Hra s kórejskými premenami

Počet zobrazení: 3472

Kórejský polostrov je v súčasnej svetovej politike výnimočný. Dve rozdielne Kórey predstavujú posledné rezíduum dohôd po skončení druhej svetovej vojny o rozdelení štátov spojenými s vytváraním sfér vplyvu. Rozdelenie Kórey ako japonskej kolónie nebolo na programe rokovaní o povojnovom usporiadaní sveta. Uvažovalo sa o zavedení poručníctva nad ňou, ale nedosiahla sa zhoda.

Po príchode sovietskych vojsk na Ďaleký východ a ich úspechoch sa USA začali obávať, že obsadia celú Kóreu. Dvoch dôstojníkov (jedným z nich bol plukovník D. Rusk, v rokoch 1961 – 1969 minister zahraničných vecí USA) 10. augusta 1945 narýchlo splnomocnili vyhlásiť okupačnú zónu USA. Navrhli rozdelenie územia okolo 38. rovnobežky na severnú a južnú časť. Sovietsky zväz s návrhom USA súhlasil a po piatich rokoch malo dôjsť k zjednoteniu krajiny.

Prišla však kórejská vojna, ktorej históriu necháme na pokoji. Poukážeme len na fakt, že Južná Kórea sa k prímeriu podpísanému v júli 1953 nepripojila. V roku 2009 Severná Kórea vyhlásila, že sa už necíti viazaná prímerím. Zdá sa, že po ostatnom summite kórejských vodcov by azda aj tento problém mohol skončiť.

Po vojne došlo na polostrove k viacerým podivným premenám. Severná Kórea bola až do sedemdesiatych. rokov minulého storočia považovaná za druhý najindustrializovanejší štát v Ázii po Japonsku. V osemdesiatych rokoch sa začal jej hospodársky vývoj zhoršovať a v polovici deväťdesiatych rokov ľudia v štáte dokonca masovo hladovali.

Prozápadné médiá ani politici nielen v našich končinách (boja sa toho, že prestanú prúdiť juhokórejské investície?) dnes už nespomínajú, že Južná Kórea patrila takmer do konca osemdesiatych rokov k surovým diktatúram. Potom sa stala jedným z ázijských tigrov. Doplníme, že tento neoliberálny ekonomický rozvoj sprevádzajú časté korupčné škandály juhokórejských politikov.

Vytvorila sa špecifická situácia, vhodná na veľké politické divadlo. Priživujú sa na ňom médiá, vykresľujúce nelichotivý extravagantný obraz mladého vodcu Kim Čon-unga. Veľký part v ňom začal hrať D. Trump, ktorý zdá sa, čoraz viac prepadá politickému exhibicionizmu a dojmu o svojej dvojnásobnej výnimočnosti – ako Američan sa spupne predvádza zvyšku sveta (najmä nezápadného) ako výnimočný vodca a navyše aj výnimočný Američan... Naposledy tomuto „čaru“ výnimočnosti podľahol francúzsky prezident E. Macron. Ešte šťastie, že Frau Merkel ním taká nadšená nie je.

Mladý Kim však dokázal zmeniť svoje postoje tak, že už nie je taký zlý a nebezpečný, ako sa to vykresľovalo na Západe. Stal sa ústretovým pri riešení problému, ktorý najmä severoamerický hlavný mediálno-politický prúd podáva ako jednu z najhorších bezpečnostných hrozieb súčasnosti. Zatiaľ prisľúbil ukončenie jadrového programu severnej Kórey a ponúka aj možnosť kontroly tohto kroku.

Nelenia však ani sily oddané D. Trumpovi a hoci ešte k ničomu nedošlo, už ho navrhujú za kandidáta na Nobelovu cenu mieru. Ak to s ním bude tak ako s mierumilovnosťou B. Obamu, svet sa má na čo „tešiť“. Zatiaľ sa stavia na tom, že D. Trump vykonal kolosálnu prácu na príprave prvého stretnutia so severokórejským vodcom.

Na posilnenie politického kreditu v USA i vo svete sa úspech zíde oveľa viac D. Trumpovi. Kim potrebuje najmä hospodársku pomoc a čiastočný úspech dosiahol už tým, že vo svete prestal byť ostrakizovaný.

Historicky sa vyvíjajúci kórejský problém a usporiadanie vzťahov na kórejskom polostrove má však prinajmenšom tri roviny. Prvá je relatívne najjednoduchšia, aj keď sa zdá najnebezpečnejšia – ukončenie kórejských vojenských programov.

Situácia sa po nádejných americko-severokórejských dohodách z  deväťdesiatych rokov skomplikovala najmä v dôsledku iracionálnej politiky G. Busha ml., ktorý Severnú Kóreu zaradil na os zla. Tá v roku 2003 odstúpila od zmluvy o nešírení jadrových zbraní, čo zdôvodnila tým, že USA nedodržali uzavreté dohody.

Nádej svitla, keď v roku 2007 odstavili hlavný jadrový reaktor v Jongbjone. V júni 2008 Severná Kórea materiály o svojom jadrovom programu odovzdala Číne. Neskôr sa však uskutočnili jadrové pokusy Severnej Kórey a začala realizovať raketový program, čo situáciu výrazne zhoršilo.

Druhá (zložitejšia rovina) je zjednotenie Kórey, ktoré bude po vyše 70 rokov rozdelenia veľmi zložité. Rôzne pokusy o hľadanie tejto cesty sa objavujú už od začiatku 90. rokov. Juhokórejský prezident Kim Te-džung získal v roku 2000 Nobelovu cenu za mier za „slnečnú politiku“ voči Severnej Kórei a iniciovanie dialógu medzi Kóreami. Spojeniu posledného národa, ktorý bol na konci druhej svetovej vojny narýchlo a neplánovane rozdelený, sa však do cesty nahrnulo veľa prekážok.

Usporiadanie vzťahov na Kórejskom polostrove by nebolo by také zložité, keby Washington pripustil, že v prípade zlepšenia situácie odtiaľ odíde. Zatiaľ svoju vojenskú prítomnosť pod rôznymi zámienkami severokórejskej hrozby využíva aj na viac či menej skryté protičínske bezpečnostné aktivity. Peking má však veľké možnosti zasahovať do diania na polostrove a jeho postoje nemožno pri riešení kórejského problému ignorovať.

Konanie Washingtonu má aj skrytú, nebezpečnú dimenziu, lebo na pozadí kórejského úspechu môže vyhrotiť situáciu okolo Iránu. Naivne prefíkaná nevyspytateľnosť prezidenta USA sa zvyšuje a bezpečnostnú situáciu vo svete komplikuje.

Pokrok, ktorý sa dosiahne na Kórejskom polostrove, môže mať pozitívny dosah na medzinárodnú bezpečnosť, hoci aj len v regionálne. Lež to, čo predvádza D. Trump so svojou bojovnou družinou aj v prípade Kórey, nemá za cieľ zmierniť problémy globálnej bezpečnosti, ale dokázať návrat sily USA. A žiaľ treba čakať, aké sa podniknú ďalšie kroky po tom, keď to, čo sa dosiahne, sa označí za úspech.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 17 – 18/2018

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984