého iného cestujúceho? Prečo Holmesa posadili k jeho stolu? Bolo to vopred pripravené? Alebo niečo vedeli, niečo tušili?

Čiastočne to chápal: bola predsa vojna, Američania boli právom podozrievaví, v každom cudzincovi videli potenciálneho špióna a najmä po útoku Japoncov na Pearl Harbour sa ich bezpečnostné opatrenia zmenili na mániu. Na druhej strane musel v duchu súhlasiť so svojim spoločníkom, že nič neriskuje. Čo je zlé na jeho misii? Čo je nespravodlivé a nezákonné? Pátra predsa po obraze, ktorý ukradli majiteľovi, chce len napraviť krivdu... Takéto príbehy sa Američanom vždy páčili...

Záruba váhal, Holmes mlčal.

„Možno vás moje vysvetlenie sklame,“ prehovoril po chvíli. „A možno sa vám bude zdať priveľmi... vykonštruované. Bol by som nerád, keby ste to chápali ako zámienku. Ako náhradný príbeh...“

Holmes nadvihol obočie a mierny úsmev mu skrivil pery; čakal.

„Tak vám to teda poviem... aj keď predsa len riskujem, že ma nepochopíte.“

Anton Záruba si s pôžitkom zapálil cigaretu, vdychoval cigaretový dym zmiešaný so sviežim morským vzduchom. Pozvoľna začal rozprávať o ukradnutom obraze, o kniežaťu, o zložitých vzťahoch v jeho rodine a jeho známych, o záhadnom zmiznutí Fajčiarov ópia a jeho rovnako záhadnom objavení. Nevynechal ani možnosť skontaktovať  sa na ľudí v New Yorku a v Los Angeles – pravda, mená vynechal – a spomenul aj Annu Rubinstein, ktorú stretol v Lisabone. Príbeh dostával kontúry a chtiac-nechtiac aj napínavú zápletku.

Holmes pozorne počúval, tvár mal sústredenú, nehybnú a pokojnú. Keď Záruba skončil, o chvíli prehovoril: „Je to priveľmi nepravdepodobné, aby to nebola pravda. Myslím, že vám môžem dôverovať.“

„To sa mi uľavilo,“ povedal Záruba ironicky. „Naozaj nemám dôvod si vymýšľať. Ale akú to má pre vás hodnotu? Čo ste získali mojim priznaním? V podstate... ide o banálny príbeh!“

„Ó, to nie!“ zvolal Holmes a varovne vztýčil ukazovák. „Pašovanie ukradnutých obrazov je veľký biznis! Ešte väčší, ako pašovanie ópia...“ Pozrel sa spýtavo na Zárubu. „Hovorili ste, že obraz sa našiel v súkromnej galérii? Zaiste viete... v ktorej?“

Po chvíľke váhania Záruba siahol do vnútorného vrecka saka a vytiahol z neho obálku, ktorú stále nosil pri sebe. Našiel v nej lístok s adresou galérie a ukázal ho susedovi, ale z prstov ho nepustil. Holmes sa naklonil a sústredene si adresu obzeral; potom spokojne kývol hlavou.

„To mi stačí,“ povedal a zjavne to myslel vážne. „Budem na to myslieť, keby som sa ešte stretol s týmto prípadom. Aj vy na to myslite... keby ste mali nejaké problémy. A ako poznám našich ľudí... tak ich budete mať požehnane!“

                                                                      

EŠTE NEŽ SVITLO RÁNO, VYŠIEL ANTON ZÁRUBA ZO SVOJEJ KAJUTY na hornú palubu. Nemohol spať, cítil zvláštny nepokoj a nervozitu; loď sa blížila k americkým brehom. Vo vzduchu bolo cítiť mocné výpary soli z morskej vody, ale aj teplé prúdenie z pevniny. Povetrie nebolo celkom priezračné, nad vodami sa vznášala riedka hmla, ďaleko za horizontom sa už slnko chystalo na svoju každodennú nekonečnú cestu. Bolo v tom čosi magické, čo Záruba celým telom preciťoval: slabá žiara prvých slnečných lúčov, obrysy signálnych svetiel na komínoch a kajutách, priestor zahltený hmlou a úplné, absolútne ticho; nebolo počuť ani šplechot vĺn, žiadne zvuky lode, či škriekanie čajok. Ako pred stvorením sveta, pomyslel si.

