Reklama

KARL MARX

(K dvestoročnici narodenia)
Počet zobrazení: 2735

karl_marx.jpgZákladným stavebným kameňom moderného socializmu, respektíve komunizmu, je Marxovo dielo, ktoré sa stalo dominantnou filozofiou revolučného socializmu najmä v poslednej tretine 19. storočia a potom patrilo k najvplyvnejším politickým doktrínam 20. storočia. Karl Marx (1818 – 1883) sa narodil 5.mája presne pred dvesto rokmi v nemeckom Trevíre, v mladosti pôsobil ako radikálno-demokratický novinár a pre svoje podvratné myšlienky sa musel skrývať pred štátnou mocou po viacerých európskych krajinách, pôsobil v Belgicku, vo Francúzsku, až napokon zakotvil v anglickom Londýne, kde prežil väčšinu svojho života a kde je aj pochovaný. Bol zakladateľ a líder Prvej internacionály (1864 –1876), voľného medzinárodného združenia robotníckych strán a hnutí. Skôr ako politik sa však preslávil svojimi ekonomickými, filozofickými a politickými prácami.
 

Život Karla Marxa
 

Marx sa narodil v pruskom Trevíre v židovskej rodine. Jeho otec bol pôvodne rabín menom Herschel Mordechaj, neskôr konvertoval na protestantizmus, aby mohol pokračovať v právnej praxi. Marxovci boli liberálna rodina s mimoriadne širokým intelektuálnym záberom. Marx študoval právo v Berlíne na dnešnej Humboldtovej univerzite, kde sa dostal pod vplyv mladohegelovskej filozofie. Profesionálnu dráhu začínal ako radikálny liberálny novinár v Kolíne, kde písal pre vplyvné noviny Rheinische Zeitung. V roku 1843 sa oženil s Jenny von Westphalen, ktorá pochádzala z aristokratickej rodiny, z ktorej neskôr vzišli zakladatelia slávnej firmy Philips. Marx mal sedem detí, no štyri zomreli ešte v útlom veku, keďže Marxovci v Londýne žili v prvých rokoch v extrémne chudobných pomeroch. Ešte pred exilom do Londýna, v ktorom Marx strávil väčšinu života, pôsobil v Bruseli, Paríži či v Kolíne. V roku 1844 spoznal v Paríži Friedricha Engelsa, ďalšieho nemeckého komunistu, s ktorým potom celý život spolupracoval a ktorý mu aj finančne pomáhal. V Bruseli spolu s Engelsom založil Zväz komunistov, pre ktorý na prelome rokov 1847 a 1848 napísali slávny Manifest komunistickej strany. Krátko ešte pôsobil v Kolíne, odkiaľ v roku 1849 utiekol do Londýna, kde zostal až do svojej smrti v roku 1883. Privyrábal si ako korešpondent amerických novín New York Daily Tribune.

Okrem intelektuálnej činnosti ďalej politicky pôsobil vo Zväze komunistov, neskôr stál v šesťdesiatych rokoch na čele Prvej internacionály, medzinárodného združenia robotníckych strán a hnutí, kde zvádzal ideologický súboj s anarchistami. V tomto období, v roku 1867 vydal aj prvý zväzok svojho slávneho Kapitálu (vyšiel v nemeckom Hamburgu). Zvyšné dva zväzky vyšli až posmrtne vďaka Engelsovi. Marx mal zlostnú povahu a ťažko vychádzal s ľuďmi. Mal prezývku Maur, keďže mal tmavú pokožku a husté čierne vlasy. Celý život mal zdravotné problémy. Koncom svojho života navštívil Karlove vary a bol aj v Egypte. Zomrel v Londýne v roku 1883, pochovaný je na cintoríne Highgate na severe Londýna. Všetky jeho tri dcéry niesli meno Jenny po svojej mame: najstaršia Jenny si vzala za manžela Charlesa Longueta, francúzskeho radikálneho novinára; Laura Marxová sa vydala za francúzskeho marxistu Paula Lafargua a najmladšia dcéra Eleanor si za manžela vzala britského komunistu Edwarda Avelinga. Laura a Eleanor svoj život ukončili samovraždou. Marx sa stal po svojej smrti symbolom komunistického hnutia a najvplyvnejším politickým filozofom v 20. storočí. Je po ňom pomenovaná aj jedna planétka.
 

Historický materializmus
 

Marxovo dielo sa zvykne deliť na rané a zrelé, pričom v raných spisoch Marx pôsobí ako radikálny humanista a skôr utopický komunista, kým zrelé dielo má skôr štrukturalistický nádych, Marx má oveľa vedeckejšie metódy a rozvíja filozofiu historického materializmu, ako aj ekonomickú analýzu kapitalizmu, ktorá mu priniesla svetový ohlas.

Jeho filozofia sa opiera o metódu historického materializmu, ktorú Marx najjasnejšie sformuloval v diele Ku kritike politickej ekonómie a podľa ktorej ekonomická základňa determinuje politickú, právnu a morálnu nadstavbu. Nie je to vedomie, čo určuje spoločenské bytie, ale naopak – spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie. V Nemeckej ideológii sa Marx vyjadruje jasne, že „morálka, náboženstvo, metafyzika a ostatné ideológie a im zodpovedajúce formy vedomia strácajú zdanie samostatnosti. Nemajú dejiny, nemajú vývoj, ale ľudia, rozvíjajúci svoju materiálnu výrobu a svoje materiálne styky, menia s touto skutočnosťou aj svoje myslenie a produkty svojho myslenia. Život nie je určovaný vedomím, ale vedomie je určované životom.. Základom všetkého je ekonomika, od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Výrobné vzťahy sa historicky líšia a od nich závisí, aké ideologické, právne či politické predstavy prevládajú v konkrétnej epoche. Neplatí argument idealistov, že kľúčové je to, čo si myslíme, a od našich ideí potom odvíjame realitu: je to presne naopak. Naše myslenie je iba odrazom prevládajúceho výrobného spôsobu a všetky „pravdy“ našej epochy sú pravdami iba preto, lebo pomáhajú reprodukovať výrobný systém, ktorý je aktuálny.
 

Kapitalizmus nie je večný
 

Pri aplikácii tejto metódy možno v histórii rozoznať viacero spoločensko-ekonomických formácií, ktoré sa líšia spôsobom výroby a rozdeľovania produktov. V Nemeckej ideológii Marx rozoznáva štyri takéto formácie:

1. primitívny komunizmus čiže kmeňové zriadenia,
2. otrokárstvo,
3. feudalizmus,
4. kapitalizmus.

Všetky morálne, politické i právne idey sú v každej epoche derivátom práve výrobného spôsobu a sú preto historicky relatívne. V tomto smere Marx nasleduje Hegla, ktorý takisto skúmal dejiny a hľadal historické zákonitosti. Marx si osvojil Heglov názor, že hnacou silou historických zmien je dialektika, a teda rozpor, konflikt, protirečenia, a tak pokrok je v podstate výsledkom vnútorných rozporov. Ako sa vyjadril Engels, Marx však postavil Hegla z hlavy na nohy tým, že túto Heglovu dialektiku zbavil idealizmu a vykladal ju materialisticky: nezáleží na ideách či na duchu, ale naopak, záleží na materiálnych predpokladoch života spoločnosti, a teda na ekonómii. Podstatné sú rozpory, ktoré sa týkajú výrobného spôsobu. Tieto rozpory proti sebe vždy stavajú spoločenskú triedu utláčateľov a spoločenskú triedu utláčaných.
 

Triedny boj je fakt, nie želanie
 

Zákon dejín Marx teda nachádza v triednom boji, ktorý prebieha v každej historickej epoche: v otrokárstve je to boj otrokárov a otrokov, vo feudalizme boj feudálov a poddaných, až napokon v kapitalizme je to triedny boj proletariátu (tak nazýval triedu priemyselných robotníkov) a buržoázie (ako nazýval triedu vlastníkov kapitálu, resp. kapitalistov). Tieto triedy majú antagonistické záujmy, a teda sú vzájomne nezmieriteľné. Nezáleží na tom, či je konkrétny podnikateľ dobrosrdečný človek, alebo konkrétny robotník zloduch: podstatné sú objektívne záujmy, ktoré majú v štruktúre výrobných vzťahov. Objektívnym záujmom podnikateľa je vykorisťovať robotníka, aby mal čo najvyšší zisk; objektívnym záujmom robotníka je odstrániť vykorisťovanie, aby mohol viesť dôstojný život.

Marx argumentuje, že triedny boj v kapitalistickej spoločnosti zákonite vyhrá robotnícka trieda a kapitalizmus bude nahradený vyšším výrobným spôsobom, ktorým je komunizmus. Daný vývoj považoval za zákonitý, pretože odrážal dejinnú nevyhnutnosť. Tento fatalistický moment v Marxovom diele mal mimoriadne mobilizačný vplyv na robotnícke hnutie, ktoré uverilo, že je nositeľom nevyhnutného víťazstva proletariátu. Marxova teória dejín je totiž teleologická, a to preto, že dáva dejinám skrytý zmysel čiže účel, ku ktorému dejiny smerujú, a tým je beztriedna komunistická spoločnosť. Na rozdiel od utopických socialistov Marx netvrdí, že komunizmus je morálne žiaduci, ale že je nevyhnutný. Zároveň však oslabuje svoj fatalizmus, keď naznačuje, že komunizmus nepríde automaticky, ale bude výsledkom triedneho boja a víťazstva robotníkov: v Marxovej teórii teda ide o výbušnú kombináciu fatalizmu a aktivizmu, ktorú umožňuje dialektická metóda.
 

Ide o ekonomiku, hlupák!
 

Marxov historický materializmus oslabil liberálne a konzervatívne teórie o prirodzenosti kapitalizmu, pretože poukazoval na to, že v celých ľudských dejinách sa striedajú rôzne výrobné spôsoby a každý o sebe tvrdí, že je prirodzený a večný: tak to bolo v prípade ideológií, ospravedlňujúcich otrokárstvo, tak to bolo aj pri dominancii kresťanskej doktríny, ktorá sa hodila pre feudálny výrobný spôsob, a tak to je aj v prípade liberalizmu, ktorý slúži na reprodukciu kapitalizmu. Kým ideológia otrokárstva považovala otroctvo za absolútne prirodzené, rovnako aj ideológia kresťanstva trvala na tom, že spoločnosť má byť hierarchická, poddaní sa majú správať disciplinovane a individualizmus je nemorálny a zlý. Kapitalizmus, naopak, takéto obmedzenia individualizmu nepotrebuje: na svoj rozvoj potrebuje ideológiu, podľa ktorej sú ľudia racionálni individualisti, ktorí slobodne uzatvárajú zmluvu v honbe za materiálnym ziskom. Od toho sa odvíja dominancia liberalizmu v kapitalistickej ére. Podľa Marxa je ideológia vždy iba falošným vedomím, ktoré slúži aktuálnemu výrobnému spôsobu.

Podstatou historického materializmu je, že dejiny sa vyvíjajú podľa toho, ako je organizovaná ekonomika, resp. ako sa v konkrétnom období organizuje výroba. Vo chvíli, keď dôjde ku skríženiu, resp. nesúladu medzi výrobnými silami (napr. človek, pracovné prostriedky) a výrobnými vzťahmi (napr. vlastnícke vzťahy) dochádza k revolučnej zmene a jeden výrobný spôsob nahrádza iný. Povedané jednoduchšie, len čo výrobný spôsob naráža na svoje hranice a nedokáže byť vzhľadom na svoju základnú filozofiu dostatočne produktívny, dochádza k jeho premene na iný výrobný spôsob. Dôvodom nie sú morálne doktríny ani ideológie. Dôvodom je vždy ekonomika. Morálka, právo a filozofia sú len následnou racionalizáciou daných zmien. Ako Marxa dopĺňa Friedrich Engels, spoluautor mnohých jeho fundamentálnych diel, „na tomto fakte, a nie na predstavách toho alebo onoho knihomoľa o práve a bezpráví, sa zakladá presvedčenie moderného socializmu o jeho nevyhnutnom víťazstve“. Kľúčom k Marxovej filozofii historického materializmu je analýza spoločenského bytia, a teda pochopenie ekonomických zákonov, na ktorých stojí výrobný spôsob. Preto Marx logicky obracia pozornosť od filozofie k ekonomike.
 

Vykorisťovanie ako podstata kapitalizmu
 

V Marxovej ekonomickej teórii je kľúčová jeho teória nadhodnoty, ktorú odvíjal od pracovnej teórie hodnoty, charakteristickej pre klasickú politickú ekonómiu, najmä Davida Ricarda. Podľa pracovnej teórie hodnoty je hodnota tovaru daná prácou, potrebnou na jeho výrobu. Marxova téza, ktorú rozvíja vo svojom kľúčovom diele Kapitál, znie, že produkt práce robotníka si privlastňuje kapitalista, a teda vlastník výrobných prostriedkov, čím sa však priživuje na cudzej práci. Kapitalista zároveň platí svojmu zamestnancovi často iba životné minimum, ktoré je absolútne neadekvátne hodnote jeho pracovnej sily.

Zamestnanec, resp. robotník sa so zamestnávateľom, resp. kapitalistom dohodne na pracovnej zmluve, podľa ktorej bude určitý čas pracovať zamestnanec pre zamestnávateľa. Táto zmluva je síce dobrovoľná, ale je zvyčajne uzatvorená v mocensky nerovnovážnych podmienkach, a teda neodráža skutočnú slobodu robotníka. Vinou takejto zmluvy potom dochádza k vykorisťovaniu, čo je kľúčový Marxov pojem. Pracovný čas, v ktorom pracuje robotník pre kapitalistu, je možné rozdeliť na dve etapy. Prvá etapa by postačovala na reprodukciu robotníka (zabezpečila by mu obživu a základné potreby), druhá etapa je tzv. nadpráca. Kapitalista podľa Marxa platí robotníkovi mzdu, ktorá je ekvivalentom prvej etapy pracovného času, ale privlastňuje si to, čo vzíde z nadpráce robotníka. Privlastňuje si teda nadhodnotu.
 

Kto dostane nadhodnotu?
 

Je zrejmé, že nebyť toho, že človek je schopný vyrobiť viac, než zužitkuje, nikdy by nemohla vzniknúť trieda kapitalistov. Kapitalizmus, podobne ako všetky predchádzajúce spoločensko-ekonomické formácie, vrátane otrokárstva či feudalizmu, utvára donucovací vzťah, ktorý núti bezprostredných výrobcov, t. j. zamestnancov, vykonať viac práce, než si vyžaduje úzky okruh ich vlastných životných potrieb. Inými slovami, kapitalistický spôsob výroby spočíva v podnecovaní cudzej pracovitosti a vysávaní nadpráce z námezdne pracujúcich. Od minulých spoločensko-ekonomických formácií sa pritom kapitalizmus odlišuje len formou, ktorou sa nadpráca „vymačkáva“ od bezprostredných výrobcov.

Nadpráca je teda v rámci týchto výrobných vzťahov neplatenou prácou a nadhodnota, ktorá touto nadprácou vzniká, je ziskom pre kapitalistu, nie pre toho, kto ju vyrobil. Inak povedané, pracujúci spotrebuje väčšinu pracovného dňa na výrobu nadhodnoty (resp. zisku), ktorú si medzi seba rozdelia rôzne osoby pod rôznymi zámienkami. Kapitalistický výrobný spôsob teda určuje spôsob distribúcie, podľa ktorého vlastník získava produkty cudzej práce, čo je podľa Marxa aktom vykorisťovania. Základom vykorisťovania je teda oddelenie vlastníctva od práce.
 

