Reklama

Filmár s talentom prozaika

Počet zobrazení: 1749

Obdivuhodný, čitateľsky aj divácky zaujímavý a príťažlivý je rozsah tvorby Rudolfa Ferka, filmára, kameramana, fotografa, scenáristu, režiséra, ale aj spisovateľa. Ferkova nová kniha Čo kamery nevideli... je vzácnou zmesou autentických zážitkov a skúseností autora, ktoré sa opierajú o reálne fakty a spoločenské súvislosti, je svedectvom o časoch nedávno minulých a presahujúcich až do súčasnosti. Pritom je to rozprávanie také vtipné, humorné a vo svojej podstate optimistické, že tento Ferkov text možno bezpochyby označiť ako literárnu udalosť.

kamery_3.jpgRudolf Ferko: Čo kamery nevideli...
Rozmarné vyprávanie o tom,
ako sa na Slovensku nakrúcal film

CCW, 2016, 221strán


Rudolf  Ferko niekoľko desaťročí pracoval ako kameraman v dokumentárnom filme, bol prakticky pri zrode tohto žánru v čs. kinematografii. Počas svojho pôsobenia v krátkom filme a pri práci za filmovou kamerou sa stal, takpovediac, svedkom povojnového vývoja česko-slovenskej spoločnosti. Nie však ako nejaký aktér v politike, vede či športe, ale ako poctivý a kreatívny kronikár, ktorý na filmové pásy zaznamenával takmer všetko podstatné, čo sa u nás odohralo – pravda, pokiaľ mu to dovoľovali ideologické a politické mantinely. Do rúk čitateľa sa tak dostáva vzácny dokument, čo prináša celkom iný pohľad, a to pohľad filmára, ktorý má talent prozaika. Kniha rozmarných spomienok Čo kamery nevideli... je už piatou publikáciou: napísal Slnkom maľované (1968), Malá škola kinoamatéra (1976), Takmer desať, ba aj viac miliónov (2003) a Príbehy pravdivé i vymyslené (2014). Každá z týchto kníh je napísaná až prekvapujúco pútavým štýlom – ak berieme do úvahy, že ich nepísal spisovateľ, ale kameraman. Opakujem, kameraman s talentom prozaika. Už podtitul tejto knihy veľa napovedá: Rozmarné vyprávanie o tom, ako sa na Slovensku nakrúcal film. V tomto duchu je spracovaný celý text, čo však neuberá na jeho výpovednej hodnote.

Slovenskej, resp. česko-slovenskej kinematografii sa venovalo a venuje pomerne veľa pozornosti, vyšli a vychádzajú diela, ktoré dokumentujú, analyzujú a hodnotia vývoj v tejto oblasti.  Len nedávno vyšlo druhé, rozšírené vydanie znalcov tejto problematiky Václava Macka a Jeleny Paštékovej Dejiny slovenskej kinematografie. Autori však kladú dôraz najmä na hranú tvorbu, už menej na dokumentárnu tvorbu.  Možno povedať, že túto medzeru svojráznym spôsobom doplnil Rudolf  Ferko.  Kniha Čo kamery nevideli... je nielen kronikou spoločenského vývoja našej spoločnosti skrze filmovú dokumentárnu tvorbu, ale aj kronikou vývoja samotnej filmovej dokumentárnej tvorby. A, pravdaže, aj kronikou života a diela samého Rudolfa Ferka. Slovenská filmová dokumentárna tvorba musela po vojne nanovo, takmer od začiatku, budovať svoje štruktúry, priestory, techniku a takisto, pochopiteľne, personálne obsadenie, nových osvetľovačov, zvukárov, dramaturgov, scenáristov, režisérov, kameramanov, ako aj  administratívu, ktorá mala zabezpečovať chod a činnosť filmových štúdií. Do tohto vriaceho kotla kreativity, ideologických sporov a osobných ambícií, sa dostal aj Rudolf Ferko. Muž s kamerou, navyše dokumentarista, mal prístup vari ku všetkým dôležitým udalostiam, ktoré mali zásadný význam v súdobom spoločenskom vývoji. Ferkove svedectvo je osobitne zaujímavé a dôležité, pretože nám ukazuje a pripomína nedávne roky, so svojimi deformáciami, ale aj nespornými pozitívami. A najmä, ukazuje nám ich z iného pohľadu, inou optikou, spoza kamery: a navyše prezrádza aj to, čo je obsiahnuté v názve knihy – teda, čo kamery nevideli, ale čo videl iba kameraman.