Náhle sa v tejto magickej scenérii zjavila majestátna silueta Sochy slobody. Od úžasu zatajil dych; zdalo sa mu, že sa pred ním vynára nový kontinent, nepoznaný svet, vesmír, iná dimenzia vnímania. Socha akoby sa zvoľna pohybovala, otáčala sa smerom k Vittorii, hľadela svojimi mrazivými očami priamo na Zárubu. Cítil, ako ním preniká strach a obdiv zároveň, viera aj rešpekt, obava z nepoznaného, nádej z budúceho; také čosi zrejme cítili prisťahovalci z celého sveta, keď prechádzali popri Soche slobody do prístavu na Ellis Island. Náhle akoby sa pretrhla zvuková opona a Záruba počul ostré škriekanie čajok, nárazy vĺn o boky lode, akési tlmené povely posádke, tiché hlasy pasažierov a vzdialený hukot mesta. Zdalo sa mu, že v hmlistom opare uvidel siluetu svojho spoločníka pána Holmesa; zľahka nadvihol klobúk, akoby ho chcel pozdraviť a vzápätí sa stratil v hmle.

Na palubu postupne prichádzali ďalší pasažieri, pohybovali sa ako prízraky, vynárali sa z priestoru a opäť v ňom mizli, niektorí zostali stáť pri zábradlí lode a v tichom úžase hľadeli na Sochu slobody. Zhovárali sa potichu, takmer pošepky, akoby boli v chráme  a báli sa hlasným hovorom narušiť majestátnosť symbolu nového sveta. Vittoria s jemným nárazom pristala na móle a lodná píšťala rozťala vzduch ako ostrý nôž napnuté plátno; vzápätí sa na obe paluby nahrnuli cestujúci a netrpezlivo sa náhlili ku schodíkom. Záruba sa nikam neponáhľal; tušil, že vybavovanie na colnici bude zdĺhavé a imigračná polícia Spojených štátov bude dôkladne preverovať každého cestujúceho.

Nemýlil sa. Rad pasažierov Vittorie sa posúval veľmi pomaly, ale keď sa Záruba dostal k okienku pred imigračného úradníka a ukázal mu svoj pas, ten ho len zbežne prelistoval, dal mu na vstupné víza pečiatku a kývnutím hlavy ho pustil ďalej.

Anton Záruba prešiel s kufrom v ruke po úzkom móle, vyšiel z prístavu a zastavil sa pred budovou Zaoceánskej lodnej spoločnosti. Bol v Amerike.

New York... Pred ním sa týčili mrakodrapy Wall Streetu; ohromene pozeral na obrovské stavby, ktoré sa naozaj driapali do mrakov a zacláňali výhľad na oblohu. Podvedome cítil, prečo Amerika fascinovala milióny prisťahovalcov z celej planéty, prečo práve tu a nie inde hľadali nový svet a verili, že sa tu naplnia ich predstavy o lepšom živote.

Ešte raz si overil meno hotela, ktoré mal napísané na zozname od Alexa Reitera a vzápätí kývol na voľný taxík. Cesta netrvala dlho, pretože Bowery Street, kde bol malý penzión Blue Star, bola v južnej časti Manhattanu. Bez problémov sa ubytoval, vybalil si veci, osprchoval sa a prezliekol do pohodlného vychádzkového obleku. Mal pred sebou celý deň; až zajtra pred obedom má prísť nejaký človek, ktorý ho odvezie na letisko. Rozhodol sa, že využije voľný čas a pôjde sa poprechádzať po okolitých uliciach.

Anton Záruba celé dopoludnie chodil po meste, prešiel cez Greenwich Village, dostal sa až na Broadway a odtiaľ na Times Square, bolel ho krk, keďže hlavu nakláňal k vysokánskym budovám. New York si žil svoj rušný, pestrý život, takmer nič tu nepripomínalo, že je vojna a Amerika sa chystá so spojencami otvoriť druhý front. Po uliciach síce chodili vojaci vo vychádzkových uniformách, ale boli veselí, správali sa hlučne, neraz v prítomnosti mladých dám. To, čo z mesta videl, sa mu páčilo a vedel si predstaviť, že by sa tu usadil a mohol tu žiť; teraz už lepšie chápal, prečo sa Amerika stala domovom miliónov ľudí z celého sveta: a to bol na jej pôde iba necelý deň...

Keď sa unavil, sadol si do lacnej, útulnej reštaurácie, dal si výdatný obed a potom si objednal pivo; zapálil si cigaretu a spokojne pofajčieval. Boleli ho nohy, ale povedal si, že sa ešte trochu prejde a do hotela sa vráti až navečer; veď ktovie, či sa ešte niekedy do New Yorku dostane. Pohľad mu padol na reklamné pútače, ktoré viseli nad barom: vedľa reklamy na whisky, pivo a cigarety, sa vynímal portrét peknej mladej ženy a nad ním nápis: Používam parfum značky Helena Rubinstein.

Hneď si spomenul na Lisabon, na Annu Rubinstein, na jej smutné, hlboko vpadnuté oči. Rozhodol sa, že sa pokúsi zavolať jej slávnej príbuznej. Hneď.

Adresu firmy Helena Rubinstein – Piata Avenue 137 - mal pri sebe, nebolo tam však jej telefónne číslo. Požiadal barmana, aby mu dal telefónny zoznam a po chvíli listovania v hrubej knihe so žltými stránkami našiel hneď niekoľko kontaktov. Rozhodol sa, že zavolá na recepciu a požiada spojenie so sekretariátom majiteľky; bez problémov ho prepojili a keď nejakému príjemnému ženskému hlasu vysvetlil, kvôli čomu volá, príjemný hlas povedal, nech počká pri telefóne. Ani nie o minútu sa ho hlas rovnako príjemne spýtal, kde sa práve teraz nachádza: pani Helena pošle pre neho auto s firemným šoférom. Chvíľu to však potrvá, doprava je teraz hustá a zápchy sa nedajú vylúčiť.

Anton Záruba si objednal ďalšie pivo a zapálil ďalšiu cigaretu. Nebol zvyknutý na takýto spôsob jednania; mal skúsenosti, že kým sa dostal na neohlásené stretnutie, trvalo to nielen dni, ale aj týždne. Ak nie viac. Alebo – vôbec.

Asi po polhodine vstúpil do reštaurácie chlapík v čiernej šoférskej livreji so šiltovkou na hlave a po chvíli váhania pristúpil k Zárubovi. „Zrejme ste to vy, koho mám odviesť do našej firmy,“ povedal zdvorilo.

„Áno, som to ja. Nečakal som, že prídete tak rýchlo...“

Viezli sa v pohodlnom štvordverovom Lincolne Zephyr, prešli do východnej časti New Yorku, šofér sa šikovne preplietal hustou premávkou a netrvalo dlho, kým zaparkovali na Piatej Avenue pred masívnou stavbou obloženou sivým mramorom. Šofér mu úctivo otvoril dvere. „Liftboy vás vyvezie na piate poschodie. Už vás tam čakajú...“
Anton Záruba si už zvykol, že z prostredia pokojnej a provinčnej Bratislavy sa presťahoval do kozmopolitnej a bohatej Ženevy, no Amerika, New York osobitne, predsa len boli nad jeho očakávania. Všetko bolo rýchle, spoľahlivé, dôveryhodné: až podozrivo dôkladné.

