Good bye, Británia!!!

Väčšina politických a štátnych štruktúr ako i médií šíri strach z vystúpenia Veľkej Británie z Európskej únie. Argumentácia za zotrvanie Veľkej Británie v EÚ je však podporovaná iba ekonomickými prepočtami a stratami z obchodnej výmeny.
Tento ekonomický prístup je príznačný pre politické špičky EÚ a odhaľuje, na akých základoch vlastne EÚ stojí. Potvrdzuje to, že tento projekt je fundovaný primárne ekonomicky a je organizovaný ekonomickými záujmami štátov a ich finančnými skupinami.

Kresba: Ľubomír Kotrha

Diskusie o hodnotách a cieľoch EÚ a jej historických koreňoch sa zredukovali na ekonomické kalkuly a čísla, ktoré nemajú silu v krízových situáciách udržať jednotu tohto spoločenstva.
Ekonomický prístup a koncentrovanie na čísla mal od počiatku za následok vyvolanie neracionálnej mánie po rozširovaní EÚ.
Jej expanzia sa považovala za prejav jej zdravia a sily.
Zväčšovanie EÚ, jej neustále rozširovanie sa stalo ústredným cieľom a hodnotou samou o sebe.

Ako sa zmocniť trhov, nie hodnoty
 

Keďže projekt EÚ bol založený predovšetkým na ekonomických výhodách, stalo sa jej rozširovanie o nové krajiny predovšetkým hospodárskou a finančnou expanziou a získavaním nových trhov zo strany najsilnejších krajín EÚ.
Jednota EÚ sa tak zredukovala na jednotný trh, ovládaný jej najsilnejšími krajinami, resp. jednou krajinou. Primárne tak nešlo ani tak o spoločné záujmy a ciele, ako skôr zmocniť sa národných trhov.
Domáce trhy, ktoré neboli konkurencieschopné, museli ukončiť vlastné výroby. Krach výrobcov vo väčšine krajín EÚ vyvolal nezamestnanosť, ktorá najmä na južnom krídle EÚ presiahla aj stále presahuje hranicu 20 %. V dôsledku nezamestnanosti však poklesol i záujem o tovary z vyspelejších krajín EÚ a hlinený kolos sa začal zadrhávať.
Vyčerpané európske banky museli prejsť záťažovými testami a navyšovať kapitál pôžičkami z Európskej centrálnej banky, príp. od silných nemeckých a francúzskych bánk, ktoré garantovali krajiny eurovalu.
Neudržateľnosť tohto prístupu sa ukázala pri riešení Grécka, ktorému sa – i napriek „bratskej“ pomoci krajín eurozóny – dlh každoročne iba zvyšuje.
Ak by neprišla hospodárska kríza v roku 2008, mohla byť EÚ stále poháňaná týmto mechanizmom rozširovania a dnes by sme sa možno mohli už tešiť, že naše spoločenstvo sa rozšíri o spolubratov Turkov, Gruzíncov či Ukrajincov...
Program zväčšovania EÚ akoby kopíroval Pontziho schému založenú na tom, že projekt môže byť úspešný iba za predpokladu jeho expanzie a rozširovania o ďalšie krajiny. Len čo sa rozširovanie zastaví, objavia sa prvé trhliny projektu.
Princíp rozširovania EÚ sa tak stal nielen hybnou príčinou EÚ, ale i imperatívom, kvôli ktorému boli bruselské elity schopné znižovať nároky na prijímanie nových členov, resp. privierať oči nad zjavnými neplneniami podmienok ich vstupu, alebo zohľadňovať špecifiká silných krajín, ako to bolo vo viacerých prípadoch aj pri Veľkej Británii.
Situácia v roku 2008 naznačovala, že expanzia a preberanie národných trhov sa stáva bremenom a celý tento proces treba spomaliť.
Príčinou dnešnej krízy EÚ je zúžený ekonomický prístup na rast a zväčšovanie, ako základného dôkazu úspešnosti tohto projektu. Absencia, resp. nejednotnosť v politických a hodnotových otázkach sa strácala vo vítaní stále nových krajín.
Rozhodovanie úzkej skupiny bruselských prostoduchých politikov, závislých od pani Merkelovej, hľadá riešenie vo filozofii politickej korektnosti, ktoré má vyplniť duchovné a hodnotové vákuum EÚ.

Tradície kontra „utláčané“ minority
 

Európske hodnoty a tisícročné tradície sú nahradzované reálnymi, alebo iba pomyselnými hodnotami utláčaných minorít.
Zákernosť tejto filozofie je v tom, že nechce byť ani pomenovaná a nechce byť ani žiadnou alternatívou racionálnych politických teórií, ale iba názorom „slušných ľudí“.
Tým, že odmieta byť nejakou jasne definovanou filozofiou, odmieta nielen diskusiu o jej základných pojmoch a metodológii, ale môže aj odmietať zodpovednosť za dôsledky svojich postojov.
Názory „slušných ľudí“ akoby nepotrebovali teoretickú či historickú reflexiu, pretože oni sú „slušní ľudia“ a ich názory preto nemôžu byť neslušné a chybné.
Nebezpečenstvo tohto prístupu je v tom, že nie je s kým a s čím bojovať a viesť polemiku. „Slušní ľudia“ nemôžu byť predsa predmetom žiadnej kritiky a znevažovania.
Keďže racionalita politicky korektných ľudí predstavuje programové odmietnutie politických či filozofických teórií, vedie ich k predstave nepolitickej politiky.
Autorom i nositeľom týchto postojov však uniká, že sa zbavujú cieľov a hodnôt, ktoré z dlhodobého hľadiska sú jediným možným spojivom každej spoločnosti.
Keďže tento priestor cielene uvoľňujú a vyprázdňujú, ponechávajú ho ekonomickým expertom a analytikom. Politicky korektní nadšenci nových vekov a vedy a čísiel a neodvratného rastu bohatstva pre všetkých – možno nevedomky – uvoľňujú priestor pre vedecké kapacity z ekonomickej sféry, čím sa zbavujú zodpovednosti za svoje konanie.
Keďže nemajú žiadnu teóriu, svoje „slušné názory“ opierajú o ekonomické predstavy a čísla, ktoré sú zbavené akéhokoľvek duchovného rozmeru.
Súčasná kríza EÚ ukazuje, že to, čo chýba v EÚ, sú hodnoty a tradície, ktoré by ju viedli a ktoré by boli akceptované väčšinou krajín a väčšinou každej spoločnosti. Dôkazom toho je i samotné britské referendum, ktorému neprekážajú ani tak relatívne dobré čísla EÚ, ale ich zmysel a schopnosť ich prijať.

Politicky korektná pýcha „slušných ľudí“
 

Politicky korektní, ako výplod vlastnej pýchy, sú tak logicky čoraz viac zosmiešňovaní svojou vlastnou intelektuálnou sterilitou a naivitou a neschopnosťou riadiť Európu.
Myslím si, že toto nám chcú povedať Briti vo štvrtok svojím hlasovaním o „IN“ alebo „OUT“. A za to by sme im mali byť povďační.
Pragmatický a konzervatívny prístup Britov, overený časom a stáročnými skúsenosťami z riadenia impéria, im nedovolí stále sa prizerať na detinské zosmiešňovanie sa neschopných bruselských elít.
Tento ich politický postoj „nezdieľame“, pretože nemáme ich ostrovnú a imperiálnu skúsenosť a ani nemáme za chrbtom takého silného „brata“, akými sú USA a za ktorého často aj v EÚ hovoria.
Z tohto pohľadu, ako aj z psychológie tejto ostrovnej krajiny musíme povedať, že Veľká Británia sa ani nemala stať členom nezrelej a rodiacej sa EÚ.
Je a bola príliš silným partnerom pre množstvo malých a pre nich nevýznamných krajín, ktoré často aj obetovala v záujme svojich imperiálnych záujmov.
Dnes je to len otázka odvahy Britov povedať si, že „boli sme a chceme zostať ostrovnou krajinou a kontinentálna Európa nech si robí po svojom“.

V mene Božom, choďte!
 

Ak svoju vôľu vo štvrtok presadia, môžeme im aj my iba povedať: „V mene Božom, choďte a v mene vášho anglikánskeho Pána nech sa vám aj darí.“
Sme presvedčení, že odchodom Veľkej Británie z EÚ bude únia vyzerať ináč a lepšie, pretože tí, ktorí to sem doviedli, musia byť braní na zodpovednosť.
Nemecká skupina, zodpovedajúca za grécku a imigračnú krízu... musí skončiť a my všetci ostatní v dvadsaťsedmičke budeme si musieť vyjasniť otázku, čo to integrácia EÚ je a aký je jej cieľ a samotný zmysel tohto spoločenstva.

(Autor je konzervatívny socialista)

Ďalšie články: EDUARD ŠEBO