Text pozostáva zo 60-tich kapitol, šesťdesiat viac-menej uzatvorených a samostatných príbehov, ktoré však vytvárajú jeden súvislý celok. Rudolf Ferko hneď v úvode jasne definoval význam a zmysel svojej knižky: „Pri nakrúcaní sa vždy udialo, čo stálo za zápis do kroniky, kroniky živej, neopakovateľnej... ibaže takýto zápis neexistuje, nevedno, či sa oň voľakto pokúsil, či okrem ústneho podania sa mu dostalo aj podoby trvalejšej, zvukov, knižnej, či inej. Táto kniha je malým pokusom o vyplnenie tohto vákua.“ A tak pred čitateľom defilujú známe, ale aj úplne neznáme osoby, osobnosti a postavičky, ktoré sa každá svojou mierou pričinili o tvorbu dokumentárnych a spravodajských filmov. Autor so šarmom opisuje rozličné zábavné, no i menej zábavné, ba aj vôbec nie veselé udalosti, ktoré síce pôsobia odťažito, no sú symptomatické pre atmosféru doby, v ktorej vznikali, dokonca ju ozvláštňujú, dávajú jej ľudský rozmer. Autor začína svoje rozpomínanie od  prvého celovečerného slovenského dokumentu z roku 1942 Od Tatier po Azovské more filmovej spoločnosti Nástup, v ktorej začínali aj také osobnosti slovenského filmu ako Paľo Bielik, Vlado Bahna, Karol Krška, Vladimír Zimmer, Ivan Kovačevič či básnik Rudolf Fábry. Čitateľ sa postupne zoznamuje s ďalšími osobnosťami dokumentárneho filmu, ktoré tvorili už v povojnovom období a skrze ich príhody sa dozvedá aj o peripetiách budovania novej spoločnosti. Patria sem Štefan Uher, Martin Hollý, Štefan Kamenický, Mikuláš Fodor, Vlado Kubenko a ďalší, priam celá encyklopédia filmárov, ktorí formovali slovenský hraný aj dokumentárny film, no formovali – aspoň sa o to snažili a aspoň to predstierali – aj verejnú mienku. Netreba zdôrazňovať, že verejnú mienku ovplyvňovala ideológia,  bola to propaganda poplatná vtedajšiemu režimu; ako však presvedčivo ukazuje knižka Rudolfa Ferka, aj v tomto systéme bola neraz atmosféra doslova kafkovská, rozdvojená, schizofrenická, miernejšie povedané – švejkovská. Rudolf Ferko je majster  opisov vtipných  a humorných  situácií, ktoré neraz odľahčujú dobovú atmosféru, no častejšie – paradoxne – zdôrazňujú jej absurditu. Strana za stranou sa odvíja – tak ako v groteskách zo zlatých čias – jeden vtipný (komický no aj tragikomický) príbeh za druhým, až sa takmer zdá neuveriteľné, že v krátkom ľudskom živote je možné obsiahnuť tak veľa zážitkov a podať toľko svedectiev o čase, v ktorom človek žil. Niekedy takáto kniha povie o prežitom čase viac ako učebnice dejepisu alebo historické štúdie. A to sa netýka len spoločnosti našej, ale Ferko opisuje aj svoje početné cesty do sveta, kam sa dostal ako kameraman. Kniha tak naberá ďalší rozmer: postrehy slovenského filmára na svety blízke i vzdialené, na pomery známe i neznáme, v každom prípade vzrušujúce, napínavé, no najmä opísané s espritom a nadhľadom.

Rudolf Ferko ukázal, že je okrem profesionálneho umelca vo filmovom svete aj jedinečným humoristom, resp. autorom so zmyslom pre humor – čo je v našich nie príliš veselých časoch priam erupciou optimizmu. Okrem poznania zákulisia filmárskeho sveta sa čitateľ zabaví aj na mnohých vtipných historkách, ktoré, ako sa ukázalo, sú súčasťou práce kameramana.

Spisovateľ Anton Hykisch pri posudzovaní tejto knihy napísal: „Už dávno som nečítal knihu literatúry faktu s takým pôžitkom ako knihu Čo kamery nevideli... Spomedzi memoárových kníh, ktoré sa dnes ponúkajú čitateľom, majú spomienky Rudolfa Ferka prinajmenšom dve prednosti. Po prvé, autor sa nasilu netíska do popredia. Komentuje nespočetné udalosti vecne, objektívne, bez zaujatia. Rudolf Ferko bol po celý život kameramanom,  mužom na druhom mieste, poväčšine v úzadí. Ako pracovník dokumentárneho filmu musel plniť nečakané a často nemožné úlohy. Zvládal ich aj s pomocou  spolupracovníkov  často za dobrodružných podmienok. Nebol vždy hrdinom. Bol a zostal poctivým dokumentaristom, zapisovačom najrozličnejších osôb a udalostí. Druhou veľkou prednosťou tejto knihy je autorov štýl. Rudol Ferko nie je profesionálny spisovateľ či novinár. Je to však človek nesmierne citlivý, svetaskúsený, s obrovským zmyslom pre humor. Kniha Rudolfa Ferka je kaleidoskop podivuhodných situácií, anekdotických scén. Odhaľuje charaktery známych osôb kultúrneho a politického života dlhého obdobia vlády štátostrany, je zbierkou situácií, ktoré vytvárala diktatúra sovietskeho typu socializmu u nás.“

Možno tejto knižke niečo vyčítať? Prakticky nič. Možno len trochu nevýraznú obálku. Ale to je maličkosť v porovnaní s tým, aký nový obzor otvára a ponúka čitateľom, ktorí sa zaujímajú nielen o slovenskú kinematografiu, ale aj o časy nedávno minulé.

 Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 13 –14/2017

Priemer: 5 (56 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama