Humanizácia ako vymývanie mozgov

SÚVISIACE:
JURAJ JANOŠOVSKÝ: Vybrané podvody novembra ‘89
JURAJ JANOŠOVSKÝ: (Z-)obrané ilúzie

Nič neplatí absolútne, vždy niekto stráca a niekto získava. Aj zmeny v roku 1989 sú prirodzene vnímané diferencovane (podľa objemu sprivatizovaného majetku, postavenia vo verejnej správe ako i množstva a pôvodu peňazí, z ktorých žijeme). Nemožno nevnímať väčší pocit osobnej slobody, väčšiu formálnu slobodu slova a demokraciu. Technologický pokrok aranžuje spokojnosť so životom. (Neviem synovi vysvetliť, že socializmus  nie je identifikovaný čiernobielym televíznym vysielaním a bakelitovým telefónom – syn si je istý, že kapitalizmus znamená farebný TV signál a mobil...)

Subjektívny pocit dehumanizácie spájam s osobnými prežitkami. Ťažko som niesol, keď naša vláda povolila prelety bombardérov zhadzujúcich bomby na bývalú Juhosláviu. Ešte ťažšie však správanie verejnosti. Pochvaľovala si, že ceny na Jadrane sú nižšie, lebo k moru nedocestovali Nemci. Česi a Slováci sa s pôžitkom (spôsobeným „prijateľnými cenami) slnili na chorvátskych plážach, lebo bomby padali „len“ na Belehrad. Len v takejto spoločnosti mohol prezident Havel predniesť pamätné slová o „humanitárnom“ bombardovaní...

Možno je krízou humánnej civilizácie, že ľudský život (ak nejde o ten náš!) sa dá kompenzovať nižšou cenou plážového ležadla... Kde je rozdiel, ak v cárskom Rusku vypočítali cenu mužíka a v hitlerovskom Nemecku cenu mukla? Možno majú americké banky prepracovanejšiu metodiku výpočtu a cena je „presnejšia“...

Zvykli sme si na bezdomovcov a nahé cigánske deti v kolóniách. Aj na bavoráky, ples v Opere a kapustnicu pani premiérky či primátorky. V ústave máme zapísané také vznešené vety, ako je právo na dôstojný život, na bývanie, na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ba dokonca aj právo na prácu. Realita bez začervenania popiera tieto elementárne práva. Aby armáda nezamestnaných držala cenu práce mnohonásobne lacnejšie ako na Západe, aby všeobecne neznižovala zisk, nikto sa nezaoberá  skrátením práce žien matiek. Skrátenie pracovného týždňa pre všetkých zamestnancov o 1 deň by logicky zamestnalo 20 % práceschopného obyvateľstva. Nemusel by nikto cestovať umývať riady do Londýna a konečníky do Mníchova, nikto by nemusel stáť v rade pred úradom práce... Pravda, šorošovskými peniazmi podmazaní experti Hayekovho inštitútu, Transparency a iných expertných pracovísk s ľúbozvučne znejúcimi podvodnými názvami by nás zaradili za Zimbabwe v „podnikateľskej“ slobode.

Nikomu nevadí, že mladých žmýkajú 12 hodín denne šesťkrát do týždňa a iní mladí stoja pred úradmi práce.

Máme univerzálne vysvetlenie: môžeme sa prikrývať len tak veľkou perinou na akú máme... Takže na Slovensku máme na miliónové autá a nemáme na  hodnotnú stravu detí zo sociálne zaostalého prostredia. V Bratislave nevieme predať alebo prenajať tritisíc bytov a miestností, ale máme pod mostmi 8 000 blížnych... Zahraniční manažéri u nás zarábajú päťciferné sumy a nemáme 3 eurá na jedno jedlo pre deti v detských ústavoch.

Znova, zamenili sme ľudský život , ľudské nádeje a ľudskú dôstojnosť za ekonomické kritériá. A ekonomické kritériá sme redukovali na jediné, na zisk. Koríme sa zbohatlíkom, lížeme cez obrazovky „smotánku“, dychčíme pôžitkom zo šarmu divy, ktorá sa vozí z koncertu na koncert sanitkou. Obdivujeme plesové róby, opakované svadby v exkluzívnych zámkoch. A volíme hochštaplerov v ružových košeliach a oblekoch od Huga Bossa.

Pred zlatým teľaťom strácame zdravý rozum: presviedčajú nás, že druhý dôchodkový pilier je nutný, lebo nebude mať na dôchodcov, kto robiť. Pritom nevedia dať prácu 800 – 900 tisícom tých, ktorí chcú ihneď dnes pracovať!!!

Zatvárajú nemocnice a na operácie treba čakať. Učiteľov posielajú cez prázdniny na úrady práce a pri maturite netreba ovládať diferenciálny počet. Máme na každej väčšej dedine vysokú školu a ani jednu univerzitu medzi 500 najlepšími.  

 Kríza humánnej civilizácie je krízou ľudí, ktorí ju tvoria. Neplatí však reverzne, že kríza jednotlivca je krízou spoločnosti. Hodnoty humánnej civilizácie sú výsledkom strastiplnej cesty plnej obetí, neúspechov a strádaní, z ktorých abstrahujeme zmysel existencie. Nie raz civilizácie skĺzli do slepých uličiek, dôb temna. Ríše, civilizácie kultúry aj zanikali. Globalizovaná civilizácia je však unikátna aj v tom, že jej zánik je zánikom druhu. A k tomu sme neuveriteľne blízko.

Ak sa pozrieme na prognózy lineárneho predĺženia súčasnej dekadentnej civilizácie, nedá sa odohnať pochybnosť, že možno aj na šťastie...  

VYPLÁCHLI NÁS!