Moralizovať nestačí
 

V rámci kapitalizmu by bolo pochopiteľne iracionálne, ak by kapitalista zamestnával človeka, ktorý mu neprináša žiadny zisk. Z hľadiska kapitalistických výrobných vzťahov ide teda o racionálny spôsob distribúcie. To Marx nijako nespochybňuje. Vôbec sa nevenuje morálnej kritike, ktorú kritizuje v prípade utopických socialistov. Kapitalizmus považuje v porovnaní s feudalizmom za pokrokovejší, efektívnejší a produktívnejší výrobný spôsob, ale upozorňuje na protirečenia, ktoré sú tomuto výrobnému spôsobu imanentné a ktoré povedú k jeho zániku. Hovorí, že kapitalizmus nevyhnutne prežíva ekonomické krízy, ktoré sú cyklickými krízami z nadvýroby. Ak totiž robotnícka trieda dostáva iba núdzové mzdy, potrebné na jej prostú reprodukciu, zákonite nemôže byť kúpyschopným dopytom pre výrobky, ktoré buržoázia ponúka na trh.

Zisk kapitalistu stále klesá, a to ho núti, aby znižoval mzdy pre robotníkov. Dochádza teda k nepretržitému zbedačovaniu robotníkov, ktorému Marx hovorí pauperizácia. To však prináša opakované krízy, pretože o to väčšia je nadvýroba a o to viac klesá zisk podnikateľov. Každá ďalšia kríza bude podľa Marxa hlbšia než krízy predchádzajúce a miera zisku bude dlhodobo klesať. Zánik kapitalizmu je nevyhnutný. Toto Marxovo posolstvo sa opätovne ukazuje v krízovej ére globalizovaného kapitalizmu. Ako píše Ladislav Hohoš: „Najmä po prevratoch z konca 90. rokov, keď sa odstránili posledné bariéry, je evidentné, že globalizácia reprezentuje hlavný megatrend svetovej civilizácie na počiatku druhého milénia: zdá sa, akoby absentovali akékoľvek zábrany vo vzťahu k nastoleniu globálneho kapitalizmu v horizonte najbližšieho štvrťstoročia, uvedené sa však netýka protirečení, ktoré sú imanentné samému procesu jeho rozširovania. Globalizácia, ktorej zásadným prejavom je rozširovanie svetového trhu, je spätá s jednotlivými fázami priemyselnej revolúcie, ale aj politickými peripetiami od polovice 19. storočia (chronologicky a tematicky zodpovedá Marxovmu a Engelsovmu Manifestu).“
 

Dosť bolo odcudzenia
 

Marx sa vo svojom diele venuje predovšetkým analýze kapitalizmu. O tom, ako bude vyzerať komunistická spoločnosť, sa zmieňuje len sporadicky. Najznámejšia je jeho pasáž z Nemeckej ideológie, v ktorej tvrdí: „V komunistickej spoločnosti, kde nikto nemá výhradné pole pôsobnosti, ale každý sa môže stať vynikajúcim v hociktorom odbore, v ktorom si želá, spoločnosť reguluje všeobecnú produkciu a toto mi robí príležitosť robiť jednu vec dnes a inú vec zajtra, poľovať ráno, rybárčiť popoludní, večer pásť dobytok, kritizovať po obede tak ako chcem, bez toho, aby som sa stal poľovníkom, rybárom, pastierom alebo kritikom.“

Kým v zrelom období sa Marx zameriaval na ekonomické otázky, v raných prácach zdôrazňoval, že komunistická spoločnosť musí eliminovať odcudzenie, ktoré je typické pre kapitalistickú výrobu. Na analýzu odcudzenia sa zameral najmä v Ekonomicko-filozofických rukopisoch, ktoré v 20. storočí mimoriadne ovplyvnili neomarxistickú filozofiu, resp. západný marxizmus. Marx si všíma, že kapitalizmus odcudzuje ľuďom produkty ich práce, ktoré si privlastňuje niekto iný. Pracujúci ľudia sú odcudzení aj v pracovnom procese, ktorý je typický automatizáciou a netvorivou rutinou. Navyše, v kapitalistickej spoločnosti sú jednotlivci poháňaní k tomu, aby si sebecky hľadeli každý svoj vlastný záujem, a tak sú odcudzení aj svojim blížnym, a teda ľudskému rodu. Marxovým konečným zámerom nebolo len zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ale aj odstránenie deľby práce, ktorá takisto plodí odcudzenie.
 

Komunizmus 1.0: Každému podľa jeho práce
 

Základným definičným znakom komunizmu je spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Marx je presvedčený, že nadhodnota by podľa neho mala patriť tomu, kto sa podieľal svojou prácou na jej vytvorení, a nie tomu, kto sa priživuje na cudzej práci len vďaka tomu, že vlastní výrobné prostriedky. Výrobné prostriedky by teda mali byť podľa Marxa prevedené z rúk jednotlivých kapitalistov do rúk celej spoločnosti, ktorá by spravodlivo odmeňovala pracujúcich podľa ich vykonanej práce.

Dostávame sa tak k projektu socialistickej spoločnosti, v rámci ktorej Marx hovorí o distribučnej zásade „každému podľa jeho práce“. Ide o prvú fázu komunistickej spoločnosti, ktorej sa tradične hovorí socializmus, hoci Marx toto označenie nepoužil. Tvrdil, že v prvej fáze komunistickej spoločnosti nebude možné odstrániť všetky prejavy nespravodlivosti. Išlo mu len o odstránenie toho základného, t. j. nezlučiteľnosti spoločenskej výroby a kapitalistického privlastňovania. Ide o to, aby nadhodnota, ktorá existovala a bude existovať vždy, sa nerozdeľovala tak, že ju získa kapitalista, ktorý k jej produkcii neprispel svojou prácou. Ak jestvuje spoločenská výroba, je nevyhnutné aj spoločenské privlastňovanie. Až po odstránení spomínaného základného protirečenia kapitalistickej spoločnosti (t. j. po odstránení tried) teda možno uvažovať o tom, akým spôsobom rozdeliť spoločensky vyrobený produkt čo najspravodlivejšie.
 

Komunizmus 2.0: Každému podľa jeho potrieb
 

Až potom dochádzame k finálnemu distribučnému kritériu komunizmu, ktorým je „každému podľa jeho potrieb“. Ani toto kritérium však nepredpokladá striktnú rovnosť, práve naopak. Marx vždy odmietal tzv. primitívny komunizmus aj s jeho totálnym rovnostárstvom. Totálne abstrahovanie od všetkého nadania, ktoré sa v jednotlivcoch skrýva, za účelom úplného rovnostárstva, je podľa neho len posvätením súkromnovlastníckych pohnútok, chamtivosti, závisti a pod. Pod komunizmom si podľa jeho slov netreba predstavovať ani vulgárne rovnostárstvo, ani rozmarné míňanie spoločenských zdrojov, ako skôr zabezpečenie dostatočných materiálnych prostriedkov na slobodné rozvíjanie telesných a duševných vlôh pre každého, aby mohol prestať boj o existenciu. Napriek tomu komunistická vízia predpokladala ohromný nárast výroby a ustavičný ekonomický rast.

Základným cieľom komunizmu je garantovať rozvoj všetkým ľuďom, a teda sebarealizáciu pre všetkých. Ako tvrdí Marx, „ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti“. Z tohto hľadiska mnohí autori interpretujú Marxa ako filozofa slobody. Nejde však o individualistickú a abstraktnú slobodu, typickú pre liberalizmus, ale o slobodu, v ktorej je „slobodný rozvoj každého jednotlivca nevyhnutnou podmienkou pre slobodný rozvoj všetkých“.
 

