Humanitárna katastrofa a utečenecká kríza v Jemene

Pri prejavoch politikov na Nový rok 2016 sme boli svedkami, ako sa mnohí politici krajín EÚ pokúšali presvedčiť vlastných občanov, že majú veľa dôvodov na optimizmus. O optimizme hovorila najmä nemecká kancelárka A. Merkelová. Pri hlbšom zamyslení však nie je až tak veľa dôvodov na optimizmus – v sociálno-ekonomickej oblasti, v oblasti zahraničnej politiky a ani v oblasti bezpečnosti.

Jedným z hlavných problémov bude aj v roku 2016 určite pretrvávajúca utečenecká kríza a práve tu by mali politici otvorene poukázať na nové problémy s migrantmi na Blízkom východe. Na obzore sa črtá ďalší vážny problém a to je situácia v Jemene…

Rozporuplná politika EÚ a utečenci
 

Dnes je očividné, že v roku 2015 preukázala EÚ svoju neschopnosť vyrovnať sa s problémom utečeneckej krízy. Namiesto skutočných riešení politici veľkých štátov ako Nemecko podcenili situáciu a zahrnuli arogantnou kritikou tých, ktorí mali na riešenie problémov odlišný názor. Situácia sa však ukázala oveľa komplikovanejšou, než západní politici čakali a postupne sami začali prijímať niektoré opatrenia, ktoré predtým kritizovali u iných, najmä u V. Orbána (výstavba plotov). Žiaľ, utečenecká kríza jasne odhalila dvojtvárnosť politiky EÚ. Na jednej strane sa EÚ snaží vystupovať voči utečencom prichádzajúcim do Európy s verejne deklarovaným humanizmom, na druhej strane však komplikuje a niekedy i zhoršuje situáciu v krajinách pôvodu utečencov.

Žiaľ, v Iraku a v Sýrii stála EÚ dlhodobo na strane tých, ktorí nárast počtu utečencov spôsobovali. EÚ spolupracovala s Tureckom a Saudskou Arábiou, ktoré sa ukázali ako hlavní podporovatelia teroristov z ISIL. Intervenčná politika štátov EÚ voči ISIL bola tiež dvojtvárna: na jednej strane už od septembra 2014 štáty EÚ pristúpili ku koalícii vedenej USA, v skutočnosti však zásah iba predstierali a územie pod kontrolou ISIL sa ďalej rozširovalo. Obrat vo vojne nastal až po začiatku ruských náletov od 30. septembra 2015. A práve to prinieslo i zníženie počtu vnútorne vysídlených osôb v Sýrii. EÚ sa však v sýrskej vojne ešte stále nepridala k sýrskym vládnym silám a naďalej protiprávne intervenuje bez súhlasu oficiálnej vlády.

Navyše uzavrela pokryteckú dohodu s Tureckom, ktorému sľúbila tri miliardy eur pomoci, zjednodušenie v otázke víz a urýchlenie prístupového procesu do EÚ. To všetko za prísľub, že Turecko bude šikanovať ľudí, ktorí by chceli cez jeho územie migrovať do EÚ. Je paradoxné, že EÚ na jednej strane predstiera humanisticky prístup k utečencom na svojom území, na druhej strane si od Ankary vykupuje tvrdší postup voči utečencom miliardami eur. Nepochopiteľné je aj to, ako EÚ bez problémov akceptuje turecké agresie na území susedných štátov, od Cypru až po Irak. Analogicky v prípade Ruska a jeho postupu na Ukrajine zavádzala dokonca i sankcie.

Humanitárna katastrofa v Jemene
 

EÚ v sýrskej kríze konala nesprávne a mala by sa zo svojich chýb poučiť. V roku 2016 by to mohla dokázať pri trvajúcom konflikte v Jemene.  Práve v Jemene sa humanitárna situácia v poslednom roku zhoršila asi najviac. Na začiatku roku 2015 sa podľa údajov UNHCR nachádzalo na území Jemenu len niečo viac ako 300 000 vnútorne vysídlených osôb (IDP), v súčasnosti sa už hovorí o 2,5 milióne. Jemen sa dostal medzi krajiny sveta s najvyšším počtom vnútorne vysídlených osôb (po Sýrii, Kolumbii a Iraku).

Veľkým problémom Jemenu, na ktorý by mala reagovať i EÚ, je aj zlyhávajúca zdravotná starostlivosť v krajine. Ako vlani v marci upozornila Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), v Jemene 15 miliónov ľudí v oblasti konfliktu má problém s prístupom k zdravotnej starostlivosti. Na aspoň čiastočné zlepšenie situáciu WHO v decembri 2015 prosila čo i len o 31 miliónov dolárov, ani tu však neboli donori z vyspelých krajín príliš ochotní. Situácia sa pritom zhoršuje každým dňom. Prezident Červeného kríža sa vyjadril, že situácia v Jemene po piatich mesiacoch bombardovania sa podobá na situáciu v Sýrii po piatich rokoch vojny.

Len v rozvrátenom meste Taíz žijú státisíce ľudí, ktorí nemajú šancu na zdravotnícku pomoc. Desiatky zdravotníckych zariadení a ambulancií boli rozbité masívnym saudským bombardovaním. Rozvrátené je viac-menej celé zdravotníctvo v krajine a aj tam, kde sa bombardovanie už skončilo, chýba prívod elektriny či pohonné látky pre generátory. Ohrození touto situáciou nie sú len chronickí pacienti či zranení z bojových operácií, ale objavuje sa aj riziko rôznych epidémií vrátane horúčky dengue. Lenže tzv. mienkotvorné médiá v Európe ignorujú skutočný rozsah humanitárnej katastrofy a saudská armáda si ani neželá negatívne spravodajstvo z Jemenu.

Žiaľ, zdravotné ohrozenie obetí vojny je v Jemene ešte horšie, než bolo v Sýrii. Vláda v Sýrii totiž za niekoľko minulých desaťročí vytvorila veľmi dobre rozvinutý očkovací program a vybudovala prijateľný systém zdravotnej starostlivosti, v mnohom inšpirovaný socialistickým zdravotníctvom vo východnej Európe. Naopak, v Jemene bolo zdravotníctvo mimoriadne zaostalé už pred vojnou. Riziká zvyšuje aj obrovský nedostatok vodných zdrojov v Jemene, čo je problém, ktorý Sýrčania v takom veľkom rozsahu nepoznali.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa situácia stane neúnosná a jemenská populácia sa pohne smerom do Európy, budeme vystavení oveľa vážnejším zdravotným rizikám než v prípade pomerne zdravej sýrskej populácie.

Príčiny problémov v Jemene
 

Ako je dobre známe, Jemen patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta, má obrovský populačný prírastok a počet obyvateľov sa za posledných 20 rokov zdvojnásobil. Polovicu obyvateľov tvoria maloletí a krajina je problémom masová nezamestnanosť mladých. K ekonomickým problémom sa pridávajú aj mnohé iné vrátane nízkej úrovne vzdelania. Preto je v krajine veľké množstvo nespokojných ľudí a táto nespokojnosť sa pravidelne prejavuje násilím medzi skupinami obyvateľov v štáte.

S týmito vnútornými problémami sa dlho musel vyrovnávať už prezident Saleh, ktorý vládol v Jemene od roku 1978 diktátorským spôsobom. Potláčal prejavy nespokojnosti a udržoval krehký mier medzi jednotlivými kmeňovými skupinami. Jeho vrcholná chvíľa nastala, keď v roku 1990 zjednotil Južný Jemen a Jemenskú demokratickú republiku. Išlo o podstatný územný prírastok, ktorý však spôsobil i nové pomery v otázke príslušnosti k náboženským skupinám.

V súčasnosti tvoria väčšinu jemenského obyvateľstva sunniti – existujú rôzne odhady počtov, UNHCR napr. tvrdí, že v krajine žije 53% sunnitov a 45% zaydíovských šiitov. Je však možné, že prevaha sunnitov je ešte vyššia. Prezident Saleh osobne pochádzal zo šiitskej rodiny, i keď z hľadiska udržania mieru v krajine musel vystupovať veľmi ústretovo voči náboženskej skupine sunnitov. V jemenskej ústave z roku 1990 (v znení neskorších doplnkov) sa islam označoval za štátne náboženstvo (čl. 2) a šaria za prameň všetkého práva v štáte (čl. 3). Neuvádzalo sa však, či ide o sunnitskú alebo šiitskú podobu islamu. Náboženské rozdiely v Jemene spolu so sociálno-ekonomickými problémami predstavovali výbušný základ pre krajinu a to musel vedieť každý potenciálny uchádzač o moc.

Samozrejme, objavili sa aj skupiny, ktoré na náboženskú pluralitu príliš nerešpektovali. V minulom desaťročí sa v Jemene vytvorili silné základne sunnitskej fundamentalistickej organizácie al-Kajda a tie predstavovali výzvu i pre prezidenta Saleha. Okrem toho čoraz aktívnejšie vystupovala aj islamistická strana Islah, hlavný oponent vládnucej strany Všeobecný ľudový kongres. Pod vplyvom arabskej jari v ostatných arabských krajinách vypukla revolúcia proti vládnucemu režimu aj v Jemene.

Zlyhanie arabskej jari
 

Po protestoch sa v roku 2011 podarilo dosiahnuť odstúpenie prezidenta Saleha. V nových prezidentských voľbách v roku 2012 dominoval sunnita Hádí, ktorý bol zvolený na dva roky vo voľbách, pri ktorých nemal žiadneho oponenta. V januári 2014 si mandát s podporou Konferencie pre národný dialóg predĺžil, ten krok sa však stal zdrojom ďalšieho napätia. Očakávalo sa i vypracovanie novej ústavy, ktorá by bola výsledkom kompromisov rôznych politických síl. Žiaľ, nový režim prezidenta Hádího sa zdiskreditoval ešte rýchlejšie než ten predošlý. Mnoho mladých nezamestnaných ľudí si počas arabskej jari predstavovalo, že po odstúpení prezidenta Saleha a jeho skorumpovaného okolia čaká Jemen skvelá budúcnosť – a ľudí dobre platená práca. To sa však nestalo.

Naopak, situácia sa v Jemene po roku 2012 ešte ďalej zhoršovala. Kvôli nepokojom z krajiny ušli nielen turisti a investori, ale aj ľudia z okolia prezidenta Saleha, ktorí v minulosti zbohatli. Nový prezident Hádí nebol schopný bojovať s korupciou, ani s nezamestnanosťou a preto bolo sklamanie más rýchle a veľké. Okrem toho, mnohí sa s nevôľou dívali na narastajúcu moc islamistov v krajine.

Je prirodzené, že v tejto situácii sa nepodarilo vypracovať ani všeobecne prijateľný návrh ústavy. Jedným z problémov bola úloha náboženstva. Medzi sunnitmi a šiitmi existovala zhoda na tom, že islam má byť štátnym náboženstvom a šaría prameňom všetkého práva v štáte. Vznikla však otázka, o akú interpretáciu by išlo. Predkladatelia novej ústavy navrhovali, aby jedinú záväznú interpretáciu podľa čl. 4 ústavy poskytovala zákonodarná moc. To však mohol byť problém pre šiitov, nakoľko sunniti mali aktuálnu väčšinu v zákonodarnom orgáne. Ústredným problémom boli však hlavne otázky územno-organizačného členenia. V roku 2014 sa skončili vyjednávania o ústave bez úspechu a skončilo sa i dvojročné funkčné obdobie prezidenta Hádího. Keďže však nechcel odstúpiť, začala sa v krajine občianska vojna. Šiitské húsíovské jednotky sa spojili s jednotkami bývalého prezidenta Saleha a spolu s nimi porazili vojská prezidenta Hádího. Ten sa dostal do domáceho väzenia a abdikoval zo svojej funkcie. Húsíovské jednotky mu darovali život, nezavraždili ho, ako to urobili povstalci v Líbyi s M. Kaddáfím.

Saudská intervencia
 

Na istý čas sa zdalo, že Jemen ovládnu húsíovské vojská. Nepočítali však s reakciou Saudskej Arábie a jej spojencov, ktorí nehodlali pripustiť víťazstvo šiitov v Jemene. Naopak, ovládnutie Jemenu saudskou koalíciou predstavovalo pre Rijád veľké lákadlo. Saudi by získali kontrolu nad Adenským prielivom, ktorým sa dopravuje mnoho tovarov z Ázie do Európy. Tým by sa význam Saudskej Arábie zvýšil i pri preprave ropy. Víťazná vojna nad šiitským nepriateľom by tiež pomohla spopularizovať wahábistickú monarchiu v čase, keď klesajúce ceny ropy nútia saudské obyvateľstvo k určitým úsporným opatreniam.

Saudská Arábia má o sebe predstavu ako o regionálnom hegemónovi a usiluje sa svoju ekonomickú moc pretaviť i do politickej moci. Príkladom tohto konania bola už saudská intervencia v Bahrajne, ktorou sa podarilo zlomiť masové protesty šiitskej väčšiny v roku 2011. Intervencia v Bahrajne bola tiež dôkazom toho, že západné mocnosti nebudú Saudom prekážať pri ich snahe o potlačenie demokratických protestov v susedných monarchiách na Arabskom polostrove.

Saudi sa však pri svojej intervencii v Jemene prepočítali: Jemen nie je Bahrajn! Ide o podstatne väčšiu krajinu, počtom obyvateľov porovnateľnú so samotnou Saudskou Arábiou. Zatiaľ čo obyvatelia bohatého Bahrajnu mali čo stratiť a preto mnohí z nich nechceli riskovať život, v Jemene je chudobné obyvateľstvo pri obrane vlasti pripravené na väčšie obete. Svoju úlohu tu zohráva i fakt, že Saudi majú s Jemenom mnohoročné územné spory a preto sú tam mnohými vnímaní ako historický nepriateľ. Populárny nie je ani saudský wahábitský fundamentalizmus, dokonca ani medzi mnohými jemenskými sunnitmi.

Takže hoci má saudská armáda obrovskú technologickú prevahu nad Jemenom, na rýchle a jasné víťazstvo jej to stačiť nebude. Saudské lietadlá dokážu zhodiť obrovské množstvo bômb na jemenské mestá a úplne ich rozvrátiť, nie sú však schopné rozhodujúco poraziť mobilné jemenské húsiovské jednotky využívajúce terén. Saudi zrejme počítali, že im v boji proti húsiovským šiitským jednotkám pomôžu tamojšie sunnitské jednotky Hádího, lenže tie boli porazené ešte pred saudskou intervenciou. Medzi sunnitmi v Jemene majú dnes najväčšiu bojovú hodnotu jednotky al-Kajdy a hoci Saudi oficiálne tamojšiu al-Kajdu nepodporujú, tá z ich vojenských akcií veľmi profituje.

Potreba samostatnej politiky EÚ
 

EÚ by situáciu v Jemene nemala podceňovať, i keď nemá plán na jej riešenie. Treba, aby sa Brusel poučil zo svojich sýrskych chýb a neopakoval ich. Už v Sýrii európski politici hovorili, že treba riešiť utečeneckú krízu v krajinách pôvodu utečencov, ale v podstate svojimi aktivitami nárast utečeneckej krízy iba podporovali. Napr. v čase útokov saudskej koalície na Jemen francúzsky prezident F. Hollande dohodol s Rijádom masívne zbrojné kontrakty. Už vtedy mu muselo byť jasné, že časť týchto zbraní bude použitá na bombardovanie Jemenu a na podporu tamojšej al-Kajdy, zdá sa však, že ho to príliš netrápilo. Pritom ten istý F. Hollande ešte pred rokom zrušil zmluvu o dodávke lodí Mistral do Ruska…

Je takmer isté, že jemenská humanitárna katastrofa bude mať dopad na Európu, i keď nie je jasné, aký počet utečencov z Jemenu do EÚ v nasledujúcich rokoch príde. EÚ by sa mala už dnes usilovať o to, aby sa jemenské problémy začali riešiť mimo Európy. Keď Saudská Arábia a jej spojenci pomohli vyvolať humanitárnu katastrofu, mala by im EÚ dať jasne najavo, že od nich očakáva aj účasť na riešení utečeneckej krízy. EÚ by mala od Saudov žiadať, aby prevzali svoj diel zodpovednosti a ratifikovali Ženevský dohovor o utečencoch. Žiaľ, dodnes je jediným štátom na Arabskom polostrove, ktorý tento dohovor ratifikoval, práve ťažko skúšaný Jemen.

EÚ by sa mala viac usilovať aj o urovnanie vojnového konfliktu v Jemene. Od polovice decembra prebiehajú mierové rokovania medzi stranami v Jemene a bolo dosiahnuté aj prímerie. Lenže zatiaľ čo Saudská Arábia sa snaží predstaviť konflikt ako občiansku vojnu v Jemene, tak druhá strana hovorí o vojne Jemenu proti Saudskej Arábii. Ani jedna strana nie je ochotná k zásadným ústupkom. A keďže Saudi vstupovali do konfliktu s obrovskou materiálnou prevahou, je pre nich každý ústupok veľmi „ponižujúci“. Najmä vzhľadom na domácu verejnú mienku si Saudi nemôžu dovoliť ustúpiť z Jemenu bez vojenského úspechu.

EÚ by mala zohrávať úlohu stabilizátora situácie už teraz. Predovšetkým treba prestať podporovať jednostranné návrhy Saudskej Arábie a usilovať sa o mier akceptovateľný pre obe strany konfliktu. Treba tiež dať Saudom najavo, že EÚ nebude podporovať teroristov z al-Kajdy v štátoch Blízkeho východu a, naopak, bude Saudov za spoluprácu s teroristami sankcionovať. Politici EÚ by si tiež mali uvedomiť, že v Jemene ich hlavným nepriateľom nie sú húsiovskí šiiti, ale teroristická organizácia al-Kajda. Húsíovci chcú síce ovládnuť Jemen, cieľom al-Kajdy je však ovládnuť celý Blízky východ. Al-Kajde nestačí úspech v Jemene, al-Kajda má globálny cieľ.

Celkovo, najvyšším záujmom EÚ na Blízkom východe musí byť stabilita tamojších štátov a mier. Tento záujem nie je úplne totožný so záujmom tzv. spojeneckých mocností, napr. USA. Práve preto treba formulovať európske stanovisko, ktoré by bolo nezávislé od predstáv USA a NATO. Rovnako netreba ignorovať ani fakt, že niektoré iné krajiny, napr. Rusko, môžu mať na stabilite Blízkeho východu podobný záujem. Za hlavných nepriateľov EÚ na Blízkom východe však treba jasne označiť tých, ktorí chcú expandovať a destabilizovať celý región, teda najmä organizácie ako ISIL alebo al-Kajda. Utečenecká kríza a opakované teroristické útoky by nám mali byť veľkým poučením: Nedovoľme opakovanie európskych chýb z minulosti!