Reklama

Hommage à Rudolf Krivoš

GMB september až január 2018
Počet zobrazení: 1137

Napísal som kedysi, že dejiny umenia nie sú len dejinami slohov, štýlov, hnutí a smerov, ale aj dejinami osobností. V pozitívnom a negatívnom zmysle. Presvedčila o tom výstava obrazov  Rudolfa Krivoša (16. 11. 1933 Tisovec), ktorú usporiadala Galéria mesta Bratislavy v mesiacoch september 2017 – január 2018 vo svojich výstavných priestoroch v Mirbachovom paláci v Bratislave (s dôvetkom  Pocta veľkému maliarovi ju pripravila autorská trojica Ján Kukal, Ivan Jančár, Juraj Mojžiš).

krivos1.jpg

Výstava predstavila výber z celoživotnej maliarskej tvorby umelca, kde dôležitú súčasť a rozhodujúcu úlohu zohrávali maliarove kľúčové, dostatočne známe diela, z ktorých niektoré boli viac-menej pravidelne vystavované v minulosti a súčasnosti, aj trvalo exponované v stálych expozíciách (napr. Slovenskej národnej galérie v Bratislave; z jej a iných zbierok okrem samotnej GMB boli na túto výstavu zapožičané). Pochopiteľne, to  nebolo a nie je na škodu veci. Naopak, tento fakt iba potvrdzuje význam umelcovej maľby, jeho prínosu do dejín slovenského výtvarného umenia, o čom nikto rozumný (s jasným zmyslovým a intelektuálnym zázemím) nemôže pochybovať. Zároveň potvrdzuje známy poznatok, že hodnoty umenia sa formujú, menia a rekvalifikujú neustálym porovnávaním, konfrontáciou, tým aj ich vyjasňovaním či znejasňovaním. Zvlášť pokiaľ ide o umenie výtvarnej moderny.

Rudolf Krivoš – člen Skupiny Mikuláša Galandu (1957), účastník XXXIV. Bienále v Benátkach roku 1968 (spolu s Albínom Brunovským, Vladimírom Preclíkom, Františkom Ronovským prezentoval svoju tvorbu v Československom pavilóne), nositeľ ceny Vysokej školy výtvarných umení, Ceny C. Majerníka, Zväzu slovenských výtvarných umelcov, I. bienále maľby v Košiciach, Ceny M. Benku (2002) a i., sa tak predstavil na svojej doteraz poslednej samostatnej výstave obrazov, aj keď predtým (niekoľko rokov dozadu) sa nechal počuť, že už vystavovať, samostatne, nebude a týmto spôsobom sa prezentovať ani nemieni. Nestalo sa tak. V priestoroch Mirbachovho paláca je vystavených niekoľko desiatok jeho maliarskych diel, ktoré nás pri ich zhliadnutí vovedú do minulosti, zároveň z nej vyvedú  a prevedú takpovediac do súčasnosti, pričom za rozhodujúci možno považovať z tohto pohľadu jeden aspekt: principiálny, nemodifikovaný a nemodifikovateľný s absenciou akejkoľvek miery jeho významovej redukcie. To znamená, že v jeho prípade ide o v pravom zmysle osobitého maliara s  nezameniteľným, autentickým výtvarným (maliarskym) prejavom, ktorý dnes patrí k ikonickým znakom slovenskej výtvarnej moderny.

img_3520_foto_l.p._670x670.jpg

Charakterizuje ho jedno: ak  v prípade Krivošových súpútnikov zo Skupiny Mikuláša Galandu a generačných rovesníkov vstupuje do popredia poslanie štruktúry tvaru v obrazovej skladbe a výpovedi obrazu (napr. u Milana Laluhu), alebo historickej genézy a archetypu (Andreja Rudavského), existencializmu (Milana Paštéku), obrazovej spirituality (Michala Jakabčica), u neho to bola, je a ostáva výpoveď, a tiež spoveď rozvíjajúca sa v priestore, „prostredí“ – farby. Myslí sa tým duchovná, nielen koloristická, hodnota  farby, jej obsahové väzby, resp. väzby na obsahovú náplň obrazu – maľby, demonštrovanú rôznymi kvalitami hnedých, tmavých okrov, pálených sien a umbier použitých v zostave a zostavách, ktoré navodzujú nie raz dojem či pocit monochromnej obrazovej skladby. Napriek tomu, že ide o škálu farebných zostáv a spojov (jednorodé, dvojrodé, viacvrstvové) vytváraných, nanášaných na obrazy v zložitých  kombináciách, štruktúrach, pastóznych a polopastóznych vrstvách, navzájom sa prekrývajúcich, riedených, stekajúcich farbených kvalít a hmôt, pripomínajúcich i poučenia z odbočiek umenia informelu a tzv. Novej figurácie. Z hmoty farby, jej hĺbok a pradiva sa vynára, formuje tvar – tvarová skladba Krivošových diel, motívy figúr, krajín a prostredia, pripomínajúc hmotu magmy, čo vytryskne z útrob kráterov a postupne tuhne, priberajúc na seba tvar a jeho význam. Konotácie tvaru, ktorý na seba preberá spontánnu výpoveď adekvátnu spontaneite aktu, z ktorého sa zrodil a zrodila. V tom sa Rudolf Krivoš stal jedným z tých, komu prináleží titul „spiritus agens“ modernej slovenskej maľby, a navždy takým ostane.

album_1968.jpglis_iii._1968.jpgAlbum 1968, Lis III., 1968.

Dá sa povedať, že to ostatné, čo utváralo a utvára podobu jeho diela, jeho maliarskeho sveta je svet rodiska, spomienok a ich neustále vynáranie na povrch. Svet, ktorý sa stal významovou analógiou Slovenska. Slovensko sa pre neho stalo synonymom rodiska. Bolo, je a ostalo v ňom, v jeho diele odeté do prostého šatu všedného, sivého dňa, pokryté hnedou prikrývkou hustej horskej zeme, vymedzené predstavou opustených dreveníc s rebrinami, predĺžených postáv žien, pevných nepoddajných mužov, tajomných stromov meniacich na ľudské tvory s vystierajúcimi rukami, zamyslené a osudovo vážne. Žili a žijú v jeho obrazoch vo svojej prostote, ničím nerušenej existencii trvania, ktoré sa zmenilo na „aktívne bytie obrazu“ (na mieste je použitá paralela s tvorbou Vladimíra Kompánka). 

Je známe, že výtvarné umenie patrí do sféry základných duchovných potrieb človeka. Okrem racionálnych stimulov v ňom nachádzajú uplatnenie tvorivosť, túžby, sny a schopnosti jedinca obohatiť svet svojimi vlastnými predstavami o kráse, šťastí a hodnotách života. Napokon, samo sa spája so vznikom vedomej tvorivej činnosti človeka napriek tomu, že jeho individuálne a spoločenské podmienky sa menia. Rozširujú sa o nové dimenzie a strácajú pôvodné hranice v rozpätí makro- a mikroštruktúry sveta. Je to problém, ktorý priamo súvisí s otázkami tradície a súčasnosti v umení. Viaže sa so systémom hodnôt, ktoré sú odrazom ľudských túžob, ambícií, etiky, emocionálnych väzieb a uvedomených či uvedomovaných princípov našej spoločenskej existencie. Z hľadiska vývinových súvislostí výtvarného umenia naznačujú popieranie stagnácie i retardácie, a čo je rozhodujúce, objasňujú zložku jeho kontinuálneho vývinu, ktorá je nevyhnutným článkom spájajúcim minulosť so súčasnosťou. Jednoducho, tradícia vďačí za svoj život vo veľkej miere tomu, že kultúrne výtvory pretrvávajú mimo konkrétnych historicko-spoločenských okolností a môžu žiť ďalej, aj keď sú takpovediac vykorenené. To znamená, že sa vo vnútri kultúry nikdy nepreruší úplne a hoci nie je procesom pasívneho narastania, alebo aditívneho priraďovania, nikdy sa nevyvíjala a nevyvíja celkom hladko, bez priesečníkov, zlomov či zvratov. Toto prerastanie jednotlivých prvkov tradície, disharmónia a harmónia zároveň, tvorí základ vývoja kultúry a umenia. Ona určuje kontinuitu a diskontinuitu dejín umenia.

biela_kupelna_1968.jpg Biela kúpeľňa, 1968.

 Nie je to inak ani v prípade Rudolfa Krivoša. Jeho obrazy, na pohľad jednoducho koncipované, nie raz zložité a komplikované, dokazujú, že tradícia a novátorstvo patria k základným kameňom mostných pilierov, po ktorých išla a smeruje cesta slovenských umelcov k hľadaniu alebo za hľadaním a potvrdením vlastnej identity. Umenie je svojou podstatou novátorské: je nastolením a narastaním skutočnosti, teda skutočnou ontologickou obnovou. (na čo poukázali už dávnejšie A. Hauser, L. Pareyson a i.). No práve táto sebaobnovovacia sila je výzvou k pokračovaniu a požiadavkou predlžovania. Svojím dielom a životnými osudmi akoby nám chcel Krivoš pripomenúť, že v prípade výtvarného umenia na Slovensku v druhej polovici 20. storočia išlo o nový formujúci sa proces, ktorý postupne vyústil do novej situácie poznačenej zmenou spoločensko-historickej a kultúrnej dimenzie slovenského národa. Treba však povedať, že novodobé slovenské umenie si uchováva od počiatkov isté zvláštnosti, svojbytnosť poznačenú stáročnými zápasmi o vlastnú existenciu – o základné atribúty národnej identity. Na jednej strane to bola ľudová kultúra a jej prejavy (napr. výšivky, kroje, drotárstvo, keramika, rezbárstvo) ako materializovaná pamäť predkov. Jej príklad sa stal pre mnohých konštantou prítomného života a tiež autenticity. Na druhej strane vstupoval do obzoru slovenských umelcov diapazón snáh európskeho a svetového výtvarného umenia podporovaný vedomím slovenskej inteligencie o európskej integrite a európskej kultúrnej civilizácii, ktorej sme boli a ostali prirodzenou súčasťou. Skrátka, dejiny novodobého slovenského výtvarného umenia sú dejinami vzájomného vzťahu – dalo by sa povedať prelínania – profesionálneho umenia a ľudovej kultúry, tradície a novátorstva ukotveného v odkaze európskej a svetovej výtvarnej kultúry. Je to fakt, na ktorý poukazuje alebo z ktorého priamo čerpá maliarska tvorba Rudolfa Krivoša. Odvíja sa v čase ako ucelené pásmo, kde má svoje miesto mýtus a mytológia, realita a fantázia, poézia a próza, alegória a symbol, figurálna kompozícia a portrét. 

obraz1968.jpgsiva_figura._1965.jpgObraz,1968,  Sivá figúra, 1965.

Rudolf Krivoš do dejín umenia vstúpil v päťdesiatych rokoch minulého storočia. V jeho rozpätí sa etablovala na Slovensku generačná vrstva umelcov pozostávajúca z  viacerých predstaviteľov maliarstva, sochárstva a grafiky – medzi nimi aj nastupujúci adepti a budúci reprezentanti nových prúdov umenia. Na ich tvorbu vplýval odkaz klasických výtvarných prejavov reprezentantov európskej a svetovej výtvarnej moderny (poznačenej vplyvom alebo dozvukmi secesného luninizmu, impresionizmu a postimpresionizmu, najmä tvorbu Paula Cézanna). Platí to zvlášť pokiaľ ide o Krivošove maliarske záznamy figúr charakteristické teplou paletou a kombináciou rukopisu, založeného na farebných pastách a súvislých plochách farieb. Na druhej strane možno povedať, že spôsob a prejavy jeho tvorby boli od začiatku osobité, či už sa to týka úvodných alebo záverečných etáp diela. Odrážajú sa v nej typické črty umelcovej výtvarno-umeleckej transpozície skutočnosti, ktoré možno vypozorovať od čias jeho školenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v rokoch 1950 – 1955 u prof. J. Mudrocha. Základom jeho tvorby sa stali pevná línia a sýta farba a svetlo – t. j. farebná plocha a línia. Tie zohrávali jednu z rozhodujúcich úloh v jeho celoživotnom diele.

Krivošov výtvarný program bol poznačený najskôr expresívnou štylizáciou v obrazoch s civilnou tematikou, kde dominovala zjednodušená farebná plocha (pripomínajú to diela zo vstupnej sály výstavy). Neskôr položil dôraz na expresivitu a dramatickosť v olejomaľbách, v ktorých spájal figurálny motív s inšpiráciou v obrazoch založených na pevnej geometrickej osnove. Používal motívy, ktoré mu boli najbližšie, a to v rôznych modifikáciách a variáciách. Výjavy z bežného života, prírody, vidiecke motívy, ale aj spomienky na detstvo a pohľady na realitu reprezentované zjednodušeným záznamom v zastúpení obyčajného predmetu či veci (dom, strom, pole, hora, ľudská silueta a pod.). Tento princíp využíval potom naďalej v  sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia aj v súčasnosti. Podrobnejší výskum jeho tvorby preukázal, že umelec sa vracal často k niektorým motívom, ktoré potom rozvíjal vo svojej tvorbe v podobe akejsi súvislej koherentnej línie – v podobe výtvarného pásma, ktoré nemá zdanlivo začiatok ani koniec.

figury_1968.jpg Figúry, 1968.

Možno použiť overenú formuláciu, že obraz je zrkadlom duše umelca. Išlo mu o to znázorniť vec – situáciu – moment, ktorý mu je blízky, a ktorý pozná, alebo o ňom čosi vie, a ktorý chce namaľovať predovšetkým vo farbe a tvare. Obraz stelesňuje akýsi ikonický symbol, znak vidieckeho prostredia – dom, strom, figúra, zvlnená krivka pohoria, hlava, ktorý sa v jeho obrazovom svete koncentruje na esenciu prežitého jednoduchého a zmysluplného života so zakorenenými istotami, ktoré získal v detstve. To všetko nám prináša a kladie pred oči prostredníctvom veľkých a ostrých oblých línií tvoriacich siluetu koruny stromu, pričom spoločným menovateľom modelácie tvaru a formy na tomto obraze je „légerovský“ princíp mohutnosti. Obraz deklaruje spôsob, akým vytvára autonómny obrazový svet spolu s hĺbkou pocitu. Akýkoľvek relevantný umelecko-historický pokus o teoretické „spracovanie“ jeho diela je vítaný, a treba ho považovať za dôležitý krok pri celkovom objasňovaní meandrov, zákutí a diapazónu umelcovej tvorby. Ide o krok dopredu pri rozširovaní poznania o všetkom, čo s tvorbou súvisí, resp. o zmenu orientácie v hľadaní ciest alebo cesty, ktoré k takémuto poznaniu viedli a vedú. Skrátka platí, že iba na základe dosiahnutého stavu poznania možno formulovať východiská a spôsoby, ako toto poznanie prehlbovať, či meniť. O to sa pokúsila táto výstava Krivošovej maliarskej tvorby v Galérii mesta Bratislavy. Vzhľadom na základné a dominantné črty Krivošovej tvorby a umelcovho celoživotného maliarskeho zápasu. Krivošove dielo ostáva pred nami – aj prostredníctvom tejto výstavy – otvorené ako rozčítaná kniha. Bez nich by táto výstava nemohla disponovať s tým, s čím sa v každom takomto prípade dnes počíta ako so samozrejmosťou – t. j. príťažlivosťou a atraktivitou. Myslí sa tým atraktivita vyvierajúca zo samotnej tvorby, jej hodnotového posolstva, nie okázalosť diel novodobých salónnych mazalov maľujúcich pre zbohatlíkov, nič neznamenajúce celebrity, ktoré zvádzajú boje na trhu konzumu a komercionality do takej miery, že už ani samé nevedia, čo ešte možno považovať za dielo ako tovar na trhu s umením, a čo iba za predmet dopytu na bazári plagiátov a zúfalých epigónskych napodobovateľov.

img_3521_foto_l.p._670x670.jpg

Krivošove životné osudy sú známe. Spracovali ich historici umenia v niekoľkých odborných štúdiách a knižných monografiách. Iste, jeho „výtvarné zjavenie“ sa nezrodilo z ničoho. Predchádzalo mu ono povestné objavovanie nových spôsobov výpovede, keď sa svet umenia topil v záplave -izmov, striedali sa manifesty, prichádzali a odchádzali rôzne postavy a postavičky opradené mýtmi, napohľad skromné, nenápadné a pritom neobyčajne dôležité: Picasso, Derain, Gris, Braque, Matisse, Miró, Klee... A najmä kubizmus, de Chirico, surrealizmus, a pod. To všetko sa nedalo nebrať na vedomie. K tomu treba pripísať objavy „starých hodnôt“, v umení, napr. ranorenesančnú tabuľovú maľbu atď., a vynorí sa pred nami takmer plastický obraz toho, čo viedlo a v podstate stále zvádza mnohých k zápasu o nový umelecký model skutočnosti, v rámci čoho Rudolf Krivoš nestál bokom. Vo svojich dielach sa zameral na rozvoj fantázie, myšlienok a obrazových kompozícií, ktoré z neho urobili umelca tvoriaceho s vlastnou mierou poetického nazerania na svet. Učarili mu možnosti kombinácie maliarskych techník, kde dosiahol vynikajúce výsledky a uplatnil svoj kresliarsky a  koloristický talent. A ešte niečo: Krivoš vstúpil svojimi obrazmi do priestoru imaginatívneho umenie. Jeho maliarska imaginácia nie je z rodu poeticko-surrealistického, skôr magicko-realistického, existenciálneho. Tu bola otvorená nová cesta, na ktorú nastúpil a po ktorej kráča do dnešných dní. Rozporuplný svet skutočnosti premietnutý do nerozporuplného sveta umenia. Taký je a bol (zjednodušene povedané) poznávací znak umelcovej tvorby. Svet maliara s akým sa stretávame v jeho tvorbe – dielach. Svet bytia, vedomia a podvedomia, trvalej večnosti a prchavých efemérnych javov, absolútneho a relatívneho, dobra, krásy a ošklivosti, predovšetkým však svet človeka s výraznými stopami, čo po sebe zanechal, s tým čo nás obklopuje, ktorý vtlačil, zakódoval do svojich obrazov a kresieb. Tým nám zároveň ponúkol možnosť pokúsiť sa ho identifikovať, s odozvami reality v našom vedomí, myšlienkach, predstavách a snoch, skrátka indíciami, čo sa spájajú s tvorbou tohto veľkého mága moderného umenia. Tam niekde spočíva podstata Krivošovho ľudského a umeleckého hľadania. 

Okrem vyššie uvedeného k pozitívam výstavy patrí: citlivý prístup k samotnému výberu umeleckých diel, spolu s ich atribúciami. Potvrdzuje realizáciu akiste dôsledného materiálového a archívneho výskumu, ktoré prispejú k posunutiu bádania o dejinách výtvarného umenia na Slovensku. Akoby sa z výstavy ozývalo ono Kierkegaardovo existencialistické: „Človek môže veľa ráz poznať nejakú vec, môže sa o to pokúšať, ale až hlboký vnútorný pohyb, až neopísateľné hnutie srdca, tichá určitosť, že poznané patrí naozaj tebe, a že ti ho nemôže vziať nijaká moc, umožňuje, namiesto abstraktne všeobecnej pravdy hľadať svoju konkrétnu pravdu.“ V zásade to platí pre obrazy Rudolfa Krivoša, prezentované na výstave, ktorá potvrdila, že je to maliar patriaci k výrazným postavám výtvarného umenia na Slovensku.

Foto: Autor a Emil Polák (1)
 

Priemer: 3 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama