K začiatku expanzívneho summitu NATO

Ani jeden z doterajších summitov NATO po rozpade bipolarity nebol v takej bezpečnostno-politickej hystérii ako dnešný dvadsiaty šiesty v poradí. Racionálne túto situáciu ťažko objasniť, ale NATO znovu mediálno-politicky „vyhrabalo“ skadesi značne chabé i vratké bezpečnostné argumenty na to, že jeho pozíciu na východnej hranici treba vojensky (základňami a rôznymi prostriedkami) upevniť a aj samotnú hranicu posunúť ešte ďalej na východ. 

Rozpad bipolarity možno formálne charakterizovať aj medzníkmi súvisiacimi so summitmi NATO, ktoré sa v tomto období uskutočnili v nevídanej frekvencii. Prvým z nich bol náhly mimoriadny summit v Bruseli 4. decembra 1989 (prebehol len o niečo viac ako pol roka, ktoré uplynuli od predchádzajúceho). Prezident USA G. Bush st. na summite informoval o svojom stretnutí s M. Gorbačovom na Malte. Dodnes je predmetom rôznych úvah, ako  Washington prostredníctvom svojho prezidenta predložil Moskve džentlmenskú dohodu o nerozširovaní NATO v budúcnosti na východ. Pamätnými v tomto kontexte sa stali aj vyjadrenia prezidenta ČSFR V. Havla o rozpustení vojenských paktov v Európe, čo navrhoval pri svojom vystúpení v Štrasburgu v marci 1990.

Láska a pravda NATO (ako aj v poprevratovom Česko-Slovensku) však mali iný charakter i silu ako vajatanie V. Havla i neurčité džentlmenské dohody. Ako sa prejavuje pakt pri svojich aktivitách po rozpade bipolarity, tragicky pocítili nevinní ľudia pri bombardovaní malej Juhoslávie a Líbye, pri invázii do Afganistanu a pri podpore rôznych „farebných“ i iných revolúcií, prevratov a pod. – momentálne najviac v Sýrii a na Ukrajine.

Už v júli 1990 sa zišiel ďalší summit organizácie, na ktorom bola prijatá Londýnska deklarácia, vyhlasujúca koniec „studenej vojny“ a kde sa o. i. predložila Varšavskej zmluve (jej členským štátom) aj ponuka na konzultácie a spoluprácu. O necelého poldruha roka – v novembri 1991, sa konalo nasledujúce postbipolárne stretnutie najvyšších predstaviteľov NATO v Ríme, kde sa prijala nová strategická koncepcia organizácie a vyhlásilo sa, že hrozba vojenského vpádu z Východu už neexistuje. Varšavská zmluva prestala existovať 1. júla 1991.

Niekedy v tomto čase však vzniká koncepcia upevnenia a rozšírenia atlantizmu, ktorá nie je ničím iným ako pokračujúcou snahou svojrázne deliť svet na Západ a jeho zvyšok. Ak sa začiatkom 90. rokov uvažovalo o tom, že štáty v strednej a východnej Európe by sa mohli pomerne rýchlo zapojiť do procesu pripravovaného rozširovania európskej integrácie, ktorý dovtedy zahŕňal najmä štáty západnej Európy, nebadane sa od tejto idey odstúpilo.

Možno už vtedy sa vládnuce hospodárske elity Západu (ich centrum sa často uvádza ako prepojenie veľkých bankových domov na newyorskom Wall Street a v londýnskom City)  začali obávať, že silná EÚ by sa mohla stať súperom USA (anglosaského sveta) v podmienkach, ktoré sa vo svetovej ekonomike i politike začali vytvárať. V súčasnosti je nástrojom tlaku týchto síl snaha uzavrieť Transatlantické partnerstvo v oblasti obchodu a investícií, známe aj pod skratkou TTIP, ktorá hrozí EÚ ťažkými ekonomickými stratami.

NATO na summite v januári 1994 v Bruseli prezentovalo program „Partnerstvo pre mier“, ponúkajúci spoluprácu štátom, ktoré boli v minulosti vo Varšavskej zmluve, ale aj ďalším záujemcom. V strednej a východnej Európe dostalo náhle prednosť rozvíjanie atlantickej integrácie v bezpečnostnej oblasti, ktorej základom bolo prijatie do NATO. Na rozdiel od vznikajúcej EÚ na vstup do NATO musela prísť z jeho centrály „pozvánka“, ktorú si však bolo treba „zaslúžiť“.

Doterajší integračný proces v priestore bývalých európskych socialistických štátov obsahuje jednu drobnosť, nad ktorou asi nemožno len tak mávnuť rukou. Všetky štáty, ktoré v tomto priestore vstúpili do EÚ, sa najprv stali členmi NATO. V prípade Slovenska, Slovinska a troch pobaltských republík bývalého ZSSR tento čas predstavoval len niekoľko týždňov, ale v ďalších prípadoch išlo o viac rokov.

Fiktívne nožnice medzi atlantickou a európskou integráciou u nových záujemcov sa budú roztvárať. Naznačuje to už Albánsko, ktoré je členom NATO od roku 2009 a rozširovanie EÚ ešte zrejme niekoľko rokov nebude na programe dňa. Ktovie, čo budú musieť urobiť Gruzínsko a na základe vývoja situácie možno aj Ukrajina, ak si budú chcieť „zaslúžiť pozvánku“ do paktu...

Ak do roku 1990 bolo NATO zamerané prioritne na obranu svojho teritória, od 90. rokov postupne začína pôsobiť čoraz viac „out of area“. Doplníme, že prvé úvahy o nevyhnutnosti ochrany záujmov mimo priestor členských štátov sa v pakte objavili už na summite v Bonne v roku 1982.

Zaujímavé je aj to, že nielen vojenské ale aj mediálno-politické a „public relations“ aktivity NATO sa po rozpade bipolarity dynamizujú a pohlcujú čoraz viac prostriedkov. Ak za jeden z ich ukazovateľov budeme považovať summity, tak za 40 rokov existencie paktu do konca roku 1989 bolo desať stretnutí jeho najvyšších predstaviteľov, avšak od začiatku roku 1990, teda za nasledujúcich 25 rokov, sa dnes začal už šestnásty.

Aj tento summit podobne ako predchádzajúci pred dvomi rokmi v Chicagu, je „rozšírený“. Okrem predstaviteľov členských štátov a orgánov NATO je na ňom prítomných veľké množstvo pozvaných hostí. Uvádza sa, že prišlo 185 mimoriadne významných osobností. Na summite je okrem 28 členských štátov zastúpených aj ďalších 39 štátov a významné medzinárodné organizácie. Oficiálne delegácie členských štátov vedú hlavy štátov alebo vlád a sú v nich aj ministri obrany a ministri zahraničných vecí. Na summite sa zúčastňuje zhruba desaťtisíc osôb a dvetisíc novinárov. 

Summit vo Walese má podľa hostiteľa – britskej vlády – päť priorít:

- Kríza na Ukrajine a vzťahy s Ruskom

- Budúcnosť Afganistanu

- Podchytenie nových hrozieb a výziev

- Posilnenie podpory ozbrojených síl

- Posilnenie partnerstva

Ide najmä o tri regionálne problémy, pri riešení ktorých považuje NATO za nevyhnutnú svoju angažovanosť – Ukrajina, Afganistan a pôsobenie teroristickej organizácie Islamského štátu Iraku a Levanty na území Iraku a Sýrie. Z hľadiska ďalšieho fungovania organizácie sa zvýrazňuje potreba zvýšenia vojenských výdavkov členských krajín a rozširovanie pôsobnosti paktu, pričom o nových členoch sa momentálne neuvažuje.

Pre NATO vznikol nový problém – takmer nepriateľ, s ktorým si však zatiaľ nevie dať rady ale tvorí jeden z kľúčových bodov vyjadrení a diskusií. Putinovej Moskve sa nasadila psia hlava. Nech by Rusko a jeho prezident urobili čokoľvek, len klamú a chcú dobehnúť mierumilovný a spravodlivý Západ, ktorý má dojemnú starostlivosť o bezpečnosť tohto sveta.

Príprava obviňovania Ruska z agresívnosti na Ukrajine sa chystala už dlhodobo. Interpretácia pripojenia Krymu k Rusku po referende je mimoriadne zložitá najmä v kontexte postup Západu na Kosove – pritom na Kryme sa nestrieľalo. Nevyšla akcia s dôkazmi o zostrelení Boeingu domobranou alebo priamo Moskvou, tak sa prešlo k dokazovaniu invázie ruských ozbrojených síl na Ukrajinu. Zabúda sa na to, že boje na Ukrajine začali až po antiteroristickej operácii novej kyjevskej vlády, kde USA, EÚ a NATO naraz neprotestujú pri nasadení vojska proti civilnému obyvateľstvu ani pri jeho bombardovaní a ďalších priestupkoch proti medzinárodnému právu i ľudskosti.

Je zaujímavé, že „informácia“ o tom, že Moskva vedie vojnu na Ukrajine sa vo vysielaní stanice Rádio Slovensko objavila už niekoľko dní pred oficiálnym vyhlásením na túto tému vo Washingtone. V relácii K veci ju náruživo dokazoval jeden z popredných protagonistov „atlantických“ štruktúr na Slovensku.

NATO aj vo svojom vnútri má rôzne ťažkosti, ktoré súvisia s rozdielnosťou atlantickej a európskej integrácie, ale aj s dvojakým metrom hodnotenia bezpečnostných a iných aktuálnych sociálnych problémov v medzinárodných vzťahoch i vnútri jednotlivých štátov. Ako v usporiadanej rodine sa o nich však nehovorí a navonok sa stále prezentuje princíp konsenzu pri rozhodovaní.

Zvýraznime, že značné znepokojenie najmä v angloamerickom svete a u jeho prívržencov vyvoláva blížiace sa referendum o samostatnosti Škótska. Najostrejšie Škótov pred rozhodnutím osamostatniť sa, okrem britského premiéra D. Camerona, varovali NATO a finančné kruhy blízke londýnskemu City. Nátlaku londýnskeho svetového finančného centra, ktoré systematicky sťažuje život euru, sa nečudujme – musí ukázať, kto vládne dnešnému svetu. Aj v prípade NATO je to však mimoriadne zištná záležitosť – čo by sa stalo so základňou britských atómových ponoriek vo Faslane, lebo samostatné Škótsko sa chce vyhlásiť štát bez jadrových zbraní. Okrem bezpečnostných aspektov by celá akcia vyžadovala aj veľa financií a tie paktu chýbajú.

Ak sa niekedy obrazne uvádzalo (výrok sa pripisuje prvému generálnemu tajomníkovi NATO, britskému generálovi H. L. Ismayovi, ale aj iným osobám), že organizácia vznikla preto, aby sa USA udržali v Európe, ZSSR (myslené predovšetkým Rusko) mimo Európy a Nemecko bolo pod kontrolou, tak dnes treba uvažovať o inom rámci – priestore – Európy a jej bezpečnosti, ako pred 70 rokmi po skončení druhej svetovej vojny na jej území.

Bonmot sa dá aktualizovať. Nemecko totiž prestalo pre Európu už dávno predstavovať nebezpečenstvo a s Francúzskom je „motorom“ európskej integrácie. A tie dve ďalšie časti by mohli znieť aj tak, že mimo Európy (v záujme jej bezpečnosti) by sa mali udržať USA a s Ruskom, by sa malo spolupracovať ako s rovnocenným a rovnoprávnym partnerom, bez rešpektovania ktorého európska bezpečnosť nebude stabilná.

V atmosfére bezpečnostno-politickej hystérie, ktorá panuje v štátoch NATO a jeho  „priateľov“ pod vplyvom pôsobenia „hlavnoprúdových“ médií, si dovolíme varovať, ale ináč, ako sa to dnes robí. Nemusíme byť vo všetkom stúpencami politiky prezidenta V. Putina, ale už viackrát sa poukázalo na to, že scenár súčasného vývoja na Ukrajine sa nenapísal v Moskve a že jej obviňovania sú vyfabrikované a nedokázateľné.

Idea rozširovania NATO je akýmsi deformovaným premietnutím neoliberálnej ekonomickej vízie globalizácie do bezpečnostnej oblasti. Ak nerastieme, nerozširujeme sa, začneme stagnovať a neskôr upadať. Prílišná a iracionálna expanzia NATO, navyše orientovaná proti Rusku, sa tak môže skončiť tým, že pakt ľudovo povedané „vyfučí“. Toto nebezpečenstvo vážne hrozí. Prinajmenšom z troch dôvodov.

Po prvé, lebo pakt stále nie je ochotný pripustiť, že on ako „predstaviteľ“ Západu vedeného USA nikdy nebol a ani nebude jediným, kto je povolaný riešiť osudy sveta a jeho bezpečnosti. Svet bezpochyby ohrozujú vojny a konflikty, na ktoré treba vedieť reagovať, ale nie spôsobom, akým sa to robí od rozpadu bipolarity. Je tu aktuálne memento Líbye i Iraku (terorizmu v ňom i aktivizácie teroristickej organizácie Islamského štátu Iraku a Levanty), vývoj v ktorých levím podielom podnietilo zasahovanie USA a ním vedeného NATO.

Po druhé, pakt sa obáva pôsobenia „afganského syndrómu“, lebo vyše trinásť rokov vedená vojna nedokázala vyriešiť problémy, kvôli ktorým sa rozpútala. Životy desiatok tisícov nevinných ľudí a obrovské materiálne škody, rozvrat štátu, nárast produkcie narkotík a ďalšie sprievodné znaky tejto vojny, sú také, že medvedej službe tohto druhu sa zrejme budú štáty viac brániť. A trúbenie do novej vojny a bojov tento syndróm nevylieči, len hrozí ďalšou blamážou.

Po tretie NATO potrebuje viac peňazí (a to možno ani nie priamo jeho vojenské zložky, ale viac vojensko-priemyslovo-finančný komplex, ktorý závisí od nových, rozširujúcich sa zákazok). Tie v súčasnej kríze ani jeden z členských štátov nemá nazvyš. Enormné výdavky na zbrojenie boli jedným z faktorov, ktorý prispel k vzniku globálnej finančnej a hospodárskej krízy rozšírenej z USA do sveta, predovšetkým do jeho západnej časti. Pre EÚ je deviantné zosilňovať sankcie proti Rusku, ktoré ju môžu poškodiť viac.