Kancelária bola zariadená jednoducho, ale s vyberaným vkusom; privítala ho žena stredne vysokej postavy, s úzkou tvárou, tenkým nosom, prenikavými čiernymi očami, výraznými perami a širokou bradou; vlasy mal sčesané nad vysokým čelom a vzadu zopnuté do uzla. Pôsobila veľmi prívetivo, príjemne a Zárubovi bola od prvej chvíli sympatická.

Helena Rubinstein mu na privítanie mocne stisla ruku a gestom ho usadila do kresla; bez opýtania mu naliala riadnu dávku whisky.

„Som rád, že ste si našli čas...“ prehovoril, keď sa s miernou trémou napil whisky.

„To si môžete odpustiť,“ prerušila ho s úsmevom. „Nechali ste mi odkaz, že ste prišli z Európy, že ste sa v Lisabone stretli s mojou sesternicou Annou. Povedzte mi niečo o tom stretnutí... Ale ešte predtým... povedzte mi niečo o sebe!“

Anton Záruba v duchu ocenil jej priamu reč. „Neviem, čo by ste chceli počuť,“ odvetil v rozpakoch.

Milo sa usmiala. „Kto ste a odkiaľ prichádzate? A kvôli čomu prichádzate?“

Na okamih zaváhal: prečo by sa mal so všetkým zdôverovať? Prečo by táto bohatá a spôsobná žena mala vedieť odkiaľ pochádza, akú má minulosť a kvôli čomu prišiel do Ameriky? Vlastne... čo je ju do toho? Ak jej aj povie, kto je a čo je, pomôže tým Anne?

Potom si však povedal, že predsa nič neriskuje. Vidí túto ženu prvý a zrejme aj posledný raz. Zajtra už bude v lietadle do Los Angeles. Ak to už tak náhoda – či osud? – tak zariadili, že sa stretol s Annou Rubinstein, tak by sa aspoň mal pokúsiť, aby jej pomohol. Pritom chápal aj Helenu, že chcela vedieť, kde sa stretol s jej sesternicou, prečo prišiel do Ameriky a čo tam robí... Veď nie je nič ľahšie ako vymyslieť si nejakú historku: podvodníkom sa darí v každom čase. Napil sa a podvedome nastrčil pohár na ďalšiu dávku.

Pozvoľna sa rozhovoril. Mal pocit, akoby sa musel niekomu zdôveriť, komu bezhranične dôveroval: vedel, že je to iracionálne a zrejme aj nezmyselné, no nahromadené dojmy sa zrazu dali do pohybu, posúvali sa ako lavína dolu svahom, nezastaviteľne sa rútili mozgom a vyvolávali nové asociácie, spomienky a zážitky. Helena Rubinstein pozorne, sústredene  počúvala a celým výzorom tváre i tela akoby dávala  najavo, že ju Zárubov príbeh vťahuje do jeho života a núti ju, aby sa na ňom zúčastňovala. Hovoril zoširoka, hoci to pôvodne nechcel; keď spomenul Julianu a Krakov, tak sa majiteľka slávnej značky napla ako struna a rysy tváre jej stvrdli. Potom hovoril o Bratislave, o jeho živote s Julianou, o Bratislavských novinách AZ, o emigrácii do Švajčiarska a napokon aj o kniežaťu Dlugolinskom, o ukradnutom obraze a o jeho poslaní: vrátiť obraz majiteľovi.

Anton Záruba zamĺkol a bez rozpakov natrčil pohár, aby mu hostiteľka znovu naliala; napil sa, akoby mu vyschlo v hrdle.

Helena Rubinstein dlho mlčala; Záruba sa trochu s obavami pýtal sám seba, či ju niečím neurazil, alebo či sa nedotkol príliš háklivej témy.

„Znie to neuveriteľne,“ prehovorila tichým hlasom, „ale minulosť je všade okolo nás. Vždy sa nám pripomenie. Neutečieme pred ňou! Totiž... o tom prípade Juliany Broniewskej som počula. Viete, v takej komunite, aká bola v tom čase v Krakove, sa nič neutajilo. Nikdy by ma nenapadlo, že sa raz stretnem s mužom, ktorý... nuž, ktorý žije s Julianou. A ktorý sa náhodou stretne s Annou v Lisabone. Tak ona čaká na víza..! Keď sa budete vracať do Európy... dúfam, že sa tu zastavíte... budete mať pripravený list pre Annu. Nech ho ihneď zanesie na americké veľvyslanectvo v Lisabone. Povedzte jej, prosím, že jej tu pomôžeme...“

„Ak sa mi podarí splniť svoju misiu, budem sa vracať tou istou cestou, ako som prišiel,“ povedal Záruba. „Neviem to však zaručiť. Neviem, čo ma tam čaká...“

Helena Rubinstein sa zamračila. „Poviete mi meno tej galérie, v ktorej je vystavený ten obraz? Poviete mi meno majiteľa galérie?“

Anton Záruba vybral obálku s inštrukciami, ktorú nosil stále so sebou a po chvíli hľadania našiel lístok s adresou galérie aj menom jej majiteľa. „Tak prosím... ten pán sa volá Steiner a jeho galéria má také poetické meno: Art Rafael!“
„To som si mohla myslieť,“ pritakala. „Ten človek je nám dobre známy. Pochádza z ukrajinskej Haliče, emigroval hneď po boľševickej revolúcii. Musím uznať, je to znalec, ale... mazaný, prefíkaný, pozor na neho! Obchod s obrazmi vynáša, najmä teraz, počas vojny, keď sa vo veľkom kradnú a pašujú do Ameriky. Steiner nemá žiadne zábrany...Pripravte sa na ťažké časy! Pochybujem, že ten obraz od neho dostanete... iba ak by ste ho ukradli!“

Anton Záruba uznanlivo prikývol. „Tiež si to myslím. Ale možno... je v tom nejaký háčik. Akési čertovo kopýtko. Úprimne povediac... nie som si celkom istý poctivosťou kniežaťa Dlugolinského! Neviem to presne sformulovať. Ale ďakujem za upozornenie.“

„Môžem sa pokúsiť ovplyvniť pána Steinera,“ povedala trochu neisto Helena Rubinstein. „Pravda, nič nesľubujem. Ale... mám nejaké tromfy v rukáve.“ Pobavene sa usmiala. „Je to zvláštne, nemyslíte? Vidíme sa prvýkrát v živote a ktovie, či aj nie naposledy, no napriek tomu sa zhovárame ako starí známi... Ale ľudia sa zaňuchajú ako psy. Bez ohľadu na to, musíme si pomáhať, ak je to možné. Najmä v týchto časoch. Dovoľte... vy ste Žid?“

„Katolík,“ povedal Záruba rýchlo. „Záleží na tom?“

Helena Rubinstein zdvihla obe ruky, akoby sa ospravedlňovala. „Ach, vôbec nie! Skôr naopak. Oceňujem, že ste sa zamilovali do židovky a že ste jej pomohli. Alebo ona pomohla vám. Je to zrejme obojstranné. Rozhodne som pripravená vám pomôcť. To je všetko...“

Anton Záruba pochopil, že rozhovor sa skončil. Nechcel byť nezdvorilý; trochu namáhavo sa postavil a staromódne sa uklonil. „Vážim si, že ste ma prijali. Vážim si, že ste ochotná mi pomôcť. A tiež si vážim, že som si mohol vypiť kvalitnú whisky. Najmä v týchto časoch, keď je všetkého nedostatok...“

Aj Helena Rubinstein sa postavila a pery jej zvlnil úsmev. „Som rada, že vám whisky chutila. Ak dovolíte, dám vám jednu fľašku na cestu... A keď sa vrátite, budete mať pripravený nielen list pre Annu, ale aj kartón tej najlepšej whisky.“

„Už sa neviem dočkať,“ povedal Záruba a ešte raz sa uklonil. „Určite si vypijem aj s Julianou. Bude prekvapená...“