Liberalizmus je na smiech
 

Liberálne teórie, ktoré sa snažia o vytvorenie nadčasovej a univerzálnej idey spravodlivosti, interpretuje Marx ako úzko buržoázne a nezmyselné. Sú podľa neho nehistorické a zameriavajú sa na rozdelenie, kým kľúčom ku všetkému je výroba. Preto základnou požiadavkou Marxovho komunizmu je zrušenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, a nie spravodlivejšie rozdeľovanie bohatstva. Marx netvrdil, že distribúcia v kapitalizme je nespravodlivá – on vôbec nepoužíval morálne hodnotenia tohto typu. Až neskôr, v 20. storočí, niektorí západní marxisti budú interpretovať Marxove princípy cez prizmu sociálnej spravodlivosti (napr. analytický marxizmus). Nerovnosť a vykorisťovanie Marx považoval za imanentnú súčasť kapitalizmu, pretože inak kapitalizmus nedokáže fungovať. Iba premenou kapitalizmu na komunizmus je možné zabezpečiť lepšie podmienky pre robotnícku triedu, pretože tie závisia od nového, pokrokovejšieho výrobného spôsobu, a nie od morálnejšieho rozdelenia bohatstva v kapitalistickej spoločnosti.

Marxovi teda nejde o žiadne nadtriedne univerzálne záujmy ani o hypotetické konštrukcie plné konjunktívov typu „keby bolo spravodlivej spoločenskej zmluvy, tak by sme sa boli bývali dohodli tak a tak“. Marxizmus sa nespolieha na to, že trieda majetných po prečítaní spisov utopických idealistov v mene myšlienky večnej spravodlivosti pomôže altruisticky triede chudobných a vykorisťovaných. Idealistický filantropizmus podľa Marxa nič nevyrieši. Trieda utlačovaných si musí pomôcť jedine sama, a to tak, že pochopí a bude sledovať svoje záujmy. Triedny záujem je základný pojem Marxovej politickej analýzy. Pri konflikte dvoch záujmov rozhoduje sila a tá je podľa Marxa na strane pracujúcich. Na jej strane je totiž ohromná kvantitatívna prevaha, a teda v triednom boji o skutočne spravodlivú beztriednu spoločnosť musí podľa neho proletariát zvíťaziť.
 

Prichádza revolúcia
 

Vo svojej politickej teórii sa Marx zaoberá predovšetkým teóriou prechodu (tranzície) od kapitalistickej ku komunistickej spoločnosti. Tento prechod bude podľa neho revolučný, pričom nepôjde iba o politickú revolúciu, ktorá by odstránila vládnucu elitu či štátny mechanizmus, ale o sociálnu revolúciu, ktorá nastolí nový výrobný spôsob. Marx bol filozofom revolúcie, hoci spolu s Engelsom sporadicky pripúšťali, že kapitalizmus môže byť odstránený aj mierumilovne. O tom, že celá jeho filozofia má revolučný, aktivistický charakter, svedčí aj jeho slávna veta z fragmentu Tézy o Feuerbachovi: „Filozofi doposiaľ svet iba vysvetľovali, no ide o to, zmeniť ho.“

Marx predpokladal, že sociálna revolúcia sa uskutoční v najvyspelejších kapitalistických štátoch, napríklad v Nemecku, Belgicku, vo Francúzsku či vo Veľkej Británii, pretože revolúcia nemôže vypuknúť skôr, než starý výrobný spôsob nevyčerpá všetky možnosti na odstránenie vlastných protirečení. Na revolúciu musia dozrieť podmienky, a to je možné iba v tých najvyšších štádiách kapitalistickej ekonomiky. Okrem objektívnych faktorov však k revolúcii prispievajú aj subjektívne faktory, ktoré umocňuje triedne vedomie proletariátu. Keď si proletariát uvedomí, že je nositeľom revolučných zmien, ktoré odstránia jeho vlastné vykorisťovanie, stane sa triedou nielen o sebe, ale aj triedou pre seba a bude reálnou revolučnou silou. Marx je presvedčený, že triedne vedomie nepozná štátne hranice a robotnícka trieda je nevyhnutne internacionalistická. Od toho sa odvíja aj jeho notoricky známa výzva z Manifestu komunistickej strany: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“
 

