Je socializmus stále na programe?

Počet zobrazení: 3539

albert_michael.jpgAby som mohol odpovedať na túto otázku, musím zodpovedať tri možné významy pojmu „socializmus“ a používanie slova „socializmus“ v jeho rôznych podobách.

Pre niektorých socialistov „socializmus“ znamená druh ekonomiky zahrňujúcej kolektívne vlastníctvo spolu s trhovým alebo centrálne plánovaným prerozdeľovaním a s typicky korporátnou deľbou práce. Nazvime to Socializmus 1.

Pre iných socialistov je „socializmus“ opäť vecou ekonomiky, ale neviaže sa ani tak na špecifické inštitúcie. Významovo je skôr spätý s primeraným splnomocnením [empowerment] pracujúcich a konzumentov, ktorí sú spravodlivo odmeňovaní, nie na základe osobného alebo štrukturálneho zvýhodnenia. Nie vždy sa však vysvetľuje ako tento proces prebieha. Nazvime to Socializmus 2.

Nakoniec, niektorí socialisti používajú slovo „socializmus“ vo vzťahu k žiaducej  forme spoločnosti ako celku, nielen ekonomiky. Myslia tým jeden alebo druhý typ uvedeného hospodárstva, ale taktiež nové politické, kultúrne, rodinno-vzťahové a iné spoločenské väzby v spoločnosti, aj keď zriedka kedy seriózne špecifikované. Volajme to Socializmus 3.

Aby sme boli úplní, musíme sa pýtať, ktorý z týchto socializmov „je stále na programe [in agenda]“.

Socializmus 1

Socializmus 1 nie je alebo si aspoň myslím, že by nemal byť na programe. Nie však na základe, ako to zvyčajne býva prezentované, že Socializmus 1 nefunguje.

V skutočnosti Socializmus 1, ktorý existoval (alebo stále existuje) v bývalom Sovietskom zväze, východnej Európe, Číne alebo na Kube fungoval/funguje podľa typických ekonomických štandardov dosť dobre. Samozrejme, so sebe vlastným usporiadaním nákladov a úžitkov. Distribúcia príjmov a bohatstva sú typicky spravodlivejšie v Socializme 1 ako v porovnateľných kapitalistických ekonomikách, s väčším dôrazom na sociálne podmienky tých, ktorí sú na tom horšie. Pre dôsledné porovnanie a objektívnejší výsledok nemôžeme porovnávať sovietsku ekonomiku z roku 1985 s hospodárstvom Spojených štátov v tom istom roku, alebo kubánsku v roku 2000 s USA v roku 2000. Bývalý Sovietsky zväz by sme museli porovnať s kapitalistickou krajinou s podobnou rozlohou a zdrojmi v porovnateľnom štádiu rozvoja v roku 1917 a tak dosiahnuť kontrast relatívnych dosahov voľby kapitalistickej, alebo socialistickej cesty za skúmané obdobie do roku 1985.

Brazília by mohla byť vhodným príkladom. Ako orientačný príklad pre porovnávanie Kuby by mohla poslúžiť Guatemala, alebo ktorákoľvek krajina v Latinskej Amerike podobnej veľkosti, bohatstva zdrojov a podmienok života v roku 1959. Samozrejme, so zohľadnením embarga a aké dopady by takáto izolácia mala na kapitalistickú Guatemalu alebo naopak – ako by sa Kuba (a jej Socializmus 1) rozvíjala, ak by pod embargom nebola. Z takéhoto férového prehodnotenia štátov v podobnej situácii a štartovacím miestom jasne vychádza, že model Socializmu 1 v porovnaní s kapitalistickým, rozhodne nie je neefektívny. Navyše, Socializmus 1 dokáže prinajmenšom zabezpečiť základné ekonomické funkcie spoločnosti a niektoré v mnohých ohľadoch ešte lepšie ako kapitalistické alternatívy, nezávisle od toho, či porovnávame rýchlosť rastu, ekonomickú diverzifikáciu alebo podmienky ľudí na ekonomickom dne.