„Ach, Juliana!“ zvolala Helena Rubinstein. „Už dlhšie hľadám schopného zástupca našej značky pre Európu. Londýn, Ženeva, Paríž, Rím... Verím, že vojna sa čoskoro skončí a potom sa ženy opäť budú chcieť páčiť. Odkážte jej, že si ju viem predstaviť na takomto mieste. Má všetky predpoklady... Vrátane šarmantného partnera.“

Anton Záruba sa zasmial. „Prosím, nepreceňujte ma. Nie som ideálny partner. Život so mnou je neznesiteľný...“

„To dúfam,“ povedala Helena Rubinstein vážne. „Inak by s vami žiadna židovka dlho nevydržala...“

                                                                      

NA LETISKU V LOS ANGELES ČAKAL ANTONA ZÁRUBU MLADÝ CHLAPÍK v  elegantnom obleku, na hlave mal módny plstený klobúk.

„Som Archie Goodwin,“ predstavil sa, keď sa zvítali, „pracujem pre súkromného detektíva Gregory Wolfa. Pán Wolfe vás už čaká. Dostal informácie od vašich priateľov zo Ženevy a je ochotný vám pomôcť. Zdá sa, že ho tento prípad zaujal...“

Anton Záruba spokojne prikývol.

„Keď sa pán Wolfe prípadu ujme – a ja predpokladám, že tak urobí – potom budeme úzko spolupracovať,“ pokračoval Archie Goodwin. „Nestrácajme preto čas. Ak vám to nevadí, rád by som od vás počul podrobnosti toho prípadu. Alebo si to chcete nechať pre pána Wolfa?“

„Nemám žiadny problém, aby som vám všetko vyrozprával,“ povedal Anton Záruba, ktorému bol Archie Goodwin od prvej chvíli sympatický. „Napokon, nemám na výber...“

„Ale isteže, vždy máte na výber. Ale pomoc potrebujete vy... Počúvam!“

Anton Záruba opäť prikývol. „Tak či onak, poviem vám, s čím za vami prichádzam...“

Systematicky, zreteľne a chronologicky opísal všetky dostupné informácie o zmiznutom obraze; hovoril pokojne, občas hľadal správne slová, mal však pocit, že popísal, čo sa popísať dalo, navyše k tomu pridal niekoľko vlastných úvah a postrehov.

Archie Goodwin ho pozorne počúval, pritom sa šikovne prepletal hustnúcou premávkou. Len občas sa niečo spýtal, položil krátku otázku, inak Zárubu neprerušoval.

„Nie je to zvláštne,“ spýtal sa po chvíli, keď už auto zabočilo do štvrti Woodland Hills v západnej časti mesta, „že ten obraz – ak je naozaj ukradnutý – si zavesil nový majiteľ do výstavnej sieni, kam má prístup verejnosť?“

„Čo tým myslíte... ak je naozaj ukradnutý?“

„To neviem,“ pokrčil Archie Goodwin plecami. „Keby bol naozaj ukradnutý, tak si ho majiteľ schová, možno ho dá do sejfu, možno niekde do spálne... ale nebude ho vystavovať!“

Anton Záruba na čosi také nikdy nepomyslel; ani mu len na um nezišlo, že Fajčiari ópia sa dostali do Ameriky legálne. To by znamenalo... že ho knieža klamal? Že sa v pozadí deje čosi nekalé a jeho len nastrčili ako naivnú figúrku?

Nestihol už odpovedať, pretože auto zastavilo pred dvojposchodovou vilou veľmi strohej architektúry a Archie Goodwin ho požiadal, aby vystúpil.

„Pán Wolfe sa teraz venuje svojim orchideám,“ povedal nedbanlivo. „To je jeho koníček. Ale čoskoro končí. Poďte, zatiaľ si dáme po poháriku whisky.“

Archie Goodwin zaviedol Zárubu do priestrannej pracovni, v ktorej dominoval široký písací stôl a za ním masívne kreslo potiahnuté zelenou kožou. Pred stolom bolo menšie kreslo, takisto potiahnuté kožou, ale prírodnej farby. Bokom bol menší stôl aj s písacím strojom. Okolo stien boli police plné kníh; miestnosť pôsobila dôstojne, no pritom akosi útulne a domácky.

„Ak máte hlad, stačí povedať.“ Archie Goodwin nalieval whisky. „Náš Fritz je znamenitý kuchár a pán Wolfe je labužník na pohľadanie. Rád sa dobre naje. Veď je to aj na ňom vidno...“ Uškrnul sa. „Zrejme sa u nás niekoľko dní zdržíte. Budete mať izbu na poschodí.“

Anton Záruba si dal hlt whisky; s úsmevom si pomyslel, že ju už dávno nepil, no opäť ho prekvapila lahodná a príjemná chuť, aj keď mu teraz trochu páchla mydlovou vodou. „Koľko sa zdržím, bude záležať od toho, čo sa mi podarí zistiť. V tejto chvíli vôbec neviem, čo mám robiť, kde mám začať...“

Archie Goodwin sa posadil za menší písací stôl a do stroja vložil hárok papiera. „Preto ste prišli k nám,“ povedal. „Pán Wolfe vám zaiste pomôže. Prinajmenšom vám poskytne dobrú radu. Nepochybujem, že ho prípad zaujme. Dáme si ešte po poháriku?“

Kým stihol Záruba prikývnuť, otvorili sa bočne dvere a do pracovne vstúpil knísavým krokom Gregory Wolfe. Bol veľmi vysoký a veľmi tučný, krk aj tvár mal obrastenú tukom, ale oči mu živo poskakovali po miestnosti ako pingpongové loptičky. Doknísal sa k stolu a spustil sa do kresla. „Archie!“ zvolal, akoby sa topil. „Pivo...“

Kým šiel Archie Goodwin po pivo, Záruba spýtavo hľadel na mohutnú postavu Gregory Wolfa a úporne premýšľal, čo mu povie; podvedome cítil, že má pred sebou dominantnú osobnosť, ktorá má prevahu nielen fyzickú, ale aj duševnú.

„Som rád, že ste ma prichýlili...“ začal neobratne.

„To si môžete odpustiť,“ zavrčal Wolfe a obradne si nalial pivo, ktoré mu Archie Goodwin priniesol. „Dám prednosť tomu, aby ste mi podrobne vyrozprávali, kvôli čomu ste prišli a čím by som vám mohol pomôcť. Archie si bude robiť poznámky.“

Medzitým Archie dolial do Zárubovho pohára whisky a povzbudzujúco na neho žmurkol. „Len mu to vyrozprávajte,“ povedal, „tak ako mne. Zdá sa, že je vo forme...“

„Archie, zavrite zobák. Robte si poznámky, aby ste mi mohli predložiť správu. Počúvam!“

Anton Záruba vzal do oboch dlaní pohár s whisky, akoby sa tak nejakým magickým aktom chcel sústrediť. Mal ozrejmiť všetky podrobnosti prípadu – už niekoľkokrát v posledných dňoch! – zmiznutého obrazu, pritom popísať osoby, ktoré boli v prípade zapletené, vrátane kniežaťa Dlugolinského. Napil sa; whisky akoby mu zjasňovala myseľ a tak stručne, pritom obsažne a presne vyrozprával záhadu Fajčiarov ópia, ako ho v liste opísal Štefanovi Gaburovi, potom Anne Rubinstein v Lisabone, imigračnému úradníkovi Holmesovi na lodi Vittoria, Helene Rubinstein v jej firme na Piatej Avenue a napokon Archie Goodwinovi cestou z letiska do štvrte Woodland Hills. Mal pocit, že sa mu to podarilo do posledného detailu, no nebol si istý, či ho Gregory Wolfe vôbec počúva: mal totiž privreté oči, akoby podriemkaval, len občas sa napil pivo a jazykom si utrel penu z hornej pery. Občas zľahka prikývol, občas nepatrne zavrtel hlavou. Keď Záruba skončil, chvíľu mlčal, oči mal zavrel úplne.

„Nanajvýš pozoruhodné,“ zamrmlal, „ale keď chcete, aby som vám pomohol, musíte mi povedať pravdu.“

„Na nič som nezabudol,“ ohradil sa Záruba. „Všetko čo viem...“

Wolfe ho prerušil zdvihnutím ukazováku na pravej ruke. „Všetko nie. Aký je váš vzťah s tou... Anastáziou? Ako ďaleko ste zašli? Ženám nemôžete nikdy veriť...“

Záruba sa prekvapene nadvihol v kresle. „Ako to viete?“

„Nič neviem,“ opäť ho prerušil Wolfe. „Nie je ťažké si domyslieť, že na vás zapôsobila. V tomto ohľade ste slaboch... ako každý muž. Všakže Archie?“

Archie nepohol ani brvou. „Neviem, prečo sa na to pýtate práve mňa...“

„Len aby reč nestála. Čo mi viete povedať o tej slúžke?“

Záruba sa zháčil. „O slúžke? O Kataríne Filipovnej? Je to protivná ženská... Ale to sa mi nezdá dôležité.“

„Práve naopak, to je veľmi dôležité...“ Zamyslel sa, privrel oči, chvíľu mlčal. „Môj priateľ Michail Pavlovič bol vždy tak trochu naivný a občas bezradný. Nečudoval by som sa, keby bola Katarína Filipovna jeho milenka. To je predsa prirodzené. A logické.“

„Na to som ani nepomyslel...“

„Chápem,“ zavrčal Wolfe. „Na rozmýšľanie som tu ja. Ale teraz sa zamerajme na samotný obraz. Zaiste viete, že obchody s obrazmi úžasne vynášajú. Je to dobrá investícia. Najmä, ak sú obrazy ukradnuté. Vo vojne sa nielen zabíja, ale aj rabuje... Vravíte, že Fajčiarov ópia niekto ukradol zo sídla Michaila Pavloviča v Ženeve, potom obraz ten niekto preniesol do Ameriky a predal ho zberateľovi umenia. Hm... Pán Steiner, tak sa ten zberateľ volá, obraz verejne vystavuje vo svojej súkromnej galérii. Hlúposť! Steiner, pokiaľ mám o ňom informácie, je veľmi opatrný, čo znamená, prefíkaný. Z toho mi vyplýva len jeden záver: alebo obraz nie je ukradnutý, alebo nie je pravý.“

„Ale... to predsa nedáva zmysel!“ vyhŕkol Záruba.

„Práve to dáva zmysel,“ povedal Wolfe nekompromisne. „Archie! Pôjdete sa spolu pozrieť do súkromnej galérie Art Rafael pána Steinera v Poodle Springs. Nenápadne! A nenápadne si obzrite Fajčiarov ópia. Potom zavolajte Saula Panzera, aby si to tam obzrel a sledoval, kto chodí do galérie. Myslím, že by sme mali požiadať o pomoc Phila Marlowa, to súkromné očko, on sa priženil do bohatej rodiny v Poodle Springs. Jeho svokor je miestny boháč, istý William Lester. Pozná pomery. Kedysi sme spolu riešili jeden zamotaný prípad. Je skoro taký dobrý ako vy, Archie.“

„Taký dobrý ako ja nie je nikto,“ zaškeril sa Archie. „Pravda, okrem vás.“

„Ešteže ste to spresnili. Musím si premyslieť, aké ďalšie kroky podniknúť. Ale teraz by sme mali dať slovo Fritzovi. Čo nám bude servírovať?“

Archie Goodwin sa zatváril slávnostne. „Budú to ľadvinky na pare so špeciálnou hríbovou omáčkou a k tomu dusená zelenina na víne.“

Gregory Wolfe slastne privrel viečka a tukové vankúšiky na tvári sa mu roztiekli. „Archie, povedzte Fritzovi, aby začal servírovať. A nech nezabudne dať schladiť ďalšie pivo...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984