Diktatúra pracujúcich namiesto diktatúry podnikateľov
 

Vzťah Marxa k štátu bol ambivalentný. Kapitalistický štát odmietal, pretože podľa neho slúži záujmom buržoázie. Ako písal, vláda je len výbor na spravovanie spoločných záležitostí kapitalistov. Po komunistickej revolúcii štát odumrie, ale na rozdiel od anarchistov predpokladal, že to nebude okamžite. V prvej, prechodnej fáze Marx dokonca hovoril o diktatúre proletariátu, čím nadviazal na myšlienky utopických komunistov. Pravda, o diktatúre proletariátu nehovoril v zmysle obhajoby totalitných praktík, ale v súvislosti s tým, že kapitalistický liberálny štát chápal ako diktatúru buržoázie nad proletariátom. Po revolúcii iba dôjde k prevráteniu tohto stavu, ktorý bude oveľa  demokratickejší, než je aktuálny stav. Vo chvíli, keď bude nastolený plný komunizmus a triedne antagonizmy úplne zaniknú, štát nebude mať dôvod existovať a odumrie. Výsledná komunistická spoločnosť teda bude podľa Marxa nielen beztriedna, ale aj bezštátna.

Marxove myšlienky mali elektrizujúci vplyv na robotnícke hnutie, najmä vďaka silnej pozícii nemeckej sociálnej demokracie, ktorá si Marxovu doktrínu entuziasticky osvojila. Keď Marx v roku 1848 napísal do Manifestu komunistickej strany slávnu úvodnú vetu „Po Európe mátoží strašidlo – strašidlo komunizmu“, nebola to ešte celkom pravda. O zhruba tridsať – štyridsať rokov neskôr, krátko po jeho smrti, sa z jeho komunistických myšlienok aj vďaka Engelsovi stala obrovská hnacia sila pre čoraz silnejšie robotnícke hnutie. A to naozaj pôsobilo na vládnuce vrstvy ako strašidlo. Vyvrcholením bola v 20. storočí séria komunistických revolúcií, ktoré sa začali Leninovou revolúciou v Rusku, nasledovali neúspešné povstania v Nemecku, Maďarsku či v niekoľkých talianskych mestách, neskôr, po druhej svetovej vojne, sa pridali ďalšie krajiny strednej a východnej Európy, Ázie či Latinskej Ameriky.
 

Marx je stále s nami
 

Marx sa stal najvplyvnejším filozofom 20. storočia. Kým v socialistickom tábore jeho myšlienky často podliehali sovietskej dogmatike a nekritickej oslave, v kapitalistickom tábore, resp. v západných štátoch bol Marx predmetom kritického záujmu, čoho výsledkom boli vplyvné marxistické teórie, ktoré dodnes zohrávajú kľúčovú úlohu v politickej filozofii. Nájdeme ich aj v teóriách globalizácie, napríklad v analýzach Samira Amina, Williama Robinsona, Arifa Dirlika, Roberta Coxa, Immanuela Wallersteina, Erica Hobsbawma či Davida Harveyho, ktorých argumenty hojne využívam aj vo svojej novej knihe Antiglobalista (2018). Ide o autorov (neo)marxistickej tradície, ktorí nedogmaticky rozvíjajú vybrané Marxove myšlienky a aplikujú marxistickú metodológiu či marxistické normatívne úvahy na súčasnú realitu globálneho kapitalizmu.

O Marxovi aj dvesto rokov po jeho narodení možno povedať, že je stále medzi nami – jeho myšlienky a teórie sú dodnes najvplyvnejšou inšpiráciou nielen pre ľavicové myslenie, ale aj pre rôzne ďalšie filozofické prúdy. Bez štúdia Marxa nie je možné pochopiť moderný svet. Nevidia to len tí, ktorí to nechcú vidieť. A tí navždy ostanú nevidomí. 

Článok je upraveným výňatkom z novej knihy Ľuboša Blahu Antiglobalista (2018), ktorá vyjde v máji 2018.

Priemer: 4.5 (38 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama