Reklama

Je vlastenectvo krokom k fašizmu?

(Kto sú trápnučkí fašisti?)
Počet zobrazení: 3313

Pred dvoma týždňami diskutovali Michal Havran a europoslanec Richard Sulík; ich diskusia mala vyriešiť spor, či pán europoslanec je „trápnučký fašista“, alebo nie je.
Nedôstojný a skutočne trápny priebeh diskusie túto otázku nevyriešil.
Zdá sa mi však, že tento pojem má čosi do seba. Jemný výsmech, no silnejší ako irónia, je vhodný pre poľutovaniahodnú osobu, ktorá tápe v dnešnom svete a nevie, kde je sever. Preto stojí za to, aby sme sa v kontexte s ďalšími vyjadreniami Michala Havrana hlbšie zamysleli a pokúsili sa určiť, komu toto označenie patrí.

Michal je mladý, vzdelaný muž, ktorý sa chce postaviť na čelo všetkých antifašistov, proti každému populizmu a nacionalizmu.

Dostáva sa až do takého „raušu“, že fašistami sú temer všetci, ktorí s ním nesúhlasia.
Jadrom jeho koncepcie je téza, že „tradičné hodnoty boli doteraz cestou do minulosti“. Je presvedčený, že tradičné hodnoty boli iba zdrojom vojnových konfliktov a príčinou stovák miliónov mŕtvych. Preto treba celú minulosť radikálne odmietnuť.
Základom jeho novej ideológie je človek budúcnosti, ktorý sa nebude riadiť minulosťou plnou krvi, ale TEXTAMI, ktoré sa pričinili o rozšírenie práv pre minoritné skupiny a jednotlivcov.
Podľa jeho názoru tieto TEXTY nás zaväzujú „k zodpovednosti za priateľstvo medzi krajinami, za hľadanie toho, čo nás spája na ochranu najslabších“.
Rozumiem tomu tak, že ide o nové TEXTY o ľudských právach, multikulturalizme, politickej korektnosti..., dopĺňajúce staršiu legislatívu, ktorá je súčasťou dnešných liberálnych právnych poriadkov. Ich cieľom je zabezpečiť šťastný život budúcich, plne slobodných indivíduí.
Podmienkou účinnosti týchto TEXTOV je zbaviť sa všetkej kresťanskej etiky a riadiť sa všeľudskými hodnotami.
Ideológovia nového náboženstva nepociťujú potrebu dať na papier svoju vlastnú víziu, odvolávajú sa na všeobecne platné legislatívne TEXTY, takže ani nepoznáme hlavného vykladača tejto viery.

Absencia autorov, historického kontextu, metodológie TEXTOV je neobvyklý jav, ak má ísť o zásadne novú víziu sveta. Tu je priestor aj pre Michala.

Zmysel tohto programu je rozširovanie ľudských slobôd na všetky skupiny občanov, resp. na jednotlivcov, ktorým doteraz boli upierané. Predmetom tohto nového náboženstva sú gayovia, transsexuáli, nedoriešené vzťahy žien a mužov...
„Národné“ legislatívne TEXTY sa odvodzujú z medzinárodných konvencií a zmlúv. Keďže princípy týchto textov už boli schválené najvyššími autoritami, akým je OSN..., netreba otvárať k nim žiadnu diskusiu. Ideológovia hnutia trvajú iba na tom, aby proces implementácie bol čo najrýchlejší a aby sme nezaostávali za inými krajinami.
Kontrola ratifikácie, ako aj celého procesu dodržiavania TEXTOV si vyžaduje vytvoriť štruktúru mimovládiek a nezávislých nadácií.
Pre stúpencov tohto náboženstva je príznačné sociálne inžinierstvo, t. j. uvedomelá a vysoko racionálna výchova na základe TEXTOV – vytvorenie nového človeka vychádzajúce z ich presvedčenia, že kresťanskú etiku treba nahradiť ľudskými právami a svet bude bez vojen.
Toto presvedčenie sa dá označiť nielen za nevedecké, ale aj prostoduché.
Je naivné si myslieť, že TEXTY vylučujú a zamedzujú vznik vojnových konfliktov. Stačí sa pozrieť na Blízky a Stredný východ, Líbyu, Ukrajinu a je zrejmé, že „moderné a progresívne“ TEXTY nepomáhajú, tak ako nepomohlo ani staré kresťanské desatoro.

Michal je presvedčený o tom, že Slovensko zaostáva za rozvinutými demokraciami, a preto náš boj musíme urýchliť a orientovať ho najmä proti všetkému, čo je spájané s národom, vlastnými tradíciami...

Vlastenectvo je iba akousi zásterkou, za ktorou sa skrývajú stúpenci nacionalizmu, čo musí logicky prerásť do šovinizmu a zákonite vyústiť do fašizmu.
Spojenie vlastenectva s nacionalizmom a fašizmom vysvetľuje, prečo je odrazu tak veľa fašistov v našom národe. Možno si ani sám propagátor TEXTOV neuvedomuje, že to nie je výsledok reality, ale jeho vlastnej definície fašizmu – a teda jeho fantázie.
Zápas o národné obrodenie, jazyk, priznanie národných práv... je preňho zbytočný zápas, ktorého výsledkom nemôže byť nič iné, iba pogromy na Rómov, židov, moslimov...
Pripusťme, že je to tak, že treba skutočne vymazať z hláv nášho ľudu kresťanské a romantické predstavy, na základe ktorých sme ako národ vznikli a nahradiť ich hodnotovými, humanistickými a všeľudskými TEXTAMI.
Zmena kresťanskej etiky na všeľudskú sa môže udiať pomerne rýchlo, a to legislatívnou cestou, t. j. prijatím nových zákonov (TEXTOV). Náboženstvo možno nahradiť vedou, resp. ateizmom a do centra pozornosti dať iba starosť o individuálnu slobodu a maximalizáciu vlastnej spotreby.

Tento program nie je principiálne ničím novým, iba rozšírením programu liberálnych a neoliberálnych politík a ľudsko-právnej legislatívy.

Ak vyhlásime Svätopluka, Veľkú Moravu za nejestvujúce entity a vyfabulované mýty, potom možno považovať aj ich boj za nezmyselný a reakčný.
Premena Slovákov v bezmenné etnikum by mohla potom uľahčiť prijímanie všeobecnej, univerzálnej etiky ľudských práv.
Zápas o národné uznanie domyslený do dôsledkov iba ekonomicky zhoršil život etnika na našom území.
Uznanie vlastného jazyka iba skomplikovalo našu integráciu do väčších národných celkov. Boj proti Germánom, Maďarom z pohľadu všeľudských hodnôt a ľudských práv je to, čo spomalilo náš civilizačný rast a zaostávanie slovenského etnika.
Zápas o uznanie slovenského jazyka je ukážkou zbytočne vyplytvanej energie, ktorú sme investovali do bezvýznamného jazyka. Táto skutočnosť je skôr dôkazom šovinistickej arogancie nášho etnika, nakoľko jeho príslušníci sa odmietli naučiť či prevziať maďarský, resp. nemecký jazyk.
Romantické predstavy, že etnikum, ktoré žije medzi Tatrami a Dunajom, by mohlo mať nejaký osobitný a zvláštny prínos pre všeľudské a humanistické spoločenstvo, sú preto naivné a nebezpečné. To, či mali nejaký význam pre jeho členov v minulosti, je z pohľadu ďalekej budúcnosti nepodstatná otázka.
Jednoducho, dnes je anachronizmom zaoberať sa svojou minulosťou, históriou, národnými zápasmi, pretože, ako oni hovoria, nejde o nič iné, iba o „antropologický a psychologický blud“.
Preto úsilie ľudsko-právnych bojovníkov treba skoncentrovať na rozloženie posledných jestvujúcich štruktúr národného odporu.
Legislatívna podpora rozkladu klasickej rodiny, ochrana bizarných menšín a totálny rozchod s minulosťou sú nevyhnutnými požiadavkami na ceste k dosiahnutiu humanistickej a všeľudskej spoločnosti do jedného celosvetového etnika.

Michal chce patriť na čelo týchto novodobých revolucionárov, ktorí na základe nových legislatívnych TEXTOV vytvoria Nového človeka.

Mnohí jeho spolubojovníci, ktorým sa nie celkom pozdáva toto nové náboženstvo, radšej zostávajú v anonymite.
Je pravdou, že základný konštrukt vytvorenia Nového človeka ako nevyhnutného predpokladu pre vznik univerzálnej všeľudskej spoločnosti či štátu má veľa podobností s predstavami Karola Marxa.
Jeho predstava vytvoriť budúceho človeka na báze ekonomického oslobodenia od všetkých foriem vykorisťovania a všetkých foriem odcudzenia sa v praxi ukázala nerealizovateľná.
Pre sovietsky štátny systém jeden z typov nového človeka predstavoval napr. Pavlik Morozov, ktorý udal svojich rodičov, lebo ukryli obilie pred červenoarmejcami...
Hitlerov Nadčlovek, chápajúci kresťanské hodnoty ako zlo, ktoré oslabilo Germánov, považoval za nutné sa ich rýchle zbaviť. Avšak aj tento produkt šialenej mysle musel zdvihnúť iba hore ruky na rozbombardovaných ruinách Tretej ríše...
Uvedené predstavy sa opierali o totalitné spoločnosti. Každá z nich síce z iných príčin, ale všetky požadovali zamietnutie kresťanských hodnôt, vlastnej histórie a minulosti a vytvorenie novej, dokonalej spoločnosti. Marx, Stalin, Hitler vychádzali z predstavy, že v záujme  revolúcie alebo vyššej spravodlivosti všetkých odporcov možno fyzicky zlikvidovať, a tak presadiť svoju víziu novej spoločnosti.
Humanistická vízia, založená na TEXTOCH ľudských práv je „soft“. Odlišuje sa tým, že nepožaduje likvidáciu svojich odporcov, chce ich iba vystaviť na pranier pred všetkými slobodnými indivíduami a minoritami a ukázať celej spoločnosti, aký ponižujúci trest čaká všetkých fašistov.

Či sa to Michalovi páči alebo nepáči, jeho predstava všeľudskej humanistickej spoločnosti (ako aj spôsob jej dosiahnutia) je totalitná vo viacerých parametroch.

Jeho humanizmus preto považujem iba za pseudohumanizmus.
Za autorov tohto pseudohumanistického náboženstva sa dnes považujú radikálni buriči z európskych a amerických univerzít z konca 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia. Keďže teoreticky svoje učenie opierali o Marxovo dielo, aj sami sa často označovali za neomarxistov. Títo revolucionári po neúspešných rebéliách vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku..., po opustení univerzít dosiahli významné posty v politických stranách a štátnej administratíve.
Slovensko nebolo postihnuté týmto utopickým bacilom, pre ktoré v socialistickom Československu v tom čase neboli „vhodné“ podmienky.
Možno aj preto sa objavila ostrá kritika najprv v krajinách V4 k týmto pseudohumanistickým bludom a až potom vo vyspelých západných demokraciách.
Tento postoj nie je charakteristický len pre politické špičky krajín V4, ale aj pre väčšinu ich obyvateľstva.
Mohlo by sa zdať, že je to logický výsledok komunistického zaostávania našich občanov za vyspelými európskymi krajinami, kde sa to aj takto vysvetľuje.
Ak si však položíme otázku, za ktorými krajinami konkrétne, máme taký veľký evolučný deficit, vidíme, že myšlienka zaostávania je sporná.
Utópie a nereálne predstavy revoltujúcich študentov zo 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia rozdeľujú už nielen Západ a Východ, ale aj jednotlivé krajiny Západu zvnútra.
Veď, ako by sme mohli vysvetliť fakt, že najstaršia demokracia v Európe má už dosť tohto sterilného pseudohumanizmu a zlého riadenia EÚ zo strany Nemecka? Ako je možné, že táto najvyspelejšia demokracia Európy končí v tomto spolku „šťastnej budúcnosti“ a hľadá alternatívu, ktorá by zodpovedala názorom a tradíciám majoritnej časti britských občanov? Rovnako sa možno pýtať, ako je možné, že Francúzsko, ktoré prinieslo heslo tohto náboženstva, t. j. rovnosť, bratstvo, sloboda, sa trasie pred Marine Le Penovou, ktorá považuje oficiálnu ideológiu EÚ nanucovanou Nemeckom, za neprijateľnú?
Sú aj ďalšie krajiny, ktoré sa začínajú búriť proti pseudohumanizmu anonymných revolucionárov.

Už aj občania ďalších krajín dvadsaťsedmičky začínajú vyznávať kritické názory občanov krajín V4, ktoré boli doteraz považované za zaostalé, profašistické a nesolidárne spoločnosti.

Dnes už aj médiá týchto krajín musia na základe brexitu priznať, že politické špičky s mimovládkami nereprezentujú názory majoritnej časti občanov, ale, naopak, ich fanatizmus ich dovádza až k zrade svojich občanov.
Snaha týchto ľudí vyburcovať spoločnosť na záchranu tohto pseudohumanizmu tým, že zveličujú význam a počet fašistov, je nielen márna, ale aj prehlbuje krízu v EÚ.
Úsilie obviniť každého, kto nestojí na strane tohto náboženstva, za potenciálneho fašistu a podozrivého človeka, stráca účinnosť. Rátali s tým, že každý, aby sa vyhol tomuto protiľudskému označeniu, začne opakovať bludy z kuchyne ich ideológie. Zdá sa však, že tak, ako to nefunguje v EÚ, Veľkej Británii, v USA, tak to nebude fungovať ani na Slovensku.
Smiešnosť a prekuknutie tejto pochybnej metódy nás oprávňuje, aby sme ich označili menom, ktoré si sami vymysleli, a povedali im otvorene, „páni, ste trápnučkí fašisti“.

Priemer: 4.5 (45 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama