Husák a dnešok

Počet zobrazení: 14863
Keď som pred dvoma rokmi koncipoval úvahu „Husák a dnešok“ pre internetový časopis Druhá svetová, kládol som si za cieľ prispieť k prekonaniu stále veľmi živého schematického obrazu osobnosti G. Husáka. Otázkami bez jednoduchej odpovede som chcel upozorniť na momenty, ktoré ho v mojich očiach zaraďujú medzi najkontroverznejšie a tým aj najzaujímavejšie osobnosti našej histórie. Bolo to pri príležitosti storočnice jeho narodenia, keď podobný trend ešte len začínal prenikať do verejného priestoru. Odvtedy naše poznanie a ponímanie Husáka posunuli vpred dve historické konferencie, vyše tisícstranový zborník, niekoľko ďalších štúdií i publicistických článkov prekračujúcich čiernobielu schému a veľa si sľubujeme od pripravovanej monografie o Husákovi z pera historika Michala Macháčka. Aj preto ma potešilo, keď redakcia Slova – nástupca Nového slova, ktoré Husák zakladal ešte v Povstaní – prejavila záujem uverejniť môj starý text. V nádeji, že aj po plodných dvoch rokoch môže táto úvaha ešte plniť svoj zámer, sa obmedzujem len na drobné štylistické úpravy, opravy vyslovene faktických chýb, ktoré kedysi unikli mojej pozornosti a vynechávam už neaktuálnu reakciu na kauzu „Anka Frňová“.
Martin Mocko, 25. januára 2015

  
moc_politiky.jpggh_-_oficialna_pozvanka_2.jpg


Pozvánka na konferenciu „Gustáv Husák Moc politiky / Politik moci, ktorá bola v máji 2013 v Prahe. Pripravili ju Historický ústav SAV, Ústav pro studium totalitních režimů a Národní muzeum. V  januári 2013 bola v Bratislave konferencia ÚPN „Gustáv Husák a jeho doba“. Výsledkom je vyše tisícstranová kniha Slavomíra Michálka, Miroslava Londáka a kolektívu Gustáv Husák: Moc politiky ­– Politik moci.


Pri príležitosti stého výročia narodenia G. Husáka sa verejnosti opäť pripomenula táto osobnosť slovenských dejín. Niekoľko prvých článkov v najrozšírenejších médiách sa väčšinou nieslo v duchu vynášania zjednodušujúcich schematických súdov. Navyše, takmer úplne absentovalo vysvetlenie súvislosti popisovaných udalostí s dneškom. Preto som sa po dlhšom váhaní rozhodol reagovať.

Čo ma k tomu oprávňuje? Domnievam sa, že patrím medzi tých „viacero mladých historikov, ktorí sa v poslednom čase tejto téme venujú“ (citát historika M. Medveckého v rozhovore pre hnonline.sk). Zameriavam sa síce na Husákovu činnosť v ilegalite počas Slovenského štátu, avšak popri tom som preštudoval aj podstatnú časť materiálov, na základe ktorých historici hodnotia Husáka v iných obdobiach. Tým viac ma fascinuje, ako jednoducho dokážu niektorí publicisti vyniesť jednoznačné súdy v otázkach, o ktorých sa historici dodnes sporia. Pokúsim sa preto touto úvahou vniesť trochu nejasnosti a rozporuplnosti do čiernobieleho obrazu Husákovho života, ktorý nám je, bohužiaľ, niektorými autormi predostieraný a poukázať na súvislosti tejto histórie s problémami, ktoré naša spoločnosť rieši dodnes.

Vopred sa ospravedlňujem za obsiahlosť úvahy, jej bojovnosť a za rôzne odbočenia. Som totiž presvedčený, že plnohodnotný názor na komplikované otázky nemožno vyjadriť stručne, že pravda sa rodí v spore a že najlepší spôsob na pochopenie zvláštností z histórie je názorný príklad toho, ako sa história neustále opakuje.

Korene

Je celkom dobre známe, že Husák vyrástol v medzivojnovej ČSR, v chudobnom dedinskom prostredí, kde boli ľudia odsúdení na prežívanie z ruky do úst, s mizivou šancou na zlepšenie svojej situácie. Husákovi sa to ako jednému z mála podarilo – a to najmä zásluhou vlastnej šikovnosti a ctižiadostivosti. Pokiaľ je mi známe, toto Husákovi nikto neupiera. Nanajvýš niektorí autori ctižiadostivosť a snahu o sebauplatnenie pomenujú nejakým horšie vyznievajúcim slovom, napr. „túžba po moci“.

Husák sa takto z ľudového katolíckeho prostredia dostal na reálne gymnázium, kde sa pod vplyvom prevažne českých profesorov oboznámil s demokratickým liberálnym humanizmom. Svetonázorový zápas týchto dvoch smerov prebiehal v celej vtedajšej spoločnosti a v pokojnejšej forme prebieha dodnes. Na jednej strane stála konzervatívna snaha o „návrat k tradícii“, prezentovaná najmä veľmi vplyvným katolicizmom (na rozdiel od dnešného konzervativizmu tento však neprijímal liberalistický pohľad na ekonomiku). Na druhej strane bola „pokroková“ či „pokrokárska“ snaha o individualistickú demokraciu a liberalizmus – ako v osobnom živote, tak i v ekonomickom zriadení. Túto reprezentovali centralistické orgány ČSR.

Mladého Gusta jeho životné skúsenosti viedli k odmietnutiu obidvoch. Čo sa dnes menej spomína, názorovo sa Husák jednoznačne hlásil k humanizmu a demokracii, čiastočne aj k liberalizmu (ale nie k individualizmu). Lenže realita spoločenského zriadenia prvej ČSR nenapĺňala Husákove ideály. Jeho svetonázorový prerod sa odohrával na pozadí nevídanej hospodárskej krízy celého západného sveta, za dnes už ťažko predstaviteľných sociálnych ťažkostí.

Dnes sa môžeme pousmiať na jeho odsúdení „masarykizmu“, takmer prorocky zrkadliaceho jeho ambicióznosť: „Mladý človek, pokiaľ mu fantáziu psota nesožerie, sníva o jednom blahoslavenom systéme, kde zo samej demokratičnosti sa môže stať vari i prezidentom. Ale ideály dnešnej spoločnosti majú jepičí život. Príde hrbolatá skutočnosť, spoločnosť zdrapí mladého človeka surovo a tlačí ho do fabriky, kameňolomu…“ Ale bolo by nezodpovedné konštatovať Husákovu mocibažnosť ako príčinu orientácie na komunizmus a tým tému uzavrieť. Každý seriózny autor musí zvážnieť, akonáhle sa na vtedajšiu kritiku zriadenia prvej ČSR pozrieme do hĺbky. Sú to totiž z veľkej časti tie isté argumenty, ktorými je spoločenské zriadenie kritizované aj dnes. Koho nenapadne paralela z prítomnosti pri čítaní Husákových názorov: „Každý má rovnaké volebné práva. Rovnaký volebný hlas. Za šesť rokov raz môže hlasovať, ktorú chce stranu. Veľkokapitalista, tak ako robotník. Veľkostatkár tak, ako deputátnik. […] Prostý človek ľahko na to prišiel, že ten bohatší dirigoval štát, i políciu a držal pri zemi občana bezmajetného. Sedeli síce na jednej loďke, ale jej smer určoval ten, kto sedel v kľúčových pozíciách majetkových a mocenských.“... ? Hospodárska kríza bola považovaná za smrteľné kŕče vtedajšieho spoločenského zriadenia, za znak toho, že zriadenie už nie je schopné v danej forme naďalej existovať a bude ho musieť vystriedať niečo nové. Tie isté frázy, aké nedávno v súvislosti s neporovnateľne znesiteľnejšou hospodárskou krízou odzneli aj v najmasovejších médiách. A to zďaleka nebol len názor komunistov. Napríklad aj pápežské sociálne encykliky (Rerum novarum a Quadragesimo Anno) kritizovali individualistickú spoločnosť, neobmedzené súkromné vlastníctvo, nedostatočnú sociálnu politiku štátu a ekonomický liberalizmus takými výrazmi, ktoré by dnešný nezasvätený čitateľ najskôr považoval za komunistické.

Husák a spolu s ním mnohí mladí slovenskí inteligenti nachádzali riešenie týchto problémov v sovietskom zriadení, tak ako sa toto prezentovalo navonok a ako si ho sami vysnívali. Prianie bolo otcom myšlienky. Dnes sa v publicistike pri sovietskom zriadení zvyčajne zdôrazňuje extrémny centralizmus a tzv. diktatúra proletariátu, znamenajúca diktatúru komunistickej strany. Avšak tam, kde sa komunisti ešte len pokúšali presadiť, predstavovali sovietsky režim celkom inak, v jeho teoretickej podobe. Hovorila o tom, že moc budú vykonávať rady (soviety) v každom územnom celku, pracovisku alebo organizácii. Členovia týchto rád budú ľuďmi priamo volení a budú decentralizovane na mieste vykonávať moc. Veľkým šlágrom bola okamžitá odvolateľnosť každého člena rady. Kto v posledných rokoch nepočul podobne ladené a podobne hmlisté požiadavky zo strany rôznych hnutí za menej štátu, priamu demokraciu, od antiglobalistov, anarcholiberálov či ďalších z toho neprehľadného klbka hnutí nespokojných s dnešným systémom? Viem, znie to paradoxne, ale mentalita kritikov spoločenského zriadenia bola vtedy veľmi podobná tej dnešnej. Na vlastné uši som počul, ako jeden takýto „ultraliberálny“ organizátor na plný úväzok (v európskom meradle) hovoril, že „zápas s kapitalizmom bude ešte dlhý a náročný“.

„Diktatúra proletariátu“ mala podľa teórie byť len prechodným nevyhnutným opatrením, ako takéto zriadenie reálne dosiahnuť. Je otázne, do akej miery mohli vtedajší mladí komunisti poznať sovietsku realitu. Protisovietska propaganda vychádzala od kruhov, ktorým komunisti apriori neverili. Zahŕňala množstvo nezmyslov a aj pravdivé tvrdenia boli často jednoducho príliš neuveriteľné. Zvyšok bolo možné ospravedlniť nepriaznivým medzinárodným postavením ZSSR a zaostalosťou krajiny po prvej svetovej vojne.

Dnes sa v publicistike o komunistoch dookola používajú frázy vyznievajúce, akoby komunisti od začiatku svojho pôsobenia cielene smerovali k takému režimu, aký bol u nás nastolený začiatkom päťdesiatych rokov. Podľa mňa ide o zjednodušovanie, anachronizmus a dokonca aj o neúmyselné preceňovanie ich politickej predvídavosti a šikovnosti. Osobne som presvedčený, že títo ľudia tomu, čo hlásali v tridsiatych rokoch, aj verili. Samozrejme, už vtedy podávali veci jednostranne a zamlčiavali, čo sa im práve nehodilo – tak ako to vždy robili všetci úspešní politici. Ale ťažko si predstaviť tých 18- až 25- ročných mladíkov, ako s predstieraným zápalom celý svoj voľný čas venujú hlásaniu niečoho, čomu sami neveria, aby o nejaké to desaťročie neskôr mohli nastoliť teror, ktorým zdiskreditujú seba, svoje myšlienky a pri tom ešte zvedú vnútrostranícky boj o moc, pri ktorom pošlú svojich dlhoročných spolupracovníkov na šibenicu alebo na nej skončia sami. Bohužiaľ, takto to často býva prezentované, keď aj len implicitne. Subjektívna stránka (to, čomu verili), samozrejme, nijako komunistov neospravedlňuje od zodpovednosti za režim, na ktorého nastolení sa podieľali. Ale nemali by sme ju ani opomínať, pretože to by bolo skresľovanie minulosti. Presne také popisovanie minulých udalostí bez subjektívnej stránky, „len objektívne podľa dnešného hľadiska“ bolo jednou z hlavných metód prekrúcania minulosti v divadelných monsterprocesoch v päťdesiatych rokoch. Navyše, zlyhanie politických ideálov (keď aj nie také tragické) je pravidlom, z ktorého ťažko nájdeme výnimku. Kto chce novodobejší príklad, nech si prečíta knihu Letní přemítaní od Václava Havla, kde v roku 1990 popisuje svoje predstavy o tom, ako podľa neho bude vyzerať terajšia demokratická spoločnosť.

Komunisti ako riešenie pálčivej sociálnej otázky videli poštátnenie výrobných prostriedkov. Na vlastnej koži poznali neduhy systému, v ktorom dominuje súkromné vlastníctvo. Verili, že spoločenské vlastníctvo všetky tieto neduhy vyrieši. Pritom málo uvažovali nad nedostatkami spoločenského vlastníctva. Kritických poznatkov zo ZSSR bolo málo, rozširovali ich skupiny, ktorým komunisti neverili a bolo vždy možné pripísať ich izolovanosti a zaostalosti Sovietskeho zväzu, prípadne „zvyškom kapitalizmu“. Osobne v tom zase vidím paralely s dneškom, keď dvadsať rokov po páde štyridsať rokov trvajúceho komunistického režimu, je normálne pripísať kadejaké nedostatky „dedičstvu komunizmu“. Alebo keď si niektorí fetišizujú nejaký princíp za ideálne riešenie úplne každého ekonomického problému (tentoraz skôr prevláda voľný trh namiesto spoločenského vlastníctva).

Ďalší kľúčový moment pri pochopení subjektívnej stránky komunistov v 30. až 50. rokoch je charakter vnútorného fungovania ich organizácie. Táto totiž bola postavená na princípoch nám najlepšie známych z niektorých centralizovaných siekt a cirkví: viera v organizáciu ako nejakú abstraktnú entitu, silný kolektivistický pocit členstva v nej, prísne podriadenie sa, viera v neomylnosť rozhodnutí nadradených orgánov, považovanie kritického zmýšľania o nej za slabosť, atď. Neskôr sa tomu hovorilo „zbožštenie strany“, „dogmatizmus“. Pôvodne síce malo komunistické hnutie rôzne formy, ale iste nie náhodou sa nakoniec presadila práve organizácia postavená na týchto nesporne efektívnych princípoch. Zároveň komunistické hnutie dokonale predviedlo, ako je možné tento princíp aplikovať aj bez akéhokoľvek náboženského či metafyzického svetonázoru. Aj toto poučenie sa nám ešte môže v budúcnosti zísť.

Prvou veľkou zaťažkávajúcou skúškou „viery v stranu“ boli sovietske procesy z druhej polovice tridsiatych rokov. Nepríjemné pochybnosti o nich boli oným známym „bolením brucha“, ku ktorému sa neskôr priznával Novomeský. Je charakteristické, že keď Husák na sklonku života poprel, že by o nich pochyboval, neveril mu to tak celkom ani jeho kamarát Viliam Plevza. Ak sa k pochybnostiam niekto priznal už vtedy, bol okamžite označený za trockistu a exkomunikovaný zo strany.

A keď sme už pri tých -istoch: O Husákovi sa veľmi často sucho konštatuje, že bol „stalinista“, v lepších prípadoch s nejakým prívlastkom. Veľmi nemám rád tento pojem. Ťažko by sa hľadali dvaja ľudia, ktorí by sa zhodli na tom, čo to znamená. Že bol komunistom pred rokom 1956? Že je politicky zodpovedný za vraždenie ľudí? Osobne zodpovedný? Bol aj A. Dubček „stalinista“? Kedy prestal byť „stalinistom“ a stal sa „socialistom s ľudskou tvárou“? Ak možno niečo nazvať „stalinizmom“, je to presne takéto škatuľkovanie, ledabolé zaradenie ľudí do nejakej kategórie (ako „trockista“, „stalinista“, „buržoázny nacionalista“, …) a posudzovanie ich len podľa tejto kategórie, bez ďalšieho skúmania, čo osobne robili. Toto bol presne Stalinov systém práce – rozdeliť ľudí do niekoľkých skupín podľa povrchných znakov a prisudzovať takýmto skupinám kolektívnu vinu. Aj v tých toľko pretriasaných monsterprocesoch bývali roly rozdelené do takýchto škatuliek: vedúci, socialista, trockista, nacionalista, farár, kapitalista, terorista, a podobne. A obdobne to bolo v mnohých otázkach aj na slobode: syn kulaka, vylúčený zo strany po roku 1968, náboženský fanatik, bývalý človek, a pod.

Takéto obviňovanie ľudí samotným náležaním do nejakej škatuľky bolo spolu s posudzovaním minulosti „len z objektívnej stránky a podľa dnešného hľadiska“ podstatnou súčasťou toho najhoršieho, čo na komunistickom režime odsudzujeme. Preto je také smutné a nedôstojné, keď sú komunisti kritizovaní práve týmto spôsobom, namiesto toho, aby sa konkrétni ľudia kritizovali za ich konkrétne činy v kontexte svojej doby. Veď je za čo. Ale, bohužiaľ, toto obviňovanie podľa príslušnosti do škatuľky je stále veľmi rozšírené. Ťukáme si na čelo, keď čítame, ako komunisti sami doviedli svojho generálneho tajomníka Bašťovanského k samovražde pre radové členstvo v Hlinkovej dopravnej garde, hoci práve vďaka tomu členstvu robil neoceniteľné služby komunistickej ilegalite. Na druhej strane sa nikto nepozastaví nad tým, keď sa dnes bez hanby požaduje vylučovanie ľudí z verejného života len kvôli radovému členstvu v KSČ, tomu že ich nejaký eštebák zapísal do akejsi registračnej pomôcky či dokonca kvôli navštevovaniu VÚML – namiesto toho, aby sme sa pýtali, čo dotyční naozaj robili. Osobne som presvedčený, že budúce generácie si pri čítaní dnes bežného paušálneho odsudzovania „komunistov“ budú myslieť to, čo si my myslíme, keď čítame staré komunistické texty o ľudákoch. A myslím si, že prípad Bašťovanského z roku 1952 sa im nebude zdať o nič viac absurdný než prípad Budaja z roku 1990.

Ešte aj samotný Husák, keď mal hodnotiť svojich politických oponentov, upozorňoval: „Ľudí treba vidieť vo vývoji, hodnotiť v konkrétnych etapách ich činnosti. Život je dynamický, plný zmien, a preto aj fakty zo života ľudí, ktorých hodnotíme, treba dávať do dobových súvislostí.“. Poďme sa teda v duchu napísaného stručne pozrieť na najvýznamnejšie etapy Husákovej verejnej činnosti.

Študentský funkcionár

Do roku 1938 možno v Husákovej činnosti nájsť zásadné pozitíva – a to aj napriek tomu že propagoval komunistické myšlienky. Považujem to za jedno zo svetlejších období celého slovenského komunistického hnutia. Dokázalo dočasne odložiť svoje „revolučné“ požiadavky a spolu s demokratmi sa jednoznačne postaviť proti fašizmu a na obranu tej ČSR, voči ktorej boli takí kritickí. A najmä v bratislavskej vysokoškolskej mládeži, medzi budúcimi vedúcimi osobnosťami národa, kde Husák zaujímal popredné miesto, sa podarilo v tomto smere dostať veľmi ďaleko. Napríklad demonštrovali, že nie celé slovenské študentstvo je takého zmýšľania, aby išli rozbíjať okná na židovských domoch, pretože si bratislavské kiná dovolili premietať „provokačný židovsko-slobodomurársky sadisticko-pornografický“ film Golem (1936) majúci „protikresťanskú a protikatolícku židofilskú tendenciu“ (ako vtedy písal denník Slovák). Aj tu sa rodili zárodky budúceho odboja proti domácemu i cudziemu fašizmu. Odboja, na ktorý môžeme byť hrdí aj teraz, po páde komunistickej totality.

Isteže, komunistom možno aj v tomto období všeličo namietnuť. Možno poukazovať na podstatne horšiu politiku predtým aj potom. Vyzdvihnúť, ako v lete 1939 túto politickú líniu šmahom ruky zavrhli. Prijali ju, ako každý politický rozkaz zo Sovietskeho zväzu, dobrý či zlý. Bol to len taktický manéver Sovietskeho zväzu. Alebo možno argumentovať už spomenutou ruzyňskou objektivitou: „hoci sa táto politika v danej dobe javila pozitívne ako boj za ochranu demokracie pred fašizmom, objektívne napomohla nastoleniu komunistického režimu“. Lenže potom by sme museli byť rovnako kritickí na všetky strany. Museli by sme omnoho viac kritizovať prospechárstvo, rodinkárstvo a nemožnú národnostnú politiku u demokratických politikov. A tým viac slovenský politický katolicizmus, v ktorom v tomto období čoraz viac silneli prúdy poškuľujúce po fašizme. Museli by sme o brožúrach biskupa A. Škrábika napísať čosi viac, než len, že boli náboženské a protikomunistické. Museli by sme si pripomenúť výrok popredného predstaviteľa mladej katolíckej inteligencie V. Bezáka, že „v programe fašizmu nenachádza žiadnych závadných bodov“. A čo by ešte bolo, keby si niekto dovolil neduhy politického katolicizmu tohto obdobia zovšeobecniť na celý „katolicizmus“ tak, ako je bežné zovšeobecňovať komunistické zločiny najhorších období na celý „komunizmus“! Preto, keď sme voči komunistom len natoľko kritickí ako k ostatným ideologickým smerom, vychádza mi Husák z tohto obdobia pozitívne. Určite pozitívnejšie, než mnohí politici z opačnej strany, o ktorých sa aj dnes bežne píše nekriticky a oslavne.

Za Slovenského štátu

Hodnotenie komunistickej ilegality od roku 1938, ale najmä od nemecko-sovietskeho paktu (ďalšia náročná „skúška viery“ komunistov) je omnoho zložitejšie. Je to podľa mňa podobne náročná otázka, ako hodnotenie ľudáckeho odboja proti tzv. ľudovo-demokratickému režimu po roku 1945. Bol to boj proti existujúcej miernej totalite (alebo „autoritatívnemu režimu“ jednej politickej strany, kto chce), za inú, ešte horšiu totalitu. Komunisti vo svojom programe definitívne upustili od akceptovania parlamentného systému a ich okamžitým cieľom bolo nastolenie vlastnej samovlády. Nerobili zásadný rozdiel medzi západnými demokraciami a nacizmom. Vo svojich heslách volali po mieri, nie po potlačení nacizmu. Pokiaľ viac útočili na nacizmus, tak to bolo pre to, že v jeho područí sa nachádzalo Slovensko. Na druhú stranu im treba uznať, že boli jedinou domácou opozičnou silou, ktorá za cenu veľkých obetí verejne vystupovala proti ľudáckemu režimu. V ich ilegálnej tlači sa účelové nepravdy a komunistické heslá miešali so zaslúženou kritikou režimu. U jednotlivých odbojárov možno vyzdvihnúť ochotu vzoprieť sa režimu, s ktorým nesúhlasili. Dnes by sme to asi nazvali „občianskou statočnosťou“, teda keby nešlo o komunistov. Výraznou súčasťou komunistických snáh bola aj organizácia legálnych sociálnych bojov pomocou odborov a štrajkov. Snáď ešte komunistickému odboju možno kvitovať, že až do priblíženia skutočnej vojny a príchodu frontu nemali za cieľ vraždiť režimistov, prípadne ľudí, čo „majú smolu a prídu im do cesty“. To nemožno povedať ani o všetkých odbojároch, ktorí sú oslavovaní dnes. Podľa mňa v tejto otázke nezostáva nič iné, než konštatovať rozporuplnosť hodnotenia komunistického odboja v tomto období. To platí aj pre hodnotenie Husáka.

Husák bol zo začiatku pomerne významne zapojený do ilegality. Mal kontakty so všetkými vedúcimi pracovníkmi ilegality v Bratislave i centrálneho slovenského vedenia. Organizoval ilegálne bunky medzi vysokoškolákmi a bratislavskou inteligenciou, zháňal peniaze, dodával vedeniu informácie zo svojich kruhov a články pre stranícku tlač. Ibaže ako vzdelaný a rozhľadený uvedomelý Slovák pohybujúci sa v lepšej spoločnosti patril medzi netypickú menšinu spomedzi komunistov tej doby. Títo boli akýmsi cudzorodým elementom v národnostne pestrom a prevažne robotníckom komunistickom hnutí na Slovensku, zvlášť v Bratislave. A ešte aj spomedzi komunistických intelektuálov Husák akoby vytŕčal svojou náturou. Bol jedným z mála, kto si aj v ilegalite tvrdohlavo zachovával samostatné myslenie a dával ho najavo. Údajne nesúhlasil so sovietsko-nemeckým paktom a odmietal zapájať intelektuálov do riskantnejších akcií, aby ich ochránil pred perzekúciou a aby po očakávanom prevrate mohli práve oni prebrať riadenie štátu. Z tradičného pohľadu na ilegalitu to bolo vážne previnenie. Z dnešného pohľadu považujem kritiku paktu, chránenie zverených skupín a snahu dostať do vedúcich funkcií vzdelaných ľudí skôr za sympatické – samozrejme myslené v rámci komunistického spektra.

Asi v lete 1940 sa Husák postupne od ilegality dištancoval. Dnes už nie je možné povedať, nakoľko to bolo kvôli eskalácii týchto rozporov, nakoľko pre osobnú opatrnosť (kto chce môže to nazvať zbabelosťou) a nakoľko z ďalších príčin (najmä vylúčenie Clementisa vo Francúzsku). V rokoch 1940 a 1941 bol ako známy prvorepublikový komunista niekoľko týždňov zavretý v Ilave, vždy keď režim preventívne internoval komunistov. Neskôr v rokoch 1942 a 1943 zase, keď ÚŠB prišla na stopu jeho niekdajšej odbojovej činnosti z rokov 1939-40. Nesprával sa podľa romantického ideálu hrdinov odboja: popieral, že je alebo bol komunistom, hovoril o prekonanom mladíckom ľavičiarstve a podobne. Zbabelosť? Možno. Lenže ťažko nesúhlasiť s jeho vysvetlením, že o ilegalite vedel priveľa a nemohol si byť istý, či by vydržal trýznenie pri výsluchu, keby na neho padol tieň podozrenia. Alebo, ako podotkol Jozef Jablonický, „klamal svojich nepriateľov“. Na slobodu sa dostal vždy medzi prvými, najmä vďaka pomerom vtedajšej Bratislavy, kde takpovediac každý každého poznal. Intervenoval za neho najmä jeho bývalý profesor, medzičasom vedúca osobnosť slovenského hospodárstva, Imrich Karvaš, s ktorým následne nadviazal úzky spoločenský kontakt. Karvaš zároveň pomohol doštudovať a zamestnať sa viacerým mladým komunistickým intelektuálom z Husákovho najbližšieho kruhu (vrátane jeho manželky). I takto vznikali linky, po ktorých sa neskôr pripravovalo SNP. A to v období, keď politika komunistickej strany išla celkom opačným smerom.

Vo vedení strany bol Husák zapísaný ako „zbabelec“, „renegát“ alebo aj horšie. Pozostatky týchto nálad pretrvávali dokonca ešte aj v období štvrtého ilegálneho vedenia KSS, ktoré z väčšej časti pozostávalo z komunistických intelektuálov, Husákových kamarátov, bývalých členov ilegálnych skupín, ktoré viedol a pod. Samotný Husák prejavil iniciatívu znovu sa zapojiť do ilegality až po zlomovom víťazstve sovietskej armády pri Stalingrade, bol však odmietnutý. A vďaka tomu odmietnutiu zostal na slobode, keď o dva mesiace neskôr celé toto vedenie polícia zatkla. Tak sa stal členom ďalšieho ilegálneho vedenia, v ktorom sa veľkou mierou zúčastnil na príprave SNP. Teda nie mýtický hrdina odboja, ale rozporuplný opatrný politik, ktorý s veľkou dávkou šťastia ako jeden z mála zostal na slobode až do priaznivého obdobia, kedy už bol ochotný zariskovať a dokázal sa pomerne úspešne zhostiť svojej úlohy.

Hodnotiť SNP na pár riadkoch je nemožné. Zostáva len obmedziť sa na pár nosných otázok. Vedúca Tisova frakcia v HSĽS sa snažila o politiku „národného zmierenia“, pri ktorej uplatnila neľudáckych odborníkov (ako napríklad spomínaný Karvaš) na mnohých vplyvných pozíciách. Bolo to populárne a efektívne. A dokiaľ nacisti žali jeden vojenský úspech za druhým, tak sa nebolo zo strany neľudákov čoho obávať. Avšak akonáhle sa vojenská situácia obrátila a bolo jasné, že nacizmus ma dni zrátané, stala sa táto politika z hľadiska režimu nespoľahlivou. Odrazu veľká časť štátneho aparátu, bezpečnosti i armády hľadala chodníčky, ako previesť Slovensko na druhú stranu. O situácii najlepšie vypovedá to, že Sovietom stačilo vyslať na Slovensko pár tuctov partizánskych organizátorov a do mesiaca z nich bola sila, s ktorou si už slovenská vláda bez nacistov sama nedokázala poradiť. Takýto vývoj samozrejme nemohol ujsť pozornosti Nemcov, ktorí boli o nestabilných pomeroch na vazalskom Slovensku veľmi dobre informovaní. Ešte keď sa ma Slovensku o partizánoch nechyrovalo, pripravili Nemci plán vojenskej okupácie Slovenska. Povstalecké vojenské vedenie dúfalo, že povstanie bude prebiehať v koordinácii so Sovietmi. To sa však neuskutočnilo. Povstalci vo svojich plánoch počítali aj s alternatívou, že okupácia sa začne skôr, než bude dohodnutá koordinácia. Pre tento prípad sa rozhodli postaviť sa na odpor voči okupantom, nech je situácia akákoľvek. Rozhodnutie, za ktoré nesie spoluzodpovednosť aj Husák. Dobré, či zlé?

Ako aj dnes zdôrazňujú kritici SNP, znamenalo to vyslať tisíce slovenských ľudí do zúfalého boja proti menej početnej, ale lepšie vyzbrojenej a lepšie vycvičenej, čiže silnejšej armáde. Znamenalo to veľké straty na životoch pre nejasné výsledky a o to zúrivejšiu perzekúciu zo strany nemeckých okupantov. Na druhej strane sa argumentovalo prevažne eticky: nacizmus nebolo možné poraziť inak než vojensky, za cenu nespočetných životov a strádania stámiliónov. A my Slováci máme so založenými rukami čakať, kým za našu slobodu položia život cudzí vojaci? Okrem etickej roviny toto rozhodnutie malo aj celkom reálne dopady. Po vojne bolo bežné pozerať na celé národy ako na „kolaborantské“ alebo „oslobodené“, podľa toho ako sami prispeli k porážke nacizmu. Z toho vyplýval napríklad aj postoj sovietskej armády pri prechode frontu, otázka vojenskej koristi a reparácii. Voči tomu je z pragmatického smeru námietka, že Slovensko by aj bez vzopretia sa nemeckej okupácii bolo podľa medzinárodných dohôd súčasťou oslobodenej ČSR. V tom prípade je však dôležitá otázka postavenia Slovenska v rámci ČSR. Ak aj SNP bolo vo vojenskom zmysle porazené, jeho politické orgány pretrvali aj po oslobodení (a vojna je predsa iba násilným prostriedkom k dosiahnutiu politických cieľov!). Slováci nešli do obnovenej republiky ako kolaborantský národ, ktorý musí sklopiť uši a z vďačnosti sekať dobrotu – ako to naznačoval Beneš v odkazoch na Slovensko ešte krátko pred povstaním. Pri rokovaniach o novej republike Slováci vystupovali ako hrdý partner, ktorý musel byť braný na vedomie. Hoci nedosiahli svoje maximálne ciele (federáciu), vynútili si existenciu samostatných národných orgánov pre Slovensko. A hoci v nasledujúcich rokoch boli ich právomoci čoraz viac okresávané, samotná existencia takýchto orgánov sa natrvalo stala súčasťou československého politického usporiadania a spolu s tradíciou povstaleckého Slovenska poskytovala základňu pre budúce emancipačné snahy Slovákov. Koalíciu demokratov s komunistami, presadzujúcu aktívnu obranu pred nacistickou okupáciou, považujem napriek všetkým nedostatkom za lepšiu „národnú základňu“, než štát riadený sfašizovanou Hlinkovou ľudovou stranou, štát ktorý vznikol najmä z Hitlerovej potreby rozložiť ČSR a bol od začiatku až do konca jeho vazalom. Husákovi nemožno uprieť leví podiel na tomto všetkom. Stáli tieto pozitíva za všetko to utrpenie, ktoré povstanie prinieslo? Nech si každý zodpovie sám, podľa svojho humánneho, etického, nacionálneho a politického presvedčenia.

Rozviniem ešte jednu kontroverznú kauzu. Pred pár rokmi sa v médiách rozletela správa, že „Husák chcel pripojiť Slovensko k ZSSR“. Čo je na tom pravdy? V prvom rade: áno, v období po zániku ČSR, vzniku Slovenska ako nemeckého satelitného štátu a začiatku prvej svetovej vojny nielen Husák, ale celá slovenská komunistická strana videla východisko v pripojení Slovenska k ZSSR podľa vzoru baltických štátov. To je dobre známe každému zainteresovanému. Ale o tom tieto články neboli. Išlo o inú kauzu. Keď v lete 1944 pred Povstaním odlietal Šmidke do ZSSR, niesol so sebou správu o pomeroch na Slovensku po roku 1938. Autorom bol Husák a údajne aj Novomeský. V nej naozaj bolo niekoľko formulácií, ktoré vyznievali tak, že myšlienka pripojenia k ZSSR je na Slovensku veľmi populárna. V jednom prípade sa priamo hovorí v prvej osobe množného čísla: „chceme byť súčiastkou ZSSR, ak nie, tak federálnej ČSR“. To bolo v rozpore s programom SNR – Vianočnou dohodou, ako aj v rozpore s československo-sovietskymi zmluvami. Uvádzalo sa dokonca číslo: Vraj 70 % Slovákov by hlasovalo za pripojenie k ZSSR. Takéto preháňanie nebolo nezvyčajné – z čechoslovakistických kruhov napríklad do Londýna putovala správa hovoriaca že 60 – 70%  ľudákov a celkovo 80 % Slovákov je za jednotnú ČSR. Fakt je, že obnovenie ČSR nebolo po 6 rokoch samostatného Slovenska zvlášť populárne a ďalších alternatív nezostávalo veľa. Jednou z hlavných úloh, ktoré SNR riešila, bolo presviedčať ľudí a zabezpečovať, že obnovená ČSR bude národnostne a sociálne spravodlivejšia. ZSSR zase vojenskými úspechmi predviedol svoj ekonomický potenciál a počas spojenectva so západnými mocnosťami navonok razil liberalizačnú politiku. Časť slovenskej populácie preto postupne podľahla ilúziám o ňom ako lepšom východisku. Čiže pripojenie k ZSSR nebola taká úplne nerealistická alternatíva.

Chcel teda Husák v lete 1944 radšej pripojiť Slovensko k ZSSR  než federálnej ČSR? Jeden možný variant je, že chcel. Presne to totiž hovorí formulácia v tejto vnútrostraníckej správe, jedného z mála dobových dokumentov o činnosti 5. ilegálneho ÚV KSS. Ako komunista si musel ešte pestovať ilúzie o ZSSR a zodpovedalo by to aj národnému cíteniu, ktoré Husákovi býva často (právom) pripisované. Pre toto tvrdenie existujú aj ďalšie (i keď slabšie) argumenty. Ak by sme toto tvrdenie akceptovali, plynú z neho vážne závery. V prvom rade by to znamenalo, že ilegálny ÚV KSS klamal svojich partnerov v SNR o svojich cieľoch v tejto zásadnej otázke. To je také vážne tvrdenie, že k otázke musíme pristupovať obzvlášť opatrne. Ďalší problém je, že hlavné komunistické vedenie v Moskve predtým uzavrelo dohodu s exilovou londýnskou vládou o obnovení ČSR. Teda ak ilegálny ÚV KSS požadoval pripojenie k ZSSR, vystupoval proti oficiálnej politike Moskvy. Jeho členovia si snáď mohli myslieť, že ide zo strany sovietov len o taktizovanie a predpokladať podobný vývoj ako na Zakarpatskej Ukrajine (kde hnutie zdola, otázne či organizované zo ZSSR, dosiahlo odtrhnutie od ČSR a pripojenie k ZSSR). Každopádne by to bolo veľmi vážne svojvoľné postavenie sa proti oficiálnej moskovskej línii, čo tomuto variantu na pravdepodobnosti nepridáva. Cez povstanie Husák naopak potláčal volanie po pripojení k ZSSR zo strany niektorých komunistov.

Druhá možnosť je, že Husák len prehnane informoval o domácich náladách a v tom jednom prípade, kde hovorí „chceme byť súčiastkou ZSSR“ nešikovne použil prvú osobu (my – Slováci) tak, že vyznela akoby išlo aj o politický program ilegálneho vedenia KSS. Táto obsiahla správa je datovaná 7.7.1944 a Šmidke mal odletieť nasledujúci deň, čiže je dosť pravdepodobné, že bola písaná narýchlo. Nakoniec sa však odlet podaril až skoro o mesiac. Takže, ak naozaj išlo o nevydarenú formuláciu v takej kľúčovej veci, je nedobrou vizitkou tohto vedenia, že správu za ten čas nepreverili a neopravili. Inak poukazovanie na domáce hlasy volajúce po pripojení k ZSSR Husák využíval ako hrozbu, ktorou nútil londýnsku vládu poľaviť zo svojho centralizmu. V tomto zmysle ho použil v odpovedi SNR Benešovi pred povstaním, aj v povstaleckej publicistike. Vo vnútrostraníckej správe síce pôsobí zvláštnejšie, ale stále ho možné takto vysvetľovať. Rovnako to Husák vysvetľoval vo svojej sebakritike. Aj vo vyslovene flagelantskom „priznaní“ na ŠtB z 6.4.1951 Husák priznáva, že Šmidke naznačoval alternatívu sovietskeho Slovenska, ale len do uzavretia dohody ČSR-ZSSR.

Podľa mojej mienky, žiaden zodpovedný historik nemôže s istotou povedať, ktorá z týchto dvoch možností je pravdivá. Tak či onak, táto správa bola len pomocným dokumentom a hlavnú politickú líniu ilegálneho vedenia KSS oznamoval Šmidke ústne. Ak niečo môže túto kontroverziu zodpovedať, sú to sovietske archívy v Rusku. Na to ako ju zodpovedajú (ak vôbec), čakajú historici už pol storočia a ktovie, možno sa raz aj dočkajú.

V ľudovodemokratickej ČSR

Tesne po oslobodení na Slovensku vládla fakticky povstalecká koalícia demokratov a komunistov. Husák zostával ministrom vnútra. Ale už po pár mesiacoch vedenie KSČ skritizovalo túto „povstaleckú“ garnitúru komunistov za nedostatočné presadzovanie komunistického programu, odsunulo ju na druhoradé pozície a nahradilo radikálnejšími a menej samostatnými ľuďmi. Husák sa stal povereníkom dopravy. Týmto obdobiam sa pre krátkosť ich existencie nebudem venovať.

Naspäť do veľkej politiky sa Husák dostal po voľbách v máji 1946. Obzvlášť aktívne sa zapojil do prevzatia moci komunistami a tak umožňoval nastolenie komunistického režimu – o tejto jeho „zásluhe“ niet sporu. Vedenie Demokratickej strany sa tesne pred voľbami dohodlo s katolíkmi, že im za podporu prenechá väčšiu časť vedúcich pozícií v strane. Vďaka tomu Demokratická strana vo voľbách na Slovensku získala 60 %, zatiaľ čo slovenskí komunisti 30 %. Celoštátne však zvíťazila KSČ. V dôsledku toho Husák ako predseda vlády pristúpil na okresávanie právomocí slovenských orgánov (tzv. pražské dohody), aby sa tak posilňoval vplyv komunistov. Vcelku panuje zhoda, že to robil v presvedčení, že po získaní moci komunistami už nebude dôvod potláčať Slovákov a slovenská otázka v ČSR sa vyrieši spravodlivo. Vieme, že vývoj bol presne opačný a teda aj táto zodpovednosť zostáva na Husákových pleciach. Pre budúcnosť z toho vyplýva poučenie o dočasných politických ústupkoch a idealizme.

Najzaujímavejším momentom je však jeho kriminalizácia spojenia Demokratickej strany s katolíkmi. Hneď po uzavretí tejto dohody začal Husák písať zúrivé články, že ide o „rehabilitáciu ľudáctva“ a naznačoval spojenie katolíckych politikov z DS s ľudáckym exilom a ilegalitou. Nevyzeralo to celkom bezpredmetne, keď napríklad aj text samotnej dohody po prvý raz publikoval exilový časopis Slovák v Amerike. Slovenská štátna bezpečnosť sa čoskoro začala sústreďovať na odhaľovanie takýchto spojení a postupom času začala také spojenia nasilu konštruovať. Treba spomenúť, že bezpečnosť tesne po vojne začal budovať ešte Husák, z veľkej časti zo „svojich ľudí“. Teraz spadala pod ministra vnútra Ferjenčíka (bezpartajný, vojak), avšak, samozrejme, aj Husák ako predseda vlády s ňou udržoval čulé styky. Zväčša v nej pracovali komunistickí odbojári, ktorí ešte nedávno chodili so samopalmi po horách a tomu zodpovedajúce spôsoby si zachovali aj po oslobodení. V jeseni 1947, po odhalení pokusov ľudáckeho exilu nakontaktovať sa na vedúcich katolíkov v DS a po odhalení jedného ľudáckeho špióna priamo v sekretariáte predsedu DS Ursínyho, komunisti kauzu nafúkli do obrovských rozmerov. Keďže súdnictvo, ktoré bolo v rukách demokratov, by konštrukciu bezpečnosti zničilo, komunisti obvinili súdy, že sú neefektívne, stranícke a „kryjú rozvratníkov z DS“. Namiesto normálneho procesu rozbehli verejnú kampaň požadujúcu „očistu“ DS. Pod tlakom tejto kampane sa demokrati stiahli a ustúpili z pozícií vo vláde, ktoré získali voľbami v máji 1946.

Dnes sa medzi historikmi bežne konštatuje, že dušou konštruovania tohto tzv. protištátneho sprisahania bol Husák. Horšie je, keď sa začnete pýtať na doklady potvrdzujúce Husákovu účasť na jeho konštruovaní. Okrem Husákových článkov je to, pokiaľ viem, len zopár málo stručných poznámok v zmysle, že v tom období mal na starosti bezpečnosť po straníckej linke, že sa u neho stretávali pracovníci bezpečnosti, prípadne, že ľudia z bezpečnosti pre neho zbierali materiály na členov DS, ktoré potom posielal na ÚV KSČ. Všetky tieto veci boli povedané v situácii, keď Husák vyvracal absurdné obvinenia, že ako buržoázny nacionalista robil skryte politiku v prospech slovenských demokratov. Teda v situácii, keď Husák mal všetky dôvody nafukovať svoje „zásluhy“ na kriminalizácii DS (a nikto dnes nepochybuje, že Husák mal vo zvyku nafukovať svoje zásluhy, keď sa mu to hodilo). Rozhodne nechcem spochybňovať jeho účasť na tejto kauze. Keď by aj nespravil nič iné okrem napísania článkov, stále zostáva ideovým otcom celej konštrukcie. Nepochybujem ani o tom, že bol vysoko postaveným ohnivkom v reťazi, ktorá spájala československé komunistické vedenie so slovenskou bezpečnosťou. Ale netrúfal by som si presnejšie určiť mieru Husákovho zavinenia celej veci, pokiaľ sú k dispozícii len tie pramene, ktoré som uviedol. Čo ak radikáli v bezpečnosti svojvoľne vymlátili zo zatknutých priznania o sprisahaní, o ktorom boli presvedčení na základe Husákovho politicky mieneného očierňovania? Je v tom prípade Husákova vina rovnako veľká, ako keby priamo dával príkazy k takejto (zlo)činnosti? Môžeme spoľahlivo odmietnuť hypotézu, že celá vec bola riadená centrálne z vedenia ÚV KSČ a Husák bol len významnou prevodovou pákou? Nepoznám pramene, ktoré by umožnili na tieto otázky odpovedať, preto nabádam k opatrnosti vo vyjadreniach. Tak či onak, je to výraznou škvrnou Husákovej verejnej činnosti a nejasná je len veľkosť tejto škvrny.

A čo nás celá táto kauza učí o dnešku? Vyzdvihol by som ten moment, keď vedenie Demokratickej strany pod ťarchou mediálnej kampane, plnej zveličených obvinení, kapitulovalo na spravodlivosť a ustúpilo, hoci ešte žiaden súd ani seriózne vyšetrovanie nepotvrdili obvinenia. Nemusíme vôbec chodiť ďaleko do minulosti, aby sme našli podobné volanie po okamžitých opatreniach len na základe mediálnej hystérie, bez toho, aby sa čakalo na zdĺhavé zákonné vyšetrenie. A ďalší príklad. Ako na zavolanie mi prišiel článok Vladimíra Palka v časopise .týždeň, kde porovnáva kariéry Husáka a Richarda Nixona. U Nixona implicitne vyzdvihuje jeho činnosť v kongresovom Výbore pre neamerickú činnosť, pretože tomuto sa podarilo odhaliť sovietskeho špióna Algera Hissa. Nespomína, že je dodnes sporné, či bol Hiss skutočne špiónom a podozrivé okolnosti, za akých proces prebiehal. Ale Hiss bol nakoniec právoplatne odsúdený. Omnoho zaujímavejšie je, že Nixon sa neskôr chválil ako Algera Hissa v skutočnosti odsúdil a zničil v médiách bez čakania na „goddamn courts“, ktoré pred zahájením mediálnej kampane „nechceli spolupracovať“. Skutočne dobrá paralela. A zďaleka tu nekončí. Komisia pre neamerickú činnosť vskutku inkvizičnými metódami vyhľadávala „komunistických infiltrátorov“ najmä v spomenutom vplyvnom mediálnom priemysle. Automaticky z komunizmu podozrievala každého, kto sa niekedy dostal do styku s nejakou ľavicovou organizáciou a nútila každého predvolaného svedka udávať koho zo svojich spolupracovníkov podozrieva z komunizmu. Kto si uplatnil svoje právo nesvedčiť podľa piateho dodatku ústavy alebo kto odmietol udať ďalšie mená, bol verejne ostrakizovaný ako „podozrivý z komunizmu“. Taký človek bol čoskoro prepustený zo svojej práce a ešte mnoho rokov sa nemohol vo filmovom priemysle zamestnať, prípadne mohol tvoriť len pod cudzím menom. Nepripomína nám to čosi? Komisia takto postihla existenciu niekoľkých stoviek ľudí, azda pár z nich boli aj naozajstní „agenti komunizmu“, pričom sterorizovala celý filmový priemysel, odstránila z neho akékoľvek ľavicové tendencie (komunistické i nekomunistické) a umožnila svojim členom vybudovať na tom kariéru. Čiže: radšej nech si to odnesie 100 nevinných, než vynechať jedného ozajstného špióna. Keď sa rúbe les, lietajú triesky. Navyše to zaručí ideologickú jednotu v tvorbe a umlčí všetkých kritikov z opačnej strany. Kdeže sme sa už s týmto stretli? A pokiaľ demokratický exminister vnútra vidí jedinú príčinu zániku takejto inštitúcie v odsúdeniahodnom pôsobení „anti-antikomunistických médií“, tak to len dokazuje, aké je potrebné aj dnes si pripomínať silu a nebezpečie týchto metód Husáka i Nixona. Pripomínať, že v právnej spoločnosti na odpísanie človeka nikdy nemôže stačiť mediálne rozdúchaná kampaň spojená s ospravedlnením, že súdy by si aj tak nesplnili svoju úlohu.

Začiatky komunistického režimu a päťdesiate roky

Necítim sa kompetentný podrobnejšie sa vyjadrovať k Husákovmu pôsobeniu po roku 1948. Popri jasne negatívnom celkovom trende v ňom vystupuje zopár potenciálne pozitívnych drobností. Ale tie ani zďaleka nemôžu obrátiť celkový trend. Husák sa vraj v roku 1948 snažil zapojiť do nového režimu aj nekomunistických odborníkov (tak ako pred desaťročím Tisova garnitúra v HSĽS). Možno išlo len o dočasné taktizovanie na okamžité legitimizovanie komunistického režimu, možno úprimne oceňoval výhody takejto politiky. Vo vedúcich funkciách sa podieľal na prvej fáze rôznych perzekúcií. Nemožno nespomenúť jeho šéfovanie Slovenskému úradu pre veci cirkevné, ktorý vykonával stranícke proticirkevné opatrenia. Sú známe prípady, keď sa vyslovoval proti najradikálnejším akciám – znovu možno diskutovať nakoľko z ľudskosti a nakoľko z politickej vypočítavosti. Môžeme sa pýtať, čo skutočne mohol zo svojich pozícií zmeniť k lepšiemu, o ktoré zločiny režimu sa iniciatívne pričinil a čomu zlému naopak zabránil. To nech konkrétne povedia a zdokladujú historici, ktorí sa tým zaoberajú. Ale celkovo platí formula, že vystupoval ako súčasť režimu a nesie zaň spoluzodpovednosť. Každý kto Husáka odsudzuje čisto na základe tejto fázy jeho pôsobenia má na svoj názor plné oprávnenie.

Tak ako všade inde, kde sa k moci dostal stalinský komunistický režim, aj v ČSR sa veľmi skoro začal „očisťovať“ od ľudí, ktorí v minulosti prejavili schopnosť samostatne myslieť a konať. Najmä po roztržke ZSSR s Juhosláviou v roku 1948, keď sa odpor voči sovietskemu zasahovaniu vyhlásil za prejav nacionalizmu a začal sa pohon proti takýmto „nacionalistom“. Husák bol teda prirodzenou obeťou, napriek svojim zásluhám o nastolenie komunistického režimu. Zo začiatku sa vedenie KSČ snažilo takýmto čistkám v strane vyhnúť. Dokonca Gottwald Husáka ešte v roku 1948 varoval pred vznášaním národných požiadaviek. Hoci sa dlhšiu dobu zbierali materiály proti každému a Husákovi obzvlášť, vedenie KSČ pomerne dlho nechcelo pripustiť procesy s komunistami. Avšak tlak naň sa stupňoval. Najskôr obetovalo niekoľko druhoradých funkcionárov. Neskôr súhlasilo s príchodom sovietskych „poradcov“. Títo okamžite po príchode začali vyrábať kompromitujúce materiály na toho, kto sa im práve hodil do momentálnej konštrukcie. Husák patril medzi prvých. Na základe týchto materiálov bol na jar 1950 Husák kritizovaný, prinútený k sebakritike a „uprataný“ do nevýznamnej funkcie. Vo februári 1951 bol zatknutý.

Zbytočne tu rozoberať ako vyzeralo následné tzv. „vyšetrovanie“, je to dostatočne známe. Ak Husákovo správanie okolo rokov 1941 – 1942 nemôžeme nazvať hrdinským, nanajvýš ak opatrným, tak teraz je to presne naopak. Ľudí, ktorí dokázali dlhodobo vzdorovať sovietskym metódam, bolo veľmi málo a je takmer nepochopiteľné, že to v daných podmienkach robili. Bol publikovaný aj názor, že Husákovo nesporne hrdinské správanie v rukách bezpečnosti bolo len prejavom jeho dobrého odhadu situácie a vypočítavosti – že si vedome zachraňoval život. Toto je podľa mňa anachronické zanášanie toho, čo vieme o jeho situácii z čias väzby v Ruzyni. Tiež je to v rozpore so spomienkami väzňov o ich rozpoložení a uvažovaní. Vyšetrovatelia väzňovi dookola „rozumne“ argumentovali: jeho život je v ich rukách. Strana môže človeka odpraviť kedy chce a nikto sa po ňom nebude zháňať. Strana ale potrebuje jeho výpoveď a keď ju dostane, tak sa mu za ňu odvďačí. Dokonca aj keď ho verejne odsúdia na smrť, nič im nebráni niekam ho na pár rokov ukryť, než sa medzinárodná situácia upokojí. Ale človeka, ktorý odmieta vypovedať, strana nepotrebuje. Podľa vyjadrenia Husáka, ako aj L. Holdoša súdeného spolu s ním a ďalších komunistov z iných procesov, tejto argumentácii sa verilo a všeobecne sa očakávalo, že práve za svoj „tvrdohlavý“ postoj dostane Husák trest smrti.

Nikto už spoľahlivo nezistí, čo presne viedlo Husáka k takej nepochopiteľnej tvrdosti. Je ťažko zlučiteľná s prospechárstvom, ktoré mu občas býva pripisované. Vzhľadom na vyššie spomenuté podľa mňa nemôže byť ani prejavom túžby po moci. To by sme z Husáka robili priveľkého jasnovidca. Mohlo to snáď byť sebavedomie a ego, ktoré mu zabraňovalo pošpiniť sa napriek tomu, že by mu z toho plynuli pre nás nepredstaviteľné výhody – spánok a strava. Alebo možno nepreháňal vo svojom odvolacom liste, kde písal, že mu pomáhalo komunistické presvedčenie. Je dobre zdokumentované ako kresťanská viera pomáhala ľuďom správať sa podobne v podobne náročných situáciách. V Husákovom prípade mohlo ísť o ten istý jav. Tak isto jeho správanie pôsobilo aj po procese vo väzení, ktoré malo byť doživotným. Naďalej sa verejne hlásil k svojmu komunistickému presvedčeniu, hoci bol obklopený nepriateľmi, predstavujúcimi pre neho väčšie potenciálne nebezpečenstvo než správa väznice. Úsmevná spomienka hovorí, ako vo väzení písal nové stanovy komunistickej strany a dával ich čítať kňazom, ktorí s ním boli v cele. Ja si osobne myslím, že u Husáka išlo o prirodzenú kombináciu oboch spomenutých javov: bol priam nábožensky presvedčený, že komunistické myšlienky sú najlepšou cestou pre spoločnosť a že je jeho svätou povinnosťou bojovať za ich presadzovanie v tej „správnej“ podobe a „správnym“ spôsobom. Pochopiteľne, kto iný než on to mohol takto robiť. Najmä keď videl neschopnosť tých ostatných, ktorí to robili zle so žalostnými výsledkami. Možno to nazvať aj túžbou po moci, ale myslím si, že to je neférové zúženie problému – ignorovanie subjektívnych motívov a obmedzenie sa len na ich výsledok, ktorý samoúčelne podaný vyznieva čisto negatívne. Myslím si, že sa v tomto smere až tak neodlišoval od väčšiny vrcholových politikov, ktorí väčšiu časť svojho života i súkromia venujú presadzovaniu nejakej politickej idey. Keď, tak len tým, ako ďaleko bol až ochotný zájsť.

K jeho hodnoteniu v tomto období. Pre historika (alebo aspoň pre historika-amatéra) je v prvom rade fascinujúce, ako jeho osoba zostávala politickou výbušninou aj vtedy, keď on sám v Leopoldove driapal perie. Pre vedúce kruhy KSČ akoby Husák zostával symbolom slovenských emancipačných požiadaviek. Nie jedna kauza súvisiaca so „slovenským nacionalizmom“ sa točila okolo jeho mena v čase, ktorý on sám trávil vo väzbe a väzení. Keď teda napríklad J. Čarnogurský ocenil toto jeho obdobie, pretože trpel za slovenské záujmy, myslím, že to celkom dobre zodpovedá faktom. Ak ďalší naopak konštatujú, že sa stal obeťou režimu, ktorý sám pomáhal nastoliť a tak mu treba, zase nemožno inak len súhlasiť. Teda aspoň pokiaľ sa to nepodáva spôsobom, akoby režim budoval s vedomím, že v ňom budú vnútrostranícke boje prebiehať takouto formou a že to schvaľoval. O tom by som sa asi už sporil. Priamo však Husák v tomto období na politiku nevplýval a preto sa jeho hodnotenie až tak nevyžaduje.

Reformné 60. roky

Husák bol amnestovaný (nie rehabilitovaný) v máji 1960. V internetových diskusiách, ktoré som nedávno prečítal, sa ľudia pozastavovali nad tým, ako mohol aj po svojej skúsenosti naďalej zostať komunistom. Husák sa hneď po návrate z väzenia stretol s okruhom svojich najbližších kamarátov a preberali presne túto otázku. Vtedy vraj zhodne odmietli metódy, ktorými vládnuci komunisti presadzovali svoje ciele a ktorých obeťou sa viacerí zo zúčastnených stali. Naďalej však zostali presvedčení o správnosti základných „socialistických ideí“, ako to Husák nazýval. Toto presvedčenie im zostalo až do smrti. Husák sa sám na sklonku života vyjadril takto: „Áno, komunisti narobili veľa hlúpostí, chýb, zdeformovali, čo sa dalo, ale to neznamená, že veľké sociálne idey i socialistická myšlienka sa tým pochovali. O ne ide aj dnes, zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách napríklad aj kresťanstvo. Aj v jeho dejinách bolo tmárstvo, inkvizície, popravy mečom i na hranici, netolerancia, korupcia a ďalšie nemravnosti, ale idea spravodlivosti, rovnosti, lásky a nádejí bola nad tým všetkým. Aj napriek všetkému negatívnemu humanizmus kresťanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí.“. Ďalší z okruhu Husákových najbližších, Felix Vašečka, ktorý tiež prešiel niekoľkomesačným „vyšetrovaním“ v roku 1953, takisto videl rozpor medzi „ideou“ a metódami, ktorými bola presadzovaná: „Stretával som sa v strane až do Februára 1948 s kryštálovo čistými ľuďmi, ktorí disciplinovane súdružsky v daných okolnostiach šli obetavo za ideou. Z tohto sa rodila viera v stranu. „Verte strane“ diskreditovalo nakoniec nie len stranu, ale aj ideu. Dnes vieme, že „… problém je v tom, akými formami, metódami, akými ľuďmi sa táto (politická) moc uplatňuje“. Lebo „Prostriedky môžu myšlienku a cieľ povznášať, napomáhať, ale aj ničiť a kompromitovať“. Platí to aj pre stúpencov najčistejšej ideje.“. Teda títo komunisti podľa vlastných slov mali predstavu, že pôvodnú „socialistickú ideu“ možno presadzovať aj inými metódami, než sa to dialo v päťdesiatych rokoch.

Ich nasledujúca činnosť až do sovietskej okupácie takémuto cieľu vcelku zodpovedala. Samozrejme, vec sa dá interpretovať aj tak, že ich cieľom bola stále len moc v akejkoľvek podobe a na vzmáhajúce sa reformné hnutie vsadili z politickej vypočítavosti alebo boli k nemu dotlačení odmietavým postojom vtedajších funkcionárov. Alebo z každého trochu? Z ktorého koľko? Ak si niekto trúfa na základe faktov jednoznačne ukázať, ako to bolo, budem rád. Dovtedy by sme snáď aj komunistom mohli dopriať ten luxus, ktorý požíva drvivá väčšina historických osobností z ostatných politických smerov: brať do úvahy ich vlastné vysvetlenie o motivácii svojej činnosti. Nie len bez jediného argumentu vyhlásiť, že Husákov postoj do roku 1968 bol predstieraný (ako to, bohužiaľ, niektorí autori robia).

Keďže sa už týmto obdobím primárne nezaoberám, tak len celkom všeobecne. Husák zostával amnestovaným zločincom pod dohľadom ŠtB. V roku 1963 tzv. Kolderova komisia rehabilitovala väčšinu komunistov odsúdených v päťdesiatych rokoch. Avšak v prípade „Husáka a spol.“ ponechala na nátlak vedenia KSČ v platnosti politickú vinu z „buržoázneho nacionalizmu“. Voči tomuto rozhodnutiu vznikol taký odpor, že vedenie KSČ muselo vymenovať ďalšiu, tzv. Barnabitskú komisiu, ktorá sa zamerala čisto na tento prípad. V nej pracovali predovšetkým „preverené stranícke kádre“ z mladšej generácie. Po zoznámení s faktami sa väčšina z nich k nevôli vedenia KSČ priklonila na Husákovu stranu a zbavili ho aj politickej viny. Povedal by som, že vo finálnych dokumentoch zdôvodňujúcich svoje rozhodnutie dokonca schválne obišli niektoré kauzy, ktoré mohli Husákovi uškodiť (nesúhlas so sovietsko-nemeckým paktom, nálady na pripojenie k ZSSR v liste z 7.7.1944, jeho kritiku partizánov v správe z 5.2.1945, atď.). To nám zároveň zostruje obraz o pomeroch síl vo vtedajšej KSČ.

Rehabilitácie v roku 1963 boli jednou z kľúčových bitiek medzi reformným a konzervatívnym krídlom KSČ. Ich zápas sa pod pokrievkou odohrával vo vnútri celej spoločnosti: v tlači, na školách, v každej trochu vplyvnejšej straníckej organizácii a istotne aj v nejednej kaviarni. A Husák, zase raz akoby zosobňujúci slovenské národné požiadavky, stál priamo v epicentre spomenutého zápasu. Je jasné, na ktorej strane stál. A keďže nič lepšie než reformný komunizmus vtedy u nás nemohlo reálne prichádzať do úvahy, myslím si, že za toto obdobie Husáka musíme hodnotiť výrazne kladne.

Aj po skončení rehabilitácií pokračoval tento zápas postupne ďalej. Reformní komunisti pomaly získavali prevahu v nižších orgánoch strany, zatiaľ čo ústredné vedenie sa skôr snažilo tlmiť ich aktivity. Tento vývoj nakoniec viedol až k prevratu vo vedení KSČ na prelome rokov 1967 – 1968, keď sa generálnym tajomníkom KSČ stal Alexander Dubček. Husák zostával v tomto období mimo veľkej politiky. Etabloval sa ako vedecký pracovník – historik v Ústave štátu a práva SAV. Dokončil a vydal svoju dobre známu knihu Svedectvo o SNP. Poznačilo ju to, že vznikala v období keď sa ešte Husák bránil pred obvineniami z buržoázneho nacionalizmu. Husák v nej polemizuje proti výkladu SNP z päťdesiatych rokov a je extrémne kritický k demokratickým partnerom zo SNP, ktorých agentom mal byť podľa stále doznievajúcich obvinení. Do akej miery Husák takto skutočne videl veci? Netrúfam si odpovedať. Keď sa neskôr táto kniha v minimálne zmenenej podobe stala takpovediac „Bibliou SNP“ a nikto jej nesmel otvorene oponovať, bola táto jej účelovosť na škodu celého povstania ako historickej udalosti. Ale v období,  keď vznikala, predstavovala krok vpred v priblížení sa k objektívnejšiemu pohľadu na SNP a hlavne silnú zbraň pre reformné hnutie, hoci aj podľa vtedy známych poznatkov jej bolo možné veľmi veľa vyčítať. Po jej dopísaní Husák pôsobil až do roku 1968 ako vedúci pracovník, zúčastňoval sa rôznych debatných krúžkov a získal si povesť neoficiálnej vedúcej osobnosti reformného prúdu na Slovensku.

V roku 1968 Husák vstupuje do veľkej politiky pomerne neskoro, keď už bol tzv. „obrodný proces“ v plnom prúde. Tu sa výraznou mierou zasadil najmä o pretvorenie ČSR na federáciu dvoch republík, Českej a Slovenskej socialistickej republiky. Podľa dnes populárneho slovníka by sme to snáď mali nazvať „druhá Slovenská republika“? Proti vzniku federácie existovalo vtedy silné hnutie, požadujúce najprv demokratizáciu, až potom federáciu. Husák, zrejme na základe vlastného poučenia z rokov 1946 – 1948 (najprv prevzatie moci, potom federácia) bol zásadne proti a svoje stanovisko presadil. Sovietska okupácia mu čoskoro dala za pravdu. Z demokratizácie po roku 1970 nezostalo nič, federácia zostala aspoň formálne a neskôr uľahčila osamostatnenie SR.

Znovu je možné všeličo namietať tejto Husákovej zásluhe – najmä jeho účasť na opätovnej centralizácii republiky v roku 1970. Nepochybne to zásadne znižuje jeho „národné zásluhy“, ale nesúhlasím s tým, že nuluje. Znovu kontrapríklad z opačnej strany. Nedávno ÚPN publikoval spomienky agenta ľudáckeho exilu Rudolfa Komanderu. Mimochodom toho, okolo ktorého bol konštruovaný spomenutý proces z roku 1947. Samotnú knihu som ešte nemal príležitosť čítať, takže by som nemal komentovať, ale nedá mi. Keď sa v zverejnenom popise knihy pripisuje zásluha za „štátnu nezávislosť nášho národa“ ľudáckemu exilu, tak si nedokážem predstaviť, ako by sme ju mohli uprieť Husákovi. On na rozdiel od exilu stál pri zrode SSR, z ktorej priamo vznikla federatívna SR a o pár rokov neskôr „štátne nezávislá“ („samostatná“ neznie až tak dobre) SR.

Nezanedbateľná je aj otázka Husákovho podielu na likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950 a jej znovuobnovení v roku 1968. Bývajú mu pripisované zásluhy na obidvoch počinoch. Samotný Husák o tom povedal: „Po roku 1948 som považoval myšlienku vnútiť ľuďom, ktorí verili v gréckokatolíckeho Boha, pravoslávie – za neľudskú. Išlo to teda bezomňa a mimo mňa. Túto špinavú službu bol ochotný robiť Širokému Laco Holdoš, ale aj tak sa nezachránil pred obvinením z buržoázneho nacionalizmu a iných smrteľných hriechov. V roku 1968 som inicioval kroky k napraveniu tejto krivdy a odporúčal som aj zriadenie slovenskej cirkevnej provincie.“ Až sa nájdu historici, ktorí Husákovu verziu konfrontujú s historickými prameňmi, istotne to veľmi prospeje k formovaniu pohľadu na Husáka, či už v preňho pozitívnom alebo negatívnom zmysle.

K obdobiu roku 1968 ešte jednu notorietu: Husák sa jasne staval na stranu demokratizačného prúdu, ale začal ho tlmiť, akonáhle tento prerástol do rozmerov, ktoré nakoniec vyvolali sovietsku okupáciu. Možno to vidieť ako realistický odhad, nedôslednú demokratickosť alebo aj odhalenie pretvarujúceho sa stalinistu. Ja sa osobne prikláňam k názoru, že každá nedôsledná demokratizácia by bola lepšia, než akokoľvek dobre mienená politika vedúca k okupácii, preto toto vidím skôr ako Husákovo pozitívum.

Nakoniec by som k tomuto obdobiu chcel vyzdvihnúť jednu otázku, ktorá už bola predmetom záujmu vo viacerých publikáciách: porovnanie Dubčeka a Husáka. O Husákovi som už napísal dosť. Dubček mladosť strávil v Interhelpe v ZSSR. Jeho otec Štefan bol do leta 1942 významný pracovník ilegality a člen tretieho ilegálneho ÚV KSS (prostredie, v ktorom bol Husák dosť nepopulárny). Po zatknutí patril Š. Dubček medzi väzňov, ktorých vyslobodenie zlyhalo a vinu za to pripisovali Husákovi. Pre zaujímavosť: v roku 1944, keď boli Husákovi pripisované skryté snahy o pripojenie k ZSSR, Štefan Dubček patril vo väzení do skupiny J. Osohu, ktorá tieto snahy presadzovala celkom otvorene. Alexandra Dubčeka začali vyzdvihovať do funkcií v období, keď sa začínal pohon proti tzv. „buržoáznym nacionalistom“. Absolvoval politickú školu v Moskve a po návrate pracoval v čoraz významnejších straníckych funkciách, prevažne na Slovensku. Škoda, že Dubčekova činnosť v päťdesiatych rokoch zostáva až na jeho memoáre prakticky neznáma, sotva by totiž mohla zostať čiernobielo vykreslená. Pod vplyvom destalinizácie sa Dubček postupne stával reformným komunistom. V rokoch 1962 - 1963 sa podieľal na práci Kolderovej komisie, ktorá trestnoprávne rehabilitovala aj Husáka, popri množstve iných. Dubček osobne vracal Husákovi stranícku legitimáciu. Najmä v dôsledku pôsobenia Kolderovej komisie sa potom Dubček stal prvým tajomníkom ÚV KSS (vedúcim komunistickej strany na Slovenku). V tejto funkcii zostal počas šesťdesiatych rokov, kým začiatkom roka 1968 nevystriedal A. Novotného na najvyššej mocenskej priečke v Československu. Teda v období 1963 - 1968 máme Husáka, ako neformálnu poprednú až vedúcu osobnosť reformného smeru v bratislavskom intelektuálnom podhubí a Dubčeka, ako funkcionára, ktorý opatrne presadzuje reformné myšlienky v oficiálnych štruktúrach. Po roku 1968 sa Dubček stal symbolom „dubčekovského obrodného procesu“. Rovnako, ako sa Husák neskôr stal symbolom „husákovskej normalizácie“. V obidvoch prípadoch sa vedú spory o to, nakoľko je takáto personifikácia obdobia opodstatnená.

Husák odmietal pripisovanie rozhodujúcich zásluh za úspechy reformného hnutia Dubčekovi: „Atmosféru, ktorá sa utvorila na Slovensku pred rokom 1968 a po januári 1968 Dubček nevyvolal, on sa na nej viezol. […] Nebol to žiaden hrdina, žiaden bojovník. Verne slúžil za Bacílka i Novotného.“ Naznačoval, že Dubček bol voči nemu zaujatý a snažil sa ho držať mimo politiky ešte aj po januári 1968. Dubček vo svojich spomienkach v podstate pripúšťa, že ľudia z jeho okolia boli k Husákovi nepriaznivo naladení, ale hovorí, že napriek tomu mu dával šancu. Čo sa týka zásluh o reformné hnutie, poukazuje, ako v jeho záujme robil opatrnú stranícku či skôr aparátnickú politiku. Istotne bude raz zaujímavé prečítať si o príspevkoch Husáka a Dubčeka do reformného hnutia a o ich vzájomných vzťahoch pred rokom 1968. Ale priznám sa, ja osobne sa ešte viac teším na monografiu o Dubčekovi v päťdesiatych rokoch.

Husákova(?) normalizácia

V roku 1968 vyšiel zborník nazvaný Konfrontácia, v ktorom mal príspevok aj Husák. Ťažiskom jeho textu bola kritika Tisovej politiky „plného brucha“ – morálnych a etických ústupkov nacistickej mocnosti za cenu relatívneho pokoja a blahobytu. Husák vždy obzvlášť kritizoval to, ako ľudácka politika namiesto postavenia sa na odpor legalizovala nemeckú okupáciu. Krutá irónia osudu ho však už onedlho postavila do podobnej situácie. V prospech Husáka snáď možno podotknúť, že kým v roku 1944 bol už pád nacizmu nevyhnutný a vo vzduchu visela otázka povojnového osudu slovenského národa, v roku 1968 bolo isté, že na postavení ČSR sa nič meniť nebude. Ale aj napriek tomu a aj keď Husák sa až do smrti bránil podobným analógiám, tá podobnosť je nepopierateľná.

Čo sa týka hodnotenia Husáka v období tzv. normalizácie, existuje niekoľko pohľadov. Podľa jedného z nich Husák zostal „stalinista“ a režim, ktorý bol nastolený po okupácii, zodpovedal jeho predstavám. Podľa ďalšieho pohľadu bol Husák názorovo bezfarebný pragmatik túžiaci po moci, ochotný mať ju za každých podmienok, ktorý sa pod maskou reformnej politiky podujal robiť sovietskeho miestodržiteľa. Tretí pohľad tvrdí, že Husák úprimne veril, že dokáže zachovať čosi z reformnej politiky, ktorá ponúkala vidinu socializmu bez tých najhorších sprievodných javov, zodpovedajúcu jeho ideálom. Takto to podávajú najmä ľudia z Husákovho okolia. Ak by to tak aj bolo, nemožno poprieť, že Husák vzhľadom na svoje ciele zlyhal na celej čiare. Zostával na čele režimu počas čistiek, politických procesov, policajných násilností, ale najmä neuveriteľného zakonzervovania verejnej funkcie spoločnosti na celú jednu generáciu.

Keď sme už pri vzťahu jedinca k spoločnosti počas normalizácie, nedá mi zase nereflektovať dnešok. Pragmatická zásada „staraj sa o seba“ (a svoju rodinu, svoju peňaženku, svoju budúcnosť, len nie o ostatných), ktorú okupačný režim vynucoval pod hrozbou perzekúcií a násilia, sa dnes stala takmer morálnou normou. Kto sa tak nespráva, tak zrejme z toho niečo má alebo je len divný. Žeby dedičstvo komunizmu? Správanie „neinfikovanej“ novej generácie tomu príliš nenasvedčuje. Chyba teda musí byť kdesi inde. Snáď by nám mohlo niečo napovedať práve štúdium večne sa opakujúcej histórie – nie ako mŕtvej nesúvisiacej abstrakcie, ale ako poučného príkladu správania takých istých ľudí, akí sa rodia aj dnes.

Čo však nejaké „poľahčujúce okolnosti“ (ako sa často spomínajú u Tisa z obdobia Slovenského štátu, alebo aspoň nemeckej okupácie)? Zachránil Husák aspoň niečo? Naozaj bol menším zlom, ktoré sa snažilo hlavne zabrániť zlu väčšiemu – najmä opakovaniu politických procesov? Alebo je to tak, že Sovieti si procesy aj tak neželali, a preto by žiadne neboli? Isteže ich nechceli, pokiaľ sa im mohli vyhnúť. Ale čo by sa stalo, ak by sa Sovieti mohli oprieť len o radikálov? Dokázali by títo spacifikovať spoločnosť bez procesov a všeobecného teroru? Alebo kto by robil poriadky? Sovietska armáda? Nemám odpovede na tieto otázky. A myslím si, že ich nemá ani väčšina z tých, ktorí píšu, ako keby ich mali.

Ďalšia veľmi dôležitá otázka je, do akej miery Husák udával smer normalizácie. Sám sa ospravedlňoval sovietskym tlakom vykonávaným prostredníctvom konzervatívcov vo vedení: „Nerozhodoval som sám […] Nepriateľ bol v dome a podporoval ho najsilnejší spojenec. Bohužiaľ, sovietska prax bola tvrdá, otváral som oči, keď mi o tom neskôr hovoril Andropov.“ Je to fakt alebo len výhovorka? Zodpovedá termín „Husákova normalizácia“ vtedajšej mocenskej realite? Ktoré z normalizačných opatrení boli robené v prospech Husáka a ktoré proti nemu? Existovala lepšia alternatíva než to, čo robil Husák? Aká? Čo mohol a mal robiť inak?

To sú otázky, ktoré si nevyhnutne vyžadujú odpoveď pred tým, než nad Husákom vynesieme historický ortieľ. Historik, ktorý sa na toto podujme, bude potrebovať veľký kus odvahy. Je otázne, nakoľko a či vôbec bude možné zo strohých oficiálnych záznamov popísať mocenské nitky a vnútrostranícke aparátnické boje, o ktorých existencii sa dozvedáme zo spomienok aktérov. Alebo ako povedal Husák: „Kto zdešifruje koloniálne metódy Sovietov? Asi nikto. Kto pravdivo ukáže všetky stránky okupácie, v ktorej sme museli pracovať? A to bola naozaj okupácia.“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#1
Juraj Janošovský
29. január 2015, 11:23

Neskoľko durakov a  Gusak ( Husák)

údajne takto odpovedal Kosigyn Brežnevovi, keď sa ho Brežnev pýta kto prišiel vyjednávať do Moskvy po vstupe vojsk do ČSSR v roku 1968. Iste môže ísť "fámu", ale vznikla preto, že Husák prečnieval svojich súputníkov o hlavu. Vonkoncom to neznamená, že by nebolo možné polemizovať s niektorými jeho krokmi a rozhodnutiami. Naopak napriek takejto diskusii je nezvratné, že to bol najvýznamnejší ( a asi aj jediný) štátnik na Slovensku v 20.storočí. ( Možno asi diskutovať o význame M.R.Štefánika, J.Tisu a V Mečiara -v skratke, pre mňa sa  Štefánik vyautoval politickou  naivitou,s ktorou podľahol kabinetným intrigám  E. Beneša, Tiso nielen nevhodným rešpektom k realite deformovanej silou Nemecka ale najmä keď sa v strachu o seba spreneveril aj vlastnej viere, a V. Mečiar, keď na Brzezinského strašenie rezignoval a skĺzol ku kupeckým kšeftíkom).

Vráťme sa ale ku  Gustávovi Husákovi:

článok veľmi dobre mapuje Husákovu politickú kultúru i štátnicku inteligenciu. Hoci bude možno jeho kroky rôzne posudzovať ( pritom mi vadia najmä nekorektné dobové a ideologicky účelové polemiky) - ani jeho odporcovia nemôžu poprieť- že

Husák si zachovával vždy osobnú integritu a vernosť ideám sociálnej spravodlivosti, vzťah k Slovensku a svojmu náírodu, ako i politickú korektnosť a osobnú slušnosť.

O to viac mi bola nepríjemná epizóda Weissovsko-Kanisovskej garnitúry ( škoda najmä P. Kanisa),nepríjemné pocity mi zostali z Dubčekovej naivity a osobných zlyhaní, bolo mi ľúto, že jediný, ktorý mohol na husákovskú politiku na Slovensku intelektom a osobnou slušnosťou nadviazať radšej "utiekol" zo súvislostí ( J. Lenart)   

A preto, že GH "po slovensky" nikdy neutiekol, vždy sa aj napriek následkom postavil za svoje ( názory) čelom nedám na Gustáva Husáka dopustiť.

Blahoželám autorovi k zodpovednému prístupu k téme   a držím mu palce pri ďalšej práci na odkaze GH. Slovensko to isto ocení, dobová reštauračná inscenácia sa už rozsýpa a z futra jej na všetky strany smrdí špinavá a zhnilá slama.... 

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
29. január 2015, 19:54

Ďakujem za veľmi kvalitný a odborný článok a aj za odvahu osvetovo znova poukázať na osobnosť nášho najväčšieho  slovenského štátnika, Gustáva Husáka. "Klobúk dolu"... 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#3
Andrej Sablič
01. február 2015, 08:47

V plnom rozsahu sa stotožňujem s článkom a predchodcami.

Pre autora mám podnet, aby sa podrobnejšie zaoberal poslednými rokmi prezidentovania Gustava Husáka. Jeho podpis pod zákonom 98/1988 je zradou, na jeho celoživotnom diele pred ktorým sa skláňam. Ako právnik to musel vedieť, že je to začiatok demontáže socializmu.

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#4
Juraj Janošovský
01. február 2015, 09:33

Nie som "obhajca", ale Husákove kroky chápem. Ako starec na sklonku života, celoživotne propagujúci korektnosť a svoje presvedčenie sa rozhodoval medzi dvoma motívmi. A podľa mňa vždy ctil dôveru v demokraciu. Ak prijal funkciu, prijal aj záväzky z nej vyplývajúce a preto konal ako mu náležalo ale súčasne svoj odmietavý  postoj reprezentoval abdikáciou. Jeho vierou bolo, že slúži svojou ideou ľudu a nie proti ľuďom. Je potrebné si položiť otázku, kde "strana" skonzumovala nadšenie pre svoj program z roku 1948, svoju kvalifikáciu z protikapitalistického a protifašistického odboja....   

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#5
Juraj Janošovský
01. február 2015, 09:40

reagoval som zle. Uvedené platí pre jeho postoje v roku 1989. Vy ste mal asi na mysli "zoštátnenie" národného majetku. Myslím, že tu podľahol ilúzií, že ide o plastickú operáciu a dôveroval "všeobecnému" nadšeniu pre "reformy". Nakoniec nepamätám si na "žiaden" odpor voči zoštátneniu, odhralo sa to mimo pozornosti verejnosti, v akomsi "kabinentnom" folklóre techniky vládnutia.... 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#6
Andrej Sablič
01. február 2015, 11:56

"nepamätám si na "žiaden" odpor voči zoštátneniu" máte pravdu bolo toho malo. Ja si to pamätám veľmi dobre lebo som rebeloval na členskej schôdzi a bolo to ako kvapka v mori. Posledný pokus som novou kvapkou uskutočnil 23.7.1990 listom Havlovi.

"otázku, kde "strana" skonzumovala nadšenie pre svoj program" - o svojej revolučnosti hovorila a používala ju ako ochranu proti oponentom aby chránila socializmus. Hovorí sa tomu "opičia láska" ktorá ich doviedla až k likvidácii vlastného decka. Socializmus totiž pochovali samotný komunisti. U nás je to práve ten deň 15.6.1988, deň ústavnej kontrarevolúcie.

 

Obrázok používateľa Milan Antal
#7
Milan Antal
01. február 2015, 16:33

Juraj, kde strana skonzumovala nadšenie pre svoj program? Nemyslím, žeby to bola až taká záhada. Odpoveď spočíva v objektívnom vývoji socializmu. Vyčerpal sa pozitívny program, potenciál klasického socializmu - prirodzeným  . a treba zdôrazniť, pozítívnym vývojom. Nie teda preto, že bol zlý, ale práve z logiky vývoja výrobného spôsobu, súladu spoločenských vzťahov (väzieb) úrovni sociálnej matérie (technologickej, výrobnej, energetickej, poznatkovej vybavenosti.. Po r. 1988 (s konečnou platnosťou po r. 1998) prekročil svoje kvantitatívne hranice.

Stále ma prekvapuje, ako ľavica dookola diskutuje o socializme, hoci pre marxizmus bol socializmus len obyčajnou dejinnou formou, žiadnym rajom. Marxizmus je revolučný systém, pretože vo svojom jadre má revolučnú metódu - dialektiku a preto marxisti by mali byť aj revolucionári. Ja osobne som veľa obetoval socialzmu, stotožnil som sa s ním, ale dialektický  pohľad mi nedovoľuje sa držať socializmu ako večnosti.

Uvediem príklad z dejín. Mohli by sme sa podobne pýtať, kde si Rímska ríša prešustrovala nadšenie Rimanov, keď v r. 476, kedy Germáni zosadili posledného rímskeho cisára, málokto tomu venoval pozornosť. neprotestovalia ani Rimania. Asi ťažko preto,, žeby Rímska ríša bola historickým omylom, rímske právo a množstvo jej výdobytkom používame dodnes, rímsky systém je jedným zo základov európskej civilizácie. Jednoducho, aj tu sa vyčerpal potenciál systému a musel byť prelročený novým systémom.

Komunistickej strane možno vyčítať skôr to, že tento proces premeny systému nepodchytila aj vedecky ako objektívny, programovo a sama mala stáť v čele tohto procesu. V rokoch 1988-1989 situácia bola plne naklonená tomuto scenáru, v novembri 1989 len tri percentá ľudí si želalo kapitalizmus. KS možno vyčítať slabú poznatkovú vybavenosť. Aj z dnešného postoja členov KSS, kedy november 1989 nazývajú zradou, namiesto toho, aby pochopili nutnosť objektívnej premeny socializmu, vidieť mizivú znalosť marxizmu. Hoci aj Leninovho diela Štát a revolúcia, ktoré rozoberá Marxove, Engelsove a Leninove postoje k premenám a procesu "zrušenia" socialistického štátu. Bez tohto nemožno pochopiť rok 1989.

A to už nehovorím o chápaní dialektických princípov, napr. už spomínanému princípu premeny drobných, kvantitatívnych zmien na zmeny kvalitatívne. Bez pochopenia princípu súladu kvantity a kvality sa nedá pochopiť ani nutnosť zmeny systému, strata nadšenia pre systém.

Obrázok používateľa Juraj Janošovský
#8
Juraj Janošovský
01. február 2015, 16:48

Milan na inom mieste píšem o potrebe diskutovať ( a to neznamená reštaurovať) reálsocializmus.  Nemôžem neporovnať podporu Kubáncov a Pražákov socializmu....Myslím, že aj Titov ( alebo Husákov) socializmus bol iný ako koncept Brežneva a Jakeša. V centre zlyhaní vidím ( možno chcem vidieť) úctu k ľudovej  demokracii.  Akú silu dáva. Solónovi aj Putinovi,  Leninovi aj Castrovi

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#9
Andrej Sablič
01. február 2015, 19:41

„Vyčerpal sa pozitívny program, potenciál klasického socializmu“ Z toho ale aj celého Vášho príspevku je zrejme, že marxizmus je pre Vás veľká neznáma. Socializmus sa nevyčerpal!!! Spoločensko ekonomická formácia, ( a socializmus takouto spoločensko ekonomickou formáciou bol!) keď dozreje nosí „pod pupkom“ zárodok novej spoločensko ekonomickej formácie. Po jej prirodzenom zániku (pravdivom revolučnom kroku) vznika nová formácia vyššieho radu. Zárodok socializmu (spoločenské vlastníctvo) nosil a nosí kapitalizmus v sebe. Toto je polopatistický výklad marxizmu.

Neviem či Ste niekedy analyzoval ekonomický vývoj ČSSR v 80 tich rokoch. Bol by Ste prekvapený jeho dynamikou a postavením v medzinárodnom hodnotení. Len na ukážku, dolár sa dorábal za 5-7 Kčs, a schilling ak Ste prepočítal jeho hodnotu cez životné potreby občana mal hodnotu okolo 50 halierov.

Čo sa vlastne stalo? Socializmus bol v „pubertálnom veku“ a potreboval vstúpiť do veku dospelosti, teda potreboval demokratizovať politickú nadstavbu, ktorá by vyprofilovala pod jeho pupkom zárodok (obsah ďalšieho revolučného kroku) novej spoločensko ekonomickej formácie. Komunistická opičia láska k socializmu i túžba po moci privodili historickú hlúposť ktorá nemá období.

Už len mala poznámka Jurajovi, ak v diskusiách nevydolujeme základnú bunku socialistickej spoločnosti aby sme socializmus mohli preskočiť potom jeho reštaurácia bude nevyhnutná.

Obrázok používateľa Milan Antal
#10
Milan Antal
01. február 2015, 21:16

Pán Sablič, len ste niečo konštatovali, ale ničím nedoložili. Ja vychádzam z presnej analýzy práve kvantitatívnej stránky vývoja, to je objektívny ukazovateľ vývoja systému - a preto bez problémov môžem položiť hlavu na klát. Nakoniec, tejto téze presne zodpovedajú aj fakty. Ak by spoločnosť bola tehotná návratom k socializmu, tak by socialstické idey nachádzali väčšiu odozvu u ľudí. A bol by som teda zvedavý na Váš pohľad na príčiny krízy socializmu. V KSS prevláda názor o zrade to je ale jasné popretie marxizmu, pretože popiera zákonitosť historického procesu, akoby zopár ľudí mohlo svojim subjektíivnym postojom zmeniť chod dejín.

Nie celkom som pochopil námietku. S tým, čo hovoríte o 80. rokoch, o dynamike socializmu, predsa plne súhlasím.  Lenže marzixmus - to je hlavne dialektické myslenie a ak hovorím o dynamickom vývoji systému, musím si byť vedomý dôsledkov pre systém., že dynamika vyčerpáva možnosti systému rýchlym hromadením kvantitatívnych zmien a zvyšovaním kvantitatívneho vybavenia systému a systém tým vyčerpáva svoje možnosti, pretože sa objavujú kvantitatívne hranice jeho existencie.. Hovoriť o 80. rokoch je niečo iné, ako hovoriť o deväťdesiatych rokoch. Väčšine ľudí uniká, že za 10 rokov dnes prebehne vývoj celej nieže historickej epochy, ale megaepochy.

Inak, súhlasím s tým, že socializmus je samostatatná SEF, pretože to vyplýva z tej kvantitatívnej analýzy vývoja. Naopak, feudalizmus nie je samostatnou SEF, iba posledným štádiom nevoľníckej SEF. Ja som si vyvodil miesto socializmu zo štúdia celých dejín ľudskej spoločnosti (2,6 milióna rokov), nie zo subjektívnych aktuálnych pohľadov na socializmus.

Nuž, považujem socializmus za zastaraný, pretože na programe dňa je dnes komunizmus. K tomu dospeli zlomom v r. 2008 produktívne sily civilizácie, dnes nie je problémom vyprodukvoať dostatok výrobkov a služieb pre každého človeka, existuje obrovský pretlak ponuky nad dopytom, Problémom je zastaraný spoločenský systém, kapitalizmus, ale úrovni produktívnych síl dnes nezodpovedá ani socializmus. On môže existovať ako liberálno-demokratický socializmus, ale určujúcou silou civilizácie už nemá silu byť. Je to plne v súlade s marxizmom.

Ale nepovažujem ani komunizmus za raj, len za bežnú spoločenskú formu, ktorej potreba rýchlym vývojom dnes tiež zastaráva a objavuje sa už potreba modernejšej formy, môžme ju nazývať aj tou poznatkovou formou.

Obrázok používateľa Milan Antal
#11
Milan Antal
01. február 2015, 21:36

Pán Sablič, hovoríte, že socializmus potreboval prejsť z pubertálneho veku do veku zrelosti, demokratizovať politickú nadstavbu.

Súhlasím. Lenže, ak si preštudujete dejiny, ukáže sa, že vyspelú liberálno-demokratickú podobu nadobudajú systémy až za hranicami svojej klasicklej podoby, za hranicami svojej epochy, kedy stratili postavenie hybnej sily dejín.

Napr. dnešné usporiadanie kmeňovej podoby by sa dalo nazvať liberálnym a demokratickým (kmeňová demokracia), o spôsobe života napr. Polynézanov sa hovorí ako o raji. Lenže prvobytná forma stratila svoje miesto hlavnej vývojovej línie pred 5200 rokmi.

Podobne je to pri vývoji nevoľnickej  SEF. V r. 1368 v Číne nastupuje dynastia Ming, s jej vládou je spojená blahobytná, pomerne liberálna a demokratická podoba vlády, o väčšine otázok života občanov zodpovedá miestna samospráva, džentry. A štátnym úradníkom sa môže stať každý občan, ak preukáže schopnosti a zloží skúšky. Na štúdium a zloženie skúšok má pritom vytvorené plné podmienky. Blahobytom, kultúrnosťou, vyspelosťou správy spoločnosti Čína v tomto období zďaleka predbiehala Z8pad. Lenže znovu to má háčik,na Západe sa rozvíjal kapitalizmus, v Číne pokračoval v evolučnom vývoji feudalizmus, nazvaný v tejto podbe ako ázijský spôsob výroby.

Od konca 14. st. nastupuje kapitalizmus, sprvu v absolutistickej podobe, po Slávnej revolúcii 1688 v podobe buržoáznej parlamentnej revolúcie, ale veľmi formálnej a obmedzenej. V r. 1848 vstupuje klasický kap. do štádia krízy, jeho potenciál sa vyčerpáva. Znovu je tu ukazovateľom kvantitatívny ukazovateľ, objavujú sa krízy z nadvýroby. A po r. 1928 klasický kapitalizmus laissez-faire končí svoju historickú úlohu. A znovu si môžme všimnúť, že buržoáznodemokratické revolúcie v r. 1848 prišli až vo fáze krízy klasického kap., a liberálno-demokratická podoba kapitalizmu sa utvorila po r. 1968, ďaleko za hranicami klasického kapitalizmu, kaptalistickej epochy a teda kapitalzimu ako hlavnej vývojovej línie a hlavnej dejinnej sily.

Takáto štruktúra dejinného procesu ukazuje, že demokratizácia socializmu neprebieha počas jeho epochy, jeho klasickej podoby, ale až za jeho hranicou. Presne o tom boli socialistické demokratické revolúcie v r. 1988-1989. Socializmus môže existovať ďalej v liberálnp-demokratickej podobe, ale bez nároku na vedúcu dejinnú pozíciu.

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#12
Andrej Sablič
02. február 2015, 12:14

Pán Antal! Zopakujem polopatistický podstatu toho čo som napísal: Socializmus bol odstránený predčasne nakoľko nedal spoločnosti potomka ktorý by bol zbavený základnej bunky ktorá spôsobovala socialistickej spoločnosti problémy. Bez poznania a odstránenia tejto bunky žiaden spoločenský pohyb vpred nie je možný!!! Toto je marxistické hodnotenie toho čo prebehlo koncom 80 tých rokov v socialistickej sústave.

Marxizmus nezaujíma či Gorbačov bol hlúpy, podplatený a my ostatní slepí alebo nie, ani to či svet má dostatok chleba, vyrába domy na 3D tlačiarni a lietame na dovolenku na Mars či Jupiter. Marxizmus je o výrobných vzťahoch a tie boli socialistické a dnes sú kapitalistické nezávisle na tom čo sa deje vo výrobných silach. Nuž a s tým komunizmom po roku 2008 Ste to totálne doplietol. Jedine Vaše štastie, že to nečitajú v Etiopii či Rwande.


 

Obrázok používateľa Milan Antal
#13
Milan Antal
02. február 2015, 12:49


Pán Sablič, operujete tým, že neovládam marzixmus:-). Lenže podstatou marxizmu je jednak dialektická metóda a materialistické chápanie dejín, alebo dialekticko-materialistické cháapnie dejín. Rozhodujúca je úroveň výrobných síl. Vyvíjali sa za posledných 25 rokov nové technológie, nové výrobné postupy? Vyvíjali. To je podstatné pre hodnotenie podstaty doby, kde sa na vývojovej priečke nachádzame, nie forma spoločnosti (spoločenské vzťahy). Tie jednoducho za výrobnými silami ďaleko zaostávajú - a Vy sa stále opierate o tieto zaostávajúce vzťahy, podobu spoločnosti (kapitalizmus). Ukazovateľíom je obrovský pretlak ponuky nad dopytom, nadvýroba. Ja vychádzam z materiálnej podstaty (technologickej, výrobnej), vy zo zaostávajúcej formy spoločnosti. V tom sa líšime.

Lenže ja to nestaviam na subjektívnych dohadoch a nenechám sa oklamať javovou stránkou vývoja. Je tu oveľa významnejší faktor, ako je len súlad výrobných sl a výrobných vzťahov. V tomto vesmíre materiálne, energetické a informačné toky neustali len preto, že vývoj ľudstva momentálne zamrzol v podobe kapitalizmu (hoci výrobné sily sú už dávno mimo roviny kapitalizmu). Všeobecne vývoj nezamrzne preto, ak niektorá zložka tohto vývoja zamrzne v nejakej podobe. Túto stránku vývoja postrehol Herakleitos svojím výrokom Všetko plynie, alebo nemožno vstúpiť dvakrát do tej istej rieky.

Uvediem príklad. Polynézania mali na svojich ostrovoch vytvorené vcelku izolované a blahobytné podmienky k tomu, aby sa uspokojili so svojim rajom. Ich v podstate prvobytny system mohol dodnes prezit vdaka tomu, ze nedoslo ku kvantitativnemu vyvoju ich materialnej zakladne, ich sposob zivota je jednoducho, nie rozsirenou reprodukciou. Tak sa neobjavil ani tlak na zmenu kvality. Zrejme aj oni, ako dnes burzoazni ideologovia, vydavali svoj system za dokonaly, raj, ku ktoremu ludstvo dospelo a nepotrebuje sa dalej vyvijat. Lenže celkový vývoj sa nezastavil, o čom sa presvedčili Polynézania vtedy, keď im Európania pristali pri brehoch.

A vývoj v tomto svete sa nezastavil, nezastavili sa materiálne, energetické a informačné toky, len preto, že buržoázni ideológovia vyhlásili vývoj za ukončený. Sledujúc práve kvantitatívnu stránku vývoja, ja som krízu v r. 2008 čakal. A preto aj dobre viem, že kríza r. 2008 súvisela s kapitalizmom len zďaleka, v tom zmysle, že bola dôsledkom hlbokého zaostávania spoločenských vzťahov za výrobnými silami a tým myslím aj to, že ani socializmom by sa dnes nedosiahol súlad VV s VS.

Obrázok používateľa Milan Antal
#14
Milan Antal
02. február 2015, 13:09

Otázka, pán Sablič. Ako bol socializmus odstránený predčasne? Nechápete, že týjmto popierate marxizmus? Keby padol v jednej krajine, tak by sa dalo súhlasiť. Ale ak išlo o všeobecný pohyb, zlom v dejinách, tak už ide o zákonitosť.

Nejaký systém všeobecne nejde len tak odstrániť. Soclalizmus nepadol v ZSSR ani pod tlakom občianskej vojny, intervenciou 14 krajín, ani pod útokom nemeckých armád, pokiaľ bol na ťahu dejín, hlavnou vývojovou líniou, alebo hlavnou hybnou silou dejín. Naopak, po druhej svetovej vojne sa rozšíril. Socializmus sa nepodarilo odstrániť vojnou ani americkej vojnovej mašinérii vo Vietname. Naopak, zjednotenie Vietnamu sa uskutočnilo na socialistickej základni, pretože socializmus bol na ťahu dejín. A Američania si uvedomovali, že je jedno, či povedú vojnu ďalej, alebo sa stiahnu, výsledok bude rovnaký. Preto boli americkí, anglickí a francúzski politici opatrní pri myšlienke zjednotenia Nemecka počas socialistickej epochy, obávali sa práve tohto osudu Nemecka.

Štúdie ukazujú, že ani disent  v ČSSR nemal nejakú významnejšiu úlohu na páda socialzimu, hral bezvýznamnú úlohu. Musel sa objaviť prirodzený dejinný zlom, aby tieto sily akože získali významenjšiu úlohu a mohli zdvihnúť moc z ulice. A to nejde inak, iba ak sám systém sa dostane do krízy - a on sa dostal do krízy všeobecne, nie v jednej krajine. Ja sledujem objektívne faktory zmien, nie subjektívne predstavy o tom, že niekto (kto? ( bol taký Rambo, že dokázal odstrániť socializmus.

Vychádzate z nejakej subjektívnej predstavy, že bolo by to vporiadku len vtedy, ak by sa bol objavil potomok socializmu. Lenže to by sme museli vývoj chápať ako osudový, fatálny, ako povinnosť. Na jednej strane tu treba brať do úvahy všeobecný materiálny vývoj tohto sveta, ten sa kvôli takejto subjektívnej požiadavke nezastavil. AKo som už zdôraznil, ukazovateľom je tu najmä technologický, výrobný pokrok, ten sa za 25rokov nezastavil. Vývoj išiel teda ďalej, len formálna stránka vývoja zaostala, čoho dôsledkom je dnešná kríza, nesúlad medzi potenciálom výrobných síl a ich využiťím. To, že to komunistické strany nezvládli v r. 1989, prírodné sily nejako nezaujíma, príroda, vesmír si šlape ďalej podľa svojich pravidiel.To len my vkladáme do vývoja svoje ľudské, subjektívne želania a predstavy.

Ako napr. tzv. moderná ľavica, len sa jej predstavy nenapĺňajú pretože nie sú v súlade s dejinnou tendenciou.

Obrázok používateľa Milan Antal
#15
Milan Antal
02. február 2015, 13:43

Tu ide aj o krízu spoločenských vied. Prírodné vedy sa dostali pomerne ďaleko do hlbín vesmiru, či do hĺbok hmoty, preciizujú svoje metódy skúmania tohto vesmíru, ich poznatky sú úžasné. Len spoločenské vedy sa krčia kdesi v 19. storočí, v podstate ide o stav barbarstva z hľadiska toho, kam potenciálne by sa mohlo naše poznanie o spoločnosti dostať.

Jednak stále vytrhávame spoločnosť, ľudstvo a jeho vývoj z kontextu vývoja prírody, pôsobenia prírodných síl. Je to dôsledok aj náboženského pohľadu na človeka, akoby ľudský svet a svet prírody boli od seba nezávislé. Príroda bola stvorená pre človeka a hotovo. Lenže my sme prirodzenou súčasťou prírody, vesmíru a preto musíme brať do úvahy aj prírodné, vesmírne sily. To sa prejavuje aj v tom, že všeobecný vývoj tohto sveta sa nezastavil, ak ľudstvo zaspalo vpodobe kapitalizmu. Práve tento pohľad je však pre dnešné spoločenské vedy totálna neznáma, pretože skúma ľudstvo ako izolovaný fenomén. Jedno je isté, že vývoj sa v tomto vesmíre nezastavil a my sa zrejme v tomto smere dočkáme prekvapenia. Možno v podobe inej vesmírnej civilizácie, to neviem, nemám pre to dôkazy, možno v inej podobe, ale princípy tohto sveta jednoducho nepustia.

Z toho vyplýva aj druhá pozoruhodnosť pri náhľade na ľudstvo. Namiesto skúmania objektívneho charakteru pohybu si vymýšľa rôzne subjektívne predstavy o budúcnosti ako raji, absolútne spravoldivej spoločnosti. Na tento utopistický náhľad dopláca aj hodnotenie klasického socializmu. Ľudia si vymýšľali jeho utopistické podoby a keďže sa realita nezhodovala s týmito predstavami, realitu vyhlásili za omyl. Hoci Marx pred 150 rokmi jasne povedal, že socializmus nebude žiaden raj, ale pomerne hrubá podoba spoločnosti. A preto aj dnes ak spomeniem pojem KOMUNIZMUS, tak to ľuďmi trhne, pretože znovu sa tu objavuje akási utopická, abstraktná predstava dokonalého raja. Hoci je to nezmysel, ide len o bežný vývojový stupeň ľudstva, ani dokonalý, ani raj - len o niečo dokonalejší ako je dnešok.

Ale chce niekto poprieť, že dnešné výrobné sily civilizácie nedospeli do stavu, že sú schopné produkovať dostatok výrobkov a služieb pre naplnenie princípu Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb?  To je dnes už minimum, nevidím v tom problém. Pred ľudstvom sa budú objavovať oveľa vážnejšie problémy, prírodné, ekologické, hrozby, vesmírne, poznatkové (ľudstvo v priebehu poznatkovej revolúcie sa môže dostať do poznatkového chaosu, kolapsu, bude potrebovať si toky informácií systemizovať, usporiadať).

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#16
Andrej Sablič
02. február 2015, 16:12

Myslím si, že je to zbytočné. Vy nie Ste schopný uznať, že keď hovoríme o kapitalizme či socializme hovoríme o  výrobných vzťahoch a nie o výrobných silách. Hovoríme o vzťahoch ľudí a nie o technológiach ktoré použivajú!!!

Obrázok používateľa Milan Antal
#17
Milan Antal
02. február 2015, 18:05


Ale to je jasné, v tom nie je problém, v tom sa predsa zhodneme.

Len ja hovorím, že nemôžem merať stupeň spoločenského vývoja tým, že sa pozriem napr. na feudálnu Saudskú Arábiu a poviem, že dnes tu máme feudalizmus. Hoci by sa aj všetky krajiny premenili dnes na feudálne, feudálnu epochu v jej klasickej podobe nie je možné vrátiť, bola by to už príliš moderná feudálna spoločnosť, pretože výrobné sily sú na úplne inej úrovni. A od tohto kvantitatívneho ukazovateľa ja odvodzujem dosiahnuitý stupeň vývoja, nie od toho, že sa pozriem na USA ako najbohatšiu krajinu a označím dnešok za kapitalistický.

Inak, nedá sa hovoriť o zániku socializmu. On len zmenil svoju podobu z klasickej na postklasickú a funguje ďalej na Kube, vo Vietname, Číne. Práve zmena podoby socializmu v Číne otvorila nový priestor pre ekonomický rozvoj, preto sa Čína tak dynamicky rozvíja. Viem, že niektorí nazývajú Čínu kapitalistickou, ale to by ju západné médiá nemali tak v zuboch. 

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#18
Andrej Sablič
02. február 2015, 19:11

Naše myslenie nemá spoločnú základňu ani spoločný priesečník tak končím.

Obrázok používateľa Milan Antal
#19
Milan Antal
02. február 2015, 19:32

Pán Sablič, ešte jedna otázka. Uznávate pojem historickej epochy? Od čoho by ste ju odvodzovali?

A do akej epochy dnes patríme, do kapitalistickej? Toto ukáže, v čom sa rozchádzame.

Inak, ja to nevidím tak tragicky ako Vy:-). Ľudstvo vývojom dospelo do určitého stupňa zrelosti a pre tú je typická sociálna diverzita, pluralita (spoločenských systémov, spôsobov myslenia). A do určitého stupňa zrelosti dospel aj socializmus, aj komunistické hnutie. Teda dospelo aj k potrebe vyspelej plurality komunistického hnutia. Nevidím problém dnes v tom, ak bude existovať aj 5 KS, ktoré budú inak chápať cesty k socializmu či komunizmu. V komunistickom hnuti na Slovensko ma zarazila práve neschopnosť pochopiť túto dnešnú potrebu. V komunistickom priestore sa pohybujú tri subjekty, ktoré odmietajú spolupracovať, hlavne počas volieb, čo by zaručolvalo lepšie výsledky ich kandidátom. Bola pre nich nepochopiteľný môj návrh na volebnú spoluprácu a vzájomnú podporu kandidátov. Chovajú sa k sebe nepriateľsky, nie ako spolupracujúce subjekty. Priznám sa, prekvapuje ma to.

A to isté trochu sledujem aj tu, ak sa objavujú polemické príspevky, ktoré automaticky nesúhlasia s autorom článku či príspevku, hneď sa to chápa osobne, nepriateľsky. Ale tak to predsa v dnešnej pluralitnej dobe nie je, nemôžme vyjadrenie osobného postoja chápať ako akt nepriatelstva.

Mne polemika pomáha rozvíjať myšlienky, odhaľovať slabé miesta, hoci aj slabým naformulovaním problému. Ja ju preto nechápem nepriateľsky, ale vítam.

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#20
Andrej Sablič
03. február 2015, 09:22

Historická epocha a spoločensko ekonomická formácia sú absolutne rozdielne pojmy s rozdielnym obsahom.

Marxizmus je konštruktívna veda a nie blúdenie po slepých uličkach a preto končím a nie pre nejaké to nepriateľstvo.

Stránky

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984