Dôvod, prečo by mal Socializmus 1 stáť mimo humanistickej agendy, je ten istý ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi, päťdesiatimi alebo (osemdesiatimi šiestimi) rokmi. Nie je to preto, lebo studená vojna, preteky v zbrojení a vnútorná politická diktatúra, korupcia a skostnatenosť položili sovietsku ekonomiku, alebo preto, že sovietska elita cítila pre seba veľké možnosti v transformovanom kapitalistickom systéme bez ohľadu na škodlivosť dopadov pre obyvateľstvo. Nie, pravým dôvodom na odstránenie Socializmu 1 z agendy humanity je, že nie je a nikdy nebol kompatibilný s pozitívnym naplnením a rozvojom pracujúcich a spotrebiteľov. Zlé na Socializme 1 nie je to, že by musel nevyhnutne skolabovať do chaosu - čo mimochodom nie je pravda -, ale to, že aj v tom najlepšom prípade je to autoritatívny triedny ekonomický systém, v ktorom niektorí ovládajú mnohých, so sklonom k autoritárskej politike.

Jednoducho, ani v najlepšom prípade Socializmus 1 nedokáže optimálne rozvinúť žiaduce hodnoty a ciele, na ktoré ašpirujeme.

Socializmus 1 ako ekonomický systém je postavený na štátnom vlastníctve výrobných prostriedkov a trhovom alebo centrálne plánovanom prerozdeľovaní so sebe vlastnou hierarchiou a deľbou práce vo výrobnom procese. Takáto kombinácia inštitúcií vyzdvihuje záujmy podskupiny ekonomických hráčov (hospodárskych plánovačov, manažérov a vysoko vzdelaných a splnomocnených sektorov všeobecne) nad ostatných ekonomických hráčov (zamestnaných vykonávaním monotónnej a nenaplňujúcej, odcudzujúcej práce). Na rozdiel od kapitalizmu, kde je privilegovanou vládnuca trieda vlastniaca produkčné prostriedky, v Socializme 1 sú to tí, ktorí si monopolizovali vysoko postavené pracovné postavenie a kontrolu nad výkonom práce, výroby, ako aj z toho vyplývajúcich benefitov. Socializmus 1 je preto ekonomický model, ktorý zo svojej inštitucionálnej podstaty a dôsledkov nevyhnutne povyšuje tých, ktorým hovorím „trieda koordinátorov“, do vládnucej pozície, kým pracujúca trieda ostáva podriadenou novým šéfom, ktorí nie sú ako tí predtým, ale určite sú im veľmi podobní.

Odstránením súkromného vlastníctva produkčných prostriedkov na spôsob Socializmu 1 sa eliminuje jeden z najsmutnejších zdrojov nespravodlivých rozdielov v bohatstve a moci – ako Bill Gates vlastniaci väčšie bohatstvo ako jedna celá krajina (napríklad Nórsko) – a spolu s niekoľkými svojimi súdruhmi disponujú väčšou systémovou ekonomickou mocou ako niekoľkomiliardová časť človečenstva spolu. Po potrebných krokoch eliminácie súkromného vlastníctva a honby za ziskom si Socializmus 1 ponecháva trhové alebo expanduje centrálne plánované hospodárstvo a preberá pôvodnú pracovnú hierarchiu, kde niekoľko nadriadených na pracovisku ovládne ekonomické riadenie. A to je negatívne. Takýto spôsob alokácie a organizácie práce ničí akúkoľvek nádej na optimálnu solidaritu, rovnosť, rôznorodosť a spolurozhodovanie. Má to za následok nadradenie niekoľkých nad mnohými v oblastiach príjmu, statusu, moci, čo prispieva k vytváraniu autoritarizmu, ktorý má schopnosť prenikať do všetkých sfér sociálneho života. Takže vychádzajúc z tohto základu, moja odpoveď je áno, Socializmus 1 by nemal byť na programe sociálnej agendy.

Socializmus 2

Nezabúdajme, že Socializmus 2 nepredpokladá špecifické inštitúcie pre svoj druh ekonomiky, ale namiesto toho je indikujúcim označením, že producenti s konzumentmi spolu-manažujú hospodársku produkciu, požívajú rovné a spravodlivé odmeňovanie nepodmienené napríklad vlastníctvom kapitálu, moci ani žiadnemu inému sociálnemu či osobnému zvýhodneniu ako druhu rasy, pohlavia alebo iným vrodeným produktívnym danostiam.

Ak sa niekto nazdáva, že Socializmus 2 je potenciálne dosiahnuteľný, tak potom z morálneho pohľadu tvrdenie, že takýto program by nemal existovať, znamená povedať, že ľudstvo by nemalo napredovať a malo by sa zmieriť s ekonomickým systémom, ktorý takéto hodnoty nedosahuje. V prípade USA by to znamenalo preferovať hospodárstvo, kde niekoľko málo ľudí (povedzme 1%) vlastní väčšinu výrobných prostriedkov, z čoho im plynú úžasné zisky; kde zhruba ďalšie 4% vlastnia väčšinu zvyšných produktívnych asetov a sú tiež ohromne bohatí a mocní; kde 15% - 20% vlastní ešte nejaké zvyšky výrobných kapacít - a čo je v ich prípade hlavné,  v prospech svoj a tých, pre ktorých pracujú, si v spoločnosti monopolizujú ekonomické pozície, ktoré sú rozhodujúce pre každodenný chod hospodárstva a jeho výsledky - za čo sa tešia vysokému statusu, moci a, samozrejme, vysoko nadhodnotenému príjmu. Znamenalo by to, že sme spokojní so situáciou, kedy väčšina ľudí počas celého svojho ekonomicky aktívneho života plní príkazy a sú podriadení nielen na pracovisku, ale aj vo väčšine vlastných potrieb, nie nepodobne, ako sú občania politicky podrobovaní diktátorom v tyranských režimoch.

Ťažko si viem predstaviť človeka s plne vyvinutými mentálnymi spôsobilosťami, nepostihnutého morálnou depriváciou alebo morálne nezvráteného, ktorý by obhajoval, že menej solidarity je lepšie ako viacej, že menej rovnosti je lepšie ako viac, že menej spravodlivosti a demokracie je lepšie ako viac, že menej kontroly nad vlastným životom je lepšie ako viac, atď. Presne toto by to znamenalo, ak by sme zastávali názor, že Socializmus 2 by nemal existovať v žiadnej agende alebo programe, napriek tomu, že je potenciálne dosiahnuteľný. Samozrejme, v tomto zmysle by sme Socializmus 2 nemali z agendy dobrovoľne odstrániť.

Jestvuje však ešte jeden logický postup, ktorý mnohí ľudia používajú pri argumentácii, že Socializmus 2 patrí na smetisko dejín. Hovoria, že Socializmus 2 je jednoducho nemožný a pokúšanie sa o jeho dosiahnutie je fantazmagóriou zvádzajúcou od užitočnejších cieľov. Aj keď sme si istí, že Socializmus 2 by bol prekrásny – lebo sme morálne zdravo vyvinuté a mysliace tvory – napriek všetkému s poľutovaním cítime neprítomnosť inštitúcií, ktoré by tento systém nastolili, a preto akékoľvek úsilie o zlepšenie ekonomickej solidarity, rovnosti, spravodlivosti, spolurozhodovania, diverzity, atď., by: (A) nenaplnilo naše zámery a (B) spôsobilo značné straty vo výkonoch a/alebo iných želaných smeroch (ako povedzme v súkromí), že dosiahnuté relatívne skromné výdobytky v rovnosti, spolu-manažmente alebo v čomkoľvek inom by boli oveľa prevážené obrovskými stratami v produkcii či v súkromí, atď. Táto logika si hovorí TINA – „there is no alternative“ (niet inej alternatívy), je to slávna fráza Margaret Thatcherovej, ktorá by mala skôr znieť: „there is no better alternative“ TINBA (niet lepšej alternatívy).

Prvou odpoveďou na TINA alebo TINBA by mohla byť otázka, prečo by niekto so zdravým rozumom vypustil z úst takúto frázu z posmešnosti? Predstavme si niekoho v ktoromkoľvek historickom období vykrikovať TINA alebo TINBA v prípade otroctva, detskej práce, rozsiahlej negramotnosti alebo priemernej dĺžky života či diktatúry, atď. Každá príčetná osoba vykrikujúca TINA alebo TINBA v podobných veciach by tak pravdepodobne konala iba z ľútosti a v smútku, aj to za predpokladu, že ona alebo on tak činia potom, ako boli zničené ich posledné nádeje veľmi silnými argumentmi a dôkazmi.

Druhou odpoveďou tým, ktorí prevolávajú TINA alebo TINBA je, že v skutočnosti neexistuje absolútne žiaden iný nevyvrátiteľný argument podporujúci ich TINA alebo TINBA postoj ako ten, že ide len o hlasný pokrik niektorých sektorov populácie, chamtivo profitujúcich z tejto viery. Neexistuje nijaký podložený dôkaz alebo analytický argument, ktorý by preukázal nemožnosť a nefunkčnosť ekonomických inštitúcií splnomocňujúcich pracujúcich a spotrebiteľov na zásahy a proporcionálne rozhodovanie s ohľadom na mieru vplyvu a expozície na ich život a prostredie, či vo vzťahu odmeňovania výlučne na základe úsilia a osobnej obety,  nie vlastníctva, moci alebo výkonnosti. Taktiež nemožno tvrdiť, že rozptýlená ekonomická zodpovednosť spôsobom balansujúcim právomoci a splnomocnenie s kvalitou života by priniesla také nezdolateľné problémy, že by prevážili jej prínos. Skôr naopak. Tí, ktorí podnikli predbežné štúdie takýchto inštitúcií, ich považujú za dosť sľubné, kým obhajcovia TINA alebo TINBA akékoľvek analýzy v tomto ohľade úplne ignorujú.

Takže preto, pokiaľ niekto nevypracuje nevyvrátiteľnú zdrvujúcu analýzu, v ktorej dokáže, že rovnosť, spolu-manažment, rôznorodosť a iné žiaduce hodnoty, ktoré ostávajú súčasnými ekonomickými inštitúciami nenaplnené, sú buď: (a) nedosiahnuteľné žiadnymi inými ekonomickými zriadeniami alebo (b) samotný proces realizácie by mal za následok hrôzostrašné pochybenia, ktoré by prevýšili prípadné benefity, Socializmus 2 by mal určite ostať programovou agendou. Ba čo viac, ja tvrdím, že takýto navrhovaný ekonomický model už existuje - volá sa participatívna ekonomika - pomocou ktorej môžeme dosiahnuť ciele Socializmu 2 bez obávaných negatívnych následkov a preto by sa mal stať hodnoverným štartovacím bodom pre uskutočnenie našich ašpirácií.

Participatívna ekonomika je vlastnou implementáciu myšlienok Socializmu 2. Podrobne vykresľuje spôsob výroby, spotreby a alokácie. Rozpracováva preferované sociálne a ekonomické hodnoty vrátane solidarity, rovnosti podmienok, príjmu, diverzity, spolurozhodovania (spravodlivé proporcionálne rozhodovanie v závislosti od miery dopadov – tí, ktorých sa vec dotýka najviac, majú najsilnejší hlas). Participatívna ekonomika stojí na niekoľkých centrálnych inštitúciách: demokratické spolu-organizované rady pracujúcich a spotrebiteľov, na vyššom stupni federálne rady (namiesto autokratických hierarchizovaných korporátnych štruktúr); odmeňovanie na základe úsilia a obety (namiesto odmeňovania vlastníctva, moci či výkonnosti); vyvážená náplň práce, ktoré rovnako zmocňuje všetkých pracujúcich v ich ekonomických aktivitách (namiesto nenávidenej deľby práce a monopolu elít na informácie, vzdelanie a prístupu k rozhodovacím postom); a participatívne plánovanie (namiesto trhového alebo centrálneho plánovania).

Táto krátka esej neposkytuje dostatok priestoru na dôkladné objasnenie štruktúr, logiky a implikácií modelu participatívnej ekonómie, ale čitatelia, ktorí majú záujem môžu navštíviť http://www.parecon.org , kde sú rozhovory, eseje a dokonca celé knihy. Participatívna ekonomika je pozitívnou odpoveďou na TINA/TINBA. Je to do hĺbky vykreslená alternatíva, dostatočne detailná pre vážne kritické zváženie hodnôt a záverov, ktoré tento model ponúka.

Otázka strategickej vízie – ako sa tam dostať – je rovnako zásadná, ale siaha za možnosti tohto článku.

* * *

A čo priatelia, ktorí používajú slovo socializmus len všeobecne, ako referenciu lepšej spoločnosti? Mal by tento typ socializmu tvoriť programovú agendu ako Socializmus 3?

Problém so Socializmom 3 z môjho pohľadu vidím v: (a) môžeme používať tento termín na pomenovanie niečoho stojaceho mimo ekonomiky a (b) mali by sme ho vôbec ešte používať?

Myslím, že odpoveď na otázku (a) by mala byť nie. Po prvé, slovo socializmus neznamená nič mimo ekonomickej sféry, takže jeho používanie mimo ekonómie nič nevyjadruje.

Samozrejme, potrebujeme napríklad aj feministickú víziu a tí, ktorí usilujú o Socializmus 2, by mali tiež ašpirovať k pozitívnej feministickej vízii. To isté platí pre potrebu politickej vízie, ktorá dosiahne skutočnú demokraciu, ako aj pre kultúrnu víziu, ktorej výsledkom je spoločnosť bez rasizmu. Áno, toto znamená Socializmus 2 (z môjho pohľadu participatívnu ekonomiku) musí byť kompatibilný so stále nie úplne formulovanými víziami rodinných vzťahov a príbuzenstva, politiky a kultúry.

Ale čo otázka (b), mali by sme vôbec slovo socializmus používať? Povedali sme si, že Socializmus 2 by mal stále byť na programe a ja som navrhol participatívnu ekonomiku ako model, ktorý sa podľa mňa kvalifikuje ako implementácia Socializmu 2. Tak prečo to nenazývať ekonomika Socializmu 2 alebo participatívny socializmus? Myslím si, že slovo „socializmus“ stratilo mnoho zo svojej komunikatívnej hodnoty. Pre väčšinu ľudí z dôvodu histórie minulého storočia socializmus znamená Socializmus 1. Pre mňa a dúfam aj pre vás znamená Socializmus 2 ekonomiku, kde pracujúci a konzumenti majú kontrolu nad vlastným ekonomickým životom. Kde má  každý férové podmienky, ktoré naplno rozvinú každého talent a potenciál. Kde sa výška príjmu určí na základe vynaloženého úsilia v ich práci. Chcem, aby o tom, čo a kto to produkuje, za akých podmienok a kto to spotrebuje, bolo určované v zhode so zvyšovaním a rozvojom ľudskej životnej úrovne, pričom o všetkom rozhodnú ľudia, ktorých sa to týka alebo ich to inak postihuje. Chcem koniec hierarchie moci, bohatstva a spoločenských tried, kedy je väčšina podriadená úzkej elite. Na dosiahnutie všetkých týchto cieľov uprednostňujem inštitúcie participatívnej ekonomiky: rady pracujúcich a konzumentov, odmeňovanie na základe úsilia a obety, vyvážená náplň práce a participatívne plánovanie. Ak by niekto preukázal, že tieto inštitúcie zlyhávajú v nastolení nevyhnutných ekonomických funkcií alebo spôsobujú iné spoločenské či osobné nežiaduce vedľajšie účinky, prevažujúce vlastné výhody – tak sa jednoducho vrátim späť za rysovací stôl. Vykorisťovanie, odcudzenie, chudoba, marginalizácia, prekérna a vysiľujúca práca, produkcia pre zisk elít a už vôbec nie výnimočné bezdomovectvo, hladovanie či degradácia nie sú fyzikálne zákonitosti. Vznikajú z inštitucionálnych vzťahov nastolených ľudskými bytosťami. Nové inštitúcie, takisto nastolené ľuďmi, môžu generovať iné a oveľa lepšie výsledky. Definovanie a práca smerom k dosiahnutiu týchto nových inštitúcií by malo byť na programe ekonomickej agendy.

Zdroj: www.zcommunications.org

Preložil Dušan Krnáč

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Jaroslav
#1
Jaroslav Štefanec
10. január 2013, 09:32

Domnievam sa že ide skôr o akýsi pokus o popis niečoho,čo je najprv potrebné správne formulovať hlavne v historických a politicko-ekonomických súvislostiach.Neexistuje socializmus 1 až n. Socializmus je historická reakcia na konkrétne politicko-ekonomické procesy v spoločnosti.A dialo sa to v konkrétnych historických podmienkach a v celej šírke spoločensko-ekonomických procesov.

Čo je však najdôležitejšie je to,že sa udial v období plného rozvoja kapitalizmu t.j.priemyselnej revolúcie ako jeho materiálnej podstaty.

Nový spoločensko-ekonomický systém.ktorého zárodkom bol socializmus mal formulovaný tento projekt ako vedecko-technickú revolúciu,ktorá bola iba v zárodkoch a vznikala v lone priemyselnej revolúcie.

To že vedecko-technická revolúcia nieje vlastná kapitalizmu a ho ilikviduje sme svedkami dnes v systémovej kríze,ktorá teraz naplno prebieha.

Jaroslav

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
10. január 2013, 23:41

Aj keď priamo s niektorými tézami participatívnej ekonomiky (PARECON-u) tak ako ich hlása práve Michael Albert, nemôžem ako ekonóm a národohospodár súhlasiť,

týmto jeho článkom si ma získal, pretože si tiež myslím, že

"Distribúcia príjmov a bohatstva sú typicky spravodlivejšie v Socializme 1 ako v porovnateľných kapitalistických ekonomikách, s väčším dôrazom na sociálne podmienky tých, ktorí sú na tom horšie. .

Nemôžem si pomôcť, ale moja generácia v prakticky existujúcom socializme zažívala oveľa menej stresu, dezilúzie zo života a dokázala sa viac tešiť zo života v sociálnych istotách a četite sa ako chcete, v kolektívnom živote, ako to majú v dnešnom "reálnom kapitalizme" dnešní mladí. Nezávidím im ani ich obavy o budúcnosť, ani ich chronický pocit neistoty, ani ich dezilúzie o svete, demokracii a spravodlivosti, ani ich nasrdenosť vidiac úplne pokrivené medziľudské vzťahy... a to všetko vyplýva len a len z toho základného - z nespravodlivého distribuovania bohatstva a mizivý, alebo skôr falošný dôraz na zlepšovanie sociálnych podmienok členov spoločnosti. "

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#3
Peter Zajac-Vanka
10. január 2013, 23:58

Radšej teda Socializmus 3 - a to pevne stojaci na ekonomických a výrobných základoch spoločnosti

Pre zmenu nesúhlasím s tézou

"Socializmus 2 - Nezabúdajme, že Socializmus 2 nepredpokladá špecifické inštitúcie pre svoj druh ekonomiky..."

pretože práve toto je iba tá obhajoba Pareconu M.Alberta a odmietanie akéhokoľvek možného iného výrobno-ekonomického usporiadania socialistickej spoločnosti..

Ak M.Albert uvádza :"Otázka strategickej vízie – ako sa tam dostať – je rovnako zásadná, ale siaha za možnosti tohto článku. ", je potrebné polemicky odpovedať, že nejaký ten SOCIALIZMUS 3 bez podstaty ekonomickej základne nemôže existovať. Skôr by som uviedol, že Parecon ako systém nepredpokladajúci špecifické inštitúcie pre svoj druh ekonomiky je iba obdobou maoistických vízií "späť na vidiek", ktoré sa síce v "ideálnom svete" utopicky môžu rozvíjať, ale v skutočnom svete už máme skúsenosť, kam viedli ideové pokusy o "návrat na vidiek a prezodeľovanie do jedného suda", nielen v najzvrátenejšom podaní Polpotovcov v Kambodži ( a tým diskreditácie vidieckeho spôsobu komunitného života dosahovaného násilím a označené za *"komunistické" praktiky), ale i Čínskych maoistických pokusov o "skoky" na čínskom vidieku pred a počas Maovej "kultúrnej revolúcie", ale nakoniec i z našej vlastnej histórie "náboženského táboritizmu", keď následovníci Jana Husa počas husitských hnutí vytvárali komunity a najznámejší z nich bol Tábor, kde sa všetok majetok odovdával dobrovoľne a vo viere do sudov a prerozdeľoval všetkým "podľa potreby", pričom sa každý husita snažil a usiloval čo najviac ( i keď nie s uspokojivým hospodárskym výkonom.... história žiaľ nepustí).

 

Preto tá poznámka "Otázka strategickej vízie – ako sa tam dostať" – je najzásadnejšia pre budúcnosť Socializmu.

A nedá mi, aby som neargumentoval, že najlepšie má momentálne túto otázku strategickej vízie socializmu prepracovanú D.Schweickart v diele Ekonomická demokracia. Postupuje "odtiaľto -tam" presne podľa moderných a overených postupoov stratégie a rozvoja organizácie - a my predsa chceme socializmus dostať do života a teda vytvoriť organizáciu socializmu, nechceme predsa byť náboženstvom - či?.